Ženy – teória a prax

Autorka skúma príčiny nedostatočného presadzovania sa žien vo verejnom živote - v práci, politike či kultúre. Jednu z príčin vidí v pasivite a váhavosti samotných žien.

aspekt
aspekt

 

Zdá sa, že snahy o zviditeľnenie „ženských zásluh“ v „mužskom svete“ sa síce začínajú uberať tými správnymi smermi, hýbu sa však slimačím tempom. To, že proces integrácie ženských túžob do všetkých oblastí osobného i verejného života je otázkou desaťročí, ak nie storočí, však nie je uspokojivá prognóza pre ženy žijúce a pracujúce tu a teraz. Rozšírená ignorancia mužského pokolenia voči snahám žien o sebarealizáciu v práci, politike či kultúre je jedným z hlavných činiteľov pomalého uplatňovania rodovej rovnosti v praxi. Je však príliš krátkozraké myslieť si, že pôvodom nerovnosti rodov sú len muži brániaci, či lepšie povedané, nezaoberajúci sa myšlienkou rovnosti. Jedným z hlavných úskalí, kde otázka rovnosti stroskotáva, sú totiž ženy samy.

Nikto sa nemôže, najmä nie na Slovensku, tváriť, že žijeme v spoločnosti s vyrovnanými šancami. Ak to aj niekto tvrdí, je to alibistické zakrývanie vlastnej ľahostajnosti voči problémom rovnosti, či jednoducho snaha zabrániť verejnej diskusii na túto tému a zmiesť ju pod koberec.
Presadzovanie rovnosti, zdá sa, však prebieha najmä tak, že malá skupinka žien „vyšliapava cestičku“ všetkým ostatným ženám. Na tom by hádam nebolo nič zlé, v dejinách to tak fungovalo bežne. Ale práve tu sa dostávame k jadru veci: ženy chcú touto cestou kráčať, boja sa však na ňu pustiť.

Nikdy nie je správnejšia doba, keď sa na túto cestu pustiť, ako dnes. A predsa ženy váhajú, rozhodujú sa, nevedia sa rozhýbať. Čoho sa boja? Majú strach – za týmto rozhodnutím totiž stojí mylná predstava straty pohodlia, ktorú im ústupčivý spôsob správania vo vzťahoch k mužom prináša. Boja sa predstavy krivého mužského pohľadu.

Ale toto nie sú všetky dôvody strachu žien. Na mužoch možno záleží trochu menej, ako si myslíme. Dokedy budú muži utvárať názory žien? Ženy sa predsa dokážu a smú rozhodnúť o svojom živote bez asistencie mužov. Ženy sa boja i samy seba. Cítia a vedia, že im patrí právo na všetko, čo patrí mužom. Dokonca vedia, že to, hoci s ťažkosťami, môžu získať. Ale odrádza ich prvý krok, vystúpenie z tieňa. Akoby opovrhovali ženami, ktoré svoj prvý krok už urobili. Desia sa prvého kroku, lebo majú pocit, že i ony by boli opovrhnuté. Boja sa, že ak sa pridajú na jednu stranu, budú z druhej strany automaticky vyčlenené. Je ťažké byť vydedencom. Napokon, ženy sa boja, že v tom ostanú samy. Keď už prekonajú strach a prejavia svoj postoj, boja sa, že to bude zbytočné.

Keď príde na slovo feminizmus, mnoho žien si ešte stále povie „nie, ďakujem“. Pomenovanie „feministka“ vás odsudzuje do postavenia zatrpknutej ženy, ktorá sa nedokáže realizovať inak, a tak rieši svoje problémy posilňovaním svojej ženskosti. V dôsledku tohto zaužívaného výkladu slovo vyvoláva zdesenie a rozhorčenie. Pritom by však vôbec nemuselo existovať. Ženy nemusia mať naštudované stohy feministickej literatúry, ak chcú byť silné a samy sebou. Slovo feministka sa nemusí nachádzať v ich každodennom slovníku. Feminizmus ako uvedomovaná ženskosť, konfrontovaná s okolím a svetom, je totiž vlastná každej žene. V tomto zmysle je každá žena feministkou.


Celý text analýzy bol uverejnený na portáli záujmového združenia žien Aspekt.sk 29. júna 2006.

Ďalšie zdroje

  • Mimovládne organizácie
REKLAMA

REKLAMA