Migrácia: Kto a koľko?

Analýza sa zaoberá prognózami migrácie po rozšírení EÚ, profilom potenciálneho migranta,ale aj dôvodmi migrácie.

FES, Partner
FES, Partner

 

Pozadie

Sloboda pohybu alebo migrácia medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie je jednou zo štyroch základných slbôd, na ktorých je postavený spoločný trh v rámci únie. V rokovaniach o podmienkach pristúpenia nových členských krajín sa však otázka voľného pohybu pracovných síl stala pálčivým politickým problémom. Súčasné členské štáty sa boja masového prílivu imigrantov z nových členských štátov, ktorí by mohli „kradnúť“ pracovné miesta ich vlastným občanom, zneužívať ich relatívne štedré sociálne systémy a ohrozovať súdržnosť a homogenitu ich spoločností. Požadovali preto prechodné obdobia, ktorých cieľom je obmedziť voľný pohyb pracovníkov bezprostredne po rozšírení na isté časové obdobie. Aká je však realita? Sú obavy o áplave migrantov z nových členských krajín opodstatnené?

Profil imigranta

Častým tvrdením, obhajujúcim voľný pohyb do pôvodných členských krajín, je demografický fenomén starnutia populácií týchto krajín. Ekonomickí migranti by mohli poskytnúť akúsi „demografickú injekciu“. Prieskum Európskej nadácie pre zlepšenie pracovných a životných podmienok sa zaoberal analýzou typických socioekonomických čŕt potenciálnych migrantov. Aký je teda profil priemerného migranta?

Najväčší záujem o vysťahovanie sa za prácou do jednej z členských krajín EÚ je medzi mladými ľuďmi. Ďalším markantným znakom je vzdelanie: vysťahovať sa túžia najmä ľudia s univerzitným vzdelaním alebo študujúci.

Existencia rodiny alebo závislých osôb sa ukazuje byť závažnou brzdou migračných ambícií – len 20% tých, ktorí majú založenú rodinu, alebo žijú so závislými osobami, vykazuje pevné odhodlanie odísť. Naopak, v skupine slobodných je to 70%. Okrem týchto charakteristík je typickým znakom aj prevaha osôb ženského pohlavia medzi tými, ktorí túžia odísť.

Tento demografický profil potenciálneho migranta komentovala komisárka Margot Wallströmová slovami, že obavy z nehatenej záplavy imigrantov, ktorí budú zneužívať sociálne systémy cieľových krajín, sú neopodstatnené. Vzhľadom na to, že typický imigrant je mladý, vzdelaný a bezdetný, bude príliv takýchto imigrantov ekonomickou a demografickou vzpruhou pre ekonomiky starých členských krajín. Zruční imigranti sa budú totiž aktívne podieľať na ekonomickom raste a raste produktivity v týchto krajinách.

Nevýhody na strane zdrojových krajín?

Riziká sa objavujú skôr na druhej strane – v zdrojových krajinách migrácie. Tu skutočne hrozí demografický únik, ako aj únik mozgov z pristupujúcich krajín: 2-3% potenciálnych migrantov sú osoby z vekovej skupiny medzi 15-24 rokmi, z nich jedna tretina má univerzitné vzdelanie a jedna štvrtina študuje.

Willy Buschak, výkonný riaditeľ Európskej nadácie pre zlepšenie pracovných a životných podmienok, tvrdí, že jedinou dilemou v cieľových krajinách môže byť to, že hoci migrácia bude dobrá pre ekonomický rast a súdržnosť, vyvinie tiež tlak na lokálnej úrovni, ak dôjde ku koncentrácii migrantov.

Motivačné faktory migrantov

Prieskum tiež ukázal, že ekonomická situácia a predovšetkým faktor nezamestnanosti majú na odhodlanie migrovať za prácou do inej krajiny menší vplyv, než sa doteraz myslelo. Len 2% nezamestnaných má pevné odhodlanie odísť. Určujúcim faktorom je v tomto ohľade predovšetkým rodinný stav: 70% slobodní, 26% s rodinou.

Pretože migranti budú mladí a ochotní pracovať, nehrozí tlak na sociálne a penzijné systémy v cieľových krajinách zo strany migrantov.

Strednodobý dopad bude zrejme závažnejší na nové členské štáty, pretože odliv mladých a vzdelaných bude vyvíjať tlak na vytvorenie alebo stimuláciu politiky, orientovanej na udržanie si tohto ľudského potenciálu. Rovnako štrukturálna politika EÚ by sa mala orientovať na to, aby podporovala rast tých regiónov, z ktorých odchádzajú mladí ľudia za prácou inam.

Skúsenosti a závery z predchádzajúcich vĺn rozšírení poukazujú na to, že celkový objem migrácie časom, ktorý uplynul od rozšírenia, skôr klesá než naopak. Zo Španielska ako zdrojovej krajiny odcházalo v raných 70. rokoch okolo 200.000 osôb. Tento počet do konca 70. rokov klesol na 120.000 a v 90. rokoch predstavoval len 2-3.000 osôb. Napokon, mobilita medzi jednotlivými regiónmi vnútri únie je raltívne slabá – len 1.5% populácie EÚ ročne sa presťahuje do iného regiónu.

Prognózy počtu migrantov

Závery sú také, že aj v prípade úplnej slobody pohybu pracovníkov priamo hneď dňom rozšírenia, ktorým je 1. máj 2004, by došlo len k minimálnej migrácii pracovníkov z pristupujúcich krajín do pôvodných členských štátov. Celkový objem migrácie bol predvídaný na okolo 1% populácie v pracovnom veku, a to po dobu piatich rokov. V únii, ktorá bude mať po rozšírení 450 miliónov obyvateľov, by to bolo okolo 220.000 osôb ročne.

K iným záverom došla štúdia nemeckého ekonomického think-tanku DIW. Táto štúdia zisťovala počty migrantov v Nemecku ako najčastejšej cieľovej krajiny a krajiny s najväčším podielom z celkového počtu migrantov. Následne tieto čísla projektovala ako na iné členské štáty únie, ako aj do budúcnosti. Zdrojovými krajinami v tomto prípade bolo 10 krajín strednej a východnej Európy.

Táto štúdia vychádzala z toho, že pri okamžitom zavedení bezbariérového voľného pohybu osôb hneď po rozšírení by do Nemecka ako cieľovej krajiny prichádzalo asi 220.000 osôb ročne s celkovým migračným potenciálom 2.5 milióna osôb (2.5% populácie 10 krajín strednej a východnej Európy). Extrapoláciou na ďalšie členské krajiny by došlo k nárastu v celkovom počte migrantov z 10 krajín strednej a východnej Európy na 335.000 osôb ročne a dlhodobý potenciál 3.9 milióna osôb.

Väčšina empirických štúdií odhaduje dlhodobý migračný potenciál z krajín strednej a východnej Európy niekde medzi 2 – 4 % ich populácie. Iné štúdie však naznačujú, že dlhodobý migračný potenciál je omnoho väčší a pohybuje sa pre Nemecko niekde medzi 8-10% ich populácie. To by znamenalo, že tieto údaje, pokiaľ by sa vzťahovali na všetky súčasné členské krajiny, by znamenali pre EÚ-15 migračný potenciál až 12-15%.

Vplyv prechodných období

Dopad prechodných období, obmedzujúcich voľný pohyb osôb bezprostredne po rozšírení podľa vzorca 2+3+2 rokov (maximálne 7), sa ukázal byť ako nanajvýš rozpačitý. Závery štúdie DIW poukazujú na to, že odloženie voľného pohybu pracovných síl na neskoršie obdobie nespôsobí zmiernenie migračného tlaku z pristupujúcich krajín. Prechodné obdobia by mali byť využité na zmiernenie prvotného náporu po ich odstránení napr. implementáciou rôznych kvót.

Na druhej strane, je pochopiteľná reakcia tých členských štátov, ktoré sľúbili absolútne slobodný prístup pracovníkom z pristupujúcich krajín na svoj trh práce. S blížiacim sa dátumom rozšírenia a strachom z toho, že kombinácia zatvorených trhov v okolitých krajinách povedie k disproporčnému smerovaniu imigrantov do tých krajín, ktoré nezavedú obmedzenia. Výsledkom sú obmedzenia v Holandsku, Švédsku aj Dánsku. Posledné dve krajiny, ktoré aspoň formálne neobmedzili prístup na svoj trh práce, t. j. Írsko a Veľká Británia, sprísnili aspoň svoje systémy sociálnych dávok, aby vylúčili spoemdzi potenciálnych migrantov tých, ktorých cieľom by nebolo pracovať, ale tieto systémy zneužívať.

Regionálne disparity ako motivácia?

Závery Európskej nadácie pre zlepšenie životných a pracovných podmienok naznačujú, že súvislosť medzi nezamestnanosťou a sklonom k imigrácii nie je taká vysoká, ako sa pôvodne myslelo. Niečo však na rozhodnutie migrantov musí vplývať? Je to mzdový rozdiel medzi krajinou ich pôvodu a cieľovou krajinou? Alebo je to vnímanie rozdielov v kvalite života v zdrojovej a cieľovej krajine?

Bez toho, aby som naznačoval kauzálne súvislosti medzi ekonomickým blahobytom a migráciou, poukážem na konkrétne čísla. HDP na hlavu v parite kúpnej sily v pristupujúcich krajinách predstavuje síce 77% priemeru HDP v EÚ-15 na Cypre a 69% v Slovinsku, no len 35% v Lotyšsku a 39% v Litve. Slovensko dosahuje len 47% priemeru EÚ-15 (údaje sú za rok 2002). Tieto makroekonomické čísla však zahmlievajú regionálne disparity medzi jednotlivými regiónmi pristupujúcich krajín. 37 zo 41 regiónov v desiatich pristupujúcich krajinách je pod priemerným HDP na hlavu EÚ-15. Rozdiely aj v rámci jednotlivých pristupujúcich krajín sú enormné: najbohatšími regiónmi pristupujúcich krajín sú región Praha (135% priemeru EÚ-15) a Bratislavský región (102%). Naopak, najchudobnejší región, ktorým je Lubelskie vojvodstvo v Poľsku, dosahuje len púhych 29% priemerného HDP EÚ-15. Medzi 10 najchudobnejšími regiónmi je aj región Východné Slovensko s 34%. Región Stredné Slovensko dosahuje 37% a región Západné Slovensko 41% priemerného HDP pre capita v EÚ.


Analýza bola uverejnená v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA