Finančná regulácia: Uväznená v zemi nikoho plnej paradoxov

Ak sa Európa nechce vo finančnej kríze dostať do slepej uličky, zainteresované strany sa musia vzdať národných záujmov a nájsť kompromis na dosiahnutie celoeurópskej synergie, tvrdí komentátor gréckeho denníka athimerini'and Nikos Chrysoloras.

„Pokračujúca diskusia o finančnej regulácii v Európe odhalila sériu paradoxov v štruktúre nášho ekonomického systému, čo čiastočne vysvetľuje, prečo naše odpovede na krízu zatiaľ priniesli len veľmi slabé výsledky.

V podstate aj globalizácia je sama o sebe paradoxom. Ako uvádza Správa o globálnych rizikách Svetového ekonomického fóra 2011, „podmienky, ktoré robia zlepšenie globálneho riadenia také kľúčové – rozličné záujmy, konfliktné podpory, rozdielne normy a hodnoty – sú tiež tie, ktoré spôsobujú, že ich realizácia je ťažká, komplexná a neusporiadaná“. Takže sme sa ocitli v nemožnej pozícii, keď sa snažíme zamerať na globálne problémy s limitovanými zdrojmi, ktoré sú arzenálom inštitúcií z veľkej časti spútaných štruktúrami vestfálskych národných štátov a ich záujmov.

Ani EÚ nie je výnimkou. Na seminári pre novinárov v Berlíne pod záštitou EurActiv-u a nadácie Robert Bosch Stiftung, europoslanec Sven Giegold, ktorý sedí vo Výbore EP pre hospodárske a menové záležitosti, neskrýval svoju frustráciu z toho, že komunitárna metóda pri riešení otázok najvyššieho významu, vrátane regulácie poisťovní, bánk, búrz, je podlomená malichernými národnými úvahami. Samotní europoslanci čoraz viac presadzujú záujmy hlavných národných odvetví a lobistov miesto spoločného európskeho verejného dobra, dokonca aj v inštitúcii, ktorá zvyčajne narozdiel od Rady čelí menšiemu počtu obvinení z toho, že nedokáže obísť národnú politiku.

Paradoxy sa multiplikujú úmerne tomu ako narastá komplexnosť riešených záležitostí. Väčšina z nás akceptuje názor, že za krízu môže nadmerné pákovanie fondov finančnými inštitúciami. Jeho obmedzenie je teda považované za nevyhnutné opatrenie proti systémovému riziku. V tom istom čase sa však zvýšili požiadavky na kapitálovú primeranosť bánk, čo teda vedie k zníženiu objemu dostupných peňazí pre reálnu ekonomiku a následnému spomaľovaniu rastu. Keď je nedostatok likvidity, tento efekt obmedzovania pákovania nemožno ignorovať.

Podobne je to aj s nízkymi úrokovými sadzbami ECB a jej opatreniami, ktoré sú podobné kvatitatívnemu uvoľňovaniu. Sú síce nástrojom na ochranu pred zamrznutím úverového toku a zároveň znižujú tlak na rozptyl medzi dlhopismi najmä periférnych ekonomík. Avšak pumpovaním prakticky neobmedzeného objemu peňazí do zjavne nefunkčného finančného systému a využívanie menových nástrojov na dosiahnutie fiškálnych cieľov môže a zrejme aj bude viesť k vytvoreniu bublín na burzách a realitných trhoch.

Ekonóm Deutsche Bank Klaus G. Deutsch tvrdí, že tieto paradoxy znamenajú to, že sme zatiaľ nedokázali obmedziť systémové riziko, len sme ho presunuli. „Na začiatku bola bublina na realitnom trhu, ktorá banky dostala do problémov. Potom prišli uvoľnené politiky na vyriešenie týchto záležitostí, ktoré dostali rozpočty štátov do ťažkostí. A nakoniec neboli naozaj vyriešené ani problémy realitného trhu, ani bánk, ani vlád.“

Paradox sa mení na oxymoron, keďže občania pochopiteľne uvažujú, kto za tento neporiadok zaplatí. Okrem toho kapitalistickí bankári žiadajú daňových poplatníkov, aby zachraňovali ich inštitúcie, čím v podstate odporujú najzákladnejšiemu princípu ekonomiky voľného trhu – a to, že tí, čo podnikajú a užívajú plody svojho úspechu, musia v prípade prešľapu znášať následky za svoje straty. Oxymoronom je aj to, že politici, ktorí sú zodpovední za fiškálnu katastrofu svojich krajín, teraz žiadajú druhých, aby zaplatili účet pri monumentálnom porušení spoločenskej zmluvy.

Ako teda riešiť tieto paradoxy? Ako obnoviť princíp zodpovednosti voči záväzkom, bez toho, aby sme ohrozili systémovú stabilitu? Ako sa dokážeme zbaviť závislosti od lacných úverov, a zároveň žiť v menovom systéme založenom na pôžičkách? Ako presvedčiť ľudí, aby platili za finančné zločiny, pričom sú nevinní? Ako vyrovnáme cenovú stabilitu s likviditou a rastom?

O odpovediach na tieto otázky stále diskutujeme. Jedno je však isté. Nemožno mať národné riešenie pre celoeurópske či globálne problémy. Koordinovaná akcia si však bude vyžadovať vzájomné kompromisy a možno vzájomné obete. Zadlžené krajiny musia posilniť konkurencieschopnosť, znížiť verejnú a súkromnú spotrebu. V zásade to znamená, že životný štandard sa na dlhé roky zníži.

Krajiny zamerané na export, ako Nemecko, sa budú musieť vzdať svojho posvätného modelu rastu založeného na domácej spotrebe a rastúcich platoch, keďže je jasné, že v súčasnosti sú práve obchodné nerovnováhy koreňom problému. Alternatívou je, že by sa všetky ekonomiky zmenili na exportné veľmoci. Bude však treba nájsť spotrebiteľov na iných planétach. Funkčný európsky regulačný rámec, ktorý nás ochráni pred budúcimi krízami, si bude od europoslancov a politických lídrov vyžadovať, aby prestali dbať na záujmy výnosných odvetví vo svojich domovských krajinách. A čo je najdôležitejšie, prežite projektu zjednotenej Európy, je podmienené ďalšou politickou a ekonomickou integráciou, čo znamená vzdávanie sa časti suverenity aj v daniach a sociálnej politike.

Možno väčšina zainteresovaných strán nie je pripravená na takéto kompromisy. Najväčší odporcovia by si však mali uvedomiť, že európske štáty, vrátane Nemecka, nedokážu konkurovať na rovnej úrovni či už USA alebo gigantom z východu. Ak budú osamotené, tak sa aj tie najbohatšie európske krajiny v priebehu najbližšej dekády presunú do druhej línie svetových mocností. Zjednotená Európa však roky ostane v prvom rade. Paradoxy sú zreteľné. Voľby sú jasné…“

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA