Potrebuje eurozóna rozpočet?

Tí, čo navrhnujú, že eurozóna potrebuje fiškálny mechanizmus na absorbciu šokov by skôr mali presadzovať konkrétny mechanizmus pre podskupinu štátov miesto toho, aby preskočili k záveru, že všetky členské štáty by mali veľkú časť svojich daňových príjmov prispievať do rozpočtu eurozóny, píše Daniel Gros.

„Maastrichtská zmluva vytvorila reštriktívnu európsku menovú úniu udržaním fiškálnej politiky na národnej úrovni, pričom podlieha iba paktu stability. Bolo to múdre rozhodnutie? Mnohí pozorovatelia teraz tvrdia, že Achillovou pätou eura je, že nemá žiadny mechanizmus pre zmiernenie šokov jednotlivých krajín. Eurozóna podľa nich potrebuje svoj vlastný rozpočet, ktorý by pre štáty predstavoval automatickú poistku pre prípad, ak ich zasiahnu asymetrické šoky.

Dokonca aj zástancovia značného „federálneho“ rozpočtu eurozóny však priznávajú, že trvalé šoky (napríklad zrútenie sa hlavného vývozného trhu) si vyžadujú trvalú úpravu miezd a výdavkov. Ale to, čo chýba je údajne mechanizmus prerozdeľovania finančných zdrojov z krajín, ktoré zaznamenávajú dočasný boom, do krajín v recesii. Toto by podľa nich tlmilo normálne výkyvy ekonomiky a krátkodobé šoky by sa ľahšie absorbovali. Zvyčajne ako príklad toho, ako to môže fungovať, používajú Spojené štáty a ich prerozdeľovací federálny systém.

Avšak bližší pohľad odhalí, že to nebude fungovať tak dobre ako sa vo všeobecnosti očakáva. Je pravda, že v USA podobne ako vo väčšine federálnych štátov, federálny rozpočet prerozdeľuje príjmy jednotlivým regiónom a teda vyrovnáva aspoň časť medziregionálnych rozdielov v príjmoch. Ale záver, že prerozdeľovanie je ekvivalentné k tlmiču šokov je chybný.

Napríklad v USA federálny rozpočet vyrovnáva podstatnú časť rozdielov v úrovni príjmu na obyvateľa naprieč štátmi – vo všeobecnosti sa podľa odhadov pohybujú medzi 30 – 40 % –pretože chudobnejšie štáty prispievajú priemerne nižšou daňou z príjmu a dostávajú vyššie platby sociálneho zabezpečenia. Avšak toto neznamená, že tieto mechanizmy tiež poskytujú poistku pre prípad dočasných šokov v jednotlivých štátoch. Mnohé transafery od federálnej vlády, najmä základná sociálna podpora ako stravné lístky, atď. len málo menia v miestnom podnikateľskom cykle. Napríklad dôchodcovia na Floride dostanú svoje dôchodky bez ohľadu na to, či je na tom miestna ekonomika dobre alebo nie (tak ako počas realitného boomu do roku 2007). Tieto penzie sa však nezvýšia, keď miestna ekonomika skrachuje, tak ako v roku 2008. Tento typ transaferových platieb od federálnej vlády teda nie je žiadnym narázníkom proti lokálnym šokom.

Na príjmovej strane, miera, do akej federálne dane absorbujú šoky na úrovni štáty, nemôže byť príliš veľká z jednoduchého dôvodu, pretože hlavné federálne zdroje príjmov, ktoré reagujú na podnikateľský cyklus, ako je federálna daň z príjmu, predstavujú menej ako 10 % HDP.

Táto nízka citlivosť federálnych príjmov a výdavkov na podmienky miestneho podnikateľského cyklu vysvetľuje prečo priemerne len malý zlomok – odhadom približne 10 – 15 % – každého šoku na HDP jednotlivého štátu absorbujú automatické prevody do a z federálneho rozpočtu USA.

Podobný nápad, ktorý opakovane prišiel do európskeho kontextu, je vytvoriť istý európsky (alebo len pre eurozónu) fond, ktorý by slúžil ako poistka proti nezamestnanosti. Táto myšlienka ja na prvý pohľad veľmi atraktívna. Avšak opäť je zavádzajúci odkaz na americkú skúsenosť. Poistenie proti nezamestnanosti je v skutočnosti organizované na štátnej úrovni. Federálna vláda intervenuje len v prípade významných celoštátnych recesií a poskytuje niektoré doplnkové benefity dlhodobo zamestnaným. Túto podporu dostávajú všetky štáty a tie, čo sú najviac postihnuté nedostávajú oveľa viac ako ostatné.

Navyše, dávky v nezamestnanosti nie sú až také dôležité ako sa často predpokladá. Vo väčšine krajín predstavujú 2 až 3 % HDP, dokonca aj počas výrazného poklesu ekonomiky. V Spojených štátoch doplnkové federálne výdavky v uplynulých rokoch predstavovali len asi 1 % HDP. Je teda jasné, že systém poistenia proti nezamestnanosti v eurozóne by nikdy nebol schopný kompenzovať veľké šoky, ako tie, čo zasiahli Írsko alebo Grécko, kde HDP klesol o viac ako 10 %.

Celkovo je preto ťažké postaviť fiškálny tlmič šokov eurozóny na americkej skúsenosti.

Ak by boli šoky podnikateľských cyklov skutočne kľúčovým problémom, jednotlivé členské štáty by sa v prvom rade mohli poistiť spustením obozretnej fiškálnej politiky a znižovaním úrovne dlhu, aby mohli ísť do krátkodobého deficitu v prípade dočasných šokov. Fiškálna zmluva, ktorej cieľom je priblížiť sa k vyrovnanému rozpočtu, je implicitne založená na tejto myšlienke.

Okrem toho, tie členské štáty, ktoré sa cítia byť najviac vystavené šokom podnikateľského cyklu by sa mali na systéme vzájomného poistenia dohodnúť medzi sebou. Nie je potrebné, aby táto schéma bola povinná pre všetky, ak je cieľom len obmedziť riziká. Samozrejme, je pravda, že čím je združovanie rizika efektívnejšie, tým viac krajín sa chce zapojiť. A preto, ak sa skupina štátov rozhodne vytvoriť takýto systém na základe posilnenej spolupráce, ostatné by to mohlo neskôr zaujať tiež. Miera príťažlivosti schémy by bola potom indikátorom jej užitočnosti.

Tí, čo navrhnujú, že eurozóna potrebuje fiškálny mechanizmus na absorbciu šokov by skôr mali presadzovať konkrétny mechanizmus pre podskupinu štátov miesto toho, aby preskočili k záveru, že všetky členské štáty by mali veľkú časť svojich daňových príjmov prispievať do rozpočtu eurozóny.“

Pozadie

Daniel Gros je riaditeľom Centra pre európske politické štúdiá a členom Rady pre globálnu agendu Svetového ekonomického fóra.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA