Kriminalizácia bezdomovstva je nedemokratická a podnecuje nenávisť

V priebehu posledných rokov bolo čoraz viac ľudí nútených siahnuť na zúfalé spôsoby prežitia ako je žobranie, život v slumoch alebo prehľadávanie odpadkových košov v nádeji, že nájdu jedlo či niečo, čo sa dá predať. Lenže ak sa k tomu ľudia uchýlia v týchto dňoch, môžu čeliť trestu, upozorňujú Freek Spinnewijn a Marc Uhry.

„V priebehu posledných rokov sme si všimli výrazný pokles solidarity v našej spoločnosti. Namiesto nej vidíme nárast nariadení a zákonov, ktoré trestajú chudobných ľudí a obmedzujú ich prístup k verejnému priestoru. Vo Veľkej Británii je jedným z trestov za občiansky priestupok odobratie miesta na zozname čakateľov na sociálne bývanie. Krajina okrem toho nedávno vyhlásila squatting (čiže obsadzovanie opustených budov) za kriminálny čin.

V Maďarsku šla vláda ešte ďalej: zostavila pravidlá vhodného  správania sa na verejnosti, takže polícia teraz môže obťažovať, vyhrážať sa a dokonca zatýkať skupiny, ktoré bude považovať za nežiadúce.

Vo Francúzsku čoraz viac miest zakazuje žobranie, parkovanie karavanov Rómov a cestovateľov, slumy považuje za hrozbu pre bezpečnosť verejnosti, prostitúciu vytláčajú čo najďalej od centra, atď. Toto však nie sú ojedinelé prípady – podobné problémy sa riešia aj v Španielsku, Litve, Holandsku, Taliansku a v Grécku.

Kriminalizácia chudoby je paradoxná. Nachádzame sa v ekonomickej kríze, sprevádzanej vážnymi úspornými opatreniami po celej Európe, následkom čoho sú obmedzené niektoré služby a programy pre ľudí v náročnej situácii.

Tieto podmienky nútia čoraz viac ľudí uchyľovať sa k zúfalému konaniu ako je žobranie, život v slumoch a prehľadávanie odpadkov, v snahe nájsť buď jedlo, alebo niečo, čo sa dá predať. Títo ľudia však čelia trestu a zatýkaniu.

Sú zraniteľní a ledva prežívajú  a len ťažko sa ubránia proti takýmto zákonom, pretože nemusia poznať svoje práva, alebo pravidlá súdneho procesu a nemôžu si dovoliť zaplatiť obhajcu.

Takýto spôsob politiky nerešpektuje práva jednotlivca. Čo čakáme, keď sú ľudia ponechaní bez akýchkoľvek prostriedkov na prežitie? Využitie polície a súdov je len snahou otočiť problém. Miesto zaoberania sa ozajstnými príčinami sú len tí istí ľudia a rodiny presúvané z jedného nelegálneho bývania do ďalšieho, zo slumu do slumu, z miesta na miesto.

Kriminalizácia chudoby nás núti pozrieť sa na vzťah medzi európskymi demokraciami a realitou, ktorú zažívajú osoby žijúce na okraji spoločnosti. V srdci demokratického ideálu je ochrana všetkých jej členov prostredníctvom zabezpečenia prístupu k právam a pomoci. Existencia súboru základných práv, ktorá je nadradená akémukoľvek súdnemu či administratívnemu systému je súčasťou demokracie a odlišuje ju od ostatných politických systémov.

Základné práva boli základom európskych demokracií od Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789, nasledovanej Univerzálnou deklaráciou ľudských práv od OSN po druhej svetovej vojne, zakladajúcimi textami Rady Európy a najnovšie Listinou základných práv. Lenže európske krajiny sa posúvajú preč od tejto tradície založenej na právach smerom k bezpečnostnej paradigme posilňujúcej pozíciu polície a to v mene "verejnej bezpečnosti".

Tento represívny spôsob zaobchádzania s ľuďmi na okraji spoločnosti odráža nová politika "paniky" pre verejné priestranstvá. Napriek tvrdeniu, že naše mestá sú kultúrne a sociálne zmiešané, verejné priestranstvá sú teraz vnímané ako miesta, kde pre seba občania navzájom predstavujú hrozbu.

Naše inštitúcie sa sústreďujú na boj proti terorizmu, inštalujú bezpečnostné kamery a na vyriešenie problémov posielajú políciu, hlavne do oblastí, kde žijú ľudia s nízkym príjmom. Následkom toho je koexistencia medzi občanmi považovaná za problém a zasahuje sa len  do tej miery, aby sa zabránilo potenciálnym konfliktom.

Táto posadnutosť ochranou súkromia, spolu s nadmernými bezpečnostnými kontrolami na letiskách, atď., sú až nezmyselné. Akoby bola naša spoločnosť zredukovaná na súbor potenciálnych hrozieb, ktorým vystavujeme sami seba. Takáto situácia je z dlhodobého hľadiska neudržateľná ak máme byť schopní pracovať a žiť tak v kolektíve, ako aj individuálne.

Toto represívne a kruté zaobchádzanie so zraniteľnými ľuďmi, ktorí žijú na pokraji spoločnosti, hlavne pokiaľ ide o využívanie verejného priestoru, je len jedným zo symptómov širšieho a rastúceho fenoménu ‘rozdeľuj a panuj’.

Jednotlivci a skupiny sú postavené proti sebe, a inštitúcie presadzujúce paranoidné opatrenia toto dianie podporujú. Táto filozofia podozrievania a permanentnej kontroly je jednak deštruktívna a taktiež veľmi drahá a zbytočná.

Ak sa chceme zbaviť chudoby na verejných priestranstvách, mali by sme vybudovať viac domov, urobiť administratívu transparentnejšou a ľahko pochopiteľnou a umožniť tak každému prístup k ich sociálnym právam. Z obuškov domy nepostavíme.

Polícia a justícia majú dostatok skutočných a vážnych problémov, s ktorými sa musia vysporiadať. Prečo by mali mrhať financie na karhanie chudobných a zraniteľných.

Keďže je kriminalizácia bezdomovstva, hlavne na verejných priestranstvách  nesprávna, antidemokratická, ilegálna a indikuje nenávisť v rámci spoločnosti, FEANTSA (Európska federácia národných asociácií pracujúcich s ľuďmi bez domova) a Housing Rights Watch vyzývajú občanov, organizácie, právnikov, sudcov, políciu, volených predstaviteľov a politikov aby využili to, čo majú k dispozícii: právo, politiku, médiá, sociálne hnutia,  aby povedali jasné STOP.

Vytvorme celoeurópske hnutie, ktoré podporuje občianske práva a spája sociálne hnutia a ochrancov ľudských práv. Chudoba a rozmanitosť by nás nemali nútiť do využívania represívnej a nátlakovej politiky. Mali by nás inšpirovať k hľadaniu solidarity, pretože spolu to môžeme zastaviť. Chudoba nie je zločin, je to škandál!"

Pozadie

Freek Spinnewijn je riaditeľ Európskej federácie národných asociácií pracujúcich s ľuďmi bez domova FEANTSA. Marc Uhry reprezentuje Nadáciu Abbé Pierre a Housing Rights Watch.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA