Správa piatich predsedov eurozóny: čo znamená pre Britániu?

Nová „správa piatich predsedov“ o budúcnosti hospodárskej a menovej únie (HMÚ) ukrýva medzi riadkami zaujímavý príbeh o tom, ako lídri eurozóny vidia svoju spoločnú budúcnosť. Británia by si mala vziať ponaučenie, píše Renaud Thillaye.

Minulotýždňové stretnutie Európskej rady ponúklo širokú škálu horúcich tém: núdzový plán pre Grécko, požiadavky Davida Camerona na prerokovanie podmienok britského členstva, migračná kríza. Preto možno znie zvláštne, že sa v agende objavila aj správa o dokončení európskej hospodárskej a menovej únie predsedov piatich inštitúcií EÚ: Jeana-Clauda Junckera (Európska komisia), Donalda Tuska (Európska rada), Jeroena Dijsselbloema (Euroskupina), Maria Draghiho (ECB) a Martina Schulza (Európsky parlament).

Správa navrhuje smerovanie k dokončeniu HMÚ v dvoch fázach: prvá „prehĺbenie za pochodu“ a uplatňovanie právne nezáväzných štandardov a druhá, „dokončenie HMÚ“ posunutím sa k právne záväzným štandardom a „mechanizmu absorpcie hospodárskych šokov“. Tento proces premeny sa má ukončiť do roku 2025, kedy by malo vzniknúť aj spoločné ministerstvo financií eurozóny.

Reakcie na správu sa zatiaľ sústredili na to, ako veľmi lídri EÚ skresali svoje ambície v porovnaní s tým, čo predpokladali pred dvoma, či troma rokmi (viď napríklad Odendahl Begg. V tom čase považovali zdieľanie dlhov a cezhraničné fiškálne transfery za otázku rokov a podmienku pre prežitie eura.

V novembri 2012 navrhoval vtedajší predseda Európskej komisie José Manuel Barroso päťročný trojkrokový proces na dosiahnutie „hlbokej a skutočnej“ HMÚ vrátane spoločnej garancie dlhopisov s krátkou splatnosťou (tzv. eurobills, zárodok eurobondov) a rozpočtovej kapacity eurozóny.

O mesiac neskôr bývalý predseda Európskej rady, Herman Van Rompuy, predložil návrh postupu „k skutočnej hospodárskej a menovej únii“. Treťou a poslednou fázou malo byť vytvorenie mechanizmu absorpcie hospodárskych šokov a „spoločného rozhodovania o národných rozpočtoch“ od roku 2014.

Odsúdiť slabé ambície lídrov a prísť k záveru, že eurozóna sa bude naďalej iba pretĺkať a stagnovať je lákavé. Väčšina komentátorov, ktorí vnímali krízu ako rozhodujúci okamih pre postup integrácie a vytvorenie centralizovanejších, federálnych inštitúcií, podľahla dezilúzii. To je ale iba jedna strana príbehu. Medzi riadkami zahŕňa nový plán tri zaujímavé aspekty: odhodlanie pokračovať v tvrdej politike koordinácie, uprednostnenie spoločných štandardov pred jednotne predpísanými reformami pre všetky členské krajiny a posun ku „kolektívnemu“, nie „jednotnému“ rozhodovaniu.

Prvá fáza plánu („prehĺbenie za pochodu“) nie je len o nejakom pretĺkaní sa ani o kupovaní času. Ako ukázali posledné roky, koordinácia politík je ťažká a mali by sme jej v budúcnosti očakávať oveľa viac. Extrémny prípad Grécka, ale aj Francúzska a Talianska ukázal, že náročné ozdravné opatrenia sú stále potrebné a národní lídri cítia tlak svojich kolegov silnejšie ako pred rokom 2010.

Európsky semester otvoril dvere k veľmi intenzívnemu cyklu konzultácií a diskusií, ktorý de facto obmedzuje priestor pre suverénne národné rozhodnutia. Zároveň ale zvýšil kolektívnu moc členských štátov: tie, ktoré sú v pokušení zviesť sa na vlne výhod plynúcich z eurozóny bez prebratia zodpovednosti si to už nemôžu dovoliť. Do veľkej miery to europeizovalo národnú politiku bez výrazného prenesenia moci na Brusel. Správa piatich predsedov zohľadňuje význam týchto zmien a uznáva, že zvyknúť si na ne potrvá dlhší čas.

Správa taktiež zaujímavo rozlišuje medzi cieľom konvergencie a prostriedkami jej dosiahnutia. Menová únia bez výrazných rozpočtových rezerv a vysokého stupňa flexibility si fiškálne a sociálne rozdiely a rozdiely v konkurencieschopnosti nemôže dovoliť. Pojem „konvergencia“ sa v správe nachádza 28-krát, čo je päťkrát viac ako to bolo vo Van Rompuyovej správe. Na druhej strane, správa menej spomína „(štrukturálne) reformy“.

Môže to znamenať nový rebríček priorít: najdôležitejšie je dosiahnuť konečný spoločný cieľ bez ohľadu na to, aké prostriedky na to národné vlády použijú. Piati predsedovia konkrétne navrhujú vytvorenie spoločných štandardov v oblasti pracovných trhov, konkurencieschopnosti, podnikateľského prostredia a verejnej správy, ako aj niektorých aspektov daňovej politiky (napríklad korporátna daň). Nie je ťažké vidieť za týmto návrhom francúzsko-nemecké nápady.

Viac dôrazu sa kladie na národné špecifiká a na slobodu v realizácii opatrení, ktoré pomôžu dosiahnuť spoločne stanovené ciele. Ide o posun od predchádzajúcich návrhov, napríklad návrhu Angely Merkelovej o právne záväzných „zmluvných opatreniach“ na zavádzanie štrukturálnych reforiem v členských štátoch. Táto myšlienka sa príliš neujala, hlavne v potenciálne rovnako zmýšľajúcich členských štátoch ako Fínsko, Holandsko a Rakúsko. Nová správa spomína plánovaný posun k právne záväzným štandardom, ale vyznačuje sa aj kreativitou čo sa týka prechodného obdobia. V každej krajine sa vytvoria nezávislé inštitúcie koordinované na úrovni EÚ. Ich úlohou by napríklad bolo zabezpečiť konzistentný vývoj miezd. Tento mechanizmus je rafinovanejší, ako zviazať ruky národným vládam priamo predpísanými reformami.

Treba si všimnúť kontúry, v ktorých je rysovaný nápad spoločného ministerstvo financií na konci procesu. Správa ho naozaj prezentuje ako miesto „kolektívneho“ rozhodovania (s. 18). Zároveň obšírne spomína spoločné záujmy a štandardy, ale rozchádza sa s Van Rompuyovou formuláciou o „spoločnom rozhodovaní o národných rozpočtoch“.

To ukazuje, ako veľmi sa lídri EÚ a členských štátov zdráhajú čohokoľvek, čo by sa približovalo prenášaniu moci a zdrojov na nadnárodnú rozpočtovú autoritu. ECB je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo: získala zodpovednosť za menovú politiku a nedávno aj dohľad nad bankami, nakoľko tieto oblasti sú menej politicky citlivé. Ako pred dvoma rokmi napísal Jean Pisani-Ferry, o konečnej podobe eurozóny stále neexistuje jednoznačná predstava. Namiesto toho, aby sa stala riadnou fiškálnou úniou, môže zostať iba spoločenstvom vzájomnej (a podmienenej) podpory.

Správa piatich predsedov tak objasňuje budúcnosť eurozóny najmenej na najbližších 10 rokov. Národné vlády krajín eurozóny alebo krajín, ktoré plánujú euro prijať by mali túto víziu akceptovať a vysvetľovať. Británia a iné krajiny, ktoré nemajú záujem vstúpiť do eurozóny by si mali vziať ponaučenie. Zmena Zmluvy a fiškálna únia nie sú v rámci eurozóny na dohľad, politici ale budú pokračovať v intenzívnejších snahách o koordináciu a dialóg. Táto socializácia časom zblíži národné vízie a preferencie a narastie pocit spolupatričnosti. Pre Britániu môže byť správne pokúšať sa o novú dohodu a hlavne požadovať záruky pre jednotný trh. No nemala by podliehať sebaklamu, že niekoľko právnych zmien ponechá jej budúcu pozíciu v EÚ nedotknutú, najmä pokiaľ sama seba úmyselne vytláča na perifériu.

Pozadie

Renaud Thillaye je zástupca riaditeľa medzinárodného think-tanku a výskumného inštitútu Policy Network, ktorý presadzuje progresívne myslenie o sociálnych a ekonomických výzvach 21. storočia.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA