Môže tradičná rodina zachrániť Európu?

Príspevok za zamýšľa nad úlohou tradičnej rodiny pri poskytovaní sociálnych služieb a udržiavaní vnútrospoločenskej súdržnosti.

epp logo
epp logo

 

Prichádzam z krajiny (Slovenska), kde máme rozprávku o troch grošoch. Múdry človek z troch zarobených grošov minie na seba len jeden, jeden dá otcovi za minulé služby a jeden synovi za budúcu starostlivosť.

Dnes, v dnešnej spoločnosti, je situácia taká, že táto životná múdrosť vyzerá rovnako vyfantazírovaná ako  rozprávka o sedemhlavom drakovi.  Aktuálna verzia rozprávky vyzerá tak, že človek z troch zarobených grošov minie jeden okamžite,  jeden použije na splatenie leasingu za auto a za tretí si kúpi letnú dovolenku.

Dve tretiny domácností v 25 členských krajinách EÚ je bez detí. Na Slovensku je 54% všetkých domácností bezdetných – spolu s Poľskom, Litvou, Cyprom a Maltou je to najnižšie číslo v EU.  V Nemecku sú tri štvrtiny domácností bezdetných – čo je s Fínskom, Rakúskom a Dánskom najvyššie číslo v EÚ.  Šokujúce číslo: až TRI ŠTVRTINY! To znamená, že na ulici, kde žije sto domácností, je len 25 manželských párov, ktoré vychovávajú svoje deti.

Ako vidieť z porovnaní, napriek menším rozdielom, nie je to len problém niektorých krajín, ale nás všetkých, pretože celoeurópskym trendom je stály nárast bezdetných domácností.

V priemere má 16% domácností jedno dieťa, 13% dve deti a 4% tri alebo viac.

Najvyšší počet domácností s troma a viac deťmi je na Cypre, až jedna desatina, v porovnaní so 4% – priemerom EU25.

Domácnosti s jedným rodičom predstavovali 13% všetkých domácností s deťmi v EU25 v roku 2005. Najviac až 24% domácností s jedným rodičom bolo vo Veľkej Británii, nasledované Belgickom, Estónskom, Dánskom a Nemeckom.

Prognózy o vymieraní a starnutí Európy sú znepokojujúce.  V demografii môžeme predpovedať niektoré veci o budúcnosti s veľkou istotou. Dnešná generácia potenciálnych matiek bude mať na sto žien sto dvadsať detí. O generáciu neskôr tak bude na ich mieste šesťdesiat žien, eventuálnych matiek. Už dnes je týmto rozhodnuté, ako bude vyzerať populácia Európanov až dospejú deti, ktoré sa dnes rodia. A môžeme tak  vidieť až do roku 2050.

Ako vyzerajú možnosti pre zmenu v súčasných trendoch?   Je otázne, ako sa za štvrťstoročie bude správať tých budúcich šesťdesiat  potenciálnych matiek.  Aby sa však vrátila aspoň obyčajná reprodukčná miera (keď sa rodí toľko detí, koľko je rodičov),  tak by na jednu bezdetnú ženu musela pripadnúť iná so štyrmi potomkami. A aby sa začal zapĺňať súčasný úbytok, musela by potom na každú bezdetnú ženu existovať matka s piatimi alebo viacerými deťmi… Žeby sa v jednej generácii tak výrazne zmenilo sociálne klíma, je len málo pravdepodobné.  Obyvateľstva Európy od nepamäti len pribúdalo. V poslednej štvrtine minulého storočia sa však tisícročný trend zlomil. Predpovede expertov ukazujú, že zo 725 miliónov obyvateľov klesne Európa v roku 2050 na 600 miliónov aj so započítaním pricházajúcich imigrantov. Zažívame hlboký civilizačný obrat, ktorý so sebou prináša množstvo problémov.

Bude stále obtiažnejšie udržať sociálnu súdržnosť, vzniknú nové sociálne napätia, medzi-generačné, vnútro-generačné a pod. Úbytok detí je v Európe sprevádzaný prírastkom celoživotne bezdetných žien. V Nemecku zo žien narodených v roku 1967 celá tretina zostala bezdetná. Bohužiaľ sa dá očakávať, že aj my na Slovensku smerujeme k rovnakým číslam. Je to celkom nová situácia. Dosiaľ u nás zostávalo trvalo bezdetných len okolo päť percent žien, prakticky všetci dospelí boli rodičia. Mierime k vnútornému rozdeleniu spoločnosti na populáciu rodín a populáciu ‘singlov’, čiže ľudí žijúcich bez detí. Tí majú iné priority, potreby a záujmy. Vidia svet  inak než rodičia detí.

V Amerike – kde daňové zákonodarstvo podporuje rodiny – sa už bezdetní začínají „spoločensky“ búriť. Snažia sa zmeniť zákony tak, aby sa necítili diskriminovaní…

Ak tvoria tretinu spoločnosti a vzhľadom na svoje postavenie môžu mať ekonomickú váhu dvoch tretín, je s tým spojený aj náležitý politický vplyv. Ide väčšinou o ľudí, ktorí podnikajú, alebo sa naplno venujú svojej profesii, čím majú veľkú výhodu pred rodičmi s malými deťmi, ktorí môžu len ťažko robiť s rovnakým nasadením. Rodiny s deťmi tak budú čeliť na jednej strane tlaku zväčšujúceho sa počtu starých ľudí a na druhej strane dynamickým ‘singlom’. Veľmi povážlivou skutočnosťou na rastúcom počte bezdetných je ale to, že čím vzdelanejšia je matka, tým má aj väčšiu pravdepodobnosť, že zostane celý život bez potomkov.

Niekde sa už používa výraz ‘opitosť’ bohatstvom. Mladí ľudia neustále porovnávajú svoju životnú úroveň s úspešnejšími vrstovníkmi a snažia sa vyrobiť viac a viac, až nakoniec celkom ‘zabudnú’ na deti.  Hovorí sa aj o ‘ komplexe Petra Pana ‘, keď populácia odmieta dospieť. Ilúzia večnej mladosti, ktorú predával komunizmus a predáva ju aj oveľa úspešnejšie súčasná konzumná spoločnosť (náhrada namiesto kapitalizmu), skutočne zaberá. Akonáhle máte deti, je s touto ilúziou koniec. A celá ekonomika je založená na tom, že každý rok kúpime o niečo viac. Aby sme mohli nakupovať, musíme mať dosť času a slobody k zarábaniu peňazí. A aby sme mohli zarábať viac, musíme byť dynamickejší a flexibilnejší. Deti to komplikujú, preto v našej kultúre silnie tlak na bezdetnosť. Je to samovražedná logika. Aj z pohľadu trhu. Veď kto bude „nakupovať“, koľko bude „konzumentov“ za 50-100 rokov?

Navyše chýba výchova k rodičovstvu už u malých detí. Môžem to ilustrovať celkom prozaicky. Nedávno som mala príležitosť navštíviť hračkárstvo, chcela som kúpiť hračku svojej …?? A musím Vám povedať, že som bola veľmi nemilo prekvapená, že hoci sú hračkárstva plné všemožných hračiek, vrátane rôznych vojnových a agresorských figúrok, dostať bábiku v podobe bábätka, s akou sa malé dievčatká vždy rady hrávali, je dnes problém. Bábik ako barbie, teda slečien, manekýnok je veľa. V ďaleko menšej miere dostať  bábiky – bábätká, ktoré sú navyše drahšie než barbie. Hračkársky obchod zodpovedá trhu, presne nám ukazuje, čo sa dnes kupuje, s čím sa dnes deti hrajú.. A ten obraz vonkoncom nie je potešiteľný.

Ale nejde len o to. Vývoj so sebou prináša rôzne donedávna nepredstaviteľné fenomény. Rodiny bez viacerých detí znamenajú úplnú premenu niektorých čŕt spoločnosti. V Taliansku, pre ktoré boli vždy charakteristické veľké rodiny, pri súčasnom trende zanikajú viacpočetní bratranci a sesternice, čo bolo donedávna v talianskom kontexte nepredstaviteľné, niečo čo odjakživa určovalo vnímanie Talianska po celom svete, čo proste patrilo k Taliansku. Dnes sa napríklad veľmi ťažko deťom vysvetľuje pojem „bratstvo“. Ako to vysvetlíte dieťaťu, ktoré nemá súrodenca?  

Názov mojej prednášky je či „Môže rodina zachrániť Európu?”  Ak hovoríme o „záchrane“ Európy, znamená to, že predpokladáme nejakú krízu. Mali by sme si preto najprv zodpovedať, či sa Európa nachádza v kríze. A, predtým než začneme hovoriť ďalej zistiť, či sa zhodujeme v tom, čo považujeme za krízu.

Stretla som sa aj s názormi, že náš demografický vývoj a celkový stav spoločnosti nie je v kríze. V minulosti mali ľudia veľa detí, dnes majú málo a taký je proste trend. Bude menej obyvateľov Európy a ľudia sa naučia šetriť si na starobu v súkromných dôchodkových spoločnostiach.

Ja osobne však súčasný stav v Európe za krízu považujem.  Ja osobne súčasný stav, tak ako som ho opísala vyššie, považujem dokonca za veľkú krízu.  Mladí ľudia sa nesobášia alebo čakajú s manželstvom do, z reprodukčného hľadiska vysokého veku, už uzavreté manželstvá sa rozpadajú,  rozvodovosť dosahuje rekordných výšok, tradičné manželstvo muža a ženy je nahrádzané inými voľnými zväzkami, ktoré sa daňovými a inými výhodami zrovnoprávňujú s tradičným manželstvom.  Čoraz viac európskych krajín zrovnoprávnilo manželský zväzok muža s mužom a ženy so ženou  s tradičným manželstvom. Manželstvá, rodiny nemajú deti, alebo ich majú veľmi málo.  Dnešná spoločnosť “zábavy”  chce vzrušenie, „fun“ za každú cenu. Niektorí ako o príčine súčasného stavu hovoria o metafyzike nudy, ktorá ovládla našu kultúru. Ľudia sa chovajú, ako by len chceli zabíjať čas. A to ich „zabíja“. To „nás“ zabíja.. George Weigel, známy životopisec Svätého Otca Jána Pavla II. Tvrdí, že národom, ktoré nie sú schopné reprodukcie, chýba základná sebadôvera. Neveria si natoľko, že neprivádzajú na svet deti, že nechcú deti. A kto nechce deti, neverí v budúcnosť.. nemá v ňu dôveru, nemá dôveru s seba samého.. Prísny súd. A presný úsudok. Ideológiou dnešnej Európy je konzum, ľudia sú zahľadení do seba,  všadeprítomná reklama riadi každodenný život Európana 21.storočia.  Čím sú prázdnejšie kostoly, tým viac sa zapĺňajú najrôznejšie soláriá a štúdiá krásy.  

Súčasný hedonizmus Európy môžeme porovnať so stavom Rímskej ríše krátko pred jej pádom.

Takýto je zdravotný stav Európy.  Takáto je diagnóza nášho kontinentu.  Existuje na to nejaká terapia?

Druhá časť názvu prednášky odkazuje na „tradičnú rodinu“ ako riešenie. Myslím, že je poctivé a správne začať od samozrejmých vecí a spýtať sa: Čo je to tradičná rodina? Aké plní funkcie? Ale tiež: Má v súčasnosti dostatočnú podporu štátu? Je jej poslanie obmedzované legislatívou? Prečo má mať tradičná rodina prednosť pred inými formami rodiny a prečo je nenahraditeľná?  Prečo vlastne má byť záchranou Európy?

Dovoľte, aby som sa pokúsila  na tieto otázky odpovedať.

Svätý Otec Benedikt XVI. označil  rodinu, založenú na manželstve, za  „dedičstvo ľudstva“, základnú spoločenskú inštitúciu; je to živá bunka a pilier spoločnosti, a to sa vzťahuje na veriacich i neveriacich. Je to skutočnosť, ktorú majú mať všetky štáty v čo najväčšej úcte, pretože, ako s obľubou opakoval Ján Pavol II., „budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny“.

Pevnosť rodiny je dnes zvlášť ohrozená; na jej ochranu je často potrebné kráčať proti prúdu panujúcej kultúry, čo si vyžaduje trpezlivosť, námahu, obetu a neustále hľadanie vzájomného pochopenia.   „Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom… V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela“ . Vďaka Bohu, najmä medzi mladými ľuďmi mnohí znovu objavujú hodnotu čistoty, ktorá sa stále viac javí ako bezpečná záruka pravej lásky. Historická chvíľa, ktorú prežívame, si od kresťanských rodín žiada, aby s odvážnou dôslednosťou svedčili o tom, že plodenie detí je ovocím lásky. Takéto svedectvo bude pre politikov a zákonodarcov podnetom, aby chránili záujmy a práva rodiny.

Rozsiahle oblasti sveta trpia takzvanou „demografickou zimou“, čoho dôsledkom je postupné starnutie populácie; niekedy sa zdá, akoby rodiny boli v zajatí strachu zo života, z otcovstva a materstva. Je potrebné prinavrátiť im dôveru, aby mohli pokračovať v napĺňaní svojho vznešeného poslania – plodiť deti v láske.

Treba však realisticky priznať ešte niečo: Kríza, do ktorej sme sa dostali, nevznikla náhle, ale tvorila sa dlhodobo. Preto ani jej vyriešenie nebude, nemôže, trvať rok-dva či jedno – dve volebné obdobia. Riešenie bude trvať dlho a je naň potrebná širšia kultúrna zmena, zmena paradigmy. Ak má byť tradičná rodina záchranou Európy, musí sa stať centrálnou témou, dostať sa do centra záujmu politiky, spoločnosti, ale najmä kultúry, života každého jedného z nás.

Pravda, štát môže (a musí) prispieť k náprave. Zodpovedný politik musí vidieť dopredu a predchádzať tragédiám štátu, za ktorého správu je zodpovedný. Ale žiadna širšia zmena, žiadna zmena paradigmy sa neuskutoční bez zmeny kultúrnej. Našim cieľom preto musí byť nič menšie ako zásadná kultúrna zmena. My v strednej Európe, a je to vidieť aj na diele veľkého Jána Pavla II., sme presvedčení o priorite kultúry: kultúra, systém zdieľaných hodnôt definuje spoločnosť a takto definovaná, určovaná spoločnosť ovplyvňuje politiku. Inak to nejde.

Samozrejme, štát a politika sa z toho nemôžu alibisticky „vyzliecť“. Platí, to čo ste zažili Vy sami na Západe: keď ste boli počas studenej vojny vojensky ohrození, keď ste čelili hrozbe útoku Ríše zla, veľká časť rozpočtu musela ísť na obranu. Na Tchaj-wane dokonca viac ako polovica štátneho rozpočtu.  Dnes je to rovnako. Ak je v Európe kríza, na ktorú dáva odpoveď tradičná rodina, musí to byť vidieť. Na ulici, v školskej učebnici, v kostole, aj v štátnom rozpočte.

Napriek tomu, že rýchle riešenie podľa mojej mienky neexistuje, dovoľte mi v troch bodoch pomenovať pár všeobecných a niekoľko konkrétnych návrhov, ako zmene napomôcť.

Po prvé, úloha jednotlivca, úloha rodiny.

Žijeme na Západe. Sme ľuďmi západnej civilizácie, tak ako ju vytvorilo naše náboženstvo. Odjakživa veríme v slobodu a zodpovednosť jednotlivca. V zásadné postavenie každého z nás pred tvárou Boha, aj našich najbližších. Ako povedal pri inej príležitosti známejší človek ako ja a dovoľte mi jeho slová parafrázovať: „Nepýtajte sa, ako pomôže štát rodine, ako pomôže Vám, ale ako Vaša rodina, ako každý jeden z nás prospeje našej spoločnosti, nášmu štátu.“ Ak obídeme tento imperatív, akokoľvek všeobecný, nikam sa nedostaneme. Ak má byť rodina naďalej základnou bunkou spoločnosti, ak má byť jednotlivec tým, čím bol po celé dejiny Západnej civilizácie, jeho úloha, úloha rodiny je základom, prvou kockou domina, ktorá zmení naše spoločnosti. Preto mojou prvou poznámkou je nezastupiteľnosť každého jednotlivca, každého jedného z nás. Bez toho to nepôjde.

Ak niekto namietne, že nás je málo, odpoviem, nech sa pozrie na dejiny: koľko ľudí, koľko myšlienke a svojmu presvedčeniu oddaných ľudí zmenilo už toľko krát kurz dejín? Koľko to bolo učeníkov, čo po smrti Krista udržali jeho odkaz a vybudovali našu Cirkev?

Po druhé, úloha občianskej spoločnosti, cirkví a inštitúcii nevládneho sektora.

Ak hlásame zmenu kultúry, voláme po zmene paradigmy, nepôjde to bez zmeny spoločnosti. A pri tejto zmene nesmú mlčať spoločenskí aktivisti, cirkvi, nadácie a dobrovoľné združenia. Komunizmus v mojej krajine nepadol preto, že čelil odporu domácností za zamknutými dverami alebo za dverami chrámu. Padol preto, že títo ľudia vyšli von, že začali – napriek zákazom, trestom, nepohodliu a obmedzeniam – organizovať púte, stretnutia, demonštrácie a protesty. Často tiché, len so sviečkou a ružencom v rukách. Ale časom nesmierne účinné. Rozhodlo to, že po istom čase bolo vidieť, že týchto ľudí je veľa. Oni sami, my sami, sme zrazu videli, že sa nemáme čoho báť, že oni určujú čo bude s ich spoločnosťami. Niekde to bola väčšina, inde stačila aj dobre zorganizovaná početná menšina.

A preto úloha cirkví, dobrovoľných združení a všetkých druhov nadácii, charít a inštitúcii tretieho sektora je rovnako nezastupiteľná. Nie za dverami našich príbytkov, vnútri našich myslí. Ale verejne a odvážne.  Pretože v praxi to často vyzerá tak, že cirkev o rodine nehovorí, lebo sa to považuje tak nejak za samozrejmosť. Pričom dnes viac ako kedykoľvek v minulosti musí byť rodina zdôrazňovaná v každodennej praxi.  Je potrebné vychovávať kňazov a katechétov k praktickej práci pre rodinu,  podporovať rodinu rôznymi praktickými krokmi, napríklad zriadením cirkevných (pastoračných) foriem jasiel ako pomoci matkám tak ako si to kde potreby našich komunít vyžadujú.  Proste cirkev musí začať o rodinu bojovať.
Rodina musí mať svoje miesto v kázniach našich kňazov, musí tvoriť jednu z osí vyučovania náboženstva. Jej potrebám musí byť podriadená predmanželská príprava, poradne, kde nájdu manželia pomoc keď sa dostanú do problémov. Sociálne inštitúcie a charity musia pomôcť, keď rodiny čelia chudobe alebo nedostatku, keď je potreba pomôcť pri výchove, opatere detí počas prázdnin a podobne, rodina musí byť cieľom, ktorej dobro budú sledovať všetky inštitúcie, ktoré spomínam, od cirkví, cez vzdelávacie až po charitatívne organizácie.

Opäť, pre niekoho je to možno všeobecné. Ale nezabúdajme, hovoríme o kultúrnej zmene, o zmene paradigmy, navyše, každý jeden aktivista pozná problém priamo z terénu, ľudia, čo sa venujú charite vedia, akú pomoc potrebujú rodiny v ich susedstvách. Rovnako je to s kňazmi, vzdelávacími inštitúciami, psychologickými či právnickými poradňami. Dôležité je dostať do všetkých týchto inštitúcii rodinu do centra záujmu  – aby sme si rozumeli, nie dieťa, nie rodiča, nie problém nezamestnanosti, ale rodinu ako celok – a následne všetky tieto aktivity ukázať svetu, vyjsť s nimi na verejnosť, na ulicu, aby sme vplývali aj na okolie.

Po tretie, úloha štátu.

Nuž a napokon je tu úloha štátu. Ako som už povedala, žiadny politik sa nesmie zriecť zodpovednosti. Problém tu je, sme povinní mu čeliť, sme povinní konať. Preto by si mal každý jeden politik zvyknúť na otázky našich médií a inštitúcii tretieho sektora, ktoré zastupujú verejnosť, na to, aký má názor na rodinu, na to ako hlasoval v tom či onom prípade a ako by hlasoval keby išlo o prípad iný. Ak môžu čeliť politici prísnym a opakovaným otázkam o vojne v Iraku, korupcii či výške daní, prečo by jednou zo základných otázok kresťanských médií a kresťanských žurnalistov nemali byť otázky rodiny?

Každopádne je nevyhnutné  prostredníctvom volených zástupcov zvýšiť tlak na podporu rodiny.  V otázke demografie je možná dohoda krížom cez politické spektrum na vytváranie priaznivejšej klímy pre rodinu.  Práve dôsledné a jasné pomenovanie toho, čo považujeme za krízu nám pomôže koncentrovať sa na presne pomenované problémy. Ak sa zhodneme, že problémom je odkladanie založenia manželstva, treba hľadať nástroje, ktoré budú motivovať mladých ľudí do manželstva vstúpiť. Opäť príklad z inej sféry: ak dokážeme motivovať zahraničných investorov, aby investovali práve u nás, v našej krajine; ako vysvetlíme, že nedokážeme motivovať mladých ľudí aby si zakladali rodiny? Iný príklad: Ak vieme, že problémom sú častú rozvody, domnievam sa, že štát má povinnosť podporovať nástroje, ktoré vedú k vzájomnej závislosti rodičov. Rozvod nie je maličkosť. Rozvod v rodine, kde sú deti, má svoje obete, ktoré to poznačí na celý život. Podobne by pomohlo by  predĺženie materskej dovolenky,  zavádzanie alternatívnych modelov pre zamestnávanie žien, napríklad  kombinácia malého úväzku, flexibilného pracovného času a starostlivosti o dieťa a pod.

Domnievam sa, že v súlade s katechizmom Katolíckej cirkvi, by sa mal štát k rodine správať nasledovne. V prvom rade, východiskom každej politiky musí byť uznanie primátu rodiny. Rodina je prvotná, svojím významom predchádza štát, žiadna parlamentná väčšina preto nemôže do prostredia rodiny svojvoľne zasahovať. Tak ako nemôže žiadna väčšina zmeniť gravitačný zákon, rovnako žiadna parlamentná väčšina nemôže zmeniť zloženie rodiny. Rodina je súborom dvoch vzťahov: manželského a rodičovského. Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy. Rodičmi detí sú ich prirodzení alebo adoptívni otec a matka. Bodka. Toto musí štát rešpektovať. Nie o zložení a týchto vzťahoch hlasovať, rozhodovať, tieto vzťahy, tak ako sú dané, môže iba chrániť.

Vychádzajúc z tohto východiska má mať teda rodinná politika dva piliere: ochranu rodiny a podporu rodiny.

Ochranou je ochrana jej prirodzených funkcií, jej zloženia (napr. že manželstvom je vzťah 1 muža a 1 ženy) a poslania. Mnohé štáty dnes túto zásadu porušujú, keď povyšujú výhody pre rôzne iné typy zväzkov, vrátane zväzkov osôb rovnakého pohlavia, na úroveň manželstva. Je preto v národnom záujme všetkých našich krajín, aby sme sa snažili o nápravu prijatím ústavných noviel alebo ústavných zákonov, ktoré zabezpečia ochranu rodiny a manželstva pred neodôvodneným zasahovaním štátu.

Moja strana, KDH, vypracovala jeden z takýchto návrhov ústavného zákona, ktorého text chráni manželstvo ako vzťah 1 muža a 1 ženy, chráni výnimočnosť obradu, rozsah priznaných práv a ich prednosť pred právami priznanými akýmkoľvek iným zväzkom, bráni zloženie rodiny pred interpretáciou súdov, alebo zásahmi EÚ/ES. Pred našou dobou nemožno strčiť hlavu do piesku. Vidíme to v Spojených štátoch a vidíme to aj v Európe: kedysi to bola samozrejmosť, o ktorej by nikoho z autorov našich ústav nenapadlo ani rozmýšľať, dnes ale rodinu treba brániť. Zákonom a najlepšie zákonom najvyšším, ústavným. Tradičné manželstvo chránia dnes v Európe rôznymi spôsobmi napr. ústavy Poľska, Litvy či Lotyšska. EÚ má však 25 štátov a teda je na ďalších krajinách, vrátane Slovenska a nebojím sa povedať, vrátane Nemecka, aby takéto ústavné dodatky alebo zákony boli navrhované a schvaľované.

Druhým pilierom je podpora rodiny. Podpora rodiny v jej prirodzených a nezastupiteľných funkciách je nielen mimoriadne dôležitá, ale rovnako nemenej háklivá. Štát totiž môže svojou politikou mnohé zachrániť ale aj mnohé zničiť. Preto je potrebná obozretnosť. A najvyššia možná opatrnosť.

Domnievam sa, že podpora rodiny nesmie so sebou niesť žiadnu formu štátnej intervencie do vnútorného prostredia rodiny. (Nehovorím o trestnosti, to je iná vec, ak sa člen rodiny dopustí trestného činu, štát má povinnosť zasiahnuť. Práve kvôli ochrane rodiny.) Inými slovami, štát má rodinu podporovať takú aká je, vo veciach, ktoré spoločnosť oceňuje. A nie rozhodovať o tom aká má byť, modelovať ju do polohy, ako to len sociálni inžinieri vedia.

Základom takejto politiky – a opäť pripomínam rodinnej politiky, pričom pod rodinou myslíme tradičnú rodinu ako celok, nie je jej jednotlivé časti – majú byť liberálno-ekonomické nástroje, teda také, kde štát ne-redistribuuje, socialisticky neprerozdeľuje, centralisticky nedotuje, ale kde sa vzdáva svojho vplyvu a zvýhodňuje. Napr. formou odpustenia daní, formou zníženia odvodov, formou odpočítateľných položiek a pod. Domnievam sa, že všetky takéto nástroje by mali zodpovedať potrebám spoločnosti. Teda: ak čelí napr. naša spoločnosť tomu, že mladí ľudia sa nesobášia, nezakladajú si rodiny sobášom, pretože to odkladajú alebo nepovažujú za potrebné, možno ich k tomu motivovať. Napr. jednorazovým nástrojom, že po uzavretí prvého manželstva nebudú manželia jeden kalendárny rok platiť dane z príjmu. O nárokovateľnosti iba raz za život hovorím preto, aby štát nemotivoval k rozvodom.

Ďalším dobrým nástrojom, podporujúcim rodenie detí a vzájomnú závislosť manželov, je inštitút tzv. daňového bonusu.  Tento legislatívny návrh je  reálnym krokom na podporu mladých rodín v ich finančne najcitlivejšom období, napr. v čase materskej dovolenky, keď rodina príde odchodom jedného z rodičov na materskú dovolenku o značnú časť svojho príjmu a zároveň má mimoriadne výdavky, spojené s narodením dieťaťa.  Je dôležité, aby táto daňová výhoda nielen symbolizovala význam výchovy nového občana pre štát, ale zároveň odpustením platenia daní počas materskej dovolenky pomohla aj mladej rodine. Výška daňového bonusu preto musí vyjadrovať význam výchovy detí pre spoločnosť a štát. Súčasťou modelu tzv. daňového bonusu je aj takzvaná záporná daňová povinnosť, čo znamená, že ak má niekto nízky príjem, natoľko nízky, že nedokáže vyčerpať hodnotu daňového bonusu v podobe odpočtu z daní, tak dostane od štátu peniaze. V podobe tzv. negatívnej dane. Výhod tohto ekonomicky liberálneho nástroja je v tom, že podporuje rodinu, podporuje závislosť manželov (manžel čerpá dávku iba ak je manželka na materskej) a podporuje aj zamestnanosť, pretože na bonus má nárok iba pracujúci rodič. Na Slovensku tento inštitút úspešne funguje a snahou mojej strany je zvyšovať výšku tohto bonusu.

Rodine však prospievajú aj iné spoločensky potrebné reformy. Napríklad medzigeneračné vzťahy možno podporiť jednak dôchodkovou reformou založenou na osobných účtoch (čo preukázateľne znižuje medzigeneračnú nevraživosť nato kto koho živí), kombinovanú s možnosťou poukázať časť štátu odvedených odvodov (do priebežného piliera) priamo svojím rodičom, ktorým sa tak – opäť v závislosti na počte detí – adresne zvyšuje dôchodok. Rodičia, ktorí vychovajú tri-štyri deti tak dostanú poukázaných viac peňazí, budú mať vyšší dôchodok, ako rodičia čo vychovali jedno dieťa, nehovoriac už o rodičoch bezdetných.

Toľko k tretiemu bodu, úlohe štátu. Mojou snahou bolo načrtnúť, poukázať na spôsoby, ktoré sú prospešné pre rodinu, pre spoločnosť, ale zároveň nemôžu byť označené za socialistické či proti-tržné.

Na záver

Riešenie tohto obrovského problému – ako zachrániť Európu podporu tradičnej rodiny – nie je ejdnoduché. A nie je to len problém Európy. Zvyšovanie životnej úrovne ľudí vždy vedie k väčšiemu egoizmu, odklonu od duchovného. Najviac detí sa rodí v najchudobnejších oblastiach. Čím bohatší región, tým menej detí. Naše spoločnosti tu musia vykonať veľa práce. Dnes sa na Slovensku investujeme rozsiahle finančné prostriedky do pritiahnutia zahraničných investícií,  do vývoja najmodernejších technológii, lebo štát to považuje za dôležitý vklad do svojej budúcnosti.  Pritom ľudia, nie stroje – budúca generácia, súčasné deti a mladí ľudia sú najdôležitejším faktorom pre budúcnosť spoločnosti. Oni by mali zaplatiť ten jeden groš z rozprávky dnešnej generácii, oni povedú spoločnosť ďalej. Štát však sám tento problém nevyrieši.

V tejto situácii je preto podľa mňa najdôležitejšie vytvorenie novej spoločenskej klímy. Úspešní ľudia budú vedieť, že si majetok do hrobu nevezmú a budú to dávať svojim životom najavo. Odstrašujúco bude pôsobiť príklad bezdetnej majiteľka McDonaldu, ktorá svoje trojmiliardové dedičstvo odkázala Armáde spásy.  

Elity napríklad v USA chcú mať deti. Je to tiež určitý druh luxusu. Mia Farrow má päť vlastných detí, Meryl Streep štyri a Liz Taylor porodila tiež štyri. Česko-americký tenista Lendl, multimilionár, si dovolil mať päť dcér. Je preto možné, že príde doba, kde mať rodinu sa stane žiadúcim luxusom.  Múdrejší  bohatí si dovolia tiež tých päť dcér. Je tu šanca. Bohatí a úspešní by mohli vytvoriť príklad, ostatní by ich ako vždy mohli napodobovať.

Je smutné pozorovať zástupy bezdetných štyridsiatnikov ako sa v lete valia na Ibizu a Malorku, rovnako ako posledných 15 rokov a rovnako ako nasledujúcich 15 rokov.  Koľkokrát za život môže človek zažiť „Love parade“ , aby  ešte nemal pocit nudy?  Je treba ukázať,  že ako protipól do seba zahľadeného konzumného života existuje možnosť dať život deťom, ktoré vám za určité sebaodriekanie dajú možnosť prežiť to najväčšie dobrodružstvo, ten najväčší adrenalín. Žiadne peniaze neinvestujete lepšie ako do vlastných detí.  Keď toto Európa pochopí, nie je ešte celkom stratená. Na otázku z úvodu mojej prednášky môžem povedať, že rodina a Európa sa musia zachraňovať navzájom.  

Viete, my, ľudia zo Strednej a Východnej Európy máme oproti západnej Európe výhodu skúsenosti s komunizmom.  Za komunizmu štát potreboval poslušných občanov a rodina ako základná jednotka bola pre neho nebezpečná, lebo sa ťažko kontrolovala. Teda napriek tomu, že štát  navonok deklaroval svoju pro-rodinnú politiku, snažil sa rozbiť rodinu a nahradiť ju niečím ľahšie kontrolovateľným. Dnes sa na najvyššie miesto stavia relativizácia všetkých hodnôt a právo človeka na slobodu. Slobodu v každej oblasti. Slobodu ako nekontrolovanú možnosť, „právo“ urobiť čokoľvek. Pod touto nálepkou dochádza k deštrukcii zodpovednosti človeka a nahrádza sa bezbrehým egoizmom, neschopnosťou sa obetovať pre druhých, dokonca ani pre vlastné deti.   

Chcela by som svoju reč ukončiť optimisticky.  

Viete, my z post-komunistických krajín sme na vlastnej koži zažili, že keď bolo najhoršie, v najtemnejšej hodine, keď málokto veril, že je možné komunistický systém poraziť, tak práve vtedy sa – paradoxne – zrodila jeho porážka. Komunizmus porazila viera a odhodlanie menšiny, z ktorej sa stala väčšina. Nám preto práve táto nešťastná skúsenosť s totalitným režimom paradoxne dodáva optimizmus a entuziazmus, pretože vieme, že nič čo je proti prirodzenému poriadku vecí, nič čo je proti Božiemu Stvoreniu, nemôže pretrvať.. ide len o naše úsilie a nasadenie, aby to trvalo čo najkratšie.. ..ide o našu rozhodnosť a odvahu konať tak, ako treba. My vieme ako. To nás nemusí nikto učiť.

Boh nám žehnaj!


Príspevok odznel na 10. Medzinárodnom kongrese RENOVABIS, Freising, 31. augusta 2006

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA