Krok sun krok do “európskeho” parlamentu

Holandské predsedníctvo si za jednu zo svojich priorít určilo "oživenie európskeho ducha". Autorka hodnotí šance tejto snahy a tvrdí, že EÚ má šancu "dospieť" len vtedy, ak "prestaneme premietať národný model na nadnárodnú inštitúciu".

Integrace, partner
Integrace, partner

 

Holandské kráľovstvo sa počas svojho predsedníctva Rady EÚ chce postaviť hneď niekoľkým výzvam. Európskymi náležitosťami poverený minister Nicolaï by okrem iného rád prispel k oživeniu európskeho ducha a posilneniu európskej identity – viera v oboje ešte nezískala celoeurópske rozmery, keď utrpela trpkú porážku na “bojisku” volieb do Európskeho parlamentu (EP). “Bez podpory občanov strácajú politické rozhodnutia legitímny základ”, povedal Nicolaï. Aktuálna volebná (ne)účasť sa v tomto zmysle dá prirovnať len studenej sprche europtimizmu, ktorý sa doteraz ledva dokázal živiť výsledkami medzivládnej politiky. Život inštitúcie, ktorá má byť garantom novej, demokratickejšej Európy (nielen) týchto troch aspektov, je však ešte v štádiu dospievania.

Po nedávnych voľbách bola na zodpovednosť braná Európa a európske strany, napríklad pre ich neosobné, komplikované a abstraktné názvy, či neidentifikovateľné programy. Ďalšou argumentáciou bola nedostatočná motivácia voličov, ktorým EP nemôže ponúknuť zvolenie európskej vlády alebo aspoň jej premiéra, ako je to v demokraciách zvykom. Namieste je otázka, akú úlohu dnes dokážu a akú úlohu by v optimálnej situácii mali zohrať strany EP.

Pomery síl sa menia

Jeden z menej hlbokých strednodobých procesov zrenia politiky v demokraciách – formovanie parlamentu – netrvá v Bruseli dlho, kedže v postate niet o čom vyjednávať. Začiatkom júla by sa stranícke spektrum malo ustáliť, v polovici mesiaca budú predstavení kandidáti na prezidenta, ktorý bude následne 21.júla zvolený. Dlhšie bude trvať vnútorné zrenie európskych strán, ktorých strata v nedávnych voľbách mala rovnakú mieru ako neúspech strán členských krajín – s tým rozdielom, že európske strany sa volieb zúčastniť nemohli. Navyše, tak jednoduché to všetko tentokrát nebude. Vnútri parlamentu sú nové sily, jednania sú v plnom prúde a nikto nevie, ako bude konečný Európsky parlament vyzerať.

Doteraz sme v EP, na rozdiel od starších (parlamentných) systémov, mohli pozorovať obrovskú flexibilitu politickej práce, ktorá bola výsledkom jeho zostavenia: strany museli spolupracovať, ak chceli získať nadpolovičnú väčšinu. V blízkej budúcnosti môžeme očakávať zaujímavú zmenu pomerov: tretia najsilnešia strana Grahama Watsona (ELDR) so 67 poslancami sa rozhodla stať niečím viac a premiešať bruselské sily. Novovzniknutá Aliancia európskych liberálov a demokratov (ALDDE) pod jeho vedením s 85 členmi oslabí Európskych liberálnych demokratov a reformistov (ELDR) o 67 poslancov, 11 sa pridá z Únie za francúzsku demokraciu (UDF) a ďalších 7 talianskych poslancov z frakcie Romana Prodiho. Watsonovým cieľom je dosiahnuť hranicu 100 poslancov a stať sa tým relevantnou silou v parlamente. Doterajšie pomery sa tým principiálne zmenia: najsilnejšia strana Európskych ľudovcov nebude musieť presviedčať druhých najvplyvnejších socialistov o svojej pravde (spoločne mali nadpolovičnú väčšinu), na získanie prevahy jej postačí jeden nový spojenec (ak Watsonova strana bude mať aspoň 88 členov). Socialisti túto alternatívu mať nebudú, pokiaľ ľudovcov nezískajú budú musieť lobovať u malých strán. V boji o hlasy bude napríklad iste zaujímavé presvedčiť nezávislých o ich bezvýznamnej (nezávislej) budúcnosti. Politicky slabší ako najmenšia strana majú ako jednotlivci alebo menšie zoskupenia vplyv rovný nule a môžu nanajvýš poslúžiť ako zdroj posledných potrebných “za” či “proti”.

I Euroskeptici sa (na dva roky) zjednotili s cieľom zabrániť prijatiu novej európskej ústavy a založili skupinu s názvom Nezávislosť a demokracia. Vedení Dánom Jensom-Petrom Bondem zo strany Európy demokracií a rozmanitostí (EDD) sa v nej našli britskí nezávislí, poľskí kresťania, švédski júnoví poslanci, holandskí kalvinisti a francúzski suverenisti. Čo sa na prvý pohľad môže zdať ako príliš krátkodobý, povrchný politický koncept je skvelou ukážkou dnešnej európskej politiky. Podobne, ako sa v USA ťažko spoliehať na hlasovanie demokratického poslanca za jeho stranu, je i v EP z nutnosti zvykom, že klasicky konkurujúce strany spoja svoje sily. Samozrejme, spolupráca nie je principiálna, závisí od témy. No predstavme si, že by strany po voľbách mali vytvoriť (v pomernom volebnom systéme) fungujúcu vládu! V tejto otázke je európske politické spektrum asi tak ďaleko vo svojom vývoji ako tie východoeurópske. Strany by museli nájsť stálych partnerov a viesť politiku podľa volebného programu. Nezabúdajme, jednalo by sa o politiku pre celú úniu.

Jednotná Európa – i v parlamente?

Argument, že je utopistické veriť v reálne zjednotenie politík všetkých európskych socialistov, liberálov, konzervatívcov alebo zelených na európskej úrovni zakladá nielen na rôznorodosti histórie, na komplexite národných politík a populistických záujmoch. Faktom je, že myslená či faktická čiara rozdeľujúca klasické národné parlamenty na ľavicu, pravicu a odnedávna i stred je na európskej úrovni nerealizovateľná a neželaná. V rovnakom zmysle nie je možné preniesť do Bruselu model parlamentného systému, ktorý deleguje vládu. Je namieste položiť si otázku, v koho záujme by bolo stratiť obrovskú flexibilitu strán a ich práce v EP zabetónovaním princípov a politík? Schopnosť komunikovať, vyjednávať a jednať chýba mnohým demokraciám, prečo ju teda brať ako nevýhodu? Je zmysluplné pečiatkovať rozmanitosť na úrovni EÚ ako slabosť a pripisovať zodpovednosť za úbohý záujem občana o veci európske práve Európe a spoločným inštitúciám? Fakt, že európske strany slúžia ako strecha hnutí jedného konca politického spektra nemusí byť kritikou. Azda by bolo lepšie nahradiť “strechu” za “pódium”, aby veci získali správny rozmer.

Holanské ciele sú klasickými parolami dneška. Zodpovednosť nie je na EP, ani na európskych stranách. Tiež nie je zmyslom politiky robiť z komplexných procesov jednoduché, len aby sa volič cítil oslovený – demokracia nesmie byť degradáciou. A politika by sa nemala stať produktom denneého konzumu. Flexibilita, ktorá umožňuje fungovanie EP je zrkadlom rôznorodosti EÚ, rovnako ako jej zložitosti. Pokiaľ prestaneme premietať národný model na nadnárodnú inštitúciu, pokiaľ jej prenecháme voľnosť – len vtedy ju necháme dospieť.


Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Integrace.cz

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA