Antidiskriminačná legislatíva v Európskej únii a v Slovenskej republike

Vstupom do Európskej únie Slovenská republika prijala záväzky, ktoré z členstva v únii vyplývajú pre všetkých doterajších aj nových členov. Jedným z týchto záväzkov je povinnosť rešpektovať právny poriadok EÚ a konať na jeho základe a v súlade s ním. Jeho súčasťou je aj antidiskriminačná legislatíva.

 

Jednou z povinností stanovených právom EÚ vo vzťahu k členským štátom je povinnosť do právnych poriadkov transponovať smernice prijaté inštitúciami EÚ. Smernica je právny akt, ktorý je pre členský štát záväzný vo vzťahu k výsledku, ktorý sa má smernicou dosiahnuť. Formy a metódy, ktorými sa tento cieľ dosiahne, je ponechaný na členských štátoch. V Slovenskej republike sa smernice transponujú prostredníctvom zákonov alebo nariadení vlády.

Nesplnenie si povinnosti implementovať smernicu zo strany členského štátu môže mať za následok konanie o porušení zmluvy pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev iniciované Európskou komisiou, ktoré môže vyústiť až k uloženiu pokuty členskému štátu. Neimplementovanie alebo nesprávne implemetnovanie smernice môže tiež viesť k vzniku zodpovednosti za škodu vo vzťahu k subjektom, ktorí sú neimplementovaním alebo nesprávnym implementovaním smerníc poškodení.

V roku 2000 bola Radou EÚ prijatá smernica, ktorou sa zakotvuje princíp rovnakého zaobchádzania s jednotlivcami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod (Smernica č. 2000/43). Členské štáty mali povinnosť túto smernicu implementovať do 19. júla 2003. V článku 6 smernica ustanovuje, že členským štátom nič nemôže brániť v prijatí ustanovení, ktoré sú priaznivejšie než ustanovenia uvedené v smernici.

Vo svojej preambule smernica uvádza, že Európska únia odmieta teórie, ktoré sa pokúšajú odôvodniť existenciu oddelených ľudských rás. Smernica podotýka, že používanie termínu „rasový pôvod“ v jej ustanoveniach nijako neimplikuje akceptáciu teórií o oddelených ľudských rasách zo strany EÚ.

Smernica stanovuje rámec na boj s diskrimináciou na základe rasového alebo etnického pôvodu s cieľom zaviesť do jednotlivých členských štátov princíp rovnakého zaobchádzania. Podľa smernice princíp rovnakého zaobchádzania znamená neexistenciu nijakej priamej alebo nepriamej diskriminácie na základe rasového alebo etnického pôvodu. Smernica za diskrimináciu tiež považuje obťažovanie.

O priamu diskrimináciu ide podľa ustanovenia článku 2 vtedy, ak sa s niektorou osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo ako by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii na základe jej rasového alebo etnického pôvodu. Nepriamou diskrimináciou je situácia, kedy by zjavne neutrálne ustanovenie, kritérium alebo zjavne neutrálna prax dostala príslušníka alebo príslušníčku rasovej alebo etnickej skupiny do situácie, ktorá by ho alebo ju konkrétne znevýhodnila v porovnaní s inými osobami, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie je objektívne odôvodniteľné legitímnym cieľom a pokiaľ prostriedky smerujúce k naplneniu tohoto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Za obťažovanie (harassment) sa považuje akékoľvek nechcené správanie vo vzťahu k rasovému alebo etnickému pôvodu jednotlivca, ktorého cieľom alebo dôsledkom je narušenie jeho dôstojnosti a vytváranie zastrašujúceho, nepriateľského, znevažujúceho, ponižujúceho alebo nepríjemného prostredia.

Rozsah ochrany, ktorý smernica garantuje, je v porovnaní s ďalšími dvoma európskymi antidiskriminačnými smernicami (tieto upravujú zákaz diskriminácie vo vzťahu k pohlaviu, náboženstvu a viere, postihnutiu, veku a sexuálnej orientácii) najširší. Zahŕňa zákaz diskriminácie v týchto oblastiach:

  • podmienky prístupu k zamestnaniu a povolaniu – napríklad kritériá výberu zamestnancov do zamestnania alebo kritériá určujúce pravidlá postupu v zamestnaní,
  • podmienky prístupu k odbornej príprave a k získavaniu praktických skúsenosti v zamestnaní,
  • pracovné podmienky, vrátanie podmienok prepúšťania a platových podmienok,
  • členstvo v organizáciách zamestnancov alebo zamestnávateľov,
  • sociálna ochrana, vrátane sociálnej a zdravotnej starostlivosti,
  • sociálne výhody,
  • vzdelávanie,
  • prístup a dodávanie tovarov a služieb, ktoré sú prístupné verejnosti, vrátane bývania.

Výnimkou zo zákazu diskriminácie zakotvenej v smernici je výnimka tzv. skutočných a určujúcich požiadaviek na výkon určitého povolania. Pri výnimke tohto druhu však platí, že cieľ, pre ktorý sa takáto výnimka uplatňuje, musí byť legitímny, a prostriedok, akým sa realizuje – teda samotná požiadavka na výkon určitého zamestnania – musí byť proporcionálna – teda taká, ktorá naznačuje, že neexistuje iná možnosť menej závažného zásahu do práva na nediskrimináciu jednotlivcov.

Smernica ukladá štátom povinnosť zabezpečiť jednotlivcom, ktorých právo na rovnaké zaobchádzanie bolo nerešpektovaním antidiskriminačných ustanovení porušené, právo domáhať sa ochrany na súde alebo inom na to určenom orgáne štátu. Pozícia dotknutých osôb poznačených diskrimináciou je uľahčená aj tým, že pri uplatňovaní práv vyplývajúcich z antidiskriminačných smerníc sa aplikuje tzv. obrátené dôkazné bremeno.

Smernica taktiež obsahuje zákaz viktimizácie – teda povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby sa nijaká osoba domáhajúca sa svojich práv nestala obeťou nepriaznivých zaobchádzania alebo iných negatívnych dôsledkov, ktoré by boli reakciou na skutočnosť, že táto osoba iniciovala konanie v dôsledku diskriminácie, ktorá bola proti nej nasmerovaná.

Domáhanie sa nápravy zo strany obetí diskriminácie je uľahčené aj tým, že smernica umožňuje, aby rôzne inštitúcie alebo organizácie, ktoré majú záujem na dodržiavaní týchto smerníc, vstúpili do súdneho alebo iného konania v mene alebo v prospech osôb, voči ktorým boli ustanovenia smerníc porušené, za predpokladu, že s tým tieto osoby súhlasia.

Smernica ukladá členským štátom povinnosť diseminovať informácie o ustanoveniach prijatých na jej základe. Smernica tiež ukladá členským štátom povinnosť spolupracovať s mimovládnymi organizáciami, ktoré majú legitímny záujem o boj s diskrimináciou.

Smernica tiež ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť inštitúciu, ktorá bude šíriť informácie o zákaze diskriminácie na základe rasového etnického pôvodu, zastupovať obete takejto diskriminácie, viesť výskum a publikovať správy a odporúčania týkajúce sa jednotlivých aspektov diskriminácie.

Smernica umožňuje prijatie opatrení pozitívneho postupu jednotlivými členskými štátmi vo vzťahu k príslušníkom a príslušníčkam rasových a etnických skupín, ktoré by zabránili znevýhodneniam na základe rasového alebo etnického pôvodu alebo by tieto znevýhodnenia kompenzovali. Účelom týchto opatrení je zabezpečenie rovnosti v praxi.

Smernica zakotvujúca princíp rovnakého zaobchádzania s jednotlivcami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod bola v Slovenskej republike implementovaná spolu s ďalšími dvoma antidiskriminačnými smernicami EÚ Antidiskriminačným zákonom prijatým dňa 20. mája 2004 (zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Podľa § 2 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať. Definícia zásady rovnakého zaobchádzania je teda koncipovaná širšie než v prípade jej formulácie v rasovej smernici EÚ. Navyše už priamo v definícii je naznačená povinnosť osôb, ktoré sú povinné dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania (štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby) konať proaktívne, aj keď táto povinnosť je ohraničená ich možnosťami.

Priama diskriminácia je v antidiskriminačnom zákone definovaná rovnako ak v rasovej smernici. Z definície nepriamej diskriminácie vyplýva, že k znevýhodneniu osoby v porovnaní s inou osobou musí skutočne dôjsť, a nestačí len možnosť takéhoto znevýhodnenia, ako ju anticipuje smernica.

Za diskrimináciu sú tiež, podobne ako v smernici, považované aj pokyn a nabádanie na diskrimináciu. Neoprávnený postih je tiež považovaný za diskrimináciu.

Pozitívnym krokom smerom k implementácii antidiskriminačnej smernice je a j fakt, že pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej smerovali, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. Rovnako pozitívne je, že za diskrimináciu z dôvodu rasového, národnostného alebo etnického pôvodu sa považuje aj diskriminácia z dôvodu vzťahu k osobe k osobe určitého národnostného, rasového alebo etnického pôvodu.

V porovnaní s definíciou obťažovania v smernici je definícia obťažovania v Antidiskriminačnom zákone širšie koncipovaná. V nechcenom správaní k obťažovanému jednotlivcovi nevyžaduje spojitosť s jeho rasovým, národnostným alebo etnickým pôvodom alebo farbou pleti. Kľúčovou v definícii je možnosť alebo existencia zníženia dôstojnosti osoby, voči ktorej nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé konanie smeruje.

Ochrana pred diskrimináciou z dôvodu rasového, národnostného alebo etnického pôvodu sa vzťahuje na oblasť sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov, služieb a vzdelávania (všetko v rozsahu práv ustanovených osobitnými zákonmi), a na oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov (vrátane prístupu k zamestnaniu a požiadaviek pri prijímaní do zamestnania). Povinnosť uplatňovať zásadu rovnakého zaobchádzania v súlade s Antidiskriminačným zákonom sa bližšie špecifikovala a v určitých prípadoch aj rozšírila aj na právne vzťahy upravené v už existujúcej legislatíve – konkrétne napríklad v Zákonníku práce, v Zákone o štátnej službe, v Zákone o výkone prác vo verejnom záujme, v Zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov SIS, ZVJS a Železničnej polície, v Zákone o vojenskej službe, v Živnostenskom zákone, v Zákone o službách zamestnanosti či v Zákone o VŠ. Vo všetkých týchto zákonoch je zásada rovnakého zaobchádzania upravená aj vo vzťahu k farbe pleti.

Antidiskriminačný zákon umožňuje prípustné rozdielne zaobchádzanie za rovnakých okolností ako antidiskriminačná smernica zakazujúca diskrimináciu na základe rasového alebo etnického pôvodu – teda rozdielne zaobchádzanie musí byť objektívne odôvodnené povahou vykonávaných činností a okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú.

Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania umožňuje Antidiskriminačný zákon prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodneniu súvisiaceho s rasovým pôvodom, alebo etnickým pôvodom. Tieto vyrovnávacie opatrenia nie sú v zákone definované.

Z hľadiska možností právnej ochrany sa subjekty, voči ktorým bola zásada rovnakého zaobchádzania porušená, môžu domáhať ochrany na súde. Môžu sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, môže sa táto domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podobne ako smernica, aj antidiskriminačný zákon zakotvuje v prípade konania na súde súvisiacom s porušením zásady rovnakého zaobchádzania obrátené dôkazné bremeno.

Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný aj Zákon o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Novela ukladá stredisku povinnosť plniť úlohy súvisiace s dodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania – konkrétne monitorovať a hodnotiť jej dodržiavanie, zhromažďovať a poskytovať informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme, pripravovať vzdelávacie aktivity a podieľať sa na informačných kampaniach s cieľom zvyšovať toleranciu v spoločnosti, zabezpečovať právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie a vydávať odborné stanoviská vo veciach dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania.

Z pohľadu legislatívnej kvality transpozície smernice zabezpečujúcej rovnaké zaobchádzanie s jednotlivcami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod možno povedať, že Antidiskriminačný zákon korešponduje s kritériami a ustanoveniami, ktoré sú v smernici zakotvené, a vo viacerých prípadoch dokonca prekračuje ich rámec. Prvoradou úlohou teda bude zabezpečiť, aby sa inštitúty a ustanovenia antidiskriminačného zákona zabezpečili v praxi. Túto úlohu bude nevyhnutné plniť jednak z pohľadu kvalitných a efektívnych proaktívnych prístupov, a tiež z pohľadu kvalitných a efektívnych reaktívnych prístupov, ktoré by mali byť uplatňované na všetkých úrovniach a vo vzťahu ku všetkým povinným subjektom definovaným v Antidiskriminačnom zákone a ostatných zákonoch zakotvujúcich zásadu rovnakého zaobchádzania. Osobitnú úlohu by pri napĺňaní litery Antidiskriminačného zákona mala zohrať vláda Slovenskej republiky, ktorá by, aj prostredníctvom aktívnej spolupráce s mimovládnymi organizáciami – tak, ako to ukladá smernica – mala zabezpečiť, aby Antidiskriminačný zákon nebol len jedným z ďalších legislatívne pozitívnych zmien, ale aby sa jeho ustanovenia premietli do života spoločnosti a jej jednotlivcov, tak, aby mohli žiť plnohodnotný a dôstojný život a v praxi plne a slobodne využívať svoje práva formálne zakotvené vo vnútroštátnych i medzinárodných dokumentoch.


Použitá literatúra:

1. Smernica Rady č. 2000/43, ktorou sa zakotvuje princíp rovnakého zaobchádzania s jednotlivcami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod

2. Zákon (ešte nemá číslo – nebol podpísaný predsedom parlamentu a prezidentom) o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)


Autorka pôsobí ako právnička občianskeho združenia Občan a demokracia

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA