Aspekty porušovania práv Rómov na bývanie

Analýza je založená na výskume Nadácie Milana Šimečku (NMŠ) v rámci projektu „Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku“, s cieľom zmapovať najvážnejšie praktické a právne problémy, dotýkajúce sa Rómov v oblasti prístupu k právu na bývanie; iniciovať strategické súdne konania, vytvoriť tréningový manuál na obhajobu práv Rómov na bývanie a uskutočniť tréningy pre rómskych aktivistov, zamerané na obhajovanie svojich práv na bývanie.

rómovia, róm, deti, diskriminácia
rómovia, róm, deti, diskriminácia

I. Úvod

Bývanie je zvláštny tovar, keďže ho potrebujú všetci ľudia a zároveň je finančne náročné. To znamená, že v každej spoločnosti budú existovať skupiny ľudí, pre ktorých je zabezpečenie adekvátneho bývania problematickým, alebo až nemožným (Valentová et al. 2004). Podpora adekvátneho bývania pre tieto skupiny obyvateľstva poukazuje na stupeň solidarity s marginalizovanými, ekonomickú úroveň štátu ako aj na rešpektovanie medzinárodných dokumentov, ktoré právo na adekvátne bývanie zakotvujú.

Stupeň solidarity z marginalizovanými a chudobnými na Slovensku sa v prípade Rómov komplikuje kultúrnym, ale aj štrukturálnym rasizmom obyvateľov. Štúdie antropológov, ktoré sa zaoberajú materiálnou kultúrou bývania poskytujú bohatú evidenciu faktu, že bývanie nie je len o dome, t.j. o streche nad hlavou, ale je pretkané aj predstavami a vnímaním domova (vid napr. Birdwell-Pheasant and Lawrence-Zúiñiga 1999;Dolan 1999). V praxi to znamená, že v krajine, kde zo strany majority prevláda rasizmus voči Rómom sa dá predpokladať, že ľudia ľahšie príjmu Róma za spolužiaka alebo spolupracovníka ako za suseda vo vchode. Možno práve preto tejto otázke, ktorá hraničí s otázkami domova a súkromia a vyžaduje tak zmenu v rasistickom myslení alebo aspoň dôkladné oddelenie rasistických názorov od správania, nevenovali mimovládne organizácie dostatočnú pozornosť. Na Slovensku neexistuje žiadna významnejšia MVO, ktorá by mala vo svojej agende obhajobu práv marginalizovaných skupín na bývanie (okrem obhajoby práv bezdomovcov).

Od roku 1989 bol spôsob riešenia adekvátneho bývania pre sociálne slabšie skupiny obyvateľstva veľmi ovplyvnený snahou prejsť na trhové hospodárstvo. Štát previedol všetok svoj majetok do kompetencií samospráv (zákonmi 369/1990 Z.z a zákonom 138/1991 Z.z.). Majetok, ktorý takto obce dostali do vlastníctva bol obrovský, ale zároveň aj značne zadĺžený, čo bolo spôsobené najmä zlou údržbou. Ešte v roku 2003 bola úroveň dlhu 250 000 korún na bytovú jednotku (Zapletalová et al. 2003, 302). Kvôli neschopnosti spravovať zadĺžený majetok a kvôli ideologickému tlaku na liberalizáciu trhu boli tieto byty rozpredané nájomcom. V roku 2000 tak ostalo vo vlastníctve obcí 6.2% nájomných bytových jednotiek (Zapletalová et al. 2003, 303). Ďalším veľkým nedostatkom bolo, že štátna koncepcia bývania bola vypracovaná a prijatá až v roku 1994. Paradoxne táto koncepcia upozorňovala, že 20% nájomného bytového fondu by sa malo ponechať pre potreby bývania sociálne slabších občanov, a to v čase, keď väčšina bytového fondu už bola sprivatizovaná. Navyše, táto koncepcia bola v roku 1995 novelizovaná. Novelizovaná verzia bola menej rozpracovaná, chýbal v nej legislatívny rámec, časový postup realizácie a jej význam bol viac politický ako praktický (Havelková and Valentová 1998, 243). Bývanie sa ani v budúcnosti nestalo prioritou žiadnej politickej strany a ostalo na pokraji politického záujmu. Reforma bývania sa tak zredukovala na prechod k trhovému hospodárstvu s bytmi a aj v nasledujúcich rokoch sa podpora bývania zameriavala len na podporu individuálneho vlastníctva, individuálnej výstavby s paralelným zanedbávaním iných cieľov.

Ako bude jasné z nasledujúceho textu, nedostatočný nájomný sektor pre sociálne slabších občanov, chýbajúci obecný nájomný sektor vo všeobecnosti a ignorovanie sociálnych aspektov bývania má negatívny dopad na Rómov žijúcich v mestách. Chudobnejší Rómova sa nemôžu uplatniť na trhu s bytmi a aj tí majetnejší sa potýkajú s rasizmom a diskrimináciou. Je len symptomatické, že na Slovensku nebol (ani po prijatí antidiskriminačného zákona 365/2004 Z.z v máji 2004) ešte žiadny súdny prípad, ktorý by sa týkal diskriminácie na trhu s bytmi.

Porušovanie práv na adekvátne bývanie je spôsobené deformáciou na trhu s bytmi, ktorá je dôsledkom nezodpovedného prístupu vlád (aj tej terajšej) ku problematike bývania marginalizovaných skupín obyvateľstva vo všeobecnosti a až fanatickým spoliehaním sa na trh, prípadne na samosprávy. Zároveň diskriminácia v oblasti bývania je, ako sme videli v predošlom odseku, nielen kvantitatívne horšia, ale aj kvalitatívne iná. Špecifické problémy súvisia nielen s chudobou, ale aj s otvoreným rasizmom; s transformáciou pôdneho fondu na Slovensku; so zákonom o hlásení trvalého pobytu, ktorého platnosť je osem rokov odsúvaná, čím sa zámerne ignoruje fakt, že na Slovensku žijú ľudia, ktorí bývajú v neformálnych podmienkach; s ignorovaním faktu, že takmer všetky mestá si vytvárajú etnické getá; a s etnicizáciou núteného vysťahovávania.

II. Medzinárodné inštrumenty, ochraňujúce právo na adekvátne bývanie

V rámci projektu „Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku“ sa robila aj analýza medzinárodných ľudskoprávnych inštrumentov, ktoré ochraňujú a definujú právo na adekvátne bývanie, a ktorých je Slovenská Republika členským štátom. V tomto texte spomeniem len niekoľko vybraných dokumentov, ostatné je možné nájsť v tréningovom manuály NMŠ, ERRC a COHRE (ERRC et al. 2004).

Jedným so základných legálnych inštrumentov je Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V ňom sa v článku 11(1) zaviazali štáty, zmluvné strany paktu, uznávať „právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, bývanie, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase. “Tento článok 11(1) je základným medzinárodným dokumentom, ktorý sa snaží zabezpečiť právo na adekvátne bývanie v systéme medzinárodných ľudských práv.

Ostatné dokumenty, ktoré sa týkajú práva na adekvátne bývanie a ktorých je Slovenská republika členským štátom sú: Všeobecná deklarácia ľudských práv, hlavne článok 25 (1), ktorý hovorí, že „každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá by mohla zabezpečiť jeho zdravie a blahobyt jeho rodiny, vrátane potravy, ošatenia, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych služieb“.

V Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie sa v článku 3 Slovenská republika zaviazala „prechádzať, zakázať a odstraňovať“ rasovú segregáciu a článok 5 explicitne zakazuje rasovú segregáciu v bývaní.

Článok 14 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien zaväzuje SR zabezpečiť primerané životné podmienky v oblasti bývania a v článku 27 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa je SR povinná v rámci svojich možností poskytnúť takú pomoc rodičom, ktorí sa starajú o deti, aby si tí boli schopní zabezpečiť primerané bývanie.

Z Európskych právnych inštitútov právo na adekvátne bývanie a slobodu pobytu definuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Článok 8 (1) Dohovoru uvádza, že: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“ Slovensko, 18.marca 1992, v ten istý deň ako ratifikovalo Dohovor ratifikovalo aj opčné protokoly č.1 a 4, ktoré sa dotýkajú aspektov práva na adekvátne bývanie.

Európska sociálna charta bola prijatá v roku 1961. V roku 1966 bola doplnená o článok 31 o právach na bývanie. Revidovanú chartu, ktorú Slovensko v roku prijalo v 1999 nájdeme práva na bývanie v článkoch 16 a 19(4) a v článku 4 doplňujúceho protokolu charty. V rámci EÚ je dôležitá takisto smernica rady EÚ 2004/43/EC o implementácii princípu rovného zaobchádzania s osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod. V článok 3 hovorí: „V medziach kompetencií udelených spoločenstvu táto smernica sa týka všetkých osôb tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore vrátane verejných orgánov, vo vzťahu k: e) sociálnej ochrane vrátane bezpečnosti a lekárskej starostlivosti; f) sociálnym výhodám; h) k prístupu a poskytovaniu tovarov a služieb, ktoré sú prístupné verejnosti, vrátane bývania.“

Ak štáty Európskej Únie príjmu Európsku ústavnú zmluvu, tak bude pre Slovensko záväzný článok II-94 (3): „S cieľom bojovať proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe Únia uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.“

III. Definícia adekvátneho bývania

Základným problémom je definovanie práva na adekvátne bývanie. Transformáciou sféry bývania na trhový princíp sa mnohé skupiny obyvateľstva dostali do situácie, keď sa znížila ich schopnosť zaobstarať si bývanie. V európskej tradícii sa právo na adekvátne bývanie nechápe ako nárokové právo, ale ako nevyhnutnosť vytvorenia takých podmienok, ktoré by umožnili ľuďom na základe ich vlastnej aktivity postarať sa o ľudsky dôstojné bývanie (Pelíšková 2000, 15).

Napriek tomu, že v odborných kruhoch sa uznáva fakt, že právo na adekvátne bývanie nesúvisí len s finančnými prostriedkami, ale je to koncept komplexnejší, zahrňujúci v niektorých prípadoch aj výchovné a reštriktívne prvky, slovenská štátna politika sa tejto problematike nevenovala vôbec. Podpora rozvoja bývania sa zamerala na podporu stredných vrstiev (napr. štátna podpora stavebných pôžičiek a hypoték), ale ignorovala potrebu vybudovania systému, ktorý by reagoval na sociálne charakteristiky obyvateľstva, napriek tomu, že Slovensko je viazané viacerými medzinárodnými dokumentmi, ktoré to požadujú. Častým protiargumentom vlády je, že bývanie prešlo do kompetencií samospráv a do zodpovednosti jednotlivcov. Je jasné, že podľa princípu decentralizácie je v otázkach ľudských práv vláda zodpovedná za ich dodržiavanie na samosprávnej úrovni.

Zároveň každá spoločnosť musí bojovať proti exklúzii v oblasti bývania aj preto, lebo tým chráni samu seba. Odstraňovanie dôsledkov dnešných deformácií v oblasti bývania (napríklad systematické vytváranie get, nehygienické podmienky na bývanie, systematická bezdomovizácia) budú v budúcnosti vyžadovať oveľa viac finančných prostriedkov a politickej vôle. V neposlednom rade pri transfere bytového fondu dostali obce do vlastníctva majetok, ktorý bol značne zadĺžený. V kombinácií s cenovým stropom nemali samosprávy dostatok peňazí na obnovu nájomného bytového sektora. To najschodnejšou cestou, ktorá bola podporovaná na národnej úrovni, bola privatizácia bytov, investície len do nevyhnutnej údržby (pričom byty Rómov boli na poslednom mieste), ignorovanie potrieb ľudí v hmotnej núdzi a pod.

Na Slovensku chýba nejaký konsenzus o tom, aké sú definície adekvátneho bývania. Preto sa pri tejto diskusii budeme orientovať kritériami ukotvenými vo Všeobecnom výklade č.4 prijatým Výborom OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tento komentár uvádza najmenej sedem minimálnych kritérií adekvátneho bývania (ERRC et al. 2004). V prípade Rómov na Slovensku sme evidovali porušovanie všetkých kritérií adekvátneho bývania osamotene alebo v kombinácii. V neposlednom rade, porušovanie týchto princípov vedie efektívne k porušovaniu práva na adekvátne bývanie.

Istota právnej formy bývania: toto kritérium chráni ľudí pred svojvoľným núteným vysťahovaním, obťažovaním a inými hrozbami. V prípade marginalizovaných Rómov sa toto kritérium porušuje v prípadoch neformálnych osád, ktoré sú vystavené hrozbe zbúrania a následného vysťahovania. Zároveň sa porušuje aj v prípade odmietania udeľovania trvalého pobytu zo strany samospráv.

Dostupnosť služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry: adekvátne bývanie by malo byť infraštruktúrne plne vybavené a zároveň v dostupnej vzdialenosti od služieb. Podľa nedávneho Sociografického mapovania rómskych osídlení na Slovensku realizovaného Inštitútom pre verejné otázky, Nadáciou S.P.A.C.E a Krajským centrom pre rómske otázky, nie je v 20,1% (asi 84 osídlení) rómskych osídlení asfaltová cesta, elektrinu má čiastočne 4,6% a vôbec nemá 4,2% a 46 rómskych osídlení nemá takmer žiadnu infraštruktúru a pod.1

Finančná dostupnosť: toto kritérium v podstate hovorí, že suma, ktorú jednotlivec alebo rodina platí za bývanie nesmie byť taká vysoká, aby ohrozila alebo obmedzovala dosiahnutie a uspokojovanie iných základných potrieb. Kombinácia zmeny sociálneho systému, chýbajúcej definície sociálneho bývania a nízkej výšky príspevku na bývanie však spôsobuje, že na Slovensku rastie počet domácností, ktorí nemôžu splácať poplatky spojením s bývaním.

Obývateľnosť: toto kritérium stanovuje materiálne charakteristiky adekvátneho bývania. Bývanie musí chrániť pred chladom, vlhkom a inými poveternostnými podmienkami a pred štrukturálnymi podmienkami. Je zrejmé, že chatrčové osídlenia nespĺňajú tieto kritériá, čo súvisí aj so zvýšenou chorobnosťou a vysokou úmrtnosťou rómskych detí, chronickými problémami s dýchaním, meningitídou a pod.

Prístupnosť: pre znevýhodnené skupiny by mali byť vytvorené také podmienky, aby bývanie bolo pre nich prístupné. V tejto oblasti sa dá konštatovať, že ani pripravovaná „Dlhodobá koncepcia rozvoja bývania pre marginalizované skupiny a spôsob ich financovania“ Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR neposkytla žiadne inovatívne riešenia a postupy, ktoré by zlepšovali prístupnosť pre marginalizované skupiny. Koncepcia sa tak zmenila na koncepciu výstavby a nie bývania. Ani tento problém nie je len problémom Rómov. Na lokálnej úrovni (najmä v mestách medzi 50 – 100,000 obyvateľov) je otázka rozvoja bývania pre starých ľudí úplne marginalizovaná a otázka bezdomovcov sa vôbec nepovažuje za dôležitú (Zapletalová et al. 2003, 237).

Poloha: aby bývanie bolo adekvátne, musí byť situované v lokalite, v ktorej je prístup k pracovným príležitostiam, zdravotníckym zariadeniam, školám a nesmie byť v znečistenej oblasti. Okrem toho, že mnoho z rómskych osídlení nemá ľahký prístup k základným službám, ako ukazuje Richard Filčák vo svojom príspevku v tomto zborníku, mnohé negatívne environmentálne riziká doliehajú na rómske komunity neproporčne viac ako na nerómske v tých istých lokalitách.

Kultúrna vhodnosť: Toto kritérium predpokladá, že bývanie bude odrážať kultúrnu identitu a kultúrnu rôznorodosť. V prípade rómskych komunít je toto kritérium systematicky porušované. Vytváraním get, do ktorých sú sústreďovaní všetci Rómovia z mesta, sa ignoruje nielen vnútorné rodové štruktúrovane rómskej komunity ale aj socio-ekonomické postavenie jednotlivých rodín, čiže ich integračný potenciál (Pelíšková 2000, 15-6). Táto situácia vedie z dlhodobého hľadiska k patologickým prejavom v jednotlivých prípadoch a v gete ako celku. V neposlednom rade kultúrne neadekvátny je aj nájomný bytový fond samospráv. Veľkosť bytu je v priemere 1.91 izieb (Zapletalova et al. 2003, 330), čo je jasne neprimeraná veľkosť, ak prijmeme všeobecne uznávaný sociálny jav, že rodiny, ktoré najviac potrebujú nájomné bývanie (teda tie najchudobnejšie), majú viac detí.

IV. Odmietanie trvalého pobytu

Výskum ERRC, NMŠ a COHRE preukázal, že na Slovensku existujú štyri základné druhy porušovania práv Rómov na adekvátne bývanie, ktoré vyplývajú aj z nedodržiavanie horeuvedených kritérií. Mnohé z týchto aspektov sú prepojené, ale existujú aj nezávisle. Základné formy porušovania práv Rómov na bývanie sú:

  • odmietanie trvalého pobytu
  • existencia neformálnych osád
  • diskriminácia a rasová segregácia pri alokácii mestských bytov
  • prípady núteného vysťahovania

Zákon, ktorý upravuje hlásenie k trvalému pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR, bol prijatý 1.júla 1998 a mal sa stať účinným od 1.januára 2000. Avšak opakovanými novelizáciami bola jeho účinnosť päťkrát posunutá – naposledy sa tak stalo 30. septembra 2004, deň pred jeho vstúpením do účinnosti 1. októbra. Je mimoriadne nezvyčajné, že zákon nebude účinný ani osem rokov od jeho prijatia a tak sa za základ na ohlasovanie trvalého pobytu musí požadovať zákon 135/1982. Zároveň bol zákon z roku 1998 obsiahlo novelizovaný 30.júna 2004, čo znamená, že sloboda pobytu sa nikdy nebude realizovať podľa zákona z roku 1998. Tento nezvyčajný postup len dokazuje, akú malú pozornosť venujú štátne orgány tejto problematike (Oravec 2004) a aký je nezáujem riešiť situáciu ľudí, ktorých trvalý pobyt de jure nezodpovedá miestu ich pobytu de facto.

Podľa platného zákona z roku 1982 by osoby mali hlásiť začiatok a koniec svojho pobytu v danej lokalite. Pri hlásení musia občania predložiť občiansky preukaz alebo iný doklad totožnosti a zároveň doklad o oprávnení užívať byt či už vo forme listu vlastníctva, zmluvy o prenájme alebo iného povolenia.

V slovenskom prostredí sa tento úkon stáva problematickým, pretože mnohí Rómovia žijúci v segregovaných neformálnych rómskych osadách bývajú v neformálnych obydliach, ktoré nie sú a často ani nemôžu byť zaregistrované v súlade so slovenskými zákonmi. Tento prístup má aj rodový aspekt, keďže sú to väčšinou ženy, ktoré sa prisťahovali za svojimi druhmi a nemajú trvalé pobyty. To im a ich deťom, ktoré sú automaticky hlásené do obcí zapísaných v občianskych preukazoch matiek, znemožňuje plné využívanie ich práv.

Napriek tomu, že tento úkon je charakterizovaný ako ohlasovanie, mnoho obecných zastupiteľstiev si uzurpuje právo rozhodovať o udelení alebo neudelení trvalého pobytu. Často sa to deje rôznymi obštrukciami zneužívajúcimi nízke právne vedomie alebo poskytovaním zavádzajúcich informácií (ERRC et al. 2004; Zoon 2001, 83). Ešte vážnejšími sú prípady, keď trvalý pobyt je zamietnutý napriek splneniu všetkých zákonných podmienok. Zákon však takýto úkon neumožňuje, hovorí len o registrovaní trvalého pobytu, ak sú splnené zákonné podmienky.

Význam trvalého pobytu spočíva predovšetkým v tom, že realizácia mnohých iných ľudských práv a slobôd – politických práv (práva voliť) a sociálnych práv (vyplácanie dávok sociálnej pomoci je viazané na prihlásenie sa k trvalému pobytu) – je podmienená miestom trvalého pobytu. Preto aj očividné vyžadovanie majetkového vzťahu ide nad rámec významu trvalého pobytu. Trvalý pobyt nemá nič spoločné s nájmom alebo iným právom na byt alebo dom a má jedine evidenčný charakter (Krecek 2000). Dnešný platný zákon z roku 1988 je pozostatkom komunizmu a pokusmi štátu o kontrolu slobodného pohybu svojho obyvateľstva a nie garanciou jedného zo základných demokratických práv – práva na slobodu pobytu.

V. Neformálne osady

Najväčším problémom neformálnych osád je neexistencia istoty právnej formy bývania, nedostupnosť služieb a infraštruktúry, nízka obývateľnosť a nevýhodná dostupnosť. Zároveň (keďže aj sociálna pomoc pri bývaní je viazaná na legálne bývanie) nie je možné pre týchto Rómov získať akýkoľvek príspevok na bývanie.

Podobne ako v prípade transformácie bytového sektora v mestách, ani v prípade transformácie na vidieku neprofitovali Rómovia z tohto procesu. Dokonca sa dá povedať, že podobne ako pri iných transformačných procesoch, ani v tomto prípade transformačné obdobie neznamenalo žiadnu príležitosť. Pôda na výstavbu domov sa stala neprístupná pre ľudí bez zamestnania. V neposlednom rade je transformácia poľnohospodárskej pôdy, jej privatizácia alebo reštitúcia, politicky veľmi citlivou otázkou. Tento proces bude ukončený až pätnásť rokov po revolúcii prevodom pôdy neznámych vlastníkov na obce. V porovnaní s inými transformačnými procesmi je tento veľmi pomalý (Buček 2000, 5). Chýbajúca vízia zo strany štátu, vysoké ceny, rozdrobené vlastníctvo, nákladný proces tvorby stavebnej dokumentácie mali za následok nielen to, že si mnohí Rómovia nemohli individuálne riešiť svoje bývanie, ale aj neriešenie tejto otázky zo strany samospráv.

Riešenie problémov neformálnych osád sa často komplikuje rasizmom zo strany nerómskych obyvateľov rasizmom, ktorý sa prejavuje odmietaním odpredávať rozdrobenú pôdu na výstavbu rómskych domov. Extrémnym prípadom je projekt Svinia, kde trvalo niekoľko rokov, kým sa našla vhodná pôda na výstavbu. V kľúčovej fáze obecné zastupiteľstvo zmenilo lokalitu výstavby sociálnych domov pre Rómov, a tým vedome znemožnilo ich výstavbu. Tým sa vzdalo nielen peňazí na výstavbu domov, ale aj na výstavbu infraštruktúry z fondov Phare, ktorá obci chýba. Podobná dynamika, ale s rôznymi koncovkami sa odohráva aj v iných lokalitách. V iných druhov prípadov, ako napr. v prípade Letanoviec, aj keď sa nájde miesto na výstavbu, nové kumulatívne sídlo Rómov bude v ešte väčšej vzdialenosti od materskej obce ako pôvodná osada. Vážnym faktom v týchto prípadoch je, že na ďalšie prehlbovanie segregácie prispieva štát a EÚ.

VI. Diskriminácia pri alokácii sociálnych bytov a rasová segregácia

Najväčším problémom v mestách je postupná výstavba etnicky segregovaných mestských get. Tie vznikajú s odôvodnením riešenia neplatičstva. Avšak výstavba sociálnych bytov nie je nutná len v jednej koncentrovanej lokalite. Keďže do týchto lokalít sú umiestňovaní len Rómovia, je nutné konštatovať, že cieľom je rasová segregácia.

Extrémnym príkladom je Luník IX. V októbri 2003 magistrát mesta vyhlásil, že vysťahuje z Lunika IX posledné nerómske rodiny a to napriek tomu, že išlo o patologické rodiny. V našom výskume v roku 2003 sme zdokumentovali prípady, keď rómskym platičom z Luníka IX boli zamietnuté žiadosti o byt. Podobne, Stará Tehelňa v Prešove bola postavená pre „chronických neplatičov“ a tých, ktorí svoje byty zdevastovali (Korzár, 2001) – teda akási lokálna náhrada sociálneho bývania. Zneužitím nízkeho právneho vedomia boli do týchto bytov presťahovaní aj rómski platiči (napr. zo Sabinovskej ulice), ktorých staré byty boli následne opravené a rozpredané. Z mestského úradu z Brezna nám do Nadácie zaslali na základe našej žiadosti list, ktorom sa píše, že „pre neplatičov, neprispôsobivých občanov a Rómov mesto plánuje sprevádzkovať Osadu Hlavina.“2

Tvorbe get sa nedá nikdy celkom predchádzať. Avšak prípady, ktoré sme spomenuli, nie sú sociálnymi getami v pravom slova zmysle, ale ich vznik je podporovaný otvorenou diskrimináciou Rómov pri prístupe k nájomným bytom. Etnicita sa tak stáva jediným kritériom, podľa ktorého lokálne autority prideľujú nájomné byty. Otvorené prípady sa striedajú s prípadmi štrukturálnej diskriminácie, pri ktorej sa zneužíva zlé sociálne postavenie Rómov alebo ich nízke právne vedomie (pre popis podobnej dynamiky v ČR viď. Frištenská 2000).

Tvorba týchto get musí nutne viesť k problémom, pretože ignoruje individuálne charakteristiky rodín. Na Slovensku je bežným javom, že do jedného geta sa umiestnenia rodiny, v ktorých existoval potenciál na zabezpečenie si bývania vlastným pričinením do geta. Tí sú znechutení odmietavým postojom zo strany autorít a spolužitím s inými rodinami, ktoré neboli pripravené alebo schopné viesť samostatný život v oblasti bývania. Odradzujúco pôsobí aj fakt, že napr. na Luníku IX majú spoločné hodiny a po odpojení sa iné rodiny pripájajú ilegálne na elektrický rozvod, a tak sa výška vodného a stočného a poplatkov za energie stáva neúnosnou pre rodiny, ktoré sú ochotné si hradiť poplatky spojené s bývaním, najmä ak aj tieto rodiny sú závislé na dávkach sociálnej pomoci.

Všetky kritériá a definície týkajúce sa obecnej výstavby sú v kompetencií komisií pri mestských úradoch. Podľa prieskumu „Local Government and Housing Survey“ nemá väčšina miest predstavu o sociodemografickom charaktere obyvateľov a teda nevie určiť, ktoré skupiny potrebujú urgentnú starostlivosť v oblasti bývania (Zapletalova et al. 2003). Dokonca špeciálne komisie pre otázky bývania ani nemusia byť zostavené. To vytvára priestor na korupciu a netransparentnosť v prípade prideľovania bytov či zostavovania kritérií v dotazníkoch. V jednom prípade, ktorý sme zdokumentovali na Luníku IX, sa Rómka, platička, snaží dostať už desať rokov z Luníka IX. Okrem obštrukcií zo strany úradov, pri ktorých ju opakovane niekoľko rokov po sebe požiadali napísať novú žiadosť o byt, čím sa dostala vždy na koniec poradovníka, sa niekoľkokrát zmenili kritériá prideľovania nájomných bytov a skupiny, ktoré sú uprednostnené.

VII. Nútené vysťahovanie

Okrem kritérií, týkajúcich sa adekvátneho bývania Komisia pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva tak isto elaborovala vo všeobecnom výklade 7 k článku 11.1. Tento všeobecný výklad definuje nútené vysťahovanie ako evidentne nezlúčiteľné s požiadavkami paktu.

Doteraz zákon §710 (4) hovoril, že ak bola daná výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia a ak zároveň neplatič preukáže hmotnú núdzu z objektívnych príčin, tak sa výpovedná lehota predlžovala o ochrannú lehotu šesť mesiacov. Avšak nový zákon o sociálnej pomoci nerozlišuje hmotnú núdzu, čo znamenám, že táto ochranná lehota nebude využívaná. Zákon §711 novelizovaného občianskeho zákonníka už neobsahuje povinnosť prenajímateľa získať privolenie súdu na vypovedanie nájomnej zmluvy, čo značne narúša práva nájomcu.

Dôsledky nového sociálneho zákona, neexistujúcej definície sociálneho bývania, nedostatočná výška príspevku na bývanie, prípadne jeho nedostupnosť v kombinácii so zmenami občianskeho zákonníka sú také, že na Slovensku rastie počet ľudí, ktorí sú vysťahovávaní bez nároku na náhradné bývanie. Neplatiči boli vysťahovaní v Starej Tehelni (paradoxne pôvodne postavenej pre neplatičov), v Bardejove, Kráľovskom Chlmci a v Tornali (Roma Rights 3, 2004).

Pri týchto prípadoch sa ukazuje, ako veľmi chýba na Slovensku vertikálne priepustný systém nájomného bývanie, ktorý by umožňoval ubytovávať nájomcov nielen podľa ich socio-ekonomickej situácie, ale aj podľa schopnosti a ochoty platiť poplatky spojené s bývaním. Keďže na Slovensku chýbajú definície sociálnych bytov, stávajú sa aj situácie, ako je tá z Čiernej nad Tisou: „Napriek oprávneným požiadavkám správcu je perličkou to, že spomínané byty sú dodnes vedené v prvej kategórii, pritom v nich už desať rokov netečie teplá voda, aj studená iba cez jeden kohútik a každá rodina má mesačnú faktúru nájomného na 6 až 8-tisíc korún. “Ani ja neviem, prečo sú tieto byty dodnes vedené v prvej kategórii. Je to stará záležitosť a vlečie sa to,” priznal primátor mesta Tibor Dulík.(Korzár, 6.októbra 2004)“. Je potrebné pripomenúť, že týchto bytoch bývali ľudia závislí na sociálnych dávkach.

Veľké dlhy nájomcov boli spôsobené aj faktom, že mestá doteraz ignorovali problémy neplatičov a rastúcich dlhov, lebo to bolo pre nich jednoduchšie, najmä ak týchto nájomcov už predtým segregovali do vymedzených mestských častí. Takto si vychovali celé štvrte neplatičov, na rozdiel od elektrární a vodární, ktoré ak domácnosti mali individuálne prípojke, tak ich pri neplatení odpájali. Pre vysťahovania, ktoré prebehli začiatkom roku 2004, bolo charakteristické, že ich obeťami boli neplatiči, ktorí si už dlhodobo neplnili záväzky spojené s bývaním. Dá sa teda predpokladať, že je to len začiatok, ktorý je spojený so zvyšovaním počtu neplatičov v dôsledku zníženia sociálnych dávok. Ich prípady v mali byť akýmsi varovaním, ktoré pravdepodobne nebude fungovať, keďže systém sociálnej pomoci a výška príspevku na bývanie je nedostatočná na hradenie nákladov spojených s bývaním. Aj tieto prípady núteného vysťahovania poukazujú na fakt, že na Slovensku chýba systematická terénna práca v mestách, ktorá by objasňovala dôsledky neplatenia nájomného, ochraňovala klientov pred zneužívaním nízkeho právneho vedomia zo strany úradov, prípadne s úradmi dojednala individuálne splátkové kalendáre a pod.

V neposlednom rade, má nútené vysťahovanie výrazný rodový aspekt. Nútené bývanie horšie dopadá na ženy, pretože Slovenská spoločnosť vo všeobecnosti je rodovo diferencovaná a v otázkach domova ešte výraznejšie. Pre mnohé ženy je domácnosť integrálne spojeným so základným prežitím. Toto je miesto, kde sa starajú o deti, starajú sa o domácnosť , varia a pod (COHRE, 2000).3

VIII. Zahraničné skúsenosti a odporúčania

Z uvedeného je jasné, že právo na bývanie nie je nárokové právo, tak ako sa chápalo v minulosti. V prísnom zmysle je to pomoc ľuďom, aby si mohli podľa vlastných možností a schopností zabezpečiť adekvátne bývanie, čo však zaväzuje spoločnosť a štát podporovať znevýhodnené domácnosti. Zároveň však bývanie nie je len otázka strechy nad hlavou. Preto nemôže byť riešením len nová výstavba alebo nejaká iná intervencia zameraná na odstraňovanie vzniknutých problémov.

Riešenie priamej a štrukturálnej diskriminácie Rómov v oblasti bývania sa musí venovať trom okruhom spôsobujúcim porušovanie práv Rómov na adekvátne bývanie (Pelíšková 2000, 15 – 16) v závislosti od toho, či je hlavným dôvodom (a) nedostatok finančných prostriedkov rómskych rodín (žijúcich napríklad, ale nielen, v rómskych osadách), (b) správanie sa niektorých jednotlivcov, ktoré je vnímané ako sociálne patologické (t.j. neschopnosť, prípadne neochota prijať také požiadavky, ako to požaduje momentálne nastavený systém), alebo (c) problém etnickej príslušnosti (otvorený a latentný rasizmus zo strany prevádzkovateľov bytov).

Mnohé z konkrétnych krokov, ktoré považujem za nevyhnutné, vychádzajú nielen zo slovenských špecifík, ale aj zo zahraničných skúseností:

  • Uviesť do platnosti taký zákon o hlásení trvalého pobytu, ktorý by umožňoval prihlásenie sa na trvalý pobyt v mieste, kde ľudia reálne žijú, bez ohľadu na oprávnenie používať alebo vlastniť byt, majetok a pod.
  • Vypracovať stratégiu boja proti diskriminácii v oblasti bývania, nielen vo verejnom, ale aj v súkromnom nájomnom sektore. V Kanade napríklad platí explicitný zákaz označenia etnickej príslušnosti aj pre súkromné realitné kancelárie.
  • Definovať sociálne bývanie. Okrem Španielska majú všetky “staré” štáty Európskej únie definované sociálne bývanie (Valentová et al.).
  • Pri podpore bývania zo štátnych zdrojov zohľadňovať integračný potenciál projektu, participatívny charakter projektu a jeho prepojenosť na iné rozvojové aktivity.
  • Vytvoriť podmienky na rozvoj vertikálne priepustného systému nájomného bývania – od ubytovní cez sociálne bývanie (kde časť nájomného je platená z verejných zdrojov) a ekonomické bývanie (kde nájom by pokrýval len náklady) až po nájomné bývanie so ziskom. V ČR sa v niektorých prípadoch tento systém, ak je dostatočne flexibilný, osvedčil, keďže je založený na individuálnej motivácii a zvyšujúci pocit vlastnej zodpovednosti za úroveň bývania (Kaštil 2000).
  • Navrhnúť aj iné možnosti rozvoja bývania v tzv. rómskych osadách: napr. rekonštrukcia, odkupovanie starých domov apod.
  • Otvoriť možnosť mimovládnym organizáciám vybudovať sociálne bývanie aj zo štátnych zdrojov a následne ho prevádzkovať. Aj keď teoreticky môže aj dnes nezisková organizácia žiadať o dotáciu, jej zriaďovateľom musí byť štát, obec, mesto alebo jeho časť, prípadne táto nezisková organizácia musí vlastniť nezaťažený majetok v hodnote 1.5 násobku požadovanej dotácie. Takáto podmienka nie je splniteľná žiadnou neziskovou organizáciou, ktorá je aktívna na lokálnej úrovni. Príklady z Českej Republiky dokazujú, že mimovládne organizácie sú flexibilnejšie pri poskytovaní kompletných služieb spojených s bývaním marginalizovaných skupín (Zima 2000).
  • Podmieňovať štátny príspevok existenciou terénnej sociálnej práce.
  • Navrhnúť stratégiu, ktorá by zamedzila vytváranie mestských get, ktoré sú vždy vo vlastníctve miest a obcí a boli postavené so štátnym príspevkom ;
  • Riešiť otázku výšky poplatkov za energie a vodu pre sociálne odkázaných, napríklad existenciou garantovaných kvót na osobu, poukážok či priamych príspevkov na dotácie. Stratégia garantovania kvót na vodu pre chudobných ľudí sa pravdepodobne začne v budúcnosti uplatňovať častejšie, najmä v súvislosti so snahami na medzinárodnom ľudskoprávnom fóre definovať prístup k vode ako jedno zo základných ľudských práv.
  • Motivovať obce a mestá, aby si vypracovali sociálno-demografický profil svojich komunít.

IX. Použitá literatúra

  • Birdwell-Pheasant, Donna and Denise Lawrence-Zúiñiga. 1999. Introduction: Houses and Families in Europe. In House Life: Space, Place and Family in Europe. Ed. Birdwell-Pheasant, Donna and Denise Lawrence-Zúiñiga. Oxford: Berg.
  • Buček, Ján. Land, ownership and living enviroment of Roma minority in Slovakia. 2000. Budapest, Local Government and Public Reform Initiative, Open Society Institute.
  • COHRE. Violence: the Impact of Forced Evictions on Women in Palestine, India and Nigeria. 2000. COHRE: Geneva.
  • Dolan, John A. 1999. “I’ve Always Fancied Owning Me Own Lion”: Ideological Motivations in External House Decoration by Recent Homeowners. In At Home: an Anthropology of Domestic Space. Ed. Cieraad, Irene. Syracuse: Syracuse University Press.
  • ERRC, NMŠ, and COHRE. 2004. Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku: tréningový manuál o vzťahu medzinarodného práva a práva na adekvátne bývanie. Bratislava: ERRC/NMŠ/COHRE.
  • Frištenská, Hana. 2000. Diskriminace Romů v oblasti bydlení a její projevy. In Romové, bydlení, soužití. Ed. Víšek, Petr. Praha: Socioklub.
  • Havelková, Eva and Božena Valentová. 1998. Komparatívna analýza bytovej politiky v Slovenskej a Èeskej republike v rokoch 1990 – 1996. In Sociální politika v Čechách a na Slovensku po roce 1989. Ed. Potuček, Martin and Iveta Radičová. Praha: Karolinum.
  • Kaštil, Josef. 2000. Způsoby řešení bytové otázky romské komunity v Olomouci. In Romové, bydlení, soužití. Ed. Víšek, Petr. Praha: Socioklub.
  • Křeček, Stanislav. 2000. Kratky kurs najemniho prava. In In Romové, bydlení, soužití. Ed. Víšek, Petr. Praha: Socioklub.
  • Oravec, Laco. 2004. Sloboda pohybu a sloboda zvolit si miesto pobytu. Bratislava: Narodne stredisko pre ludske prava.
  • Pelíšková, Vera. 2000. Bydlení Romů v České republice. In Romové, bydlení, soužití. Ed. Víšek, Petr. Praha: Socioklub.
  • Roma Rights: Quaterly Journal of the European Roma Rights Center. Number 3, 2004, Budapest: ERRC.
  • Valentová, Božena, Barvík, and Zajícova. Sociální bydlení: zahraniční skušenosti. Praha.
  • Zapletalová, Jaroslava, Magdalena Antalíková, and Eva Smatanová. 2003. Homeownership Model: the Role of Self-government in Housing Development in Slovakia. In Housing Policy: an End or a New Beginning? Ed. Lux, Martin. Budapest: Local Government and Public Reform Initiative, Open Society Institute.
  • Zoon, Ina. 2001. Lack of Adquate Housing. In On the Margins: Roma and Public Services in Slovakia. New York: Open Society Institute.
  • Zima, Miroslav. 2000. Projekt komunitního bydlení v Brně. In Romové, bydlení, soužití. Ed. Víšek, Petr. Praha: Socioklub.


 Vysvetlivky:

[1] Tlačová konferencia pri príležitosti prezentovania výsledkov Sociolografického mapovania, 30.septembra 2004.

[2] Odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácií z Mestkého úradu Brezno z dňa 2.12.2003.

[3] Za poukázanie tohto aspektu vysťahovania musím poďakovať Adriane Lamačkovej.

 


Analýza je založená na výskume Nadácie Milana Šimečku (NMŠ) v rámci projektu „Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku“, ktorý v rokoch 2003 – 2004 robila Nadácia spolu s Európskym centrom pre práva Rómov (ERRC) so sídlom v Budapešti a s Centrom pre práva na bývanie a vysťahovania (COHRE) so sídlom v Ženeve s finančnou podporou British Foreign and Commonwealth Office.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA