Budúcnosť Európy zhrnutá v stratégii Európa 2020

Poslanec Európskeho parlamentu Miroslav Mikolášik (EĽS, KDH) v príspevku prednesonom na Ekonomickej univerzite v Bratislave hovorí za akých podmienok môže byť stratégia Európa 2020 úspechom.

"Vážený pán dekan, vážená pani vedúca katedry, milí študenti,veľmi pekne vám ďakujem za pozvanie do vašich radov, aby som sa spolu s vami bližšie pozrel na dianie v Európe a našu budúcnosť v jej rámci, ktorá je momentálne zhrnutá do stratégie Európa 2020.

Podľa desaťročného plánu prijatého vedúcimi predstaviteľmi Európskej únie a jej vtedajších pätnástich členských štátov v roku 2000, ktorý sa stal známym pod názvom „Lisabonská stratégia", mala byť Únia dnes „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu s čoraz väčším počtom pracovných miest a s väčšou sociálnou súdržnosťou". Namiesto toho dnes stojí na vážnej križovatke, na ktorú ju dostala hospodárska kríza, ktorá má na svedomí spomalenie a prepad hospodárskeho rastu, nárast nezamestnanosti na desať percent a zhoršovanie stavu verejných financií, keď priemerom únie je deficit vo výške 7 % a zadĺženosť krajín je až na úrovni osemdesiatich percent. Navyše Európa naďalej čelí dlhodobým výzvam, ako je starnutie populácie, globalizácia a klimatické zmeny.

Odpoveďou najvyšších hláv Európskej únie na výzvy, ktoré jej táto situácia predkladá, je spomínaná stratégia Európa 2020,  ktorej sa v tejto mojej prednáške chcem podrobnejšie venovať z viacerých strán. Práve táto stratégia by totiž mala byť cestou k oživeniu európskeho hospodárstva s víziou „inteligentného, udržateľného, začleňujúceho“ rastu založeného na väčšej koordinácii vnútroštátnych a európskych politík. Opiera sa pritom o podporu nízkouhlíkového priemyslu, investície do úsilia vyvinúť nové výrobky, využitie potenciálu digitálnej ekonomiky a modernizáciu vzdelávania a odbornej prípravy. Navrhnutých bolo päť kvantitatívnych cieľov. Patrí medzi ne zvýšenie miery zamestnanosti zo súčasných šesťdesiatdeväť percent na aspoň sedemdesiatpäť percent a významné navýšenie výdavkov na výskum a vývoj až na úroveň troch percent hrubého domáceho produktu. V súčasnosti sú tieto výdavky na úrovni dvoch percent, čo je, mimochodom, oveľa menej ako v Spojených štátoch amerických a Japonsku. Ciele si stratégia kladie aj v oblasti klímy, keď chce emisie CO2 znížiť o dvadsať percent zvýšením energetickej účinnosti a nárastom využívania obnoviteľných zdrojov. A rovnako aktívna chce byť v znižovaní počtu nedoštudovaných školákov, najmenej o desať percent, v zvýšení počtu vysokoškolákov na štyridsať percent, v čom vidí jeden z nástrojov na znižovanie počtu Európanov žijúcich pod hranicou chudoby. Program stratégie sa má napĺňať cez sedem hlavných iniciatív. Prvou je Inovácia v únii, čiže preorientovanie politiky výskumu/vývoja a inovácií na hlavné výzvy pri súčasnom zbližovaní vedy a trhu s cieľom uvádzať vynálezy na trh v podobe výrobkov. Ako príklad sa dá uviesť skutočnosť, že patent na úrovni Spoločenstva by mohol spoločnostiam každoročne ušetriť 289 miliónov eur. 

Druhou z iniciatív je projekt Mládež v pohybe, ktorý ma prispieť k zvyšovaniu kvality a medzinárodnej atraktivity európskeho systému vyššieho vzdelávania prostredníctvom propagácie mobility študentov a mladých profesionálov. Konkrétne by napríklad ponuky voľných pracovných miest vo všetkých členských štátoch mali byť ľahšie dostupné v celej Európe a mali by sa náležite uznávať odborné kvalifikácie a skúsenosti.

Tretím bodom je iniciatíva Digitálny program pre Európu, ktorý má viesť k čerpaniu udržateľných hospodárskych a sociálnych výhod, ktoré prináša jednotný digitálny trh prostredníctvom ultrarýchleho internetu. Všetci Európania by mali mať do roku 2013 prístup k vysokorýchlostnému internetu. Štvorkou je iniciatíva Európa efektívne využívajúca zdroje znamenajúca podporu prechodu smerom k nízkouhlíkovému hospodárstvu, ktoré efektívne využíva zdroje. Európa by mala dodržať svoje ciele na rok 2020, pokiaľ ide o výrobu energie, energetickú účinnosť a spotrebu. To by do roku 2020 viedlo k úsporám na dovoze ropy a zemného plynu vo výške 60 miliárd EUR. Piata iniciatíva Priemyselná politika pre „zelený“ rast je podpora priemyselnej základne EÚ, ktorej cieľom je zaistiť jej konkurencieschopnosť v období po prekonaní krízy, podpora podnikania a rozvoj nových zručností. Vytvorili by sa tým milióny nových pracovných miest. Šiesty Program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta má za cieľ vytváranie podmienok na modernizáciu trhov práce s cieľom zvyšovať zamestnanosť a zaistiť udržateľnosť našich sociálnych modelov pre obdobia, keď generácia silných populačných ročníkov začne odchádzať do dôchodku, Posledná, siedma Európska platforma na boj proti chudobe má zabezpečovať hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť prostredníctvom pomoci chudobným a sociálne vylúčeným skupinám a zabezpečenie, aby sa dokázali aktívne podieľať na živote spoločnosti.“ Implementácia týchto iniciatív v sebe nesie úzku spoluprácu na všetkých úrovniach.

Európsky parlament sa preto stratégiou Európa 2020 zaoberal hneď 11. marca 2010 a v texte uznesenia, ktorý k nej prijal, položil dôraz na znižovanie miery nezamestnanosti, zlepšenie koordinácie hospodárskych politík a posilnenie hospodárskych pravidiel prijatím záväzných predpisov. Zároveň parlament zdôraznili, že financovanie z prostriedkov únie by malo byť podmienené výsledkami a zlučiteľnosťou s cieľmi stratégie vzhľadom na to, že hrubý domáci produkt únie zaznamenal pokles o štyri percentá. Schválené uznesenie žiada Európsku komisiu, aby predložila nové opatrenia a prípadne aj sankcie voči tým členským štátom, ktoré nebudú stratégiu 2020 uplatňovať a odmeny pre tie, ktoré ju naopak, uplatňovať budú.

Samozrejme, že nás po neuspokojivých výsledkoch takzvanej Lisabonskej stratégie zaujímala predovšetkým uskutočniteľnosť predloženého plánu. Stratégii Európa 2020 nemožno  totiž uprieť ambicióznosť, dokonca dobre mienenú a vyslovenú v dobrej viere. Určite je však na mieste otázka, či sa vyvarovala chýb a problémov, ktoré jej predchodkyňu z Lisabonu priviedli do slepej uličky znásobenej finančnou krízou.

Treba skonštatovať, že posun od Lisabonskej stratégie je viditeľný.  Keďže tú sa nepodarilo naplniť aj kvôli tomu, že bojovala na príliš mnohých frontoch, Stratégia Európa 2020 sa tejto chybe snažila vyhnúť a diapazón oblastí, kde si trúfa úspešne dobehnúť do cieľa viditeľne zúžila a zároveň vytvorila predpoklady, aby došlo k priebežnému sledovaniu i zladeniu národných politík a strategických cieľov.

Zároveň treba oceniť, že stratégia stojí nohami na zemi a výstižne opisuje a pomenúva stav ekonomík členských krajín únie, ktorý momentálne určite nie je taký, aký by sme si želali. Aj preto sa všetkými desiatimi dá podpísať pod tri základné ciele, ktoré si kladie – posilnenie inovácií a znalostí, podporu zelenej, na zdroje šetrnej ekonomiky a dosiahnutie vysokej úrovne zamestnanosti.

Naopak jedna zo strategických vecí, ktorá je plánu Európa 2020 vyčítaná je, že Európska komisia opäť narysovala ambiciózne ciele v oblastiach spadajúcich do právomocí členských štátov a ovplyvniteľných len na národnej úrovni – najmä v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu a sociálneho zabezpečenia, kde má únia len veľmi obmedzené právomoci. Komisia to síce nezastiera a sama otvorene priznáva potrebu spoločného postupu únie a členských štátov, tu však naráža na problém, že výhradne spoločný centrálne naplánovaný postup dosť ťažko môže zohľadniť miestne regionálne potreby a podmienky, čo rozhodne nie je zárukou úspechu. Unifikované riešenia najmenších detailov na úrovni únie sa už totiž niekoľkokrát ukázali ako zbytočnou zvieracou kazajkou, ktorá štáty viedla k jedinej snahe, a to vyvliecť sa z nej.

Aj preto Európsky parlament, ako jediná priamo občanmi volená európska inštitúcia, pripomenul svoju kľúčovú úlohu v tejto stratégii. Zvýraznil, že je potrebné vypracovať medziinštitucionálnu dohodu, ktorá by mala zabrániť Rade Európskej únie konať jednostranne, bez predchádzajúcich formálnych konzultácií s parlamentom. Na odporúčanie Komisie sa lídri únie navyše nakoniec dohodli, že všetky celoeurópske ciele sa následne premietnu do diferencovaných národných cieľov. Ide o historicky prvé rozhodnutie tohto charakteru, ktoré sa v predchádzajúcej desaťročnej hospodárskej stratégii únie neuplatňovalo. Komisia bude môcť prispieť do diskusií o týchto národných cieľoch, konečné rozhodnutie však bude v rukách vlád členských štátov.

Európa sa aj pri napĺňaní spomínaného desaťročného plánu  v prvom rade musí poučiť z celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy, ktorá odhalila zásadné problémy a neudržateľné trendy, ktoré už ďalej nemôžeme ignorovať. Deficit rastu v Európe ohrozuje totiž našu budúcnosť. Musíme rozhodujúcim spôsobom zabojovať s našimi nedostatkami a využiť pri tom náš rozsiahly potenciál. Musíme vybudovať nový hospodársky model postavený na vedomostiach, nízkouhlíkovom hospodárstve a vysokej miere zamestnanosti. Tento boj si vyžaduje mobilizáciu všetkých aktérov v celej Európe. Žiaden členský štát totiž nemôže účinne riešiť globálne výzvy, ak koná izolovane.

Kľúčovým prvkom európskeho plánu na oživenie hospodárstva je preto politika súdržnosti, čo poukazuje na význam štrukturálnych fondov ako nástrojov hospodárskeho stimulovania, predovšetkým pre malé podniky, udržateľnosť a energetickú účinnosť. Európske regióny sa totiž naďalej vyznačujú výraznými hospodárskymi, sociálnymi a environmentálnymi rozdielmi, ktoré sčasti prirodzene vyplývajú z posledných dvoch rozšírení, ale sú tiež  priamym dôsledkom celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy.

Európsky parlament sa v tejto súvislosti aj preto domnieva, že členské štáty by mali uviesť ako využívali finančné prostriedky únie na dosiahnutie jednotlivých cieľov Stratégie 2020 a ďalšie financovanie z únie by malo byť podmienené výsledkami a zlučiteľnosťou s cieľmi tejto stratégie. Transparentnosť pri prideľovaní finančných prostriedkov je totiž zásadným predpokladom dosahovania celkových cieľov politiky súdržnosti

Momentálne sa mi dostalo tej cti byť hlavným spravodajcom Európskeho parlamentu k Strategickej správy za rok 2010 o vykonávaní programov politiky súdržnosti v rokoch 2007 až 2013. Takéto správy analyzujú vykonávanie právnych predpisov Európskej únie v rámci vnútroštátneho práva a ich presadzovanie v členských štátoch.

Kríza totiž ukázala dôležitosť štrukturálnych fondov a preverila súčasný rámec politiky súdržnosti s uspokojivým výsledkom, a síce, že umožňuje pružnú a primeranú reakciu na rýchlo sa zhoršujúce sociálno-ekonomické podmienky. Najmä Európsky sociálny fond sa prejavil ako veľmi užitočný nástroj pri riešení náročných výziev v mnohých regiónoch.  Finančný objem, ktorými boli podporené vybrané projekty v rámci všetkých fondov predstavuje sumu 93,4 miliardy eur, čo zodpovedá 27,1 percentám dostupných zdrojov únii v súčasnom období. Počas neho bolo viac ako osemdesiat percent eurofondov pritom vyčlenených pre 100 najchudobnejších regiónov, kde býva približne 170 miliónov ľudí, teda tretina celkovej populácie Únie.

Čerpanie finančných prostriedkov je pritom možné zvýšiť cieleným budovaním kapacít a mobilizáciou všetkých primeraných vnútroštátnych zdrojov, aby sa získalo dostupné spolufinancovanie zo štrukturálnych fondov. Preto sa domnievam, že by sa mala politika súdržnosti naďalej zaoberať všetkými európskymi regiónmi a spoločenskými výzvami, čím sa chudobnejším regiónom pomôže odstrániť zaostalosť a dosiahne sa inteligentný, trvalo udržateľný a inkluzívny rast, čo je presne to, o čo sa snaží aj stratégia Európa 2020. Z toho je jasné, že politika súdržnosti a plán Európa 2020 sa podmieňujú. Aj preto jeden z kľúčov k jej úspechu majú v rukách  miestne a regionálne orgány, ktorých potenciál a zdroje by nemali zostať nevyužité.  Musia byť včas a rozsiahlo zapojené, aby sa mohli stotožniť s cieľmi stratégie a aktívne sa na nej podieľať. Na druhej strane medzi politické ciele stratégie sa musí dostať predovšetkým financovanie infraštruktúry služieb verejného záujmu a podpora sociálneho začlenenia, teda oblastí, ktoré sú pre regióny dôležité. Jednou z možných konkrétnych ciest k tomu je posilnenie prepojenia medzi štrukturálnymi fondmi s územným rozmerom, najmä medzi Európskym sociálnym fondom  a Európskym fondom regionálneho rozvoja, a to s cieľom vytvárať nové pracovné príležitosti, respektíve zvyšovať zamestnanosť prostredníctvom opatrení zameraných na vzdelávanie a odbornú prípravu.

S problémom uplatnenia sa na trhu práce, samozrejme, úzko súvisí vzdelanie. Toto je však oblasť, kde sú právomoci Európskej únie obmedzené, o to viac je dôležité  nájsť v tomto bode spoločnú reč s regiónmi, čo je úloha samotných členských štátov vo vzťahu k svojim samosprávam.

Slovensko je v tomto zmysle víta víziu, ktorú stratégia Európa 2020 prináša.  Je preň totiž  dôležité nielen sa v krátkodobom horizonte úspešne vymaniť z krízy, ale taktiež dosiahnuť silný ekonomický rast a vyššiu kvalitu života v dlhodobom horizonte. Preto je potrebná konsolidácia verejných financií a tvorba nových pracovných miest. Slovensko totiž v úrovni hrubého domáceho produktu na obyvateľa výrazne zaostáva za priemerom krajín bývalej EÚ 15. Tento rozdiel je do veľkej miery zapríčinený nižšou produktivitou práce v Slovenskej republike, ktorá je  na  64 percent úrovne západoeurópskych krajín, pritom podobne ako v ostatných nových členských štátoch rozdiel v produktivite práce reflektuje najmä nižšiu zásobu kapitálu na pracovníka a nižšiu úroveň celkovej produktivity výrobných faktorov.

Dôležitejšia ako inštitucionálny rámec je však politická vôľa realizovať nevyhnutné opatrenia. Stratégia Európa 2020 totiž nesmie zostať iba niekde v rovine vizionárskych cieľov, ktoré sú síce potrebné, ale  bez realizácie neúčinné. Musíme ju „rozmeniť na drobné“. O to viac, že Slováci podľa minuloročného celoeurópskeho prieskumu verejnej mienky Eurobarometer veria v reálnosť stratégie Európa 2020. Ciele, ktoré chce únia dosiahnuť, považuje väčšina obyvateľov Slovenska za primerané hoci po období vysokého ekonomického rastu v rokoch 2005 – 2008, ťahaného predovšetkým prílevom priamych zahraničných investícií a nimi spôsobeným rastom exportu, bola slovenská ekonomika, podobne ako väčšina krajín, zasiahnutá najväčšou hospodárskou krízou od konca druhej svetovej vojny. Kríza sa na Slovensku prejavila predovšetkým výrazným poklesom zahraničného dopytu a spotrebiteľskej dôvery. Keďže je Slovensko malá, exportne orientovaná ekonomika, prepad zahraničného dopytu mal výrazný vplyv na ekonomický rast. Hrubý domáci produkt, ktorý v predchádzajúcich rokoch dosahoval rasty na úrovni 8 – 10 percent, v roku 2009 reálne klesol o 4,7 percenta. Pokles zaznamenali takmer všetky zložky HDP, či už ide o spotrebu domácností, investície, zásoby alebo zahraničný obchod.

Napriek tomu si Slovensko v súvislosti s napĺňaním cieľov  Stratégie Európa 2020 navrhlo záväzok, že do roku 2020 pozdvihne z rizika chudoby a sociálneho vylúčenia ďalších 170-tisíc obyvateľov. Za ukazovatele sme si zvolili riziko chudoby, materiálnu depriváciu a domácnosti bez práce. Uvedené číslo je síce na spodnej hranici očakávaní Európskej komisie, my však vďaka pokroku za predchádzajúcich päť rokov už dnes patríme v únii medzi troch najlepších, pričom prekvapivo nechávame za sebou krajiny ako Veľká Británia, či Francúzsko. Aj keď treba v tejto súvislosti povedať, že ide o štatistiky relatívnej, nie absolútnej chudoby. To znamená, že ten, kto je za chudobného považovaný na britských ostrovoch, je na Slovensku považovaný za priemerne bohatého. Pod hranicu chudoby sa totiž Brit dostane, ak ročne jeho príjem nie je aspoň vo výške desiatich tisícov eur, na Slovensku až keď zarobí ročne menej ako tri a pol tisíca eur. Túto hranicu si stanovuje každá krajina sama vzhľadom na svoje životné podmienky. To znamená, že hoci sú čísla ich príjmov rozdielne, pre konkrétneho chudobného to v podstate môže znamenať rovnaký stav – nemožnosť dostať sa k základným životným potrebám, pretože tak ako príjmy, aj nevyhnutné výdavky sú rozdielne. K tomu treba pripočítať aj to, že Slovensko sa historicky dlhodobo zaraďuje medzi krajiny s výraznými hospodárskymi a sociálnymi regionálnymi rozdielmi. Nerovnosť medzi jednotlivými krajmi Slovenska súvisela v minulosti predovšetkým s nerovnomerným rozmiestnením priemyslu. Podľa aktuálnych údajov Štatistického úradu SR Najvyšší podiel ľudí pod hranicou chudoby je v Prešovskom kraji, a to 16,3 percenta a najnižší podiel – 6,5 percenta v Bratislavskom kraji.

Problémy východu a juhu Slovenska, ktoré sú považované za  najchudobnejšie, sa prehlbovali historicky v dôsledku nedostatočne rozvinutej infraštruktúry, slabej dopravnej siete, nerozvinutého podnikateľského prostredia a nízkej vzdelanostnej úrovne časti obyvateľstva. Ďalšie znižovanie chudoby u nás preto bude čoraz ťažšie. No celkom určite k nemu bude viesť cesta cez zvyšovanie zamestnanosti.

Nezamestnanosť je teda celkom určite spomedzi všetkých cieľov stratégie Európa 2020 pre Slovensko najväčšou výzvou.

V súčasnosti je podľa údajov európskeho štatistického úradu Eurostat, ktoré zahŕňajú nielen registrovaných ale aj neregistrovaných ľudí bez práce, v Slovenskej republike nezamestnanosť na úrovni 14,5 percent. Kresťanskodemokratické hnutie, ktorého som členom, v tejto súvislosti však upozorňuje na to, že zamestnanosť sa výrazne zvýši len vtedy, ak  opatrenia na trhu práce budú aktívne cielené na Rómov. Ak by sa Rómovia zapojili do tvorby hrubého domáceho produktu, v súčasnosti by Slovensko mohlo byť bohatšie o  šesť až sedem percent.

Druhou dôležitou oblasťou, ktorá si bude vyžadovať zvýšený záujem je miera nezamestnanosti mladých, ktorá sa krízou výrazne zvýšila a ešte viac sa vzdialila priemeru EÚ 15. Podľa štatistických údajov zo začiatku tohto roku miera nezamestnanosti mladých ľudí vo veku 15 až 24 rokov vzrástla v minulom roku najviac zo všetkých, a to až o 6,3 percentuálneho bodu na 33,6 percent. Už pred niekoľkými rokmi patrilo Slovensko v týchto štatistikách na chvost krajín OECD. Ale treba objektívne povedať, že  je to jeden z globálnych problémov, celosvetovo ekonomika nestíha „produkovať“ dostatok pracovných miest pre mladých ľudí. Podľa správy Medzinárodnej organizácie práce bolo v roku 2009 na celom svete nezamestnaných 81 miliónov mladých. Nárast je „prudší, než kedykoľvek predtým.“

Sociológovia však upozorňujú na potrebu rozlišovať jednotlivé skupiny mladých nezamestnaných. Jednou skupinou sú izolovaní a ponížení. Ďalších možno nazvať „iniciatívnymi hľadačmi akéhokoľvek zamestnania“.  Jedni aj druhí  potrebujú podporu pri svojom uchádzaní sa o prácu, ale diferencovanú.

Treťou oblasťou je miera zamestnanosti starších, ktorá sa v dôsledku zvýšenia veku odchodu do dôchodku zvýšila, ale stále výrazne zaostáva za priemerom EÚ 15. Najviac  starších ľudí bez práce je pritom na východe krajiny. Košický okres, s jednou z najvyšších nezamestnaností, vykazuje 4778 nepracujúcich nad 50 rokov. Po Košiciach nasleduje Prešov s 3999 staršími občanmi bez práce. Ako však vyplýva zo štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, nelichotivé čísla nezamestnanosti ľudí nad 50 rokov vykazuje aj Bratislava, kde ich je 2629.

Pri identifikácií týchto troch spomínaných priorít v oblasti nezamestnanosti bol zvolený prístup z diskusnej štúdie Národnej banky Slovenska. Štúdia ich identifikuje  na základe výskumu v ekonómii blahobytu a subjektívnom vnímaní blahobytu. Ekonómia blahobytu má pritom najviac praktických aplikácií vo vzdelaní a zdraví. Priorita kvalitného vzdelania teda vyplýva nielen z materiálnych indikátorov, ale aj z potreby rovnosti šancí.

Preto ďalším dôležitým bodom Stratégie Európa 2020, ktorý je pre Slovensko však dosť kritický, je financovanie vedy, výskumu a vývoja. Vláda Róberta Fica ešte v júni minulého roka odsúhlasila národný cieľ – dať do vedy 1,8 percenta z hrubého domáceho produktu. Takýto objem peňazí bol  totiž schválený ešte v roku 2005 ako cieľ na rok 2015. Tieto ambiciózne plány predchádzajúceho kabinetu však museli byť nutne zrevidované. Náš potenciál toho, čo sme schopní investovať do výskumu a vedy, sa totiž momentálne odhaduje zhruba okolo jedného percenta hrubého domáceho produktu. Zo strany súčasnej vlády tak prišiel návrh v rozpätí 0,9 – 1,1 percenta HDP s tým, že vláda sa zaviazala, že zabezpečí efektívnejšie rozdelenie finančných prostriedkov na najlepšie výskumné projekty, čo sa bude realizovať vytvorením nového systému financovania vedy. Vytvoriť by sa mal transparentný systém inštitucionálneho a grantového financovania výskumu, ktorý zrovnoprávni výskumné pracoviská. To by malo motivovať k zvyšovaniu spolupráce pracovísk v rámci vysokých škôl a iných výskumných inštitúcií. Nový systém si zároveň kladie za cieľ zabezpečiť koncentráciu prostriedkov do náročných a na súťažnom princípe založených projektov a zároveň umožniť povinné zapojenie kvalitných zahraničných hodnotiteľov do rozhodovania o nich. Zároveň vláda chce vytvoriť podmienky na zvýšenie súkromného financovania vedy a výskumu. Zefektívnenie čerpania eurofondov v prospech vedy a výskumu chce vláda realizovať predovšetkým prostredníctvom zníženia administratívneho zaťaženia školských a vedeckých pracovníkov. Vláda tiež chce vytvoriť podmienky pre podporu inovačných aktivít v súkromnom a verejnom sektore. Vytvoriť by sa mali nástroje pre priamu podporu klastrov a na zabezpečenie prepojenia univerzít s podnikateľským sektorom. Taktiež by malo dôjsť k zmene pravidiel udeľovania investičnej pomoci tak, aby bola orientovaná na investície s vysokou technologickou hodnotou produkcie a investície do aplikovaného výskumu.

Toľko o bodoch Stratégie, ktoré sa ako najzávažnejšie a najproblémovejšie ukazujú z hľadiska Slovenska.

Naopak, za problémový bod z pohľadu samotnej únie sa považuje  ten týkajúci sa zelenej energie. V súvislosti so stanoveným podielom obnoviteľných zdrojov energie si náročnosť dosiahnutia cieľa stanoveného stratégiou Európa 2020 uvedomuje aj samotná Európska komisia. Podľa generálneho riaditeľa direktoriátu Európskej komisie pre energetiku Philipa Lowa je zníženie závislosti na dovoze fosílnych palív „kritickým prvkom“ plánu, ktorý si vyžiada „revolúciu“ medzi regulačnými úradmi a spoločnosťami v Únii, na národnej i miestnej úrovni. V roku 2008 totiž iba 10, 3 percenta energie, ktorá sa celkovo spotrebovala v Európskej únii, pochádzalo z obnoviteľných zdrojov.

Na Slovensku z obnoviteľných zdrojov pochádzalo 8,4 desatiny percenta energie. V súvislosti so stratégiou Európa 2020 sme si však  v tejto otázke stanovili cieľ dosiahnuť úroveň 14-percentného podielu obnoviteľných zdrojov na produkcii energie, čo odborníci nepovažujú za nedosiahnuteľné. Slovensko totiž znížilo oproti roku 1990 celkové emisie zhruba o 34 percent, čím sa radí k najlepším v Európe. Toto zníženie dosiahlo najmä prirodzenou zmenou štruktúry hospodárstva vo forme zvyšujúceho sa podielu služieb a znižovania podielu poľnohospodárstva na tvorbe hrubého domáceho produktu. Svoju úlohu zohralo aj zachovanie podielu jadrovej energie a postupné zvyšovanie podielu ekologickejšieho zemného plynu ako energetického paliva na úkor klasických fosílnych palív.

Približne 43 percent celkových emisií je produkovaných firmami v Systéme obchodovania s emisnými kvótami. V týchto sektoroch – výroba elektrickej energie, vápenky, keramický priemysel, tehelne, sklárne, cementárne, výroba ocele a železa, papierne a rafinéria ropy, možno vďaka trhovým princípom predaja povoleniek očakávať ich ďalšie znižovanie. Výzvu však predstavuje sektor dopravy, kde emisie stúpli o približne 30 percent oproti roku 1990.

V súvislosti s cieľom týkajúcim sa obnoviteľných zdrojov vláda schválila Národný akčný plánu pre energiu z obnoviteľných zdrojov energie. Hlavným energetickým zdrojom by mala byť biomasa, ktorá sa dá využívať najmä v zariadeniach kombinovanej výroby tepla a energetickej energie. Dvojkou vodná energia a ostatné druhy zdrojov budú nasledovať až po nej, pričom spoločne neprekročia jej podiel. Okamžite sa však ozvali hlasy, že obnoviteľné zdroje energií môžu v blízkej budúcnosti zvýšiť cenu elektrickej energie pre domácnosti až o 14 percent. Takýto nárast ceny elektrickej energie podľa Inštitútu pre energetickú bezpečnosť nastane v prípade, ak sa do energetickej siete Slovenska zapoja všetky schválené zelené projekty ako aj projekty čakajúce na vybavenie. Zelená energia je totiž objektívne často krát drahšia ako "konvenčná“. Kľúčový význam budú mať preto technológie, ktorých využitie vedie k cenám energií blízkym trhovým s ohľadom na únosnú konečnú cenu energie. Potrebné je zamerať sa na rozvoj inteligentnej a plne prepojenej infraštruktúry v oblasti energetiky, ktorá zabezpečí integráciu vyššieho podielu obnoviteľných zdrojov, ako aj plynulosť dodávok energie.

V súvislosti s finančnou náročnosťou zelených plánov únie dánsky profesor BJORN Lomborg, riaditeľ Centra kodanského konsenzu  cituje klimatického ekonóma Richarda Tola, ktorý pôsobil ako hlavný i hosťujúci autor Medzivládneho panelu OSN pre zmeny klímy. Tol zistil, že snaha udržať nárast teploty pod 2 stupňami Celzia, ako prisľúbili priemyselné krajiny skupiny G-8, by si vyžadovala zníženie emisií asi o osemdesiat percent do polovice storočia. Na základe obvyklých odhadov by sa tým v priebehu storočí predišlo celkovým klimatickým škodám vo výške asi 1,1 bilióna dolárov. Hospodársky rast by sa tým však znížil približne o  štaridsať biliónov dolárov ročne. Každý rok až do konca storočia by sa teda vynakladalo štyridsať biliónov dolárov kvôli celkovému prínosu len o málo presahujúcemu jeden bilión dolárov. Navyše Lomborg upozorňuje, že takmer vo všetkých krajinách vyššie emisie pramenia z vyšších temp rastu. Ak obmedzíte emisie uhlíka, ochabne HDP. Inak povedané, presadzovaním razantnejšieho potláčania emisií únia vlastne volá po hlbšej recesii.  V čom vidí aj dôvod, prečo na predvlaňajšom klimatickom samite v Kodani Čína a India odmietli európske plány.

Preto, ak Európa po znížení emisí naďalej volá, mala by predovšetkým hrať úlohu lídra v globálnom meradle a snažiť sa presvedčiť ostatných hráčov, že sme na jednej lodi. Pokiaľ radikálna redukcia emisií bude len cieľom Európy, tak si vlastne budeme svoju pozíciu zhoršovať a zvyšovať náklady. Keď sa k Európe nepripoja Čína, Rusku a USA, nevyriešime ani problémy Zeme a sami si zhoršíme našu ekonomickú pozíciu. Nefungujúca ekonomika nemôže byť ekologická. Nevytvára na ochranu životného prostredia totiž potrebné finančné zdroje.

To však neznamená, že zelená energia nemá zmysel. Práve naopak, jej čoraz väčšie využívanie totiž vytvára konkurenčné prostredie a znižuje cenu. A to je na Slovensku mimoriadne, aktuálna otázka. Máme jedny z najvyšších cien energií v Európe, sme totiž závislý na plyne  a rope, ktorých ceny na svetových trhoch v poslednom období neustále stúpajú. Energetika je pritom chrbtovou kosťou celého hospodárstva.

Výroba a spotreba elektriny na Slovensku v súčasnosti zabezpečovaná s približne 5 percentným importným saldom, to znamená, že objem dovozu je o niečo vyšší ako export energie do zahraničia. Dominantný podiel na výrobe energie majú jadrové elektrárne, ktoré sa podpisujú pod 54 percent vyrobenej elektriny, nasledujú tepelné elektrárne, ktoré jej vyprodukujú 18 percent, rovnako ako vodné elektrárne. Závodné elektrárne a obnoviteľné zdroje prispievajú do siete súhrnne desiatimi percentami.

Najväčší vplyv na výrobu elektriny na Slovensku malo odstavenie 2. bloku Jadrovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach ku 31. decembru  roku 2008. Znamenalo totiž zníženie výkonu elektrickej sústavy o 440 megawatov. Energetická náročnosť Slovenska je pritom štvrtá najvyššia v rámci členských štátov Európskej únie. Približne 90 percent primárnych energetických zdrojov sa však dováža zo zahraničia, pričom dodávky závisia navyše od jedného dodávateľa – Ruska. O to viac je potrebné trvať na energetickej efektívnosti, ktorá je zároveň významným nástrojom zvyšovania konkurencieschopnosti hospodárstva Slovenskej republiky  Zlepšovanie energetickej efektívnosti navyše znamená aj znižovanie výdavkov podnikov a obyvateľstva spojených so spotrebou energie, a zároveň vedú k znižovaniu energetickej chudoby. Opatrenia energetickej efektívnosti vedú takisto k znižovaniu emisií skleníkových plynov, a tak prispievajú aj k ochrane klímy.

Ekonomika Slovenskej republiky sa v minulosti vyznačovala prevahou ťažkého, energeticky náročného priemyslu, v súčasnosti však môžeme konštatovať, že na Slovensku v období 1997 – 2008 došlo k zníženiu jeho energetickú náročnosť o približne 40 percent. Najlacnejšia a najčistejšia energia je totiž energia ušetrená. V tomto zmysle súčasný slovenský zákon o energetickej efektívnosti nariaďuje aj ďalšie kroky. Po roku 2013 budú podľa zákona musieť výrobcovia elektriny, ak pre to existujú podmienky, spájať svoju činnosť s výrobou tepla, aby sa dosiahla čo najväčšia miera úspory. Koncepcia energetickej efektívnosti Slovenska má zadefinované, že za každý rok v období od roku 2008 až po rok 2016 má slovenská ekonomika usporiť jedno percento.  V rozmedzí rokov 2017 – 2021 má šetrenie pokračovať na úrovni ročnej úspory vo výške 0,5 percenta a v ďalšej sedemročnici je naplánovaná ročná úspora minimálne 0,1 percenta.

V tomto zmysle sú Slovensku ciele stratégie Európa 2020 blízke. Stratégia však momentálne predstavuje predovšetkým rámec či víziu, ktorú je potrebné naplniť novými a inovatívnymi konkrétnymi krokmi vo všetkých oblastiach. V prvých mesiacoch tohto roka musia vlády v rámci takzvaného európskeho semestra vypracovať národné programy, ktoré im majú pomôcť pri napĺňaní jednotlivých úloh  stratégie a zároveň uľahčiť koordináciu hospodárskych politík a tvorby národných rozpočtov. Národný program reforiem – SR 2010, ktorý všetky tieto plány Slovenska v rámci stratégie sumarizuje, bude Európskej komisii definitívne predložený v apríli tohto roku, čiže už tento mesiac.

Ani vo chvíli, keď všetko bude prepočítané, naplánované do bodky zladené a položené na papier, však nemožno zložiť ruky v bok a už len čakať na plody, ktoré plán Európa 2020 prinesie.

Poučení neúspešným osudom Lisabonskej stratégie, totiž odborníci upozorňujú na stále nové a nové nástrahy pri jeho realizácii. Jednou z najvýraznejších je, že väčšina naplánovaných činností je mimo kompetencie Európskej komisie a skúsenosti s Lisabonskou stratégiou dokazujú aké náročné je zrealizovať dobrý úmysel ak je rozhodovanie v rukách dvadsiatich siedmych výrazne heterogénnych národných vlád. Kríza navyše túto heterogenitu, najmä čo sa týka konkurencieschopnosti a fiškálnych politík ešte viac umocnila.  V súvislosti s pohľadom dopredu je podľa svetových ekonómov potrebné najmä zabudnúť na pohľady na krízu ako autonehodu – teda situáciu, z ktorej sa treba otriasť a vrátiť sa   k životu pred ňou. Každá kríza, o ekonomickej ani nehovoriac totiž prináša nezvratné zmeny, preto návrat do krízových pomerov nie je možný. Jednoducho, aj tu platí staré známe, že dvakrát do tej istej rieky človek nikdy nevstúpi. Kríza totiž poznamenala nielen samotný trh, ale aj myslenie. V časoch, kedy národné hospodárstva čelia strachu z návratu finančnej krízy a zameriavajú sa na znižovanie verejného dlhu, môže byť ich pripravenosť na zapojenie sa do dlhodobej stratégie, ktorá by si vyžadovala verejné zdroje preto pomerne obmedzená. Kríza totiž znovu posilnila národné spravovanie zamerané na posilňovanie konkurencieschopnosti domáceho hospodárstva, čo stratégia Európa 2020 nie celkom reflektuje a Európu prezentuje ako by išlo o jeden súdržný, koherentný a jednotný región.

Len akceptovanie týchto pripomienok, na ktoré máme našťastie ešte stále čas, môže dať projektu šancu. A ja verím, že ju naozaj aj dostane. Všetci totiž majú záujem na silnej Európe. Uvedomujú si totiž, že musí byť schopná čeliť oveľa silnejšej globálnej konkurencii ako kedykoľvek predtým a nemôže si dovoliť ďalšie zlyhanie.

Ďakujem za pozornosť."

REKLAMA

REKLAMA