Pakt konkurencieschopnosti: Lisabonská agenda II?

Francúzsko-nemecká snaha o presadenie Paktu konkurencieschopnosti, ktorý predložili na poslednom summite, narazila na veľkú skepsu. Ak ho však vykonajú správne, mohli by tak trafiť kľúčové oblasti štrukturálnych slabín, napísala vo svojom príspevku na Blogactiv Ann Mettlerová, výkonná riaditeľka a spoluzakladateľka think-tanku Lisbon Council.

„Európski lídri premrhali skoro rok v snahe dostať sa ku koreňu súčasnej krízy. Miesto zamerania sa na základy problému – či už dramatickú stratu konkurencieschopnosti v Grécku alebo Portugalsku alebo neudržateľnú hospodársku nerovnováhu v Írsku a Španielsku – bojovali procedúrami proti ekonomickému poklesu.

Zaostením na zmierenie Lisabonskej zmluvy so stálym záchranným mechanizmom, výhodnosť európskych obligácií alebo správny objem Európskeho fondu finančnej stability sa vyhli odpovedi na skutočne dôležité otázky: ako udržať inovácie, generovať budúci rast a podporiť tvorbu pracovných miest.

Pravda, niekto by mohol argumentovať tým, že v najhoršie zasiahnutých štátoch boli implementované úsporné opatrenia, ktoré demonštrujú, že urgentné kroky boli urobené. Avšak šetrenie ako také, je len ťažko životaschopné zo strednodobého aj dlhodobého hľadiska. Fiškálna konsolidácia je možno podmienkou nápravy hospodárenia, no bolesť, ktorá ju sprevádza je možno bezvýznamná, ak budú absentovať hlboké štrukturálne reformy zamerané na generovanie budúceho rastu.

Európski lídri sa nie prvýkrát pokúšajú vytvoriť stratégiu na zvýšenie konkurencieschopnosti svojich krajín. V roku 2000 to bola tzv. Lisabonská agenda, ktorej cieľom bolo premeniť Úniu na najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu znalostnú ekonomiku na svete.

Pred tým ako vydali nový plán, mali sa najprv poučiť z chýb predchádzajúceho neúspechu. Okrem toho, podmienky pre konkurencieschopnosť nesmú byť diktované zhora. V demokraciách, si snaha vyžaduje silný záväzok verejnosti, inak organizované záujmy prevážia snahy o reformu.

Vskutku, organizovaný odpor môže prísť odtiaľ, odkiaľ ho najmenej očakávame – od podnikov, ktoré sa nechcú vzdať dotácií a preferenčného zaobchádzania, chránených profesií ako sú lekári, právnici a inžinieri, ktorí nemajú záujem o väčšiu konkurenciu či transparentné ceny, či v neposlednom rade zo strany vzdelávacích inštitúcií, ktoré nechcú byť predmetom merania a porovnávania.

To, čo sa v Európe v uplynulých desiatich rokoch pokazilo len ťažko odráža nedostatočná analýza toho, čo treba urobiť alebo nedostatok pompéznych vyhlásení o tom, čo treba zlepšiť. Miesto toho ide o vážne nezvládnutie politickej ekonomiky reforiem, nepoddajného a často skazeného procesu, ktorý je v zásade slabosťou voči záujmom moci.

Preto testom európskych lídrov nie sú vyhlásenia o tzv. pakte konkurencieschopnosti, ale ich vôľa zásadne zmeniť európsky rozpočet, presmerovať dotácie z poľnohospodárstva do oblasti podpory inovácií, rastu a tvorby pracovných miest.

Jedným poučením z neúspechu Lisabonskej agendy bol nedostatok povinných záväzkov a vymáhania ich plnenia sankciami. Štáty musia cítiť tlak a hanbu za zlé výsledky.

Okrem toho, miesto čakania na to, aby sa všetky štáty zhodli, treba viac využívať posilnenú spoluprácu – procedúru, ktorá umožňuje skupine najmenej deviatich štátov realizovať opatrenia, na ktorých sa nedohodli na celoúniovej úrovni. Nedávno ju využili v prípade európskeho patentu, aby sa tak vyhli výhradám zo strany Španielska a Talianska.

Niektorí pozorovatelia sa obávajú, že využívanie posilnenej spolupráce bude viesť k tvorbe dvojrýchlostnej Európy. Avšak alternatívou k dvojrýchlostnej Európe je pomalá Európa, kde každé rozhodnutie zablokuje niektorá z krajín alebo záujmy moci.

Poučením z histórie je, že nikdy neexistovala úspešná menová únia bez hospodárskej únie. Solídny pakt konkurencieschopnosti môže byť teda krokom správnym smerom. Ale môže byť len začiatkom pokračujúcej snahy o excelentnosť, dosiahnutie úrovne najlepších na svete a premeny chvályhodných myšlienok na konkrétne aktivity.“

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA