Pracovné mýty a Rómovia

Autorka konfrontuje súčasný život Rómov na Slovensku so situáciou v minulosti. Chcú Rómovia vôbec pracovať? Majú projekty EÚ na zlepšenie kvality života Rómov význam?

ľpr, ľudia proti rasizmu
ľpr, ľudia proti rasizmu

 

Kedysi po večeroch sedávali Rómovia, a hlavne deti, na priedomí a počúvali paramisa. Rozprávky o živote Rómov. Rómske paramisa majú v sebe neopakovateľný humor a čaro. Ich prostredníctvom si Rómovia dokázali po stáročia odovzdávať historické skúsenosti svojej komunity. A vo chvíľach najťažších slúžili ako pohladenie, ako povzbudenie, že všetko sa dá prekonať. Aj keď dnes už aj najzaostalejším rómskym osadám vládnu televízne obrazovky, vytvoril sa tu aj nový druh paramisa. Mohli by sme ho nazvať aj pracovná paramisa. Sú to v podstate mýty o práci. Tí, ktorí si ešte pamätajú, lovia v pamäti rozprávania o tom, ako sa im, a to len nedávno, dobre žilo. To všetko bolo za socializmu, keď každý mal prácu, keď každý dostával za ňu plat a mohol si všeličo dovoliť. Preložené do zjednodušenej schémy: práca rovná sa peniaze a to sa rovná hojnosť. Alebo aspoň dostatok. Mladí ľudia (a dnes už aj štyridsiatníci v rómskych osadách) teda vedia, že ak chcú žiť lepšie, potrebujú prácu. A preto nie raz vidíme na televíznych obrazovkách v spravodajstve tváre, ktoré sa nástojčivo dožadujú práce. Druhá strana však tvrdí, že pracovať vôbec nechcú. Aká je pravda?

Projekt

Mnohé z projektov podporované z prostriedkov EÚ sledujú formálne práve zlepšenie postavenia Rómov na trhu práce. Systém ich fungovania, t.j. oneskorené splátky, neustále zmeny financovania, nútenie podporených grantistov prisupovať na nové, nevyhovujúce dodatky k zmluvám, to všetko komplikuje život nielen ľudom, ktorí reálne niečo robia pre to, aby sa Rómovia v živote uplatnili. Ešte väčšou tragédiou, ktorú si byrokratickí úradníci nedokážu predstaviť, je narušená dôvera medzi realizátormi projektov a Rómami v segregovaných lokalitách – účastníkmi projektov. Lebo to je fenomén, ktorý sa nedá zachytiť žiadnym dodatkom k zmluve. Jedným z projektov, ktoré sa usilovali poskytnúť šancu vybranej skupine Rómov na trhu práce, bol aj projekt Nový rozmer realizovaný v rámci Fondu sociálneho rozvoja (FSR) Agentúrou podporovaného zamestnávania (APZ) vo Vranove nad Topľou. “Po konzultáciach s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove nad Topľou a následne s detašovaným pracoviskom v Hanušovciach nad Topľou sa z databázy nezamestnaných vybrala cieľová skupina. Databáza sa doplnila o ľudí, o ktorých sme vedeli, že spadajú pod kritériá stanovené pre cieľovú skupinu v projekte, ale nie sú evidovaní. Následne sme pozvali cieľovú skupina na prezentácie. Prebehli 3 prezentácie, na ktorých sa zúčastnilo 50 predbežných záujemcov o účasť v projekte,” popisuje projekt manžér Ľudoš Sopoliga. Podľa jeho slov záujemcovia, ktorí sa po prezentácii projektu predbežne rozhodli zúčastniť, si dohodli vstupný informačný rozhovor, ktorý prebiehal individuálne. “Na tomto vstupnom informačnom rozhovore sa mohli dozvedieť podrobnejšie informácie o projekte a taktiež sme sa my mohli dozvedieť viac o potenciálnych účastníkoch v projekte. Vstupné informačné rozhovory sa zaznamenávali do dotazníkov. Spravidla na tomto rozhovore sa cieľová skupina definitívne rozhodovala o účasti alebo neúčasti na projekte,” vysvetľuje Sopoliga. Na základe ochoty spolupracovať sa definitívne vybrala skupina, ktorá mala pokračovať v jednotlivých moduloch. Predpokladaný počet priamych účastníkov projektu bol stanovený v projekte na 20 (10 mužov a 10 žien). V skutočnosti bolo vybraných 22 priamych účastníkov projektu 11 mužov a 11 žien. Niektoré aktivity v moduloch boli spoločné, iné sa delili na mužov a ženy a pri niektorých aktivitách sa ešte delili muži a ženy na dve skupiny. Jednotlivé skupiny a podskupiny nerealizovali vždy aktivity v moduloch v ten istý čas resp. deň. V druhej fáze v dôsledku problémov s financovaním, počet účastníkov klesol na 20. Po realizácii časti modulov, po odozve vybraných účastníkov do projektu, sa začali hlásiť ďalší záujemcovia o účasť v projekte, ktorí predtým účasť na projekte odmietli, alebo sa nedostavili na prezentáciu projektu alebo z rôznych iných príčin. Podľa Sopoligu išlo o cca 20 ľudí. Ďalšou skupinou záujemcov boli ľudia, ktorí nespadali do kritérii stanovených v projekte na cieľovu skupinu napr. starší ako 30 rokov. “Po počiatočnej opatrnosti v účasti na projekte sa bariéry postupne rúcali a nastupovala vzájomna dôvera, otvorenosť a rešpekt,” zdôrazňuje. Dôvera Rómov voči projektom zameraným na trh práce je však veľmi krehká. “V druhej časti projektu, teda v čase realizácie modulov zameraných na praktické pracovné zručnosti, z dôvodu nedoriešenej finančnej otázky zo strany FSR a následne nemožnosti kontinuálne zakupovať technické zabezpečenie pre jednotlivé moduly, sa narušil pravidelný rytmus. Následne to vyvolávalo neistotu vo vzťahu k partnerovi a účastníkom projektu napr. aj pri nadväzovaní ďalšej spolupráce. To sa odrazilo v nasledovnej nedôvere či sa nám vôbec podarí zrealizovať hlavný cieľ projektu a to sprostredkovať zamestnanie. Za následok to malo tiež, že časť účastníkov váhala s ďalšou dochádzkou na realizáciu jednotlivých modulov a časť z nich sa aj úplne prestala zúčastňovať. Snažili sme sa preto motivovať aj ďalších nových záujemcov. To sa nám podarilo len z časti, lebo naštrbená dôvera sa ťažko napravuje,” konštatuje Sopoliga. S vybranými účastníkmi projektu následne prebehla vstupná diagnostika. Aanalyzovala sa motivácia pre vzdelávanie a hľadanie pracovného miesta, analyzovali sa potreby, pracovný potenciál, zameranie účastníka projektu pre trh práce, diagnostikovali sa osobnostné dispozície, posudzovali kladné stránky, rizikové faktory, ktoré sú dôležité pre úspešnosť zamestnať sa alebo udržať si miesto, ako súčasť služieb podporovaného zamestnávania. “Tieto informácie nám dobre poslúžili ako vstupný materiál pre ďalšie hlbšie analyzovanie a pomoc pri poskytovaní služieb podporovaného zamestnávania a následne hľadanie konkrétného pracovného miesta pre konkretného účastníka,” vysvetľuje Sopoliga. Jednotlivé moduly sa prelínali a nadväzovali na seba. Ich presné načasovanie bolo závislé, aj od aktuálnej pracovnej vyťaženosti účastníkov na aktivačných prácach. Pracovalo sa individuálne ale aj v skupinách. V prvej faze sa realizoval nácvik sociálnych zručností a osobnostného rozvoja. “Pracovali sme taktiež na zmene ich negatívnych predstáv o sebe samých a o práci, posilnením ich sebaúcty, na vedomí vlastnej ceny, zvýšeniu ich osobnostnej a pracovnej ašpirácie, motivovaní ich k snahe o stálu zmenu, uplatneniu základných zručnosti na pracovisku,” hovorí Sopoliga. Usilovali sa však aj o doplnenie programu projektu o prvky formálneho vzdelávania. “Trénovali sme s nimi rozvoj očítačových zručností, ktoré by mali umožniť záujemcom projektu pomôcť a podporiť ho v snahe k ďalšiemu vzdelávaniu. Pri počítačových zručnostiach sme sa zameriavali na základnu obsluhu počítača, jeho praktické využitie napr. používanie textového programu, tabuľkového, príprava žiadosti o zamestnanie, spracovanie vlastného životopisu, vyhľadávanie pracovných príležitosti prostredníctvom internetu. Pri tomto module – sme videli silnú premotivovanosť ale aj skutočný záujem,” zdôrazňuje. Dalším modulom boli práce v interiéri. “Týmto modulom sa začal nácvik praktických zručností prostredníctvom modelu postupného zriaďovania cvičného bytu a ďalej mali pokračovať prácami v jeho okolí prostredníctvom jednotlivých podmodulov, ktoré na seba vzájomne nadväzovali. Moduly kopírovali jednotlivé skutočné domáce práce pri zariaďovaní interiéru a neskôr mali aj v exteriéri. Muži nacvičovali maliarske a natieračské práce, pomocné práce pri inštalácii spotrebičov a nábytku, Práca s drevom a kovom, pre ženy bol pripravený nácvik zručností v oblasti ručných prác, tkania, hygieny v domácnosti. Realizátori projektu však v dôsledku nerealizácie platieb zo strany FSR nemohli realizovať moduly zamerané na poľnohospodárske práce. Ako zdôraznil Sopoliga, tieto aktivity nebolo možné realizovať vzhľadom na dodržiavanie agrotermínov. “Zrealizovanie iba časti aktivít nedáva celkový zmysel modulu, keďže nám išlo o získanie ucelených zručnosti v tejto oblasti. Napríklad nemôžeme orezávať strómčeky v ovocnom sade, keď práve kvitne, nehovoriac o výsadbe a starostlivosti o nové srómčeky resp. iné napr.: výsadba, úprava trávnikov, ako keď nám nestihne ani vyrásť atď. Nakoľko sa paralelne realizovali aj ďalšie vyššie spomínané aktivity v iných moduloch a 20 % zálohová platba z FSR sa minula na realizáciu vyššie spomínaných aktivít a ďalšia platba aj s novou finančnou príručkou na vyúčtovanie boli v nedohľadne. Nevedeli sme presne čo sa deje s financovaním a ako dlho to bude trvať a samozrejme nebolo nám jasné taktiež či sa môžu použiť iné finančné prostriedky, teda či sa bude dať refundovať a dôsledkom bolo, že dané agrotermíny sa nestíhali. Zároveň sme teda nemohli predísť vzniknutej situácii, na základe dovtedajších informácii o finačnej situácii FSR.”

Podporované zamestnávanie

V mesiacoch jún, júl a august sa aktivity sústredili a zintenzívnili v oblasti služieb podporovaného zamestnávania pre učastníkov projektu (UčP) a vyhľadávanie pracovných miest. Po revízii možnosti, schopnosti, zručnosti sa individuálne s UčP stanovovali a prehodnocovali predošlé opatrenia, pomoc a podpora, ktoré by viedli k odstraneniu bariér, ktoré bránia vstupu na trh práce a následne smerujú k umiestneniu v práci ako napr. sprostredkovanie, vyhľadanie, poprípade odporučanie ďalšej rekvalifikácie, vzdelania, praktika, psycho-sociálnej intervencie, poradenstva, orientácii sa na trhu práce a iné. Pripravili sa vždy konkrétne kroky pre konkrétneho účastníka. Komunikáciou a spoluprácou s cieľovou skupinou sa identifikovali prekážky, ktoré im bránia integrovať sa do pracovného procesu. “Analyzovali sme výstupy, modifikovali sme individuálne ciele a pripravovali sa návrhy vhodných opatrení pre zvýšenie úspešnosti zamestnať sa,” konštatuje Sopoliga. Spolupráca so zamestnávateľmi prebiehala v dvoch rovinách. Prvá rovina informačno- prezentačná (individuálna vo firmách) za účelom propagácie projektu. Druhá poradensko- konzultačná (tiež individuálna vo firmách), za účelom možnosti umiestnenia účastníkov projektu na trhu práce. “Prístup zamestnávateľov k riešeniu problému a možnostiam zamestnávať túto cieľovú skupinu bol individuálny a závisel od konkrítneho zamestnávateľa. Prevažoval skôr opatrný prístup, prameniaci z nedostatku informácií ohľadom možnosti zamestnávať týchto ľudí a z toho vyplývajúcich dôsledkov pri ich zamestnaní. Pracovali sme preto na odstraňovaní predsudkov pri zamestnávani občanov so sociálne-znevýhodneného prostredia. Na niektoré pracovné miesta, ktoré sa nám podarilo sprostredkovať, sme však nemali vhodného účastníka,” dodáva Sopoliga. Postupne sa dopĺňala a kompletizovala dokumentácia práce s učastníkom projektu. Overovala sa metodika APZ v oblasti podporovaného zamestnávania s novou cieľovouv skupinou. Spätná väzba od účastníkov projektu bola celkovo pozitívna. Stalo sa však aj to, že niektorým účastníkom bolo ponuknuté pracovné miesto, na základe spoločnej analýzy, ktoré by mu najviac vyhovovalo. Avšak v momete, keďy mal nastúpiť do práce, poukazoval na „nové bariéry“, ktoré mu bránia nastúpiť do práce. Tieto skutočnosti sa snažili spoločne riešiť. Celkovo bolo dodnes kontaktovaných viac ako 50 zamestnávateľov za účelom prezentácie potenciálnych zamestnacov. “Dôležité pre realizáciu podobných projektov v tomto type komunít, je zistenie, že bariéry, ktoré bránia účastníkom nastúpiť do práce, sú oveľa väčšie než sme predpokladali. Minimálne 17 miest, ktoré im boli ponuknuté a ktoré v skutočnosti mohli byť nimi obsadené „padli“. Pravdepodobne kvôli ich nerozhodnosti a strachu zmeniť celkový ich doterajší životný status. Po prvotnom rozhodnutí, že áno, postupne odstupovali od ponúk ďalší, pred tým už rozhodnutí účastníci. Aj keď po prvotnej a následnej ďalšej analýze v ich možnostiach, schopnostiach, zručnostiach a osobných postojoch sme nevideli problém napr. s vycestovaním za prácou, akonáhle v prišlo k reálnej situácii, ten problém tu zrazu bol,” zdôraznil Sopoliga. Prax potvrdila, že zapojenie sa Rómov na trhu práce vo veľkej miere ovplyvňuje nedostatok sebavedomia a fungovanie mýtov. Strach zo zlyhania po prípadnom vycestovaní, odmietnutie v dôsledku etnického pôvodu, ale aj nedostatočné ovládanie slovenského jazyka – to všetko môže ako bariéra “vyskočiť” až vo chvíli, keď je potrebné za prácou vycestovať. Tieto “strachy” je možné prekonávať len tým, že vycestuje naraz väčšia skupina, ktorá si navzájom dodáva odvahu, ktorá vytvára jednotlivým účastníkom projektu zázemie a zbavuje ich celkového pocitu zlyhania. To platí aj v prípade, že APZ vytvorí nadštandardné podmienky na ich prijatie na novom pracovisku. “Vzhľadom na ich kvalifikáciu a skoro žiadne pracovné skúsenosti mali, pokiaľ ide o ubytovanie, dopravu, stravovanie, zálohové platbyvytvorené nadštandardné podmienky. Vo všetkých prípadoch ponúknutých pracovných miest sa zamestnávatelia navyše zaviazali aj k zácviku zamestnanca na pracovisku. Aj na základe týchto skúsenosti vidíme omnoho väčší problém ako nácvik pracovných zručnosti potrebu meniť osobnostné a sociálné postoje. Domnievam sa, že bude potrebné pri realizácii podobných projektov v budúcnosti klásť väčší dôraz a ešte viac zintenzívniť pri práci z touto cieľovou skupinou práve osobnostný a sociálny rozvoj. Je vhodné, aby tento modul prebiehal priebežne, ale intenzívne a pralelne s inými modulmi počas celého projektu,” odpodrúča Sopoliga. Príčinu zlyhania účastníkov pri prechode do praxe však Sopoliga vidí aj v tom, že práve v čase, keď sa realizoval modul „A“ a účastníci boli silno motivovaní pre prácu a zmenu svojich postojov, čo bol modul bol financovaný z iných zdrojov, prišlo obdobie, keď nastal problém s fiancovaním zo strany FSR. Jednotlivé aktivity sa stali rozvláčnymi, nedali sa presne časovo naprogramovať, k tomu sa pridala aktivačná činnosť UčP napr. v meste. Postupne sa začala v ich postojoch odrážať určitá nedôvera v to, že im APZ skutočne pomôže nájsť prácu. Teda celková idea projektu sa tým postupne rozpadávala. “Aj keď neskôr mali možnosti nastúpiť do práce, a na ďalších sa stále pracuje, a bola im podľa nášho názoru ponuknutá vhodná práca, chýba tu už tá silná motivácia a odhodlanie meniť svoj život, ktorá tu bola po realizácii modulu A. K tomu všetkému sa pridal ešte jeden negatívny fenomén a to, že v niekoľkých prípadoch sa nám stalo, že účastnívi odcudzili časti technického zabezpečenia, s ktorým pracovali. Tieto veci sa s nimi konzultovali, riešili sa. Taktiež sa identifikovali účastníci, ktorí to urobili. Avšak na strane lektorov sa začali posilňovať tie postoje, ktoré má majorita tejto cieľovej skupine vo všeobecnosti. Naštrbilo to samozrejme aj dôveru APZ, ktorá ponúka zamestnávateľom spoľahlivých, zodpovedných dobré pripravených pracovníkov na konkrétne pracovné miesto. Samotná komunita a účastníci projektu drobné krádeže jednotlivcov vo všeobecnosti odsúdila a nebola spokojná s tým, „….že si robíme znovu, „dobré“ meno…“,” zdôraznil Sopoliga. Silnú motiváciu zmeniť svoj status, nebáť sa vycestovať za prácou a odísť zo svojho stereotypu zistili realizátori projektu hlavne v skupine žien. “Štyri účastníčky projektu spolu s pracovnou asistenkou vycestovali do Senca na výberové konanie a krátke praktikum. Uchádzali sa o pracovné miesta šičky. Napriek neúspechu, pokúsili sa znovu dve z nich s pracovnou asistentkou uchádzať sa o prácu v Sony Slovakia, s.r.o. v Trnave pri výrobe televízorov. Tam získali aj aj pracovnú zmluvu. Po jednom dni sa však vrátili. Neuspeli v testoch na farbocit a roznávanie jednotlivých tvarov. Tu by som chcel zdôrazniť, že problém vidíme skôr v tom, že ich jazykové schopnosti komunikovať v slovenskom jazyku sú veľmi slabé a teda nerozumeli pokynom, čo majú urobiť. Znova sa nám potvrdilo, že náš návrh realizovať v rámci prípravy účastníkov aj hodiny jazykovej a matematickej prípravy by vylepšili celkovú úspešnosť projektu. Náš návrh nám však nebol akceptovaný pri schvaľovaní projektu a modul musel byť z prípravy vyradený. Teda pri práci s takou cieľovou skupinou s takou kvalifikáciou je dobre venovať sa aj základným bežným zručnostiam, ktoré vo všeobecnosti spoločnosť považuje za samozrejmosť, že ich všetci ovládajú ako napr. rozoznávanie geometrických, tvarov, farieb, ovládanie určovania času („vedieť na hodinkách“) aj jednotlivých mier a váh, ovládanie úradného jazyka, sochopnosť porozumieť mu,” dodáva Sopoliga. Počas realizácie projektu sa APZ potvrdil aj další predpoklad: jedným z dôležitých problémov, ktoré UčP vnímajú je, že nemajú ďalšie vzdelanie. Vnímajú to tak, že je to jedna z príčin prečo si nemôžu nájsť prácu.

Problémy a FSR

Spôsob financovania projektu, oneskorené dodanie finančnej príručky k vyúčtovávaniu zálohových platieb, často meniace sa všeobecné podmienky pre oprávnených žiadateľov o grant a dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, spôsobovali (a asi ešte dlho budú spôsobovať) nemalé problémy pri realizácií aktivít. Podľa Sopoligu práve tieto skutočnosti počas realizácie projektu často vyvolávali neistotu vo vzťahu k partneróm k účastníkom projektu a ďalším inštitúciám, vytvárali nedobrý obraz a poškodzovali dobré meno APZ ale aj partnera. Zlyhnie FSR sa podpísalo na tom, že sa APZ prvýkrát už počas realizácie projektu nepodarilo zamestnať žiadného účastníka projektu. “Máme prisľúbené dalšie pracovné miesta a je pravdepodobné, že časť účastníkov bude umiestnených po ukončení projektu. Účastníkov projektu budeme naďalej viesť vo svojej databáze a budeme sa im snažiť nájsť vhodné pracovné miesta,” prisľúbil Sopoliga. Podľ neho je úspechom projektu aj to, že si účastníci preniesli zručnosti, ktoré získali počas realizácie projektu, do svojich bytov. Napr. chlapci, ktorí si vymaľovali sami vlastný byt, pomohli si pri „inštalácii“ dreveného obkladu v svojich domoch atď., nemuseli byť odkazaní na pomoc iných, na objednávanie si a platenie za takéto služby. Niektorí si požičali aj pracovné nástroje (z projektu), na realizáciu spomínaných aktivít.

Odporúčania

Na základe získaných skúseností odporúča APZ pri realizácii podobných projektov, aktivity, resp. projekt realizovať nie veľmi časovo rozvláčne. Podľa Sopoligu je najvhodnejší čas cca 6 až 8 mesiacov max. 10 ale pravidelne a intenzívne, čo pri realizácii tohto projektu sa nedalo dosiahnuť kvôli už spomínanému financovaniu. Paralelne a priebežne s ostatnými modulmi (počas realizácie celého projektu) je dobré, aby prebiehal modul posilňovania sociálnych postojov, zlepšovania jazykových zručností. Ak je uskutočnený v jednom časovom úseku „jednorazovo“ potom je vhodné, aby prebiehal modul C tzv. „udržiavací“. Ten nám nebol schválený v tomto projekte, čo sa počas realizácie projektu ukázala ako chyba. Tento modul by udržiaval už získané schopnosti. Hlavne zručnosti získané v moduloch A, B, ale v B aj s matematikou a slovenským jazykom, čo sa ukázalo ako dôležité pre účastníkov pri výberových konaniach na pracovné pozície. Sopoliga odporúča včas vystihnúť moment, keďy sú účastníci motivovaní pre prácu a v tomto čase pracovať intenzívnejšie na ich umiestnení na pracovnom trhu a taktiež to koordinovať so zamestnávateľmi. “U nás ten moment nastal po ukončení prvej časti projektu a začiatkom nácviku pracovných zručnosti, čo sme znova nemohli uskutočniť resp. včas podchytiť. Príčinou bolo ako sme už spomínali, nedostatok financií na financovanie paralelných aktivít resp. nedostatok alebo nepresné informácie „…či budú financie, ak áno, keďy? Či sa bude zálohovať ďalej, alebo refundovať, či si môžeme peniaze požičať na aktivity alebo máme ďalej čakať resp. ukončiť aktivity resp. celý projekt… Teda výsledkom bolo, okrem iného, že sme nevedeli urobiť detailnejšie časovanie aktivít. Mali sme pritom pocit, ktorý obrazne hovoril asi toto: „… začne sa hrať napr. futbal podľa stanovených pravidiel, podľa ktorých aj vy nastupujete na zápas. Na konci hry respektíve v jej polčase ale aj počas hry je vám povedané, dobre ste hrali, dodržiavali ste pravidlá, aj nejaký gól ste dali ale medzitým sa to zmenilo a mali ste góly dávať do druhej brány. A zmení sa to počas hry niekoľkokrát“. Aj tým sa vzájomná dôvera účastník projektu-APZ-partner-zamestnávateľ strácala a vzájomne dohody sme nevedeli splniť. Z toho istého dôvodu a tiež kvôli agrotermínom, sme museli vynechať aj jeden celý modul (práce v exteriéri), ktorý dotváral celú ideu a zároveň komplexnosť myšlienky projektu,” konštatoval Sopoliga. Podľa neho sa tiež ukázalo, že problémom v tejto cieľovej skupine nie je ich manuálna zručnosť. Sú veľmi šikovní a vedia si tie zručnosti vo všeobecnosti pomerne rýchlo osvojiť. Problémom zostávajú ich osobnostné a sociálne postoje, možnosti a sila ich zmeniť. Patria tam aj základné všeobecné zručnosti, vedomosti, ktoré majoritná populácia používa a pokladá ich znalosť za samozrejmu (či už napr. porozumenie úradného jazyka resp. pracovných pokynov zamestnávateľa v štátnom jazyku, základné matematické alebo geometrické vedomosti, zručnosti, kde patrí aj rozoznávanie mier, váh, orientácia v čase atď.). “To sú veci, ktoré netreba podceňovať,” opakovane zdôrazňuje Sopoliga. Odporúča tiež, pri pilotných projektoch napr. s podobnou skupinou aká bola cieľová skupina APZ, aby rozpočet projektu resp. jednotlivé jeho položky mohli byť nástrojom s ktorým sa dá pracovať počas realizácie projektu, ktorý reaguje na aktuálnu situáciu, flexibilne sa dá upravovať, samozrejme za predpokladu, že nebude celkový schálený finančný rámec prekročený. Jedným z dôvodov je aj to, že pri takýchto projektoch nie je celkom možné, všetko presne finančne naplánovať. Často vznikajú situácie, ktoré sme nemohli ani predpokladať. Osvedčila sa nám skúsenosť s časťou projektu, ktorú podporila americká ambasada, kde bola poskytnutá záloha vo výške 100% finančných prostriedkov. S rozpočtom sa dalo po konzultáciach veľmi rýchlo a jednoducho pracovať, upravovať ho a prispôsobovať aktuálnym potrebám. Odporúča tiež, pokiaľ bude možné vyplácať zálohové platby v ďalších obdobiach, aby sa jednotlivé zálohové platby rozdelili maximálne na 2-3 splátky. Prvá splátka by mala byť vo výške min. 60% – pretože v úvode projektu sú obvykle najvyššie náklady z dôvodu prípravy prostredia projektu, realizácie nákupov projektového vybavenia. Správnosť použitia prostriedkov môže kontrolovať asistent lokálneho konzultanta, ktorému by sa mohli napr. predkladať mesačné správy o použití finančných prostriedkov v náväznosti na celkový rozpočet a harmonogram aktivít. Žiadateľ grantu je predsa viazaný zmluvou a neoprávnené použitie prostriedkov znamená povinnosť vrátiť grant. Preto považujeme rozdeľovanie prísunu financií do 20% resp. 40% splátok za úplne zbytočné a kontraproduktívne. Vyúčtovanie jednej zálohovej platby trvá pri troj-stupňovej kontrole minimálne 2 mesiace a pri realizácii projektu je nevyhnutná kontinuita. Zo skúseností APZ sa osvedčil systém financovania prvej zálohovej platby vo výške 80% a ďalšej vo výške 20% po skončení projektu. Zmyslom grantových programov je riešiť problémy a napĺňanie cieľov by nemalo byť komplikované finančnými problémami žiadateľa grantu. Napriek všetkému sa Sopoliga domnieva, že tento projekt má svoj význam. Je použiteľný po určitej modifikácii, za podmienok a predpokladov, ktoré boli stanovené úplne v prvom spracovanom a predloženom projektovom návrhu. Ten totiž obsahoval všetky možné riziká a hypotézy, ktoré sa nakoniec ukázali ako opodstatnené. “Vzhľadom na to, že takýto projekt bol pilotne realizovaný na Slovensku a pripravujú sa ďalšie podobné projekty, resp. sa už začínajú realizovať, bude náš projekt vhodným podkladovým materiálom k realizácii takýchto projektov resp. „návodom“ ako a čomu sa vyvarovať, na čo klásť dôraz. O skúsenosti z tohto projektu je už záujem. Prvá výmena našich skúseností už prebehla na medzinárodnom stretnutí Expertnej skupiny TCA 4007 PROJEKTU BATISSONS ENSEMBLE a projektu Spolu to dokážeme v Dunajskej Lužnej. Postupne dostávame žiadosti o prezentáciu našich skúsenosti od ďalších subjektov,” uzavrel Sopoliga.

Na záver

Vyhľadať účastníkov projektu v Hanušovciach nad Topľou nie je až taký problém. V osade nad stanicou ich pozná každý. “Tí, čo chodili ku Sopoligovi?” pýtajú sa. Projekt si pochvaľujú všetci bez rozdielu. “Naučili sme sa robiť na počítači, dnes už si viem nájsť na internete všetko,” vysvetľuje Peter Dančo. Pochvaľuje si aj konkrétne praktické zručnosti. Muži sa naučili robiť všetko okolo domu a už to aj vyskúšali, podotkne. Zhovorčivejšie sú ženy. “Naučili sme sa šiť, tkať na krosnách,” vykladajú Renáta Čikalová a Andrea Cibríková. Kurz bol podľa nich dobrou príležitosťou sa niečo naučiť. Práve tieto dve dievčatá aj vycestovali počas jeho trvania za prácou. “Boli sme v Bratislave. Chceli sme byť krajčírky, ale nás neprijali,” hovoria. Zhodne tvrdia, že nedokázali ovládať náročné nemecké stroje. Podobne dopadli aj v Trnave, kde boli na konkurze. Dodajú, že hoci mali a majú záujem pracovať, bolo im práve tam povedané, že ako Rómovia nemajú šancu. Napriek neúspešnosti by sa takýto kurz prihlásili opäť. “Mal by byť častejšie a mali by sme mať viacej vyučovania,” zhodnú sa. Obe sú absolventky osobitnej školy bez ďalšej kvalifikácie. Chceli by to zmeniť, ale pohybujú sa v začarovanom kruhu. Ich komunikácia je ťažkopádna a neustále si pomáhajú s prekladom do slovenčiny vo väčších skupinách. Na otázku, prečo skončili len osobitnú školu, odpovedajú: “Keď sme do piateho ročníka nerozumeli učiteľke ani slovo…”


Text bol uverejnený na portáli rasizmus.sk 30. októbra 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA