Predsavzatia a skutočnosť II.

Rozsiahla analýza druhého funkčného obdobia vlády Mikuláša Dzurindu prichádza tesne pred parlamentnými voľbami a okrem hodnotenia činnosti všetkých členov vlády a miery plnenia predsavzatí, ktoré si vládny kabinet stanovil, prináša i prognózy ďalšieho smerovania Slovenska v kontexte volebných výsledkov v okolitých európskych krajinách.

IVO, partner, think tank
IVO, partner, think tank

 

Slovensko na prahu novej etapy svojej modernej histórie

… V týchto dňoch a týždňoch sú voliči na Slovensku – podobne ako pri voľbách v Poľsku, v Maďarsku či v Českej republike – vystavení mohutnej kampani. V dôsledku prijatých zákonov je možné vložiť viac prostriedkov do politickej reklamy, do zjednodušujúcich a neraz i zavádzajúcich sloganov, do pôsobenia na emócie voličov.

Na hlbšie a všestrannejšie posúdenie scenárov možnej budúcnosti je užitočné obzrieť sa do minulosti a položiť si otázku, čo sa vláde a jej ministrom v jednotlivých oblastiach podarilo splniť. Programové vyhlásenie vlády – a to ktorejkoľvek demokratickej vlády – sa predsa len líši od predvolebných programov politických strán a hnutí. Programy strán majú trochu väčšiu voľnosť, môžu pracovať s ideálnymi predstavami. Keďže na Slovensku mávame koaličné kabinety, programové vyhlásenie vlády je už aj výsledkom obvykle dosť náročných koaličných vyjednávaní a predstavuje projekt, ktorý by mal mať v sebe zakódovaný realistický algoritmus uskutočnenia. Aj tak však platí, že programové vyhlásenia vlád viacerých krajín nových členských štátov Európskej únie, ktoré ešte vždy prechádzajú procesom transformácie, sú väčšmi ambiciózne a hovoria o hlbších premenách v porovnaní so záväzkami kabinetov mnohých zabehaných západných demokracií. Teda platí to aspoň pre tie štáty, ktoré sa vydali cestou reforiem – a Slovensko medzi ne patrí.

Slovenské voľby sa neodohrávajú vo vzduchoprázdne. Pred kľúčovými rozhodnutiami o budúcnosti stojí Európska komisia i jednotlivé členské štáty Európskej únie. V susednom Poľsku sa necelý rok po voľbách dostávajú k spoluvládnutiu strany z radikálne ľavého i radikálne pravého, značne populistického okraja štandardného demokratického politického spektra, o ktorých takmer nik pred voľbami nepredpovedal, že by sa mohli stať súčasťou vládneho politického establišmentu. V Nemecku sa voľby skončili určitým „patom“ a obe najsilnejšie strany s dosť odlišnými programami boli napokon nútené dohodnúť sa na kompromise a uzavrieť spoločnú „veľkú koalíciu“. V Maďarsku sme v nedávnej predvolebnej kampani z oboch politických pólov počuli a čítali viaceré sľuby, ktorých realizácia by neúnosne zaťažila štátny rozpočet a ktoré, ako sa ukázalo po skončení volieb, sotva budú maťmiesto v programe budúcej vlády. V Českej republike sa aj ako reakcia na politický štýl oboch veľkých politických zoskupení objavila na scéne strana, ktorá môže zohrať dôležitú úlohu pri úvahách o budúcej vláde.

Takto by sa dalo pokračovať – tunajších voličov však prirodzene viac zaujíma otázka, kam sa bude uberať po voľbách Slovenská republika. Bude to nejaký variant na nemecký spôsob? Je u nás možné podobné prekvapenie ako v Poľsku? Do akej miery je reálna kontinuita s predchádzajúcim vývojom? Kto v konečnom dôsledku ovplyvní zloženie vlády?


Celý text analýzy nájdete na portáli Inštitútu pre verejné otázky (IVO). 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA