Slovenské voľby do Európskeho parlamentu – nechcené dieťa?

V analýze vypracovanej pred prvými voľbami do Európskeho parlamentu na Slovensku hodnotí autorka programy a kandidátov jednotlivých strán, varuje tiež pred nebezpečenstvom veľmi nízkej účasti.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Od historického okamihu, v ktorom si občania Slovenskej republiky budú môcť prvýkrát v histórii zvoliť svojich zástupcov do Európskeho parlamentu, nás delí už len niekoľko dní. Našincov to až na pár intelektuálov však očividne veľmi nezaujíma. Kým ešte pred rokom by sa predpoklady okolo 30-percentnej účasti Slovákov vo voľbách do EP zdali skreslené a smiešne, dnes tejto realite čelíme.

Pôvod Európskeho parlamentu, jednej zo štyroch kľúčových inštitúcií EÚ, siaha k počiatkom európskej integrácie. I keď pôvodne bol len poradným orgánom, vývojom získal v mnohých prípadoch rovnakú politickú váhu ako Rada EÚ – najdôležitejší rozhodovací orgán únie. Prvý raz mali občania členských štátov Európskych spoločenstiev možnosť priamo voliť svojich zástupcov v Európskom parlamente (EP) v roku 1979. Odvtedy sa voľby konajú každých päť rokov a môžu sa na nich zúčastniť oprávnení voliči zo všetkých členských štátov únie. Európsky parlament teda dnes reprezentuje vôľu a záujmy takmer 450 miliónov občanov členských štátov únie. I keď Slovensko je už súčasťou EÚ, zdá sa, že k voľbám do EP sa voliči i politické strany správajú ako k nechcenému dieťaťu. Táto skutočnosť prekvapuje najmä v súvislosti s tradične vysokou volebnou účasťou Slovákov, ako i s dlhodobou podporou integrácie Slovenska do únie.

Čo ovplyvňuje volebnú účasť?

Už pri porovnaní posledných (1999) a predposledných (1994) volieb do Európskeho parlamentu môžeme pozorovať pokles účasti vo väčšine členských štátov EÚ. Učasť napríklad poklesla vo Veľkej Británii na 24%, v Holandsku a Fínsku na 30%. Aj keď ide o všeobecný trend, sú aj výnimky – účasť vzrástla napríklad v Írsku, Španielsku či Portugalsku. Keďže pri takejto nízkej účasti voličov je otázka legitímnosti EP úplne oprávnená, v akademickom svete sa priam roztrhlo vrece s rôznymi výskumami zameranými na participáciu vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Pri skúmaní volebnej účasti vystupujú do popredia najmä dva inštitucionálne faktory – paralelné konanie iných volieb a povinnosť zúčastniť sa na voľbách. Obidva tieto faktory vplývajú na účasť pozitívne, teda ju zvyšujú. Relevanciu prvého zo spomínaných faktorov ilustruje príklad Írska a Španielska, druhého napríklad Belgicko. V prípadoch, keď sa obidva faktory vyskytli súčasne, t. j. účasť na voľbách bola povinná a v daný termín sa konalo viacero volieb naraz, dosahovaná participácia sa pohybovala až okolo 91 percent.

Ďalším dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje volebnú účasť, je volebný systém. Rada ministrov EÚ sa v júli 2002 dohodla na dvoch princípoch, ktoré sa stali základom pre očakávaný jednotný zákon o európskych voľbách. Prvý určuje, že pomerný volebný systém (teda taký, aký poznáme aj zo slovenských parlamentných volieb) bude záväzný pre celú úniu. Členské štáty ho môžu zaviesť buď prostredníctvom volebných listín, alebo vytváraním regionálnych voličských okruhov, pokiaľ tým nenarušia princípy pomerného volebného systému. V prospech jednotných pravidiel hry sa svojho tradičného väčšinového systému vzdali Veľká Británia, Francúzsko či iné členské štáty únie. Podľa druhého princípu je nezlučiteľná kombinácia mandátu v národnom a v Európskom parlamente. Táto oblasť však doteraz nebola harmonizovaná, pretože ešte stále plynú prechodné obdobia pre jednotlivé krajiny.

Množstvo rozdielov najmä procedurálneho charakteru naďalej pretrváva. Kým väčšina štátov umožňuje voličom slobodne sa rozhodnúť, či sa na voľbách zúčastnia, sú aj také, v ktorých hrozí za neúčasť vo voľbách do EP pokuta (napr. Belgicko, Luxembursko). Aj požiadavky týkajúce sa minimálneho veku, národnosti či trvalého pobytu kandidáta na post europoslanca sa líšia vzhľadom na krajinu, v ktorej sa eurovoľby konajú. Vo väčšine členských štátov predstavuje volebný obvod celá krajina, ako je to aj v prípade Slovenska. Avšak sú aj štáty (napr. Belgicko, Írsko, Taliansko, VB), ktoré rozdelili svoje územie do určitého počtu tzv. „eurovolebných obvodov“. Nemci napríklad ponechávajú voľbu na samotných politických stranách, a tie buď vypracujú celoštátnu kandidátku alebo pre každú zo spolkových „länders“ pripravia osobitný zoznam kandidátov.

Stranícke kampane

Vo všeobecnosti možno povedať, že európske voľby nevzbudzujú medzi voličmi priveľký rozruch a strany sa následne ani nepokúšajú mobilizovať elektorát. Aj vďaka tejto skutočnosti je účasť vo voľbách do EP nižšia než vo voľbách do národných parlamentov. I keď v menšom rozsahu, kampane však predsa len existujú. Môžeme ich hodnotiť z hľadiska rozsahu či intenzity – výdavky na kampaň, príprava a angažovanie členov strany – alebo podľa samotnej povahy kampane, teda spôsobu jej vedenia a lokalizácie.

Politické strany vo Fínsku, Grécku či Taliansku zvyčajne nedisponujú detailne vypracovanou stratégiou kampane – vyvíjajú ju priebežne a na ad hoc báze. Signalizuje to, že tieto strany majú k „eurovoľbám“ skôr vlažný postoj a nevkladajú do mobilizácie voličov veľa energie. Opakom je napríklad Rakúsko, kde politické strany vedú detailne rozpracované a finančne pomerne nákladné kampane – len na porovnanie, priemerné rozpočty vyčlenené na kampaň v roku 2004 sa v Rakúsku pohybujú okolo 11 – 12 miliónov eur. Navyše témy kampaní sú „európske“ a k mobilizácii občanov výrazným spôsob prispieva aj národná vláda. V prípade Slovenska ponechala vláda zodpovednosť za voľby do EP na samotných politických stranách. Keďže slovenskí voliči majú na sklonku jari 2004 za sebou už tri volebné akty, politické strany neočakávajú o eurovoľby priveľký záujem zo strany občanov. Rozhodli sa prevažne pre malé kampane – či už z hľadiska rozpočtu alebo rozsahu. Slovenské strany sa zamerali predovšetkým na mobilizáciu vlastných voličov. Kardinálne pravidlo volieb teda znie: do hry sa dostáva strana, ktorá bude úspešná pri mobilizácii vlastných sympatizantov. Ak sa pri skúmaní kampaní slovenských strán sústredíme najmä na dôslednosť, s akou pripravovali volebné stratégie, až na malé výnimky možno konštatovať, že intenzita predvolebnej kampane v našej republike by mala byť pomerne vysoká. So samotnou realizáciou stratégie však ruka v ruke kráča aj financovanie, a práve z tohto hľadiska je to s intenzitou slabšie. SMK napríklad vyčlenila na eurovoľby 1 milón Sk, SMER 2 milióny, KSS 800 000 Sk, HZDS 1 milión Sk. Vo všeobecnosti predstavujú výdavky slovenských strán na eurovoľby asi desatinu ich nákladov na národné voľby. I keď kauzálny vzťah medzi výškou výdavkov použitých počas kampane a účasťou voličov vo voľbách nebol dosiaľ preukázaný, výdavky na kampaň sa považujú za hodnoverný ukazovateľ zaviazanosti strany svojim voličom.

Témy predvolebných kampaní

Zhruba 60% občanov EÚ nevie o Európskom parlamente nič a len menej ako 5% má aspoň približnú predstavu o tom, čo vlastne europoslanci robia. Voľby do Európskeho parlamentu sú tak predovšetkým vecou národných strán a sú zamerané na národné, nie európske otázky. V minulých voľbách do EP prevažovali „európske“ otázky len v kampani v Rakúsku, Holandsku a Dánsku. Na rozdiel od parlamentných volieb šancu získať podporu v eurovoľbách majú vo väčšej miere malé strany a tzv. „strany odporu“ (napr. zelení). Vládnúce strany a veľké opozičné strany zväčša neuspejú. Jedným z vysvetlení je, že v „dôležitých“ národných voľbách volí volič strategicky, zatiaľ čo v eurovoľbách – voľbách „druhého rangu“ – volí úprimne, zo srdca, prípadne sa snaží „vytrestať“ vládnuce strany. Európske voľby sa tak do veľkej miery stali referendom, v ktorom voliči neposielajú signál únii, ale svojej vláde. V prípade Slovenska zrejme prekvapenie vo forme výraznej podpory niektorej z malých, nevýznamných strán nehrozí. Tendencia podporiť opozíciu je však značná. Ak považujeme výskyt ostrých proeurópskych a antieurópskych postojov za indikátor spoločenského štiepenia pozdĺž „európskej línie“, takéto štiepenie absentuje v krajinách ako Belgicko, Taliansko, Rakúsko či Holandsko. A chýba aj na Slovensku, i keď anti-európske postoje sa z času na čas ukážu aj na našej politickej scéne.

V súvislosti s politickými stranami možno pozorovať zaujímavý trend – strany, ktoré patria k určitej straníckej rodine, majú tendenciu venovať pozornosť rovnakým témam. Tzv. „antieurópske“ strany sa vo svojich kampaniach venujú najmä Európskej únii ako takej, ľavicovo orientované strany sa sústreďujú na otázky zahraničnej politiky a bezpečnosti, stredo-ľavé strany na ekonomické a finančné otázky, zelení sa venujú tradične environmentálnym problémom, socialistické strany zdôrazňujú sociálnu politiku a pravicové a nacionalistické strany sa venujú najmä kultúre a vzdelávaniu. Začlenením desiatich nových krajín zo strednej a východnej Európy sa tieto trendy môžu čiastočne oslabiť. Krajiny nášho regiónu totiž len nedávno prešli bolestným procesom transformácie, a preto najmä ekonomické a sociálne dosahy pridružených reforiem nevyhnutne nastolia témy ako nezamestnanosť, hospodársky rast či regionálny rozvoj, a to bez ohľadu na príslušnosť k frakcii, v ktorej budú tieto strany pôsobiť.

Výnimočnosť slovenských eurovolieb

Slovenské voľby do Európskeho parlamentu sú výnimočné hneď dvojnásobne. Prvé špecifikum je významné najmä z domáceho hľadiska – sú to historicky prvé voľby svojho druhu. Druhé ich ozvláštňuje smerom navonok, voči ostatným členským krajinám európskej dvadsaťpäťky. Spomedzi 188 kandidátov, ktorých nominovalo 17 politických strán, má až 31 kandidátov menej než 30 rokov. Túto skutočnosť môžeme vysvetliť viacerými spôsobmi. Na jednej strane až 16-percentný podiel mladých kandidátov naznačuje, že slovenské politické strany nemajú dostatok skúsených a zároveň jazykovo vybavených politikov. Na strane druhej spomínaný fakt potvrdzuje druhoradosť volieb do EP – politici sa o miesto na kandidátke „nebijú“. Do tretice však možno usúdiť, že mladí ľudia predsa len majú vôľu ovplyvňovať okolité dianie, a tak skeptické reči o rezignácii mladej generácie a „vykašľaní sa na politiku“ sú týmto faktom čiastočne spochybnené. Po konaní volieb bude určite zaujímavé zisťovať, aký bol medzi voličmi podiel mladých ľudí a či ich oslovili práve mladší kandidáti.

Európsky parlament – bezvýznamný hráč?

Snáď najčastejšie uvádzaným faktorom, prečo sú eurovoľby pre voliča druhoradé, je obmedzený význam Európskeho parlamentu ako inštitúcie. Toto tvrdenie však už dnes celkom neobstojí. Napriek tomu, že Európsky parlament nedisponuje rovnakými právomocami ako jeho národné náprotivky, jeho úloha v Európe rastie. Prvým výrazným zlomom v nadobúdaní politickej moci bolo pre EP prijatie Jednotného európskeho aktu, ktorý zaviedol procedúru spolupráce. Vďaka tejto procedúre môže EP do veľkej miery ovplyvniť návrhy vytvorené radou a komisiou. Ďalším, snáď najkľúčovejším momentom vôbec, bolo prijatie Maastrichtskej dohody – tá nielen rozšírila oblasti, v ktorých sa rozhoduje procedúrou spolupráce, ale zaviedla aj úplne nový mechanizmus – procedúru spolurozhodovania.

Zákony prerokúvané procedúrou spolurozhodovania nemôžu byť bez súhlasu parlamentu prijaté. Poslanci môžu klásť otázky a kontrolovať Európsku komisiu aj Radu ministrov EÚ. V poslednom období sa dokonca rozširuje kontrolná právomoc aj na Európsku centrálnu banku. Parlament môže žalovať Európsku komisiu alebo Radu ministrov EÚ na nezávislom Európskom súdnom dvore v Luxemburgu. Mimoriadna právomoc EP spočíva v možnosti vysloviť Európskej komisii nedôveru, a tak ju odvolať. Aby takýto návrh prešiel, musí mať aspoň dvojtretinovú podporu. V súčasnosti ešte nie je možné odvolávať jednotlivých členov komisie, ale takýto návrh je obsiahnutý v Zmluve zakladajúcej ústavu pre Európu. Jej osud však závisí od vývoja ďalších politických rokovaní.

Na rozdiel od tradičných národných parlamentov EP nemá priamo stanovené právo iniciovať vznik akéhokoľvek zákona. Takáto právomoc prináleží výlučne komisii. Úplne neohybný však nie je ani tento systém, nakoľko Európsky parlament má možnosť žiadať EK o iniciatívu vo veciach, ktoré uzná za vhodné. Komisia sa dokonca dvakrát ocitla pred Európskym súdnym dvorom práve pre nereagovanie na takéto žiadosti.

Zaujímavá je história tzv. „vmiešavania sa“ parlamentu. V roku 1958 sa EP reálne podieľal len na 30% rozhodnutí. Dnes stojí bokom už len približne v 34% všetkých prípadov – primárne právo únie mu zakazuje zapájať sa do činnosti v určitých záležitostiach. Dôležité však je, že parlament sa dnes podieľa napríklad na štyroch pätinách bežného rozhodovania o záležitostiach vnútorného trhu. Názorným príkladom toho, ako vzrastá dôležitosť EP, je aj počet oficiálne registrovaných lobistov v parlamente. Až do roku 1987 sa lobing sústreďoval takmer výlučne na Európsku komisiu a jej početných zamestnancov. V roku 1980 bolo v EP registrovaných len 4 000 lobistov, dnes ich je vyše 10 000. Nakoľko nátlakové skupiny sa sústreďujú len na tie inštitúcie, ktoré majú reálnu šancu ovplyvniť legislatívne normy, ich zvyšujúci sa počet signalizuje rastúcu dôležitosť Európskeho parlamentu.

Voľbám do Európskeho parlamentu sa v celoeurópskom meradle neprikladá veľký dôraz: noviny o nich informujú len sporadicky, a ani stranícki lídri sa nezdráhajú priznať, že pri európskych voľbách nejde o skutočný politický boj. Samozrejme, tieto veci spolu súvisia – správanie politikov ovplyvňuje záujem médií a pozornosť (resp. jej absencia) zo strany médií vplýva na mieru dôležitosti, akú im prikladajú politici.

Voľby do Európskeho parlamentu teda ešte stále nie sú prioritnou oblasťou záujmu politikov, médií, a teda ani širokej verejnosti. Prejavuje sa to jednak na úrovni tém, ktoré v kampani rezonujú, v zložení kandidátnych listín či predpokladanou účasťou voličov. Miera mobilizácie voličov najmä zo strany vlády a mimovládnych organizácií pri tejto príležitosti predstavuje jednu z najnižších v posledných rokoch. Preto skôr než sa spustí lavína kritiky na občana kvôli malej pozornosti, ktorú venuje eurovoľbám, a zahanbujúco nízkej účasti na nich, relevantní aktéri politického a spoločenského života na Slovensku by si mali položiť ruku na srdce a opýtať sa samých seba, do akej miery sa oni sami pričinili o takýto stav.


Autorka pracuje vo Výskumnom centre SFPA

Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Listov SFPA, ktoré vydáva Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA