Prezidentské voľby bez európskej vízie

Najsilnejším kandidátom na post prezidenta SR chýba vízia medzinárodného postavenia Slovenska a jeho záujmov na pôde euroatlantických štruktúr. Problematika európskej integrácie zohráva v prezidenstkých voľbách iba okrajovú úlohu

 

Tichej a nevýraznej prezidentskej kampani chýbajú zaujímavé témy. Je to tak paradoxne aj napriek tomu, že rok 2004 je rokom zavŕšenia dlhodobých integračných priorít, ktoré si definovali všetky vlády SR od jej vzniku pred viac než desiatimi rokmi. Slovensko sa stalo členom NATO, o niekoľko týždňov rozšíri rady členských štátov EÚ. Takýto významný prelom v medzinárodnom postavení krajiny by pritom mal byť impulzom k širšej diskusii medzi odborníkmi a politickými elitami o postintegračných prioritách Slovenska. Určitú diskusiu o postavení Slovenska v EÚ vyvolal spor o ústavu EÚ, ktorý však mal krátke trvanie.

Jeho priebeh, resp. výsledky, sa zatiaľ podstatnejšie nepremietli do vnútropolitického diskurzu slovenskej spoločnosti. Dosiahnutie oboch integračných cieľov považujú politické elity za splnený, ani zo strany verejnosti necítiť tlak, aby sa venovali podstatnejšiu pozornosť zahraničnopolitickým otázkam.

Na rozdiel od prezidentských volieb v roku 1999, ktoré mali byť spolu s voľbami do NR SR svojho druhu „integračným plebiscitom,“ v tohtoročných voľbách problémy zahraničnej politiky, resp. postavenia SR v rozšírenej EÚ a NATO, zohrávajú iba marginálnu úlohu. Jednotliví prezidentskí kandidáti tak venujú iba málo pozornosti konkrétnym aspektom integračných procesov. Spravidla sa obmedzujú iba na prázdne floskuly.

Eduard Kukan

Prekvapením je, že konkrétnym aspektom zahraničnej politiky venuje minimálnu pozornosť horúci kandidát na post hlavy štátu Eduard Kukan. Nemuselo by to byť až také prekvapujúce, keby nešlo o človeka, ktorý je v súčasnosti ministrom zahraničných vecí. Namiesto projektov do budúcnosti nás informuje iba o tom, že „pracuje pre Slovensko doma i v zahraničí“ a snaží sa nás presvedčiť, že bude šťastnou voľbou. Je prezentovaný ako architekt integračného úspechu SR. Nedozvedeli sme sa však jeho vlastný názor na riešenie takých problémov Únie, ako je otázka ústavy, ďalšieho rozširovania či budúcej spolupráce s USA, koniec-koncov ani na celý rad iných problémov.

Keďže však ide o (ešte stále) súčasného šéfa diplomacie a podpredsedu vládnej SDKÚ, možno predpokladať, že bude pokračovať v doterajšej zahraničnopolitickej línii, ktorú koniec-koncov sám pomáhal vytvárať. To znamená, že bude podporovať prijatie ústavnej zmluvy, ale bude rešpektovať požiadavku vládnej koalície na zachovanie jednomyseľného rozhodovania v otázkach daní, sociálnej politiky, spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Podobne ako jeho materská SDKÚ nebude zrejme presadzovať zaradenie zmienky o Bohu, resp. kresťanstve v preambule ústavnej zmluvy, je však stúpencom úzkej spolupráce s USA. Postoj SDKÚ sa pritom kryje s postojom vlády, ktorý je výsledkom určitého kompromisu vo vládnej koalícii.  

Vladimír Mečiar

Predseda opozičného HZDS prezentoval len vágne predstavy o európskej budúcnosti Slovenska. Pod formulácie, akými sú „dotváranie ústavného a inštitucionálneho vzťahu Slovenska k EÚ“ či „začlenenie do EÚ s uznaním“ sa môže podpísať azda ktokoľvek a zároveň z nich nemožno nič vyčítať. Z doterajších vyhlásení a hlasovaní jeho strany však vyplýva, že zrejme takisto bude za zachovanie prioritného postavenia národných štátov v Únii. HZDS takisto presadzovalo orientáciu na rešpektovanie kresťanských hodnôt. Paradoxne sa vyslovuje za zachovanie prioritných vzťahov s ČR, kam má smerovať v prípade jeho zvolenia Mečiarova prvá oficiálna zahraničná cesta. Slovensko má s ČR nadviazať vzťahy posilnenej spolupráce v rámci EÚ. Odvoláva sa na svoje údajne dobré vzťahy s českým prezidentom Václavom Klausom, hoci po pragmatickom a bezkonfliktnom rozdelení štátu sa obaja štátnici skôr ignorovali.

Jeho osoba je pritom na základe negatívnych skúseností z vládnutia v rokoch 1994 – 1998 pre mnohých predstaviteľov zahraničia len ťažko akceptovateľná, hoci v posledných rokoch Mečiar a HZDS výrazne posilnili svoju proeurópsku rétoriku. HZDS sa, zrejme aj kvôli jeho predsedovi, doteraz nepodarilo vstúpiť do žiadnej z európskych straníckych štruktúr, hoci sa usiluje o členstvo v Európskej ľudovej strane, ktorá združuje konzervatívne, kresťanskodemokratické a ľudové strany v štátoch EÚ.

Rudolf Schuster

Podobne ako súčasný minister zahraničných vecí, aj súčasný prezident SR sa vo volebnej kampani prezentuje ako spolutvorca integračného úspechu Slovenska. Napriek tomu, že na svojej internetovej stránke umiestnil fotografie zahraničných štátnikov i rímskeho pápeža Jána Pavla II., s ktorými sa osobne stretol, k zahraničnopolitickým prioritám svojho prípadného druhého funkčného obdobia sa nevyjadruje. V prípade jeho zvolenia však možno očakávať, že bude v základných rysoch rešpektovať pozície vládnej väčšiny. Okrem dôrazu na vzťahy so susednými krajinami, resp. s Izraelom, v ktorých sa osobne angažoval v priebehu svojho doterajšieho pôsobenia vo funkcii prezidenta, však výraznejší osobný vklad do formulovania politických priorít na pôde euroatlantických štruktúr od neho zrejme nemožno očakávať. Podobne ako strany vládnej koalície presadzoval úzku spoluprácu Slovenska s USA, negatívne sa vyjadroval napr. o myšlienke spoločnej obrannej politiky na európskej úrovni.

František Mikloško

Prezidentský kandidát kresťanských demokratov svoj názor na postintegračnú budúcnosť Slovenska sformuloval mimoriadne výrazne. Potvrdil svoju povesť euroskeptika a konzervatívneho politika. Túto líniu síce presadzuje aj jeho materské KDH, ktoré v NR SR presadzovalo napr. deklaráciu o zvrchovanosti členských krajín EÚ v „kultúrno-etických otázkach.“ KDH vystupovalo aj proti zaradeniu charty ľudských práv do ústavy EÚ.

Na rozdiel od KDH, ktoré oficiálne neodmietlo súčasný návrh európskej ústavy, Mikloško sa chce po zvolení za prezidenta zasadiť, aby bol zamietnutý en bloc. Tvrdí, že európska ústava „marginalizuje malé štáty, vytláča ich na kraj, nehovoriac o tom, že táto ústava zakladá do duchovného rozmeru Európy naprostý nihilizmus.“ Je prvým politikom, ktorý tak otvorene a tak radikálne prezentoval euroskeptický postoj, nevyjadril sa však k tomu, či vôbec podporuje prijatie európskej ústavy. Podobne väčšina v Európskej ľudovej strane, ktorej je KDH členom, prezentuje skôr eurooptimistický postoj. Podľa neho by ústava EÚ mala byť potvrdená v referende. Zápas o európsku ústavu považuje za jeden z kľúčových zápasov, nakoľko poznačí tvár Európy.

Hoci v minulosti odmietol vyslanie slovenských jednotiek do Kuvajtu a kritizoval vojnu proti Iraku, v súčasnosti je proti stiahnutiu slovenských jednotiek z tejto krajiny. Podľa jeho slov by to znamenalo nebezpečný ústupok terorizmu. Je skeptický k možnostiam Európy, resp. EÚ pôsobiť ako samostatná sila v otázkach globálnej bezpečnosti. Boj proti terorizmu vníma v civilizačnom kontexte. V súčasnosti podľa neho dochádza k zrážke kresťanskej a moslimskej civilizácie, čo nie je možné vyriešiť bez pokojných a mierových vzťahov s Ruskom a Ukrajinou. Tieto formulácie však v prípade jeho zvolenia na post prezidenta môžu spôsobiť komplikácie vo vzťahoch SR s moslimskými krajinami.

Na poste hlavy štátu by boli pre Mikloška prvoradé dobré vzťahy so susedmi, predovšetkým Českom, Poľskom a Maďarskom. V súčasnosti dochádza k zrážke kresťanskej a moslimskej civilizácie, čo nie je možné vyriešiť bez pokojných a mierových vzťahov s Ruskom a Ukrajinou.

Podľa Mikloška sa Slovensko zároveň musí postaviť aj zoči voči traumám z minulosti, kam patrí o. i. aj otázka slovensko-maďarských vzťahov. Budapešť aj Bratislava by podľa neho mali vedieť povedať: “Ak sme vám niekedy ublížili, tak prepáčte”. Agenda slovensko-maďarského zmierenia je už dlhodobo Mikloškovou hlavnou agendou a to je pravdepodobne aj dôvod, prečo si získal podporu Strany maďarskej koalície.

Martin Bútora

Bývalý veľvyslanec SR vo Washingtone je stúpencom úzkej spolupráce Európy a USA. Obhajuje aj podporu, ktorú slovenská vláda poskytla USA počas vojny v Iraku. Kritizuje doterajší pragmatický prístup vo vzťahu k EÚ, voči prípadným budúcim partnerom v Únii sa však vymedzuje skôr negativisticky. Nesúhlasí s vznikom „byrokratického superštátu“ v rámci Únie, čo môže implikovať postoj blízky politike súčasnej vládnej koalície. Bútora je proti koordinácii postupu s krajinami, v ktorých zaostávajú potrebné štrukturálne reformy a ktoré neplnia pravidlá Paktu stability a rastu, t. j. s Nemeckom a Francúzskom.

Záver

Ostatní kandidáti prezentovali v kampani iba vágne formulácie, čo sa týkalo aj, resp. obzvlášť zahraničnopolitických a integračných otázok. Kandidát národných síl Ivan Gašparovič považuje za svoju prioritu silný národný štát a obhajobu záujmov SR na pôde EÚ. V podobnom duchu sa vyjadruje aj nezávislý kandidát, diplomat Jozef Šesták, ktorý sa nazdáva, že Slovensko nie je dostatočne pripravené na členstvo v euroatlantických štruktúrach. Ľubo Roman sa zas z pozície bratislavského župana nazdával, že budúca EÚ bude o Európe regiónov, ľavicový kandidát Ján Králik zas prisľúbil stiahnutie slovenských jednotiek z Iraku. Zahraničný Slovák Július Kubík je proti členstvu Slovenska v NATO a EÚ.

Prezidentské voľby sa teda nestali priestorom pre zásadnú debatu o otázkach postintegračnej budúcnosti SR. Podobne ako v minulosti, parafrázujúc historika Ľubomíra Liptáka, namiesto súboja koncíznych postojov máme do činenia so súbojom názorov, neraz však len so súbojom fráz a vágnych formulácií. V súčasnej prezidentskej kampani sú však aj tie najčastejšie nahradené omieľaním banalít. 

Ucelenejšie predstavy o národnoštátnych záujmoch Slovenska majú iba dvaja kandidáti z pôvodnej dvanástky, aj to obaja bez reálnejšej šance na úspech – Martin Bútora a František Mikloško. Azda všetci kandidáti, ktorí majú aspoň nejaký názor k tejto problematike, sú však orientovaní euroskepticky. Slovenských voličov neoslovil žiaden kandidát, ponúkajúci eurooptimistickú voľbu. Hoci líder opozičného Smeru Robert Fico podporoval postoje Francúzska a Nemecka proti vojne v Iraku a naznačoval prípadný súhlas so spoločnou európskou obranou, jeho postoj bol skôr dôsledkom jeho nekompromisného opozičníctva voči vláde Mikuláša Dzurindu a snahe podchytiť antiamerické nálady, než vyústením jasne čitateľnej politickej línie. Ináč by zrejme sotva podporil jednoznačného euroskeptika I. Gašparoviča. Kým na konci 90. rokov sa zdalo, že nacionalizmus a provincionalizmus sú výsadou pomerne ľahko identifikovateľného politického tábora, stačilo len pár rokov, aby sa “nový strach z EÚ” stal takmer povinným rečníckym prostocvikom každého, kto sa nechce v politike definitívne odpísať. V prípade konzervatívne orientovanej časti politických elít (Mikloško, Gašparovič) je euroskeptický postoj motivovaný ideologicky, ďalšia časť siaha po národnej rétorike účelovo. Zachovaním silnej pozície národných štátov v otázkach daní a sociálnych vecí chce udržať súčasný neoliberálny reformný kurz. Ostatní sa k nim pripájajú zo strachu, aby neboli obviňovaní, že sú  “nedostatočne národní.”

Prezidentské voľby ukázali, že aj napriek hlasnej propagande integračných a iných úspechov, z ktorej sa snaží ťažiť nielen vládna koalícia, ale aj dokonca opozičné HZDS, Slovensko vstupuje do EÚ ako malá krajina, zahľadená do seba. Nielen do seba, ale aj do svojej minulosti. Komisár EÚ pre rozšírenie Gunter Verheugen nedávno v Bratislave na konferencii o výzvach Širšej Európy vyhlásil, že rozhodnutie o prijatí Slovenska bolo čistým riskom. Uvedomoval si to nielen on, ale aj obyvatelia Slovenska, ktorí boli z minulosti zvyknutí na neúspechy. Keďže nielen obyvatelia SR, ale aj jej elity doposiaľ zostávajú zahľadení do vlastnej minulosti, doteraz sa z neočakávaného integračného úspechu nedokážu spamätať. Platí to najmä pre E. Kukana a R. Schustera, u ktorých sa najviac prejavuje opojenie z úspešného zavŕšenia vlastnej integračnej misie.

Slovenské elity sa s novou úlohou krajiny, ktorú chcú spravovať, vyrovnávajú iba veľmi ťažko a svoj provincionalizmus prekonávajú predovšetkým na vonkajšej úrovni. Je však najvyšší čas, aby dokázali integračný úspech svojej krajiny “predýchať” a prestali sa obzerať do minulosti. Ak sa nezačnú zaoberať keď už nie európskou budúcnosťou, tak aspoň európskou súčasnosťou, nepodarí sa im naskytnutú šancu premeniť. Výsledkom bude, že podobné neúspechy, aké Slovensko zaznamenalo napríklad pri regrutovaní euroúradníkov, začnú pribúdať.


Analýza bola vytvorená v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA