Európska banková únia?

Socializácia verejného dlhu predstavuje riziko pre krajiny eurozóny, ktoré sú ešte stabilné. Ak by sme to isté urobili s bankovými dlhmi, zničili by sme ekonomiky, ktoré boli doteraz v poriadku, napísal Hans-Werner Sinn pre Project Syndicate.

“Európska komisia bezostyšne porušuje Maastrichtskú zmluvu a predkladá jeden plán finančnej pomoci otraseným ekonomikám Európy za druhým. Teraz chce socializovať nielen štátne dlhy zavedením eurobondov, ale tiež bankové dlhy vytvorením bankovej únie.

Socializácia bankových dlhov je jednak nespravodlivá a jednak bude viesť k nesprávnej alokácii zdrojov v budúcnosti. Socializácia bankových dlhov naprieč hranicami znamená, že súkromné náklady na požičiavanie v jednej krajine sa umelo znížia pod trhovú mieru, keďže poistenie (vo forme swapov úverového zlyhania) poskytnú zadarmo iné krajiny. Kapitálové toky z jadra na perifériu by tak aj naďalej prekračovali optimálny rozsah, čo by oslabovalo rast v celej Európe.

História ponúka nieľkoľko príkladov zlej alokácie zdrojov, ktorá môže vyplynúť zo socializácie dlhov bánk. Jedným z nich je kríza stavebných sporiteľní v Spojených štátoch v 80-ych rokoch, ktorá amerických daňových poplatníkov vyšla na viac ako sto miliárd dolárov. Pod dáždnikom spoločnej garancie vkladov americké sporiteľne stavili na to, že prežijú svoju smrť – nadmerne si požičiavali od vkladateľov a peniaze požičiavali rizikovým podnikom s vedomm, že potenciálne zisky budú môcť vyplatiť akcionárom ako dividendy, kým potenciálne straty sa socializujú.

Iným slovami, súkromné zisky sa tvorili zo spoločensky nehospodárnych činností. V zásade k tomu došlo s americkmi pôžičkami cez podradné hypotéky a so španielskou bankovou sústavou v prvom desaťročí 21. storočia. V oboch prípadoch banky na seba brali priveľké riziká s tým, že sa spoliehali, že ich vlády budú finančne sanovať. To sa nakoniec splnilo.

Španielske banky špekulovali s pokračujúcim rastom cien realít, ktorý by ich klientom zaistil veľké kapitálové výnosy. Často maiteľom vlastného domu požičiavali viac ako 100 % hodnoty nehnuteľnosti. Na kompenzáciu škôd, ktoré ich bezohľadné chovanie spôsobilo, dostali od Európskej centrálnej banky (ECB) 303 miliárd eur vo forme dodatočných úverov v systéme Target a teraz budú čakať na ďalších 100 miliárd eur z dočasného eurovalu EFSF, Väčšinu týchto peňazí už nikdy nevrátia.

Oveľa lepším spôsobom rekapitalizácie bánk je výmena dlhov za akcie. Miesto uvalenia bremena strát ECB a EFSF na európskych daňových poplatníkov by sa veriteľlia bánk mohli časti pohľadávok vzdať výmenou za akcie vlastníkov bánk. Swapy dlhov za akcie banky zachránia bez toho, že by zachránili ich akcionárov.

V ideálnom prípade by veritelia bánk nestrácali, pretože ich pohľadávky s fišným úrokom by sa previedli na akcie s príslušnou hodnotou. To by platilo, ak by straty bánk nedosiahli výšku ich základného kapitálu. Skutočná strata by na veriteľov banky doľahla až pokiaľ by straty z odpisov toxických hypotekárnych pôžičiek prevýšili vlastný kapitál banky. I tak by však bolo lepšie, aby straty niesli veritelia ako daňoví poplatníci, pretože by ich to v budúcnosti motivovalo k rozvážnejšiemu požičiavaniu.

Pre dosiaľ stabilné krajiny eurozóny predstavuje riziko už socializácia verejného dlhu. Ak sa urobí to isté s bankovými dlhmi, mohlo by to doteraz zdravé ekonomiky stiahnuť do priepasti, pretože bilancie bánk sú oveľa väčšie ako objem vládnych dlhov. Pomer zadlženia k HDP v Španielsku je 69 %, avšak dlh bankového systému dosahuje 305 %, teda 3,3 bilióna eur. Je to zhruba toľko ako verejný dlh všetkých piatich krízou postihnutých štátov eurozóny dokopy.

Nadmerný obem bankových dlhov znamená, že vlády by sa mali socializácii bankových rizík vyhýbať a zároveň naznačuje, že jediným, koho možno pri zachovaní rozumu vyzvať k zaplateniu účtu bez predĺženia, sú veritelia bánk. Nakoniec, ak je ohrozený len zlomok hodnoty bánk, ako niektorí pozorovatelia veria, potenciálne swapy dlhov za akcie by boli nepatrné.

Španielske banky majú vo svojich bilaniách priemerne 7 % vlastného kapitálu. K vyrovnaniu strát bánk by teda stačil swap dlhu za akcie presahujúci 7,5 % investícií veriteľov. A ak by aj boli vylúčení súkromní vkladatelia do bánk, ich pohľadávky tvoria 39 % celkovej bilancie, výmena dlhu za akcie nevyhnutná na kompenzáciu straty vo výške 100 % vlastného kapitálu by nedosahovala ani 12 % objemu investícií veriteľov.

Swapy dlhu za akcie už boli úspešne použité veľakrát a vyplývajú z bežných postupov pri úpadku. Okrem toho, že sú prevenciou nadmerného daňového zaťaženia a jeho nespravodlivosti, majú tiež tú výhodu, že motivujú vlastníkov bánk, aby volili ostražité investičné stratégie. Súčasne nabádajú veriteľov, aby preverovali a preberali banky, ktorým chcú požičať.

Najzákladnejším prameňom hospodárskeho rastu a úspechu kapitalizmu je starostlivosť venovaná rozširovaniu a uchovávaniu bohatstva, ktoré súčasné generácie zdedelili po svojich predkoch. Rozsiahle vládne intervencie počas krízy tento princíp podlomili a veľkú časť zdedeného bohatstva zrejme zničili.

Je najvyšší čas začať sa riadiť základnými zákonmi ekonómie a zastaviť nerozvážnosť, ktorá doteraz prechádzala tým, ktorých úlohou je bojovať s krízou. Okrem spoločnej sústavy regulátorov Európa žiadnu bankovú úniu nepotrebuje."

Pozadie

Hans-Werner Sinn je profesorom Ekonomiky a verejných financií na Univerzite v Mníchove a predsedom Inštitútu Ifo. Tento komentár bol pôvodne publikovaný pod názvom ‘Den Steuerzahler schonen’, Handelsblatt, No. 114, 15./16./17 v júni 2012, s. 67 a pod názvom "The European Banking Union?" na stránke Project Syndicate.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA