EÚ musí pracovať pre ľudí, nie pre krásu procesov

EÚ pevne uchopila hospodárske riadenie, ale jeho nesprávne zameranie môže byť škodlivé, píše Renaud Thillaye.

„Lídri EÚ sa minulý týždeň stretli so zámerom uzavrieť prvú fázu ´európskeho semestra´. Po sérii dramatických summitov, ktoré každý označoval za poslednú záchranu eurozóny vyznelo minulotýždňové stretnutie ako návrat do normálu (hoci dohoda o Cypre bola vcelku dramatická).   

Bol zhodnotený pokrok dosiahnutý v odporúčaniach a záväzkoch z roku 2012; členské štáty majú ďalej presadzovať ´diferencovanú, prorastovú fiškálnu konsolidáciu´; ´vlajkové iniciatívy´ stratégie Európa 2020 postupne posúdia na tematicky zameraných summitoch do jari 2014. Európsky „newspeak“ je späť a to by malo byť zdrojom znepokojenia.  Pridaná hodnota reforiem riadenia EÚ je v Európe, zničenej nezamestnanosťou a hnevom ľudí, niečím, čo má stále nedostatok podpory širokej verejnosti.

Od počiatku dlhovej krízy sa cez súbor opatrení zintenzívnilo zameranie EÚ na národné politiky. Nezosilnel len fiškálny dohľad (za porušenie záväzkov krajinám eurozóny hrozia automatickejšie sankcie), ale aj kontrola politík ovplyvňujúcich trhy práce, nastavenie miezd a penzijné systémy.  ´Európsky semester´ symbolizuje zmenu. Európska komisia v priebehu ôsmich mesiacov (od novembra do júla) intenzívne diskutuje s členskými štátmi o tom, čo by mali byť ich priority do konca roka. Posudzuje fiškálne a reformné plány a formuluje  ďalekosiahle odporúčania ešte pred tým, ako rozpočty štátov schvália národné parlamenty.    

Podľa záverov novej štúdie ´Policy Network´ (Policy Network paper), takéto posilnené riadenie je oveľa lepšie vybavené viesť politiky členských štátov ako to bolo pred krízou. Jeho opodstatnenie a výsledky však zostávajú sporné. 

Aké odôvodnenie majú pravidlá a procesy európskeho riadenia? Koordinácia politík v eurozóne má zmysel. Suverenita jednotlivých krajín musí byť obmedzená, keďže smerovanie každej z nich má vplyv na východiskovú pozíciu všetkých štátov.  

Jednotná úroková sadzba pre všetky krajiny znamená, že kľúčom k efektívnej menovej politike je konvergencia. Tak ako ukázala dlhová kríza, rozdielny vývoj nákladov na prácu a chýbajúc finančný dohľad môžu viesť k zásadným nerovnováham. Avšak oprávňuje to Európsku komisiu strkať nos do všetkých ekonomických politík členských štátov? Dohľad nad ´systémovými rizikami´ je prvoradý,  no jeho vykonávanie by malo ušetriť krajiny bez eura, ako je Veľká Británia a tiež krajiny s eurom, ktorých pozícia nepredstavuje problém pre zvyšok spoločenstva.

Čo sa týka výsledkov politík, už veľa sa napísalo o nesprávnom prístupe EÚ k vyriešeniu krízy. Prioritizovanie fiškálnej konsolidácie negatívne vplýva na rast a v mnohých krajinách sa stretáva s malým porozumením. Okrem toho, postup pri makroekonomických nerovnováhach sa zameriava najmä proti krajinám s defictom obchodnej bilancie, pričom však časť odpovede spočíva aj v rýchlejšom náraste nemeckých miezd.    

Celkovo, by reformné stratégie mali byť symetrickejšie a odporúčania Bruselu lepšie cielené. Na nedávnom podujatí ´Policy Network´, Olli Rehn, komisár EÚ pre hospodárke a menové záležitosti, prejavil pochopenie pre takúto kritiku. Debaty v Nemecku ukazujú, že existuje priestor pre vylepšenie prístupu, najmä po nadchádzajúcich septembrových voľbách.

Rovnako znepokojujúci a prehliadaný prvok riadenia EÚ však je aj nedostatok pozornosti venovanej stratégií Európa 2020. Ak už nič iné, tak kríza ukázala, že európske krajiny potrebovali ráznejšie a pevnejšie modely rastu, založené na inováciách, optimalizácii zdrojov a nových formách ochrany. V roku 2010 európski lídri podporili splnenie ambicióznych investičných, energetických a sociálnych cieľov do konca desaťročia.

Počas európskeho semestra je však z monitoringu stratégie Európa 2020 druhoradá, ak nie treťoradá priorita. Napríklad ´Špecifické odporúčania pre jednotlivé krajiny´ len horko-ťažko stratégiu spomínajú v texte. Tvorcovia politík v Bruseli neoblomne tvrdia, že ich síce kríza v eurozóne donútila sústrediť sa na stabilizáciu, ale že na sociálno-ekologickú víziu stratégie Európa 2020 nezabudli.     

Európa 2020 nemôže byť iba stratégiou len na dobré časy. Koordinácia národných politík na úrovni EÚ by mala povzbudzovať k reformám, ktoré pomôžu štátom zavádzajúcim odolnejšie modely rastu.  V rámci európskeho semestra vznikajú tenzie medzi krátkodobým prístupom  zameriavajúcim sa na prispôsobovanie založené na cenách a potrebou sociálnych a produktívnych investícií.

Prinajmenšom, by prvé nemalo mať vplyv na druhé. Držať mzdy na nízkej úrovni a zmenšovať daňové zaťaženie trhu práce bude v niektorých krajinách nevyhnutné. Sprevádzať to však musia modernizujúce stratégie, zvyšovanie kvalifikácií,  proaktívne politiky trhu práce a väčšie zdroje na riešenie problému pracujúcich čeliacim chudobe. Tieto opatrenia však stoja peniaze a možno nebudú v súlade s fiškálnymi požiadavkami EÚ.

Lídri EÚ musia prestať byť schizofrenickí. Jedno je isté: vzájomná prepojenosť vyžaduje väčšiu koordináciu politík.  Nový režim európskeho riadenia by nemal viesť ku krátkozrakému prístupu ku vzájomného dohľadu a rozdávaniu prílišnej voľnosti euroúradníkom pri riešení dobrých a zlých bodov. Treba viac politík na to, aby EÚ dokázala, že ľuďom skutočne pomáha vyrovnať sa s rizikami konkurencie a mobility. “

Pozadie

Renaud Thillaye je výskumný pracovník think-tanku „Policy Network“. Je autorom knihy „Gearing EU Governance towards Future Growth“(poz. red. „Poháňanie riadenia EÚ v ústrety budúcemu rastu“), ktorá je súčasťou výskumného projektu „Welfare, Wealth and Work for Europe“ (pozn. red. „Blahobyt, bohatstvo a práca pre Európu“), podporovaného Európskou komisiou.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA