Rozpočet pre eurozónu?

Pokus britskej vlády využiť potrebu pre ďalšiu integráciu eurozóny v snahe o rozdelenie Únie na časti nemá šancu na úspech, tvrdia Fabian Zuleeg a Janis A. Emmanouilidis.

„Diskusie o osobitnom rozpočte eurozóny naberajú na intenzite. Na základe júnovej správy Hermana Van Rompuya „Smerom k skutočnej Hospodárskej a menovej únii“, ktorá zmieňuje strednodobú potrebu definovať vhodnú úlohu a funkcie centrálneho rozpočtu v kontexte dokončenej fiškálnej únie – európski lídri na nadchádzajúcom summite naznačia ďalšie smerovanie mechanizmu fiškálnej solidarity.

Návrh záverov spomína vhodnú fiškálnu kapacitu, mimo viacročného finančného rámca, ktorú treba ďalej zvážiť. Dokonca aj britská vláda podporuje tento návrh, ale v Londýne je osobitný rozpočet eurozóny vnímaný skôr ako mechanizmus, vďaka ktorému by sa EÚ rozdelila na dve skupiny – krajiny v jadre a tie odmietajúce – čo naznačuje simultánne a významné zníženie veľkosti finančného rámca a toho, čo celá EÚ robí.

Tento pokus využiť potrebu pre prehlbovanie integrácie v eurozóne v snahe o rozdelenie Únie na časti však nemá veľkú šancu na úspech, takže to bude viesť len k posilňovaniu trendu odkláňania Veľkej Británie od európskych partnerov. Ale ani samotná eurozóna zatiaľ nevie jasné kľúčové parametre osobitného rozpočtu.

Na čo by slúžil a kto by z neho profitoval? Aký veľký by mal byť a čo by boli jeho príjmy? Kedy a ako by sa zaviedol? Možno ho vytvoriť ešte v medziach platnej zmluvy alebo treba zmenu, alebo ho treba vytvoriť mimo úniového rámca? Bude obmedzený len na eurozónu alebo aj pre kandidátov, ktorí sú pripravení doň prispievať?

A nakoniec, kto by demokraticky dohliadal na takýto rozpočet? Európsky parlament, osobitná časť Európskeho parlamentu a/alebo národné parlamenty?

Ak súčasná snaha bude viesť ku konkrétnym krokom smerom k takémuto rozpočtu, potom bude väčšia zrozumiteľnosť nevyhnutná. Je isté, že veľkú časť osobitného rozpočtu budú musieť financovať najsilnejšie krajiny eurozóny, či už priamo cez národné príspevky alebo nepriamo napríklad cez novú daň z finančných transakcií.

Toto však zasa otvára otázku, čo z toho bude mať Berlín (a ďalšie veriteľské štáty), okrem toho, že prejavia solidaritu s krajinami v kríze?

Jedným vysvetlením by mohlo byť, že ide o ústupok v snahe o obhájenie odporu súčasnej nemeckej koaličnej vlády voči kolateralizácii dlhu, v podstate ukázaním toho, že pomoc je, takže eurobondy alebo iná forma širšej mutualizácie dlhu nie sú na stole. To by však bolo v rozpore so zámermi Van Rompuyovej správy, ktorá rozpočet eurozóny vníma ako jeden z možných komponentov fiškálnej únie, ale nie ako náhradu jej kľúčových elementov.

V tomto kontexte treba mať na pamäti, že osobitný rozpočet eurozóny by nemal ten istý efekt ako mutualizácia dlhu, keďže by neznížil vysoké refinančné náklady členských štátov pod tlakom.

Berlín však môže argumentovať tým, že takýto rozpočet by mal slúžiť krajinám, ktoré čelia vysokým spreadom a že dlhová kolateralizácia nie je nutná. Pokiaľ ide o jeho funkcie, osobitný rozpočet by sa mohol používať ako odmena a podpora štrukturálnych a finančných reforiem najmä v prípade krízových krajín.

V priebežnej správe pripravenej na nadchádzajúcu Európsku radu sa píše, že nová fiškálna kapacita by mohla sprístupniť štrukturálne reformy, ktoré zlepšia konkurencieschopnosť a potenciálny rast cez obmedzené, dočasné, flexibilné a cielené finančné stimuly.

Rozpočet eurozóny by sa mohol využívať ako cukor a/alebo bič. Buď ako finančná podpora krajinám v kríze pri vykonávaní štrukturálnych reforiem, alebo v prípade neplnenia povinností stanovených na základe európskeho semestra by sa prostriedky sťahovali spať.

Druhá možnosť je trošku zložitá, pretože nezáleží len na vôli, ale tiež na schopnosti plniť podmienky a tiež otvára otázku toho, kto bude posledným sudcom – Európska komisia alebo nejaká forma európskeho ministerstva financií. Okrem toho, ostatné krajiny, čo tiež čelia významným hospodárskym výzvam, či už slabému rastu alebo nízkemu HDP na obyvateľa, by sa tiež mohli pýtať, prečo by len krízové štáty mali profitovať.

Aby sa toto dalo vyriešiť, rozpočet by mal byť distribuovaný podľa objektívnych ekonomických kritérií ako je nezamestnanosť mladých a nemal by sa spoliehať len na krízové indikátory ako sú spready.

Vznikajú však ďalšie otázky – aký rozdiel by bol v porovnaní s nástrojmi spoločného rozpočtu EÚ ako je Európsky sociálny fond, a mali by štáty mimo eurozóny, no zároveň kandidáti na vstup, rovný prístup k tomuto osobitnému rozpočtu pre blok so spoločnou menou? S tým súvisí aj otázka úlohy osobitného rozpočtu.

Fungoval by ako nástroj pre makroekonomickú stabilizáciu, mechanizmus pre vyrovnávanie/transfer podľa federálneho vzoru alebo ako spôsob na dodanie zdrojov na zmiernenie sociálnych dôsledkov krízy, ako je napríklad nezamestnanosť mladých alebo ako pomoc na financovanie základných verejných služieb pod tlakom.

Makroekonomický stabilizátor alebo všeobecný mechanizmus pre transfer sú veľmi nepravdepodobné vzhľadom na to, že objem takýchto nástrojov by musel byť viac ako 20 – 30 miliárd eur ročne, ktoré sa v súčasných diskusiách spomínajú. Okrem toho treba brať na vedomie aj fundamentálnu opozíciu voči transferovej únii. Aj v priebežnej správe sa uvádza, že zdieľanie fiškálneho rizika by nemalo viesť k trvalým transferom medzi krajinami. Podpora štátov a občanov zasiahnutých krízou s osobitnou silou pri zmierňovaní sociálnych dôsledkov by však samozrejme mala byť aj v záujme tých, čo sú na tom lepšie.

Súčasťou zámeru musí byť aj to, že Európa sa stará, a teda pomáha pri tvorbe voličskej základne podporujúcej ďalšie reformy a úsporné a reformné opatrenia. Môže to mať však aj opačný účinok, aby sa takýto efekt dosiahol, objem a spôsob míňania musia byť nastavené tak, aby mali skutočný vplyv.

Politicky však otvorenie diskusie o rozpočte eurozóny môže oddialiť prijatie viacročného finančného rámca na obdobie 2014 – 2020. V každom prípade vzhľadom na to, že jeho úlohou by bolo riešiť problémy bloku s eurom, je jasné, že by nebol súčasťou spoločného rozpočtu.

Napriek tomu bude mať vplyv na krajiny mimo eurozóny.

Kandidáti, ktorí sa zaviazali alebo na základe prístupových zmlúv musia prijať euro, sa už teraz obávajú dôsledkov osobitného rozpočtu, najmä z pohľadu ich politickej účasti a vplyvu na viacročný rámec (bude menej na kohéznu politiku?), ale tiež z pohľadu toho, že súčasní členovia eurozóny budú mať k dispozícii viac zdrojov, čo naštrbí fungovanie na úrovni EÚ-27.

Ak by rozpočet eurozóny mal byť inkluzívny, treba nájsť mechanizmus ako do procesu zahrnúť budúcich členov v prípade, že sa chcú zapojiť. V súvislosti s ním ostáva priveľa nejasností, čo sťažuje odhady, aká by mohla byť jeho finálna forma a dosah. Zároveň vznikajú politické boje.

Urobiť z neho skutočný nástroj solidarity je zrejme najrozumnejšie, ale vyžiada si to prekonanie politického odporu v krajinách, ktoré budú znášať najvyššiu finančnú záťaž.

Diskusia však môže nabrať trend, ktorého sme boli počas krízy svedkami už viackrát. To, čo sa najprv zdalo nemožné, sa stalo pravdepodobné a čo nepredstaviteľné sa teraz implementuje. Takže možno rozpočet eurozóny nakoniec bude.

Mali by sme preto investovať čas a snahu na to, aby sme sa dôsledne zamysleli nad tým, na čo by mal slúžiť a ako by mal v praxi fungovať. Hoci je priskoro rozhodnúť o detailoch, mal by byť založený na niekoľkých základných princípoch – nemal by byť brzdou ďalšej integrácie, mal by zásadne a efektívne demonštrovať solidaritu s krízovými krajinami a ich občanmi bez nadmernej podmienenosti, mal by sa zameriavať na jasný cieľ a musí byť inkluzívny, aby nepodporoval separáciu eurozóny od zvyšku.

Len v takom prípade osobitný rozpočet eurozóny bude predstavovať krok vpred pri riešení krízy.“

Pozadie

Fabian Zuleeg a Janis A. Emmanouilidis sú senior analytikmi European Policy Centre (EPC) v Bruseli.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA