Bankrot Slovenska

Článok hodnotí ekonomickú politiku slovenskej vlády vo svetle nedávnych protestov Rómov proti škrtom sociálnej podpory.

 

Dobré správy z Bratislavy: juhokórejský výrobca áut Hyundai práve oznámil, že postaví svoju prvú európsku fabriku na motorové vozidlá neďaleko Žiliny. Novinka prichádza slovenskej vláde vhod, keďže akoby potvrdzovala jej rozhodnutie zaviesť veľmi kontroverznú 19-precentnú “rovnú daň” pre firmy a jednotlivcov.

Hyundai je už tretí výrobca áut, ktorý dal Slovensku prednosť pred jeho susedmi zo strednej a východnej Európy. Francúzsky Peugeot t výstavbu svojej továrne práve završuje a Volkswagen je už v Bratislave dlho.

Na druhej strane, situácia nie je taká jasná. Už niekoľko týždňov, a takisto pár týždňov pred vstupom do Európskej únie, sa Slovensko neobjavuje v medzinárodnej tlači pre svoju ekonomickú výkonnosť, ale pre sociálne nepokoje na východe, kde zúfalé obyvateľstvo, zväčša Rómske, protestuje proti škrtom (skoro o 50 percent) v sociálnych dávkach.

Keby sme dali oba prípady vedľa seba, bolo by lákavé prijať záver, že slovenská vláda berie chudobným a dáva bohatým. Niečo ako Robin Hood obrátený naruby. Politika zoštíhlovania štátnych rozpočtov znamená, že je na redistribúciu určených menej prostriedkov. Hospodárska politika slovenskej vlády spočíva v tom, že podporuje prísun zdrojov garantovaním čo najlepších podmienok zahraničným investorom. Zároveň sa predbieha v zúrivych pretekoch s otatnými krajinami, ktoré sa tiež usilujú prilákať zahraničný kapitál. No narastajúce problémy, s ktorými sa rómska populácia denne stretáva, nie sú len bočné dôsledky aplikácie neoliberálnych receptov. Problémy sú štrukturálne, pramenia z hlboko zasiateho rasizmu na Slovensku, ktorého hlavnou obeťou sú Rómovia.

Veľké firmy sa usídľujú na západe, rómske komunity – slovenská populácia Rómov sa odhaduje približne na 400 tisíc ľudí – žijú najmä na východe krajiny. V chudobnom regióne Slovenska, kde je nezamestnanosť dvakrát vyššia ako republikový priemer – asi 30 percent. A Rómovia sú na tom ešte horšie. Podľa odhadov 80 percent Rómov nemá riadne zamestnanie. V niektorých komunitách nemá prácu takmer nikto. Celá jedna generácia vyrastá v prostredí, kde je nemožné zabezpečiť si živobytie prostredníctvom pravidelnej práce.

Samozrejme, takáto situácia nahráva obľúbeným predsudkom – Rómovia sa vyhýbajú práci a usilujú sa, pokiaľ je to možné, žiť z práce iných. Zdá sa, že takáto argumentácia je aj za politikou slovenskej vlády. Premiér Dzurinda bránil nedávne škrty v sociálnom systéme ako odvážny krok, ktorý bolo treba urobiť už pred tridsiatimi rokmi. Mal ukázať, že sa viac vyplatí pracovať, ako žiť zo sociálnych dávok. Zatiaľ čo takéto tvrdenie, rovnako ako celá myšlienka rozdelenia na “objektívne” a “subjektívne” dôvody zlej sociálnej situácie, na základe ktorého sa vyplácajú príspevky, sa ešte stále zhodujú s neoliberálnym myslením, táto ideológia môže len ťažko nájsť odpoveď na to, prečo sa spôsob prideľovania sociálnych dávok, ktorého cieľom má byť zníženie chudoby, zmenil z vyplácania na hlavu na spôsob, v ktorom je určená hranica príspevkov, ktoré môže dostať rodina. Tie s viacerými deťmi sú postavené mimo. Ak, samozrejme, nepredpokladáme, že sa vláda snaží vylúčiť z prístupu k sociálnemu systému celé kategórie obyvateľstva, teda Rómov.

Slovensko, ako aj ostatné krajiny strednej a východnej Európy, je pod trvalým tlakom na zlepšenie situácie menšín a predovšetkým Rómov. Našťastie pre Slovensko presunula Európska komisia svoju pozornosť zo zabezpečenia menšinových a ľudských práv na implementáciu reforiem v iných sektoroch – najmä v hospodárstve a verejnej správe. A hoci atmosféra procesu rozširovania nie je dnes zďaleka priateľská, Brusel ťažko zakričí v poslednom momente “Stop!” a bude žiadať od Slovenska a jeho susedov, aby ukázali v integrácii rómskych komunít viac odhodlania.

No obvinenia voči Slovensku sú naozaj veľké. Dve nedávne správy – jedna od Európskej komisie proti rasizmu a intolerancii (ECRI), druhá od vlády USA – prišli k rovnakým záverom. Podľa nich Rómovia musia stále čeliť silnej diskriminácii v mnohých oblastiach spoločenského života, pričom vyzdvihli najmä vzdelávanie a zamestnanie. Vzhľadom na diskriminačný postoj zamestnávateľov voči Rómom ECRI uzatvára, že “väčšina Rómov sa nedokáže integrovať do pracovného trhu”.

Americká vláda ukázala široký rámec antirómskych predsudkov v slovenskej spoločnosti. Citovala pritom výskum, podľa ktorého by 80 percent opýtaných nechcelo mať Rómov za susedov a 70,9 percenta verilo, že vzťahy s Rómami sú potenciálne konfliktné. V tejto správe je ešte jedno znepokojujúce číslo, podľa ktorého je priemerná dĺžka dožitia Rómov o 17 rokov kratšia a dojčenská úmrtnosť trikrát vyššia. Aj vzhľadom na klasické predsudky o neochote Rómov pracovať a priživovaní sa na sociálnom systéme treba konštatovať, že sociálna pomoc nepriniesla uľahčenie situácie a bolo vopred jasné, že súčasné reformy ju len zhoršia.

Je ťažké požiť mierne slová na opis postoja slovenskej vlády. Ako zástupcovia ľudu sa ťažko môžu skrývať za výhovorku neznalosti. Navyše, rómski lídri ju varovali, že reformy rozpútajú spoločenské nepokoje. V tejto situácii by sa neznalosť rovnala ignorantstvu voči občanom. Je tiež ťažké pochopiť, prečo slovenská vláda v kríze nedokázala nájsť iné riešenie ako políciu a vojenskú moc a očividne tvrdohlavo trvala na tvrdom postoji voči nespokojnému obyvateľstvu.

Aj tých pár zmien, s ktorými prišiel kabinet na vrchole krízy, hovorí jazykom ignorantstva a cynizmu voči Rómom, ktorí stratili nádej. Ich súčasťou bolo, že takzvané aktivizačné príplatky boli zvýšené o päťdesiat percent. No aj sám minister práce a sociálnych vecí Ľudovít Kaník musel priznať, že mnohé obce odmietli ponúknuť pracovné miesta, ktoré dovoľujú príplatky získať.

Slovenská vláda sa môže pokúsiť vyriešiť krízu použitím sily. Na východnom Slovensku je ešte stále niekoľko tisíc policajtov a vojakov. No sociálne problémy na Slovensku to nevyrieši – veľká väčšina občanov je stále vylúčená z využívania najzákladnejších verejných služieb, ako je čistá pitná voda, kanalizácia, elektrina, verejná doprava a… z nádeje. Slovensko vstúpi do Európskej únie o barlách. Možno sa nájde v dobrej spoločnosti, keďže je tam mnoho ďalších krajín, ktoré nedokážu integrovať najviac znevýhodnené časti svojich spoločností. No naisto možno povedať, že sa táto barla, tvorená vylúčením a prinútením štátnou mocou, raz prelomí a krívajúci muž padne na zem. Je najvyšší čas, aby sa Slovensko i Európa naučili chodiť na oboch nohách.


Ďalšie informácie nájdete na stránke Európskeho rómskeho informačného úradu.

REKLAMA

REKLAMA