O ľudskom otroctve

Autori tejto analýzy obchodovania s ľuďmi tvrdia, že možno smerujeme k bodu, v ktorom sa po páde komunizmu počet ľudí v otroctve na celom svete vyrovná počtu otrokov, aký bol v Amerike po ich dovezení z Afriky pred 450 rokmi.

Podstatou problému obchodovania s ľuďmi je feminizácia chudoby

Ak sú odhady USA správne, možno dosiahneme bod, v ktorom po páde komunizmu počet zotročených ľudí na celom svete dosiahne úroveň, ktorú dosahoval v Amerike po ich prisťahovaní z Afriky. Podľa niektorých odhadov bol počet otrokov v Amerike pred 450 rokmi okolo 12 miliónov; podľa odhadov vlády USA sa v súčasnosti na svete okolo 800,000 až 900,000 ľudí ročne stáva predmetom medzinárodného obchodu. Stávajú sa robotníkmi, prostitútkami, žobrákmi alebo darcami orgánov.

Nech už je (ne)presnoť odhadov akákoľvek, rozmery tohto obchodu sú ohromujúce. No hoci je azylová politika vždy medzi titulmi aktuálnych problémov (aj na summite v Solúni tento týždeň), problém obchodovania s ľuďmi je stále odsúvaný skôr medzi zvláštnosti.

Aby sa utrpenie obetí dostalo do správ a nie len do zvláštnych článkov, ako materiál o ľudskej biede, je potrebné, aby táto otázka bola aspoň pre jednu alebo dve vlády prioritou. Na šťastie sa zdá, že USA sa chopili tejto roly.

Spojené štáty, ktoré už pred tromi rokmi začali vydávať výročné správy pod názvom „Obchodovanie v osobách“ (“Trafficking in Persons”) čiastočne zahanbujú vlády, ktoré konajú a veria, že ich nátlak povedie k zmene.

Tento rok dostalo v tejto oblasti desať krajín vyšší rating, vrátane Arménska, Bieloruska, Ruska a Tadžikistanu. Tento rok hrozí, že budú penalizované a sankcionované krajiny, ktorým sa nepodarilo zabezpečiť „minimálne štandardy“. Je to dôležité gesto. Mohol by pomôcť aj prísľub, že sa budú sústrediť viac na dopytovú stranu podnikania, akým je napr. sex turizmus.

Demonštruje aj príklady, ako je možné rozbiť „zásobovaciu reťaz“, ako rozpoznať a zachytiť obchodníkov a ako prelomiť ich prepojenie na miestnych oficiálnych zástupcov.

Akékoľvek úsilie o rozbitie „zásobovacej reťaze“ však vyžaduje predovšetkým spoluprácu obetí – jednotlivé krajiny by mali zabezpečovať istý „minimálny štandard“, ktorý spočíva napríklad v zabezpečení toho, že s obeťami sa pracuje ako s obeťami a nie zo zločincami, mala by im byť zabezpečená „legálna možnosť odchodu z krajiny, v ktorej by čelili trestom a utrpeniu“ – mnohé západné krajiny ale uplatňujú skôr politiku, ktorá obete účinne odrádza od toho, aby sa prihlásili.

Žena, ktorá sa chce vymaniť spod vynútenej prostitúcie, zvyčajne čelí riziku deportácie, či už okamžitej, ak nemá svedčiť na súde, alebo hneď, len čo nie je viac schopná pomôcť polícii. Európska Komisia prispela do diskusie svojím príspevkom. Obete by podľa nej mali byť prítomné len dovtedy, kým je ich prítomnosť užitočná. Správa však varuje: akonáhle sa vrátia domov, čakajú ich tresty a utrpenie. Zdá sa, že väčšina krajín, ktoré „plne vyhovujú“ štandardom, stanoveným Washingtonským minimom, sa pomaly presúva do kritickej oblasti.

Politika núteného návratu odrádza obete. A odradením obetí vlády redukujú šance zastavenia obchodovania a spomalenia obchodu s „bielym mäsom“.

Ak majú obete vypovedať, mala by im byť ponúknutá nádej nového života. Tento postup bol prijatý v roku 1999 Talianmi, ktorí ponúkajú bývanie, ochranu, povolenie na pobyt, možnosť navštevovania školy, rekvalifikačné kurzy, a pracovné príležitosti obetiam, dokonca i keď nakoniec nie sú uznané ako obete, nesvedčia ani o to nie sú požiadané. Jedine Belgicko a Holandsko ponúkajú podobné programy.

Na druhej strane spektra v rámci EÚ je Grécko. To čo je označované ako hanba EÚ a čo Únia ostro kritizuje je Grécko. Grécko spolu s Kazachstanom, Bosnou a Hercegovinou, Gruzínskom a Uzbekistanom predstavuje krajiny, ktorých „vlády neplnia minimálne štandardy a ani o to patrične neusilujú“. Nemalo by sa šíriť predstava o tom, že členstvo v EÚ automaticky znamená zlepšenie postojov alebo politiky.

Iný spôsob riešenia tohto problému spočíva v jednoduchej schopnosti byť ľudský: tieto ženy (a muži) postrádajú azyl na humanitárnych základoch. Napriek všetkému sú to ale ľudia, ktorí pretrpeli násilie ako aj ostatné formy duševného týrania a fyzickej brutality.

Ak existuje čo i len jediný spôsob ako zastaviť rozširovanie obchodovania s ľuďmi, určite spočíva v odpovedi na otázku, prečo ženám v postkomunistickom svete stále hrozí, že budú odpovedať na inzeráty, ktoré hľadajú „čašníčky“, „opatrovateľky“, „tanečnice“ a „modelky“.

Vo východne Európe a v bývalom Sovietskom zväze sú pravdepodobne ešte vždy mladé ženy a dievčatá, ktoré jednoducho nie sú informované o rizikách, dokonca i v období, keď tento problém prepukol. Spojené štáty by mali ísť ďalej, ako len poskytovať vzdelávanie k „minimálnemu štandardu“. Mali by, ale to platí aj pre EÚ, usilovať o širšie verejné vzdelávanie. Dúfajme, že dnes už je väčšina žien informovaná o tom, že na seba berú riziko. Položme si otázku: Prečo stále hazardujú so svojimi životmi, keď poznajú riziko? Pravdepodobné vysvetlenie, vychádza zo všeobecnej túžby po peniazoch a príťažlivosti Západu. Západ je dôvod, prečo sú ženy medzi najväčšími obeťami postkomunistického prechodu. Nastalo to, čo experti nazývajú „feminizáciou chudoby“ Po revolúcii v sovietskom bloku v roku 1989 a páde Sovietskeho zväzu v roku 1991, boli ženy boli medzi prvými, koho sa dotklo masové prepúšťanie predstavovali zhruba dve tretiny všetkých nezamestnaných v Rusku. Pre dievčatá, ktorá za posledných 12 rokov dospeli na ženami, padli možnosti zlepšenia príjmu a získania istého stupňa nezávislosti. Zvlášť v chudobných, vidieckych regiónoch, ako napr. Moldavsko, ktoré je jednou z hlavných „zdrojových“ krajín, sa chudoba stala zdrvujúcou. Navyše postavenie žien v miestnych komunitách je úbohé (ako uvádza The Economist, podľa odhadov ženskoprávnej skupiny na Ukrajine je až 30% žien na ukrajinských dedinách týraných). V tejto situácii môže byť túžba uniknúť silnejšia.

Znížiť ochotu žien riskovať je možné jedine tak, že postav nie čien sa stane jednou z hlavných úloh, ktorými sa budú krajiny na druhej strane “Bruselskej záclony” zaoberať.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA