Matrix po slovensky alebo diskriminácia na pracovnom trhu: Fakty a mýty

Autorka hodnotí prekážky, ktorým musia čeliť Rómovia na trhu práce, ako aj efektivitu niektorých nástrojov na ich prekonávanie.

rpa, roma press agency
rpa, roma press agency

 

Len tento rok sa v rámci Európskeho sociálneho fondu (ESF) čerpalo okolo 1,5 mld Sk. Financie boli použité v rámci Sektorového operačného programu Ľudské zdroje (SOP ĽZ), programového dokumentu Bratislava 3 a tiež v rámci programu EQUAL. Ďalšie milióny potečú do týchto programov v nasledujúcich rokoch. Väčšina podporených projektov je zameraná na zvýšenie kvalifikácie pracovnej sily ale predovšetkým na skupiny, ktoré sú na trhu práce znevýhodnené. Teda okrem iných na ženy, Rómov a špeciálne na rómske ženy. Sme však pripravení riešiť postavenie Rómov na trhu práce? Aké sú ich a naše determinaty a limity? Kde končia možnosti pomoci a kde sa začína hranica diskriminácie? Čo sú fakty a čo mýty?

Legislatíva, fakty a emócie

Materiály, ktoré sa na Slovensku pripravujú na rôznych úrovniach ako podklady na hodnotenie situácie Rómov, poskytujú odlišný obraz komunity. Vždy podľa cieľov, ktoré daná správa sleduje. Jeden atribút ich však z veľkej časti spája: je to nevedomosť o Rómoch. Východislom k tomuto tvrdeniu je fakt, že až do vlaňajška ich autori pracovali nielen s odlišnými štatistikami o počte Rómov, ktoré sa pohybovali od 300 000 do 1 milióna, ale predovšetkým ich charakterizuje neznalosť vnútorného života komunity – t.j. pravidiel a hodnôt, ktoré sú rozhodujúce pre určenie kvality života samotných členov komunity, nie pre jej pozorovateľov. Položiť si otázku, čo je potrebné rešpektovať z týchto tradícií a čo je nevyhnutné búrať, si takmer nikto netrúfa.

Jedným z dôvodov všeobecnej neznalosti je aj fakt, že od konca 90-tych rokov sa nevedú oficiálne evidencie podľa etnickej príslušnosti. Od septembra 2002 platí v SR zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý okrem iného upravuje ochranu osobných údajov fyzických osôb pri ich spracovaní a bezpečnosť osobných údajov. V § 8 tohto zákona sa uvádza, že „spracúvať osobitné kategórie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženskú vieru alebo svetonázor, členstvo v odboroch a údaje týkajúce sa zdravia alebo pohlavného života a odsúdenia, sa zakazuje“, pričom toto ustanovenie neplatí, „ak dotknutá osoba dala výslovný súhlas na spracovanie týchto údajov“.

Ako ale riešiť problémy, keď ich nepoznáme? Aj to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Vláda SR pripravila projekt Sociografického mapovania rómskych komunít, ktorý sa uskutočnil v roku 2003. Mapovanie síce prinieslo odpoveď na otázku, v akých podmienkach (bývanie, infraštruktúra ap.) asi žije časť rómskej komunity na Slovensku, ale neprinieslo odpoveď (aspoň nie oficiálnu) na to, aká je veková štruktúra tohto obyvateľstva, aké je gender zloženie komunity, čo sú závažné údaje z hľadiska nastavenia programov na riešenie jej súčasnej situácie, pokiaľ nemá byť toto riešenie iba pokračovaním závislosti na štáte (resp. EÚ).

Čo vlastne vieme

Oficiálna štatistika zostavená na základe sčítania ľudu uvádza 89 920 obyvateľov rómskej národnosti v roku 2001 oproti 75 802 v roku 1991.

Východiskom pre najnovšie štatistické údaje je Sociografické mapovanie rómskych osídlení na Slovensku, ktoré sa uskutočnilo v roku 2003. Predmetom výskumu boli osídlenia, ktorých obyvateľstvo je svojim sociálnym okolím subjektívne vnímané ako rómska komunita na základe antropologických znakov, kultúrnej príslušnosti, životného štýlu a rovnako subjektívne vnímané ako skupina odlišná od ostatných. Podľa citovanej štatistiky počet Rómov žijúcich na Slovensku je 320 tisíc. V komunitách, ktoré majorita označuje ako rómske, žije približne 280 tisíc obyvateľov. Z nich približne 60 percent žije integrovane v rozptyle medzi majoritnou populáciou. Zvyšných 40 percent žije v: mestských alebo obecných koncentráciách, osídleniach lokalizovaných na okraji obce/mesta, resp.v osídleniach, ktoré sú od obce/mesta priestorovo vzdialené, prípadne oddelené prírodnou alebo umelou bariérou (potok, železnica, cesta…). Aj tieto nesmierne pracne získané údaje však nestačia na vytvorenie stratégií, ktoré by boli efektívne pri tvorbe projektov zlepšujúcich podmienky komunity na pracovnom trhu.

Boris Vaňo, vedúci Výskumného demografického centra INFOSTAT, na základe svojich dlhoročných štúdií ide ďalej. Odhaduje, že v súčasnosti žije na Slovensku okolo 403 tisíc Rómov, z toho je 202 tisíc mužov (50,1%) a 201 tisíc žien (49,9%). Vychádzajúc z uvedeného tvrdí, že rómska populácia sa od nerómskej nelíši výraznejšie v štruktúre pohlavia. „Podľa výsledkov sčítania obyvateľov z roku 1980, ktoré sú posledným reálnym údajom o rómskom obyvateľstve v SR, prevládajú v rómskej populácii muži (50,8%, ženy 49,2%). V populácii SR bol v uvedenom roku pomer pohlaví opačný – muži 49,1%, ženy 50,9%,“ uviedol Vaňo pre RPA. Pomer pohlaví sa podľa neho postupne približuje priemerným hodnotám v SR (v roku 2004 – muži 48,5%, ženy 51,5%).

Ani na základe uvedeného však nevieme určiť, aký je podiel rómskych žien na nezamestnanosti a hlavne, aké sú ich resp. naše možnosti to zmeniť a hlavne v akej oblasti zasiahnuť. Čo nám ponúka pracovný trh a čo sme my schopní urobiť pre jeho fungovanie za takmer 2 miliardy korún?

Iba peniaze nestačia

Na to, aby sme mohli zlepšiť napríklad pozíciu rómskej ženy na pracovnom trhu, nestačia len peniaze. V prvom rade musia byť projekty šité na mieru cieľovej skupiny. A to predpokladá dobrú znalosť komunity. Teda v neposlednom rade aj to, že deľba práce v rómskej rodine je ešte stále veľmi archaická. „Ak by sme sa chceli zaoberať postavením členov rodiny v rómskej komunite z rodového hľadiska, zistili by sme na základe výskumov, ktoré sa realizovali v komunitách, že dieťa – dievča má vlastnú úlohu v rómskej societe, ktorá súvisí s jej reprodukčnou činnosťou v societe a úlohou opatrovateľky,“ konštatuje Anina Botošová, štátna radkyňa Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a koordinátorka pre rómske projekty v rámci rezortu. Podľa Botošovej preberajú dievčatá od útleho veku vo vzťahu k starostlivosti o maloletých súrodencov úlohu matky – opatrovateľky. Tým sa vlastne už sedemročné dievča pripravuje na rolu ženy – matky. „Máloktoré dievča v tejto komunite prežíva bezstarostné detstvo, ono prechádza z obdobia detstva do obdobia dospelosti skokom. Tak už osemročné dievčatá varia, starajú sa o niekoľko mladších súrodencov…

Žena v uzavretej komunite v osade je aj hybnou silou v rodine, i keď navonok muž je hlavou rodiny, žena je doslova tým krkom, ktorý drží hlavu rodiny nad zemou. Ona rozhoduje o financiách, o výbere manžela pre svoju dcéru, manželky pre syna, o vzdelávaní svojich detí. V rómskej rodine je žena veľmi vážená,“ hovorí Botošová a súčasne upozorňuje na vzťah tohto vnímania rómskej ženy v komunite ku vzdelávaniu. „Mladé rómske ženy po skončení povinnej školskej dochádzky často nepokračujú v príprave na povolanie, rýchle vstupujú do partnerských vzťahov a v skorom, v nedospelom veku sa stávajú matkami. Vzhľadom na nízku odbornú a vzdelanostnú prípravu patria do početnej skupiny nezamestnaných, s horšou pozíciou uplatnenia na trhu práce. Mnohokrát ani nemajú záujem o zamestnanie, pretože sú nevzdelané, a pre nich starostlivosť o rodinu je vlastne povolaním. Vo viacerých prípadoch veľkú rolu zohrávajú tradície, keď manžel ani nedovolí, aby jeho žena išla pracovať. On to považuje za vlastnú degradáciu jeho „mužstva“ s vysvetlením, že on sám sa postará o vlastnú rodinu. Tak sú tieto ženy odkázané na príjem zo sociálnej siete a tým aj ich možnosť riešenia ich zamestnania je nestimulujúca,“ zdôrazňuje. Súčasný stav je podľa jej mienky v mnohých komunitách výsledkom skutočnosti, že za už skoro dospelé deti rozhodujú rodičia. „Napríklad chlapcovi vyberú ženu, a ani ju nemusí mať rád. Ale on v zmysle rodových tradícií sa naučí mať ju rád. Podobne je to s dievčaťom, ktoré po 15. roku, keď skončí základnú školu, je určené chlapcovi z rodu. Dievčatá sa tešia z tejto roly ženy – matky. Sú tak vychovávané. Byť ženou je ich povolaním. Máloktoré dievča z uzavretých komunít má ambíciu študovať. Žije tak ako jej mama a stará mama a ona je na tento spôsob života pripravovaná od útleho veku a na rolu ženy a matky sa aj dnes teší,“ hovorí Botošová a dodáva, že rodina určuje normy a pravidlá správania, kontroluje ich dodržiavanie a trestá porušovanie a tento komunitný spôsob života stiera hranice medzi súkromným a verejným životom.

V teréne

Urobili sme teda pre potreby tohto materiálu vlastný nereprezentatívny miniprieskum, ktorý zahŕňa 25 obcí prešovského a košického kraja. Kritériom pre výber obcí bolo, aby počet rómskeho obyvateľstva dosahoval minimálne 10 percent. Sú to prevažne obce, kde sa priemerná životná úroveň rómskej komunity približuje úrovni majority, a kde počet obyvateľov umožňuje vedeniu obce poznať osobne obyvateľov natoľko, aby boli schopní poskytnúť nám požadované údaje. (Neexistuje teda žiadna oficiálna štatistika uvedených údajov.)

Výsledky tohto miniprieskumu sú zaujímavé hlavne z pohľadu umiestniteľnosti rómskej ženy na trhu práce a celkového odhadu jej možností uplatnenia v pracovnom pomere. V uvedených 25 obciach žije dokopy 22041 obyvateľov, z toho 9227 Rómov (41,9%). Z toho je 2423 žien vo veku nad 18 rokov (11% podiel na celkovom obyvateľstve) a až 4278 mládeže do 18 rokov (19,4% podiel na celkovom obyvateľstve). V rámci tej skupiny obyvateľstva, ktorú nám starostovia identifikovali ako rómsku predstavuje podiel žien nad 18 rokov 26,3% (2423), podiel mládeže do 18 rokov 4278 (58%).

Celkový počet evidovaných nezamestnaných v uvedených obciach je 3544, čo 16,1% nezamestnanosť. Z tohto je podiel Rómov 67,7 % (2398), z toho rómskych žien 1207, čo je 35 % všetkých evidovaných nezamestnaných, ďalších 461 je na materskej dovolenke. Z celkového počtu evidovaných nezamestnaných Rómov predstavujú rómske ženy 50,3 %. Viac ako 55% všetkých nezamestnaných rómskych žien sa zúčastňuje na aktivačných prácach v obci. Zaujímavé je porovnanie nezamestnanosti rómskych a nerómskych žien. V uvedenej vzorke je 1311 evidovaných nezamestnaných žien nad 18 rokov (z celkového počtu 7736 žien), čo teda predstavuje 104 evidovaných nezamestnaných nerómskych žien (2,9%). V celej skupine 2423 rómskych žien nad 18 rokov je iba 18 drobných živnostníčok a 44 (1,8%) zamestnaných žien (vrátane komunitných a terénnych sociálnych pracovníkov, asistentov učiteľa ap.). V uvedenej vzorke zamestnanosti iba jedna obec neuviedla počty nezamestnaných podľa etnicity a podľa gender.

Pokúsili sme sa vytvoriť si aj hrubý obraz vzdelanostnej úrovne rómskych žien v uvedených obciach. Dve obce z vybranej vzorky neuviedli túto štatistiku, v ostatných obciach nie je úplne presná, zahŕňa celkom 95 % sledovanej vzorky, ako východisko k tomu, aby sme si vytvorili predstavu o limitoch rómskych žien na trhu práce, postačujúca: 20% rómskych žien v uvedenej vzorke nemá ukončené základné vzdelanie, ďalších 64,7% má iba základné vzdelanie, 8,6 % má ukončenú učňovskú školu a 1,2 % strednú školu s maturitou. Strednú školu bez maturity má 0,8% žien a vysokú školu iba 0,04% (čo je 1 osoba v celkovej vzorke).

Ako na to?

Toto všetko si uvedomuje Alexander Mušinka, kultúrny antropológ z Prešovskej univerzity. To je hlavný dôvod, prečo prišiel s vedecko-výskumným projektom Limity a determinanty umiestniteľnosti rómskych žien na trhu práce.

Základná premisa projektu je veľmi jednoduchá. „Je štatisticky známe, že žena má vo všeobecnosti na trhu práce horšie postavenie, že miera zamestnanosti žien je nižšia ako mužov. O to viacej je to patrné v rómskej komunite. Predpokladám, že pri porovnaní s majoritou by tam boli ešte výraznejšie rozdiely. Nás zaujíma prečo tieto rozdiely sú? Prečo rómske ženy majú takú nízku mieru zamestnanosti aj v porovnaní s mierou zamestnanosti mužov? Najjednoduchší spôsob, ako to zistiť, je sociologický výskum. Bohužiaľ, významná časť komunity, ktorá je vnímaná ako rómska, žije v socialne poddimenzovanom prostredí a v spoločensky horších podmienkach, kde veľmi často vytvára práve underclass. Z tohto dôvodu musíme voliť aj iný prístup k výskumu,“ hovorí Mušinka a zdôrazňuje, že bez ohľadu na to, či ide o rómsku ženu alebo nerómsku ženu, žena, ktorá patrí do strednej vrstvy a je zamestnaná, je v zásade pre štát nezaujímavá. Nevytvára totiž „problém“. Problém vytvára práve nižšia vrstva alebo underclass. Stredná vrstva má totiž ďaleko jednoduchšie páky na motiváciu. Z celkovej nižšej vrstvy zaujímajú Mušinku práve Rómovia. „Na častu otázku prečo práve Rómovia a nie ostatní, používam ako odpoveď prirovnanie. Náš prístup sa dá porovnať s prístupom lekára: stomatológa nezaujímajú ploché nohy pacienta,“ dodáva Mušinka.

Samotný výskum v rámci projektu, na ktorý získali financie v rámci programu SOP ĽZ, sa začal aj v dôsledku problémom s financovaním projektov z Európskeho sociálneho fondu len na jeseň a prebieha nie celkom typicky. „Všeobecne v prostredí nižších sociálnych vrstiev je nížšia miera vzdelanosti, nižšia miera kognitívnych schopností a pod. Logicky teda nemôžete dať do takejto vrstvy dotazník a čakať relevantné údaje. Jednak nie je jasné, koľko dotazníkov by sa vrátilo a je otázna aj relevantnosť týchto údajov. A to je jeden z dôvodov, kvôli ktorému sme nemohli použiť klasickú metódu. Zároveň sa dosť dobre ani nedá takýto dotazník vypracovať, pretože ideme skúmať niečo, o čom nič nevieme, a teda nevieme ani, ako dotazník stavať,“ upozorňuje Mušinka. Preto použíje metódu z domácej vedeckej disciplíny, teda z kultúrnej antropológie, a to je metóda poloriadených rozhovorov. „Anketárov posielame do terénu. Majú istú štruktúru rozhovoru, ktorý budú viesť. Cieľom výskumu je odpovedať na otázku, či v prípade rómskej komunity existujú nejaké limity, ak áno, tak aké, vo vzťahu rómska žena a trh práce,“ vysvetľuje.

Pre tento projekt teda nie je zaujímavé ako vnímajú rómske ženy zamestnávateľa, t.j. ako sa správa podnikateľ, prečo ich neberú do zamestnania. “Zaujíma nás skôr, či existuje niečo, čo je veľmi dôležité zo strany rómskej ženy, ako ona sama vníma trh práce, svoje postavenie v ňom, ako vníma prácu ako takú, ako vníma svoje postavenie v rómskej spoločnosti a pod. Prenesené do praxe to znamená, že robíme rozhovory o tom, kde pracovali, na akých miestach pracovali, ako vnímali túto prácu, či to bola dobra práca alebo zlá práca, čo je to zlá alebo dobra práca, čo pod tým rozumie, čo by išla robiť, za akých podmienok by nikdy nešla robiť, za akých podmienok by išla do práce, kedy by nikdy nešla do práce, čo by rada robila, čo pre ňu práca znamená, či je zdrojom obživy, nástroj na sociálnu mobilitu alebo nástroj na získanie štatutárnych prvkov, aké sú ich predstavy ekonomiky a pod,“ vysvetľuje Mušinka. Dôležité bude samozrejme zistiť aj druhú stranu mince – teda samotné predpoklady týchto žien zapojiť sa do pracovného procesu. „Okrem toho, aké ona sama dosiahla vzdelanie, nás bude zaujímať napríklad aj to, čo očakáva od svojich detí, ako vníma ich vzdelanie, ich budúcnosť…“

V prešovskom kraji uskutočnia 300 rozhovorov v takmer 60 komunitách z približne 250, ktoré sa v kraji nachádzajú, čo je podľa Mušinku relevantná vzorka na to, aby mohli naznačiť, či existujú nejaké tendencie, ktoré by sa nejakým spôsobom dali definovať a kvantifikovať a čo by pomohlo lepšie nadefinovať programy a projekty pre komunity. „Cieľom je urobiť prehľad a skúsiť nájsť niečo, čo by sme mohli definovať ako spoločné pre rómsku komunitu, alebo aspoň pre Rómov žijúcich v podštandardných resp. v inak exaktne definovateľných podmienkach,“ zdôrazňuje. Na otázku, v akom jazyku sa budú viesť rozhovory, odpovedá: „V jazyku regiónu, v nárečí, ale nie v rómčine.“ Prečo? „Pretože zohnať ľudí, t.j. anketárov, analytikov a pod., ktorí ovládajú rómsky jazyk je takmer nemožné a zároveň v kontexte tohto výskumu to ani nie je nevyhnutné, lebo neexistuje špecifický rómsky trh práce…“

Skutočnosť, že neznalosť štátneho jazyka môže byť bariérou pre uplatnenie sa príslušníkov rómskej komunity na trhu práce, potvrdzuje aj Ľuboš Sopoliga, riaditeľ Agentúry podporovaného zamestnávania (APZ) vo Vranove nad Topľou. V rámci projektu Nový rozmer, ktorý realizoval v roku 2005 v Hanušovciach nad Topľou, pripravili na pracovný trh skupinu 20 Rómov, počas projektu a po jeho skončení im ponúkli viac ako 50 pracovných miest a nadštandardné pracovné podmienky, do práce však nenastúpil nikto. „Hoci sú to mladí ľudia do 25 rokov, zistili sme, že pri nástupe do zamestnania nerozumejú pokynom, nepoznajú základné geometrické tvary, nechápu, čo sa od nich žiada,“ hovorí o svojich skúsenostiach Sopoliga a Mušinka dodáva, že títo ľudia sú už produktom segregácie v školstve, ktorá u nás nastúpila po roku 1989. Iróniou je, že učitelia v školách či najbližšie okolie sú často presvedčení o ich znalosti štátneho jazyka. Podľa Mušinku je to preto, lebo naša spoločnosť funguje ako komunikácia na báze dohadov a indícií. „Aktivity týchto ľudí sú obmedzené často na také, kde dokážu predpokladať reakcie, t.j. v obchode vedia, že stačí pomenovať isté veci, v škole povedať isté slová,“ vysvetľuje. Táto znalosť však už na získanie práce nestačí a vytvára vlastne ďalší handicap.

Dôvera a byrokracia

V subštandardných komunitách bez ohľadu na etnický pôvod jej členov vládne kultúra závislosti, v rómskej komunite ešte zvýraznená rodinnými tradíciami a väzbami. Vo vzťahu k realizátorom projektov, ktorí prichádzajú zvonku, sa javí jako veľmi citlivá otázka dôvery. „Dôvera Rómov voči projektom zameraným na trh práce je veľmi krehká,“ vysvetľuje Sopoliga. “Z dôvodu nedoriešenej finančnej otázky zo strany Fondu sociálneho rozvoja (FSR) a následne nemožnosti kontinuálne zakupovať technické zabezpečenie pre jednotlivé moduly, sa narušil pravidelný rytmus projektu. To sa odrazilo v nedôvere Rómov voči nám, či sa nám vôbec podarí sprostredkovať zamestnanie. Za následok to malo tiež, že časť účastníkov váhala s ďalšou dochádzkou na realizáciu jednotlivých modulov a časť z nich sa aj úplne prestala zúčastňovať,” konštatuje Sopoliga.

Prístup zamestnávateľov k možnostiam zamestnávať túto cieľovú skupinu bol podľa Sopoligu individuálny a závisel od konkrétneho zamestnávateľa. „Prevažoval skôr opatrný prístup prameniaci z nedostatku informácií. Pracovali sme preto na odstraňovaní predsudkov pri zamestnávani občanov so sociálne znevýhodneného prostredia. Na niektoré pracovné miesta, ktoré sa nám podarilo sprostredkovať, sme však nemali vhodného účastníka,” dodáva Sopoliga.

“Dôležité pre realizáciu podobných projektov v tomto type komunít, je zistenie, že bariéry, ktoré bránia účastníkom nastúpiť do práce, sú oveľa väčšie než sme predpokladali. Minimálne 17 miest, ktoré im boli ponuknuté a ktoré v skutočnosti mohli byť nimi obsadené „padli“ kvôli nerozhodnosti a strachu zmeniť celkový doterajší životný status. Po prvotnom rozhodnutí, že áno, postupne odstupovali od ponúk ďalší, predtým už rozhodnutí účastníci. Aj keď po prvotnej a následnej ďalšej analýze v ich možnostiach, schopnostiach, zručnostiach a osobných postojoch sme nevideli problém napr. s vycestovaním za prácou, akonáhle v prišlo k reálnej situácii, ten problém tu zrazu bol,” zdôraznil Sopoliga.

Prax aj v prípade tohoto projektu potvrdila, že zapojenie sa časti rómskej komunity na trhu práce vo veľkej miere ovplyvňuje nedostatok sebavedomia a fungovanie mýtov. Strach zo zlyhania po prípadnom vycestovaní či z odmietnutia na základe etnického pôvodu, ale aj nedostatočné ovládanie slovenského jazyka – to všetko môže ako bariéra “vyskočiť” až vo chvíli, keď je potrebné za prácou vycestovať. Tieto “strachy” je možné prekonávať len tým, že vycestuje naraz väčšia skupina, ktorá si navzájom dodáva odvahu, ktorá vytvára jednotlivým účastníkom projektu zázemie a zbavuje ich celkového pocitu zlyhania. To platí aj v prípade, že APZ vytvorí nadštandardné podmienky na ich prijatie na novom pracovisku.

Silnú motiváciu zmeniť svoj status, nebáť sa vycestovať za prácou a odísť zo svojho stereotypu zistili realizátori projektu prekvapivo v skupine žien. “Štyri účastníčky projektu spolu s pracovnou asistentkou vycestovali do Senca na výberové konanie a krátke praktikum. Uchádzali sa o pracovné miesta šičky. Napriek neúspechu sa dve z nich pokúsili s pracovnou asistentkou znovu sa uchádzať o prácu v Sony Slovakia, s.r.o. v Trnave pri výrobe televízorov. Tam získali aj aj pracovnú zmluvu. Po jednom dni sa však vrátili. Neuspeli v testoch na farbocit a roznávanie jednotlivých tvarov. Znova sa nám potvrdilo, že náš pôvodný návrh realizovať v rámci prípravy účastníkov aj hodiny jazykovej a matematickej prípravy by vylepšili celkovú úspešnosť projektu. Nebol však akceptovaný pri schvaľovaní projektu a modul musel byť z prípravy vyradený,” dodáva Sopoliga.

Účastníčky konkurzu v Trnave Renáta Čikalová a Andrea Cibríková, obe absolventky špeciálnej školy, zhodne tvrdia, že hoci mali a majú záujem pracovať, bolo im na jednom z konkurzov povedané, že ako Rómky nemajú šancu. Sú však ochotné zúčastniť sa ďalšieho, ak bude možnosť a privítali by aj ďalšie projekty podobného charakteru.

Limity projektov

V súvislosti s úspešnosťou jednotlivých projektov hovorí Mušinka o štyroch kategóriách nezamestnaných (a je jedno či ide o Rómov alebo o Nerómov). Práve znalosť týchto kategórii a správne nastavenie projektu na cieľovú skupinu je určujúcim momentom, ktorý rozhoduje o jeho efektívnosti. Najväčším problémom podľa neho je fakt, že tieto kategórie zatiaľ nikto nekvantifikoval, čo je ale nesmierne limitujúce pre akékoľvek rozvojové programy. Prvú kategóriu tvoria podľa neho tí, ktorí sú nezamestnaní, ale v podstate zamestnanie nepotrebujú, pretože ho majú. „Títo ľudia sú v evidencii nezamestnaných len preto, lebo za nich niekto platí odvody a príjem ktorý získajú (štátne dávky) tvorí ešte stále významnú alebo minimálne zaujímavú časť ich rodinného rozpočtu. Svojou účasťou v tzv. šedej ekonomike síce neporušujú práva iných ľudí, ale tým, že neplatia dane, porušujú ekonomické zákony štátu,“ hovorí. Podľa neho patria do tejto kategórie najmä sezónni robotníci, stavbári, ktorí chodia za prácou do Čiech a pod. Sociálne dávky sú pre nich jedným zo zdrojov príjmu. Táto skupina nepotrebuje osobitnú pomoc pri získaní zamestnania, lebo si ho dokáže sama nájsť. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorých technicky označuje ako „ideálni klienti pre mimovládky“. To sú tí, ktorí podľa neho už nie sú natoľko schopní, aby si našli sami zamestnanie, resp. možnosti vedľajšieho zárobku, ktoré majú, sú tak sporadické, že nevytvárajú systematický príjem. „Člen tejto skupiny je ale v podstate štandardný zamestnanec, ktorý chce robiť, len nevie ako na to. Práve táto skupina potrebuje ponúknuť pomoc, poradiť, priviesť k zamestnávateľovi, preškoliť,“ tvrdí.

Tretiu skupinu podľa Mušinku tvoria nezamestnateľní na štandardnom trhu práce. „To sú tí, ktorí v štandardnom zamestnaní nevydržia, vypadnú z neho, pretože majú nízku produktivitu práce. Sú schopní pracovať, ale nie na štandardnom trhu práce. Pritom mnohí potrebujú len dlhšiu dobu zaučenia, znížiť výkony resp. akceptovať väčšiu fluktuáciu, ale v podstate sú schopní fungovať v špeciálnom trhu práce,“ zdôrazňuje. Poslednú, štvrtú skupinu, tvoria podľa neho tí, ktorí sú v podstate nezamestnateľní (často sú to napríklad sociálne neprispôsobiví, fluktuanti, recidivisti, drogovo závislí a pod.)

Mušinka sa domnieva, že práve druhá vrstva v prípade rómskej komunity je veľmi tenká a projektov šitých práve pre túto vrstvu je nadmieru. Dochádza teda k tomu, že do projektov stavaných pre druhú skupinu sa zaraďujú členovia tretej alebo štvrtej skupiny. Výsledkom je nízka efektivita investícií – finančných i ľudských. V neposlednom rade je potrebné hovoriť aj o istom sklamaní z práce s rómskou komunitou, o nenapĺnení očakávaní. Treba však zdôrazniť: že veľmi často nereálnych očakávaní.

„Ak je poradenstvo nastavené pre druhú kategóriu, a ja si naplánujem, že za rok obsiahnem napríklad 500 klientov a reálne ich budem mať 50, budem nútený ďalších 450 doplniť z iných kategórie. Hoci títo ľudia absolvujú celý proces, reálne sa na trhu práce neuplatnia, pretože zvolený prístup je nevhodný , t.j napríklad pre absolventov sa nevytvorila pôda pre špeciálny trh práce,“ zdôrazňuje Mušinka.

Kočovníctvo alebo mobilita? …

Hoci vo verejnosti o Rómoch funguje mýtus ako o kočovníkoch, realita je iná. V mnohých sledovaných projektoch bola práve nízka mobilita tým, čo ich hendicapovalo.

V prípravnej fáze v rámci analýz bariér vo vzťahu k pracovnému trhu takmer všetci účastníci projektov tvrdia, že sú schopní a ochotní migrovať za prácou, v skutočnosti to platí len pre prvé dve skupiny identifikovaných nezamestnaných. Tretia skupina je v tomto ohľade už problematická. „Keď sme im našli prácu mimo regiónu, hneď vyvstávali problémy, ktoré tam na začiatku neboli. Väčšinou boli ochotní vycestovať za prácou len v skupinkách a nedokázali pochopiť, že ak máme tri pracovné miesta, nemôžu vycestovať štyria alebo piati,“ popisuje Sopoliga. To len potvrdzuje tézu, že od istej vrstvy smerom dole fungujú aj v rómskej komunite stereotypy a strach z vonkajšieho sveta.

Rozdiely sú podľa Sopoligu aj na úrovni gender. „Keď sme ponúkli prácu chlapcom, sám nikto nikdy nešiel. Mohli nastúpiť štyria, ale oni si dali podmienku piati a to nešlo. Tak padlo všetko. Toto sú vnútorné sociálne postoje, ktoré získajú v komunite, a nechápu, že v reálnom živote nefungujú. Ak naozaj chcú prácu, nemôžu si klásť takéto podmienky…,“ domnieva sa Sopoliga. „Mali sme ich v projekte 20, vytvorili sme viac ako 50 pracovných miest, ale nezamestnali sme nikoho, pretože títo potenciálni klienti nakoniec nevycestovali. Pritom v dotazníku, ktorý sme na začiatku robili, bola otázka, čo sú ochotní vycestovať. Všetci to potvrdili. 80 percent tvrdilo, že nemajú problém s vycestovaním, ale keď prišlo na lámanie chleba, ten problém tu vznikol napriek tomu, že sme im hradili náklady spojené s cestou a poskytovali sme im aj asistenciu. Pokiaľ ide o zručnosti, tie majú, veľmi rýchlo sa učili, to dokážu. Problém sú sociálne postoje a rodinná štruktúra. sa budú robiť projekty, mali by byť zamerané na takúto podporu, okrem základných kognitívnych zručností.“

Zatiaľ čo podľa Mušinku v silných rodinných štruktúrach väčšinou prvej a druhej skupiny funguje solidárna sieť aj mimo miesta bydliska, ostatné vrstvy majú sociálne väzby vypestované tu a to je hlavný dôvod, prečo nevycestujú. Súčasne upozorňuje aj na zámenu pojmov pracovná mobilita a kočovníctvo. „Drvivá väčšina Nerómov nemá priame a hlavne systematické skúsenosti s Rómami, ale domnieva sa, že to, čo im sprostredkujú napríklad médiá, skúsenosťou je. Druhý zdroj „skúseností s Rómami“ predstavujú mýty z minulosti. A tu napríklad sa využíva aj dlhodobo tradovaný mýtus o Rómskom kočovníctve. Výskumy ukázali, že v 50. rokoch, keď zakázala vtedajšia spoločnosť Rómom kočovanie, dotklo sa to len 3-5% Rómov. Aj napriek tomu mýtus o kočovníctve je stále živý. Prečo? Podobne ako aj dnes, väčšina ľudí nemala priame skúsenosti s Rómami. Rómske komunity boli iba v relatívne malom počte obcí. Ostatní sa preto museli spoliehať na iné, nesystematické kontakty s týmto etnikom. A kde vtedy bolo možné stretnúť Rómov? Na trhoch, na ktorých sa vyskytovasli poväčšine práve tí Rómovia, ktorí kočovali. Dnes sa však kočovaním sa nazýva niečo, čo kočovaním nie je – a to mobilita! Rozdiel vzniká v odlišnej životnej skúsenosti príslušníkov majoritnej spoločnosti,“ upozorňuje Mušinka a dodáva, že pojem kočovník sa na Slovensku používa vo veľmi zjednodušenom zmysle. „Každý, kto trikrát alebo štyrikrát zmenil miesto bydliska, je v našom geopriestore považovaný za „kočovníka“. Hovorí sa o ňom, že má túlavé topánky…. Napríklad v Amerike je to ale úplne iný fenomén.“ Ich skúsenosti z terénu však svedčia v prospech pracovnej mobility. „Osobná skúsenosť, ktorú získajú po vycestovaní, zásadným spôsobom a veľmi rýchlo ovplyvňuje ich spôsob života. Je to oveľa efektívnejšie učenie ako učenie prostredníctvom projektov. Dôležité je, že túto skúsenosť odovzdávajú ďalej, pričom ich informácie sú oveľa dôveryhodnejšie pre komunitu,“ domnieva sa Sopoliga.

V mobilite Rómov, teda prvých dvoch skupín, vidí Mušinka obrovskú výhodu. „Ich mobilita podporená vnútornou rodinnou sociálnou sieťou môže byť obrovskou devízou pre ich uplatnenie na pracovnom trhu. Lebo kapitál sa nehýbe. Oni však v rámci zadefinovaných podmienok dokážu ísť za prácou, vedia byť flexibilnejší ako zvyšok Európy.“

Lokálna mobilita

„Keď hovoríme o mobilite pracovnej sily, tak lokálna mobilita tu v zásade existuje,“ pokračuje Mušinka. Podľa jeho mienky ani časť komunity, ktorú sme zadefinovali ako tretiu pracovnú skupinu, nemá v zásade problém ísť do susednej dediny resp. aj ďalej robiť „fušku“. Táto skutočnosť je daná znalosťou prostredia. „Ráno síce idem, ale vrátim sa späť, domov. Mám zázemie. Iné je dlhodobejšia mobilita a dlhodobejšia neprítomnosť v sociálnom solidárnom systéme. Myslím si, že tu je niečo, čo nie je úplne odlišné od solidárneho systému majority. Majoria tiež nepôjde kdekoľvek. Relevancia údajov, ktoré majú k dispozícii pre svoje rozhodovanie, je dôležitá. Ľudia reagujú rôzne na zdroj informácií. Teda, či im ich poskytuje niekto, kto má ich dôveru alebo je to cudzí človek. Informácia od agentúry je napríklad viac nedôveryhodná pre nich, hoci je relatívne správna, ako informácia od príslušníka komunity, hoci relevantne absolútne scestná. Človek z majority je pre rómsku komunitu vlastne taký agent s teplou vodou. Chce to dlhodobú a systematickú prácu,“ vysvetľuje.

Tento uhol pohľadu potvrdzuje aj odlišná mobilita na lokálnej úrovni podporená sociálnou solidárnou sieťou, pričom tieto faktory sú zhodné v prostredí majority aj v prostredí rómskej komunity. Tie, ktoré majú vytvorené sociálnu sieť mimo SR, sú veľmi pohyblivé a vyvolávajú dojem istej abnormality. Ako príklad môžu v rómskom prostredí poslúžiť obec Pavlovce nad Uhom. Rovnaké príklady však na východe Slovenska nájdeme aj v prostredí majority. „Máme celé dediny, ktoré sú v Amerike, hlavne región Zemplína alebo Spiš má obrovské a dlhodobé skúsenosti s pracovnou migráciou do USA. V tomto kontexte Rómovia nie sú ničím zvláštni. Naopak, v tomto kontexte predbehli dobu, pretože na rozdiel od ostatných občanov obyčajne nemajú potrebu sa vracať, skôr sa organizujú na novom mieste,“ hovorí Mušinka. V tomto zmysle je však už ale potrebné hovoriť o príčinách tohto stavu z hľadiska rasových postojov majoritnej spoločnosti voči Rómom.

V podporovanej mobilite (nie emigrácii) je však podľa Sopoligu jedno z efektívnych riešení ich súčasných problémov s umiestnením na pracovnom trhu. „Východ ani v krátkej budúcnosti neposkytne pracovné príležitosti pre ich kvalifikáciu, nečrtá sa tu nič, čo by dokázalo pohltiť pracovný potenciál ich úrovne, takže mobilita je to, môže pomôcť. Samozrejme okrem zlepšenie vzdelanostnej úrovne. Kým si neuvedomia, že súvis medzi vzdelaním a ekonomickou prosperitou jednotlivca či rodiny je veľký, máme problém. Skúsenosť z ostatných rokov však aj v tomto zmysle prináša zmeny. Ukazuje sa, že chlapec, ktorý emigroval, má štyri triedy základnej alebo špeciálnej školy, ovláda síce štyri jazyky, ale chýba mu vzdelanie. Preto, aby bol úspešný, a on to už chápe, si potrebuje dokončiť školu. Práve takáto skupina ľudí sa už v prostredí rómskej komunity vytvára,“ potvrdzuje Sopoliga. Súčasne však upozorňuje aj na ďalší moment, ktorý na prvý pohľad s úspešnosťou na trhu práce nesúvisí. „Školy, učňovky, chrlia ročne desiatky profesií a v nich ľudí, ktorí sú nezamestnaní a v podstate nezamestnateľní, pretože ich vyučujú starými technológiami. Títo absolventi neovládajú nové technológie a preto ich žiaden stavbár nevezme. Chýba im nielen prax ale aj vedomosti,“ konštatuje. A dokladá konkrétny príklad: “Mali sme zákazku na pracovné miesta strojníkov na nové technológie. Zistili sme, že takýchto odborníkov nemáme. Ale súčasne sme zistili, že príslušné školy v regióne ani nedokážu takýchto odborníkov pripraviť. Skúšali sme to na úrade práce cez rekvalifikačný kurz. Tam je to však veľmi komplikované. Výsledok? Nezamestnaní formálne vzdelaní na úrade práce na jednej strane a voľné pracovné miesta na strane druhej…“

Schizofrénia regiónu

Stav nezamestnanosti, zhoršujúca sa úroveň vzdelania, neinformovanosť, to je „hrubý obraz“ najchudobnejších lokalít Slovenska. Košický a prešovský kraj patria k desiatke najchudobnejších regiónov spojenej Európy. Pocit chudoby a depresie z budúcnosti tu ovláda väčšinu obyvateľstva bez rozdielu a zbavuje ju schopnosti vytvárať krátkodobé či dlhodobé komplexnejšie vízie.

V snahe zadefinovať potreby kraja a vypracovať podmienky pre tvorbu stratégií na riešenie súčasných problémov, realizovali Košický samosprávny kraj a Spoločenskovedný ústav Slovenskej akadémie vied odborný výskum zameraný na analýzu špecifík pracovnej situácie osôb s rodinnými povinnosťami v produktívnom veku v obciach košického kraja. Hlavným cieľom projektu bolo napomôcť k odstráneniu bariér prístupu žien a uchádzačov o zamestnanie s rodinnými povinnosťami na trhu práce, identifikovať rizikové faktory uplatnenia uvedených osôb, z menších obcí košického kraja, v pracovnom procese a špecifikovať obmedzenia ich realizácie a zvyšovania kvalifikácie.

Podľa výsledkov tohto výskumu je úroveň nezamestnanosti v obciach, v ktorých sa realizoval výskum, vysoká: do 500 obyvateľov 25,7 %, nad 500 obyvateľov 25,4 %.

Podľa údajov sa obce do 500 obyvateľov postupne vyľudňujú, znižuje sa počet mladých ľudí, je nižšia krivka vzdelanostnej úrovne ako v obciach nad 500 obyvateľov. Polovica sledovaných obcí do 500 obyvateľov má predškolské zaradenia a základnú školu má len 29 % obcí. Chýba vízia ďalšieho smerovania obcí – plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja má vypracovaných len 38,5 % obcí do 500 obyvateľov sledovaného výberového súboru a 54,5 % obcí nad 500 obyvateľov. Rozvojové projekty má vypracovaných 42,3 % obcí do 500 obyvateľov a 78,8 % obcí nad 500 obyvateľov. Realizovaných rozvojových programov v menších obciach je 38,5 % a vo väčších 42,4 %.

Podobnú situáciu je možné očakávať aj v kraji Prešovskom, ktorý zatiaľ podobnú štúdiu nemá. V oboch krajoch žije dlhodobo až 55 % všetkých Rómov na Slovensku.

Quo vadis?

Osem nových členských štátov Európskej únie má podľa Svetovej banky šancu zmierniť regionálne rozdiely prostredníctvom európskych fondov.

V rokoch 2007 až 2013 má táto podpora predstavovať 336 miliárd eur (13,5 bilióna korún), teda 0,41 percenta HDP všetkých 25 štátov. V rokoch 2000 – 2006 išlo na tento účel 212 miliárd eur. Najväčší podiel, 78 percent, dostanú regióny, ktorých hrubý domáci produkt na hlavu nepresahuje 75 percent priemeru únie.

Najväčšie regionálne rozdiely v príjmoch sú podľa banky práve na Slovensku a v Česku. Najbohatšie regióny majú hrubý domáci produkt na hlavu trikrát vyšší ako najchudobnejšie regióny. V týchto krajinách má 20 percent populácie žijúcej v najviac prosperujúcich regiónoch príjem dvakrát taký vysoký ako 20 percent populácie žijúcej v najchudobnejších regiónoch. Otázkou stále zostáva, ako takýto štedrý finančný príspevok dokážeme použiť. Priorita je jasná: „znormalizovať“ pracovné trhy, pripraviť ľudí v chudobnejších regiónoch tak, aby boli na trhu práce konkurencieschopní a úspešní. Vo vzťahu k marginalizovaným skupinám však iba chcenie nestačí. Dôkladné poznanie cieľovej skupiny môže efektívnosť čerpaných finančných prostriedkov len zvýšiť. Fakty o ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc, by mohli pomôcť odčleniť reálnu diskrimináciu na pracovnom trhu, ktorá nepochybne existuje, od mýtov. Otvorenie tejto háklivej témy by mohlo v konečnom dôsledku posilniť sebadôveru komunity vo svoje vlastné sily, zbaviť ju strachu zo zlyhania a odmietnutia na trhu práce skôr, ako sa vôbec na trh práce pokúsi vstúpiť. Mohlo by istým spôsobom zreálniť očakávania marginalizovaných skupín, že pracovný trh je pre nich otvorený aj v prípade, že sami pre zvýšenie svojej úspešnosti nevyvinú dostatočné úsilie, a hlavne, ovplyvniť ich postoje k budúcim generáciám. Aby deti nepočúvali iba mýtus o tom, že „načo ti chodiť do školy, aj tak prácu nedostaneš.“ V neposlednom rade by však malo upozorniť na to, že znevýhodnení obyvatelia chudobných regiónov Slovenska by nemali slúžiť len ako „matrixovský“ zdroj energie (peňazí) pre vyvolené elity z centra.


Ďalšie analýzy a komentáre nájdete na stránkach Rómskej tlačovej agentúry

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA