Európski lídri sa musia postaviť politickým dilemám krízy v eurozóne

Bolo by dobre, keby hlavy štátov a vlád zverejnili, aká je ich stratégia pre eurozónu na najbližších 10 až 20 rokov, tvrdí výskumník Renaud Thillaye. Podľa neho sú tri možnosti: zlepšenie toho, čo robili posledné dva roky, zmenšenie eurozóny alebo fiškálna federácia.

„Napriek dvadsiatim summitom, pôsobivému počtu inštitucionálnych reforiem a nespočetnému množstvu uisťujúcich deklarácií, sa eurozóna nachádza v úplne rovnako neistej situácii ako pred dvomi rokmi vplyvom gréckej dlhovej krízy.

Nedávne vyhlásenia Josého Manuela Barrosu a Hermana Van Rompuya, že euro je nezvratný projekt, zneli skôr ako autosugescia. Angela Merkelová v júni opäť varovala, že neexistuje magická formula, ktorá by dokázala raz a navždy vyriešiť dlhovú krízu.

Krízové riadenie v eurozóne je pritom o ekonomickom a politickom ťahaní rôznymi smermi. Týmito tenziami sa zaoberá aj nová štúdia Policy Network zverejnená v rámci výskumného projektu 7. Rámcového programu s názvom „Prosperita, bohatstvo a práca pre Európu“, ktorej cieľom je identifikovať podmienky pre úspešnú socio-ekologickú transformáciu európskych ekonomík.

Publikácia odhalila, že európskym lídrom nielenže chýba dôveryhodná navigačná mapa ako riešiť dlhové a hospodárske krízy, ale tiež nevedia vyriešiť s nimi spojené politické kompromisy, ktoré vo veľkej miere ovplyvnia osud EÚ. Inštitucionálne inovácie ako trvalý euroval (ESM), Zmluva o stabilite, európsky semester, systém finančného dohľadu však nemožno podceňovať.

Na druhej strane súčasné riadenie v eurozóne sa veľmi neodchyľuje od svojho pôvodného maastrichtského nastavenia. Sprísňovanie fiškálneho a makroekonomického dohľadu v mnohých ohľadoch len ťažko zakrýva kontinuitu s chybným režimom pravidiel. Ktorá krajina sa opováži zažalovať FrancúzskoNemecko na Súdnom dvore za neposlušnosť? Ako zadlžené krajiny dokážu splniť požiadavky fiškálnej zmluvy, ak opakovane nebudú posúvať ciele na lepší zajtrajšok?

Slabo financovaný ESM dokáže len málo v prípade španielskej či talianskej krízy. Zo strednodobého hľadiska však existujú tri široké stratégie. Európski lídri sa môžu rozhodnúť, že zlepšia to, čo bezpodmienečne robia už dva roky. Toto by si vyžiadalo dočasný, avšak jednoznačný krok Európskej centrálnej banky, výraznejšie posilnenie kapacity ESM, vyrovnanejší prístup k úpravám medzi dlžníckymi a veriteľskými krajinami a výrazné preorientovanie rozpočtu EÚ na opatrenia podporujúce rast.

Hoci sa dá dosiahnuť, túto stratégiu odmieta Berlín z obavy z väčšieho morálneho hazardu a pokračovania s neodôvodneným uspokojením. Menšia eurozóna je druhou, hoci oveľa menej atraktívnou možnosťou. Zakladatelia jednotnej meny očakávali, že bude motivovať ku štrukturálnym reformám a priblíži eurozónu bližšie k optimálnemu nastaveniu. To však sú priveľké nároky pre príliš rozličné ekonomiky, ktoré však podliehajú spoločnej menovej politike.

Niektorí tvrdia, že logickým krokom by bolo urobiť čiaru za týmto hlúpym experimentom a nechať euro len v homogénnejšom a integrovanejšom jadre. Avšak faktom možno je, že euro je priveľké na to, aby zlyhalo. Európski lídri radšej robia všetko pre to, aby udržali všetkých na palube, ako by mali otvoriť Pandorinu skrinku spojenú s rozpadom eurozóny.

Takže nám ostáva len tretia, radikálna možnosť a tou je fiškálna federácia. Z ekonomického pohľadu je najpresvedčivejšia. Výmenou za čiastočnú alebo plnú mutualizáciu suverénnych dlhov, by európske ministerstvo financií mohlo vetovať rozpočtové rozhodnutia členských štátov.

Banková únia by vznikla zavedením spoločného dohľadu a vytvorením spoločného európskeho fondu na riešenie problémových bánk. V najlepšom prípade by európsky rozpočet mohol robiť transfery na zníženie cyklických rozdielov.

Napriek pokračujúcim zmätkom a špekuláciám by európski lídri mali rozhodnúť, ktorú z týchto troch stratégií si vyberú na najbližších 10 až 20 rokov. Stabilizovanie eurozóny a zasiatie semien nového socio-ekologického rastu však implikujú viacero politických kompromisov, ktorým sa lídri zatiaľ vyhýbajú.

Policy Network identifikoval tri. Typ konvergencie, ktorá v súčasnosti prebieha v eurozóne v prvom rade vytvára otázku socio-ekonomického smerovania Únie. Snaha o zvýšenie životného štandardu na kontinente, ktorá je dlhodobo obchodnou známkou EÚ, je dnes v ohrození. Ekonomické nerovnováhy sa riešia cez jednostranné klesajúce sociálne tlaky a cenovú konkurencieschopnosť.

Posilnenie fiškálneho dohľadu vrhá dlhý tieň na logiku sociálnych investícií v rámci stratégie Európa 2020. EÚ už nie je kotvou nádeje pre periférne krajiny.

Po druhé, rozčlenenie na EÚ-27 a eurozónu ešte nenašlo žiadnu jasnú odpoveď. Ak sa bude viac integrovať eurozóna, mali by jej členovia vytvárať vlastné inštitúcie alebo sa naďalej spoliehať na komunitný rámec? Pokušenie ísť medzivládnou cestou bolo patentom posledných dvoch rokov, zväčša napriek obavám malých krajín a tých mimo eurozóny. Lídri by si mali uvedomiť pokračujúcu konzistentnosť Únie, vonkajšiu i vnútornú, a vyhnúť sa boju o vodcovstvo medzi Európskou radou a Komisiou.

No a nakoniec treba politické kroky EÚ zmieriť s demokratickou politikou. Hoci si väčšina európskych občanov želá zachovanie eura, podľa prieskumov verejnej mienky nechcú zaň platiť politickú a finančnú cenu. Mutualizácia dlhu a zoskupenie fiškálnej suverenity nie sú vnímané ako legitímne. Európania by mali mať silnejšie slovo, či už cez tradičné kanály národnej politiky alebo cez lepšie reagujúce európske inštitúcie. Inštitucionálna kreativita možno nebude stačiť: slabý zmysel hlásiť sa k EÚ a nízku podpora solidarity treba riešiť priamo oveľa pozitívnejším tónom zmierujúcim pobúrených európskych občanov.

Na poslednom júnovom summite Herman Van Rompuy vyhlásil, že vytvorenie dlhodobej vízie eurozóny je pálčivou prioritou. Definovanie dôveryhodnej stratégie ako sa dostať z krízy je otvorenou výzvou. Národní lídri však musia svojich voličov zapojiť do procesu definovania politickej vízie, čo by mala EÚ a eurozóna v budúcnosti znamenať. Odmietanie konať na oboch – na politickom aj ekonomickom fronte – len rozšíri priestor pre populistickú politiku.“

Pozadie

Renaud Thillaye pôsobí ako výskumník v Policy Network.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA