Ako napraviť politické škody napáchané Troikou

Intervencie Troiky v Grécku, Írsku, Portugalsku a na Cypre spôsobili dlhodobé škody na politickom obraze EÚ, ktoré treba napraviť, píšu Yves Bertoncini a Valentin Kreilinger.

Yves Bertoncini je riaditeľom think-tanku „Notre Europe-Inštitút Jacquesa Delorsa“. Valentin Kreilinger je výskumným pracovníkom v tomto inštitúte.

Troika, zložená z expertov z MMF, Komisie a z ECB, sa stala symbolom obrovských právomocí zverenej do rúk technokratom. Ako taká je dokonalým odrazom toho, za čo EÚ tradične kritizujú – za „demokratický deficit“.

Objavenie sa Troiky by malo viesť k nie len k prehodnoteniu skutočnej povahy a rozsahu právomocí EÚ vo vzťahu k členským štátom ale aj k tomu, aby sme jasnejšie zadefinovali ako EÚ svoje rozhodnutia prijíma a na základe akej „vstupnej“ legitimity.

Pokiaľ ide o legitimitu, stojí za pozornosť, že kríza v eurozóne vyvolala nebývalú diskusiu v celej EÚ, ktorá prirodzene k vstupnej legitimite rozhodnutí EÚ prispieva, hoci zároveň znižuje efektivitu EÚ a robí ju nepopulárnejšou.  

Takéto diskusie naozaj zaberajú veľa času a komplikujú rozhodovanie inštitúciám na národnej úrovni. Vedú k rozhodnutiam, ktoré sú považované za neuspokojivé, napríklad vo vyvažovaní úsporných a pro-rastových opatrení.

No tieto diskusie zároveň posilňujú k demokratickú povahu tvorby európskych politík a odhaľujú skutočné politické deliace čiary, ktoré je potom potrebné lepšie analyzovať.

V tejto perspektíve môže byť zaujímavé si všimnúť, že nové politické delenie, ktoré sa objavilo ako dôsledok krízy, nie je medzi technokratmi z Troiky, ale rozpor medzi európskymi národmi. Obraz „Európy podľa Bruselu“ alebo „Troiky ktovieodkiaľ“ bez akýchkoľvek väzieb k občanom, a ktorá koná proti občanom – je vytvorený ideologicky.  

Podrobnejšie skúmanie politickej reality ukazuje, že rozhodnutia EÚ formujú pozície, ktoré vyjadrili občania jednotlivých krajín vo voľbách. Tí sú momentálne jasne rozdelení v otázke, akou cestou sa ďalej vydať v rámci svojich krajín aj na európskej úrovni.

Rovnica, ktorá najčastejšie formovala krízový manažment teda nie je „Brusel vs ľudia“, ale skôr „Nemci vs Gréci“ a jej iné variácie.   

Výpovedná hodnota tohto druhého delenia je oveľa väčšia ako pre niektorých pohodlné chápanie problému ako „Brusel vs ľudia“. Ale keďže takéto delenie je potenciálne nebezpečné pre európsky projekt, je mimoriadne dôležité jasnejšie formovať diskusiu na klasickom politickom poli – na poli politických strán. Je to vždy lepšie ako delenie ľudia-elity“ alebo „ľudia-ľudia“.

Antagonizmus medzi členskými štátmi si v poslednej dobe získal veľkú, aj mediálnu, pozornosť, hlavne počas schôdzí Európskej rady a summitov predstaviteľov Eurozóny, ktorých témou bolo riešenie krízy.

Ak by však ale boli politické delenia výraznejšie, pomohli by ľuďom lepšie pochopiť  dôvody, ktoré sa skrývajú za rozdielnymi pozíciami členských štátov. „Commedia dell´arte“ na stretnutiach Európske rady má aspoň tú svetlú stránku, že ukazuje, čo je v hre.

Tiež by to mohlo pomôcť občanom, aby si viac uvedomovali možnosť vyjadriť svoje európske preferencie v národných voľbách, keďže sú to národné voľby, ktoré menia zloženie medzivládnych orgánov EÚ.

Momentálne v Európskej rade sedí 12 premiérov/prezidentov z Európskej ľudovej strany (EPP), 12 zo Strany európskych socialistov (PES), 2 patria k skupine Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR) a 2 k európskym liberálom (ALDE). Situácia v období najväčšej krízy, na jeseň 2011, však bola celkom iná. 16 štátnych predstaviteľov Európskej rady vtedy patrilo k EPP a iba 4 k PES.

Keď sa lídri stretnú na zasadnutí Európskej rady (summite) zastupujú krajinu aj politickú stranu.

V júni 2012 sa pred summitom spojil španielsky premiér Rajoy (EPP) s francúzskym prezidentom Hollandom (PES) a talianskym premiérom Montim, dal teda prednosť spoločnému záujmu s inými krajinami, nesprával sa podľa straníckej príslušnosti. To by musel stáť na strane nemeckej kancelárky Merkelovej (EPP).

Ak lídri zastupujú v prvom rade národné záujmy, tvrdia, že reprezentujú svojich občanov. Súčasne sa ale viac integruje aj európsky stranícky systém. PES a EPP i ďalší organizujú vlastné summity tesne pred zasadnutím Európskej rady.

V Rade ministrov je ale situácia už menej transparentná a to napriek tomu, že záznamy hlasovaní sú už verejné.

Napríklad na hlasovaní o návrhu rozpočtu EÚ na rok 2013 môžeme vidieť, že tri členské štáty hlasovali proti. Najčastejšie prehlasovanou krajinou je Veľká Británia. Naopak Francúzsko a Litva sa sú pri hlasovaní v menšine iba zriedkakedy.

V prípadoch kedy Rada legislatívne akty neprijme ale nemáme ani takúto úroveň transparentnosti. Rozhodovací proces, teda medzivládne vyjednávania a dokumenty, ktoré nie sú súčasťou formálnych rokovaní, sú pre vonkajší svet neviditeľné.

Iným typom inštitúcie je Európsky parlament, v ktorom sa poslanci jasne diferencujú a majú svoje tváre, ktoré môžu byť občanom známe.

Úroveň súdržnosti európskych politických strán dosahuje úroveň 90 % (v porovnaní s 80 % pri národných parlamentoch), čo len potvrdzuje politické rozhodovanie (viď stránku VoteWatch Europe).

Väčšiny samozrejme nie sú rovnaké vo všetkých oblastiach politiky.

Analýzy niektorých hlasovaní tiež ukazujú, že národné delegácie niekedy nehlasujú v súlade s líniou ich európskej politickej strany, napríklad v hlasovaní o začiatku rokovaní EÚ s USA o obchodnej dohode sa väčšina francúzskych poslancov zo Strany európskych socialistov zdržala.

Tieto stranícke rozdiely musíme viac spomínať pri nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2014. Budú príležitosťou pre stranícku demokratickú konfrontáciu medzi všetkými politickými silami EÚ.

Pre občanov by mohlo byť nápomocné, ak by konfrontovali kandidátov na budúcich europoslancov s históriou ich hlasovaní v súčasnom období 2009-2014.

Okrem straníckych volebných programov to budú aj kandidáti na predsedu Európskej komisie z jednotlivých európskych politických strán, ktorí môžu pomôcť občanom uvedomiť si, že aj ich voľba môže viesť k inej dynamike rozhodovaní európskych inštitúcií.

Zdôrazňovanie týchto národných a straníckych delení by lepšie ukázalo, že diskusie o európskych rozhodnutiach sú otvorenejšie než sa javia. Kritici týchto rozhodnutí by ich nemali odpísať ako nedemokratické, ale mali by radšej pracovať na zmene rovnováhy síl v národných a európskych voľbách a následne výsledok volieb rešpektovať.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA