Občianstvo EÚ a imigrácia v španielskom kontexte

Autorka sa zaoberá zmenou Španielska z krajiny, tradične vysielajúcej pracovné sily, na tzv. imigračnú krajinu a vplyvom tejto zmeny na španielsku spoločnosť v súvislosti s integráciou imigrantov. Na príklade latinskoamerických pracovníkov v Španielsku vysvetľuje imigračnú politiku vlády Josého Zapatera.

Integrace, partner
Integrace, partner


Koncept európskeho občianstva bol najdôležitejším osobným príspevkom španielskeho premiéra Felipe Gonzáleza v negociáciách predchádzajúcim Maastrichtskej zmluve začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. V tom období okolo 600.000 Španielov žilo a pracovalo v okolitých jedenástich členských štátoch EÚ. V Španielsku sa naopak legálne usadilo len 150.000 občanov EÚ. Ukončenie sedemročného prechodného obdobia na voľný pohyb španielskych pracovníkov po vstupe krajiny do ES sa časovo zhoduje so zavedením inštitútu európskeho občianstva. Po roku 1993, kedy vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva sa občania Španielska stali zároveň občanmi európskymi. Približne v rovnakom čase došlo k výraznej zmene Španielska, tradične vysielajúceho pracovnú silu, v krajinu imigračnú alebo cieľovú pre občanov tak členských krajín EÚ (komunitárni imigranti) ako i mimo EÚ (extrakomunitárni imigranti).

Počas maastrichtských jednaní, ktoré začali koncom roku 1990 a boli ukončené v decembri 1991, predložili predstavitelia Španielska k mnohým otázkam konštruktívne návrhy. Nemecko, ktoré nezabudlo Španielsku podporu pri zjednocovacom procese, mu povolilo zhostiť sa počas negociácií úlohy najvplyvnejšieho južného aktéra EÚ. Madrid považoval za kľúčové nasledovné tri záležitosti: okrem konceptu európskeho občianstva a otázok s ním súvisiacich (napr. Európsky pas) to bola ekonomická a sociálna kohézia (vytvorenie Kohézneho fondu) a vznik Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (CFSP).

Klasické verzus európske občianstvo

Občianstvo môžeme vo všeobecnosti definovať ako právny a politický status prostredníctvom ktorého občan ako jednotlivec získava určité práva (občianske, politické, sociálne)
a zároveň má určité povinnosti (napr. platenie daní, tradične výkon vojenskej služby atď.), ktoré ho oprávňujú účastniť sa na spoločenskom živote štátu, ktorého sú občanom. Toto oprávnenie vyplýva z demokratických zásad suverenity národa. Občan (Španielska, Británie, USA atď.) disponuje právami, ktoré mu priznáva ústava, avšak okrem nich má povinnosti vzťahujúce sa k spoločenstvu.

Tieto práva a povinnosti sa vzťahujú na osoby, ktoré žijú v štáte, ktorého sú občanom. Osoby žijúce na území, ktorého nie sú štátnym občanom sú spravidla z týchto práv a povinností vyňatí. Jedná sa predovšetkým o prisťahovalcov pochádzajúcich z krajín mimo EÚ – extrakomunitárnych imigrantov, ktorí žijú v niektorej z členských krajín únie. Každý štát disponuje vlastnými normami, ktoré regulujú spôsob získavania občianstva, čiže statusu občana daného štátu.

Tento klasický koncept občianstva existuje od čias liberálnych revolúcií konca 18. storočia, kedy prvoradý dôraz bol kladený na národný štát ako politické spoločenstvo združujúce jednotlivcov – občanov. Občianstvo sa podľa klasických teórií vzťahovalo na národnosť.

Právny rámec európskeho občianstva

Koncept európskeho občana sa zrodil v holandskom Maastrichte 7. februára 1992, kedy bola podpísaná Zmluva o založení Európskej únie. Európske občianstvo, vzťahujúce sa na občanov všetkých členských krajín EÚ, nenahrádza, ale dopĺňa štátne občianstvo. Občianstvo EÚ, založené na reciprocite práv Európanov v mnohých aspektoch predstavuje novú hranicu. Keď jediným rozdielom medzi občanmi a cudzincami bola národnosť prijímajúceho štátu, vývoj smeroval k znižovaniu rozdielov prostredníctvom rovnosti sociálnych práv udeľovaných imigrantom, ktorí boli predovšetkým pracovníkmi. Situácia sa zmenila zavedením kategórie Európanov, ktorá zvýrazňuje rozdiely medzi statusom komunitárnych a extrakomunitárnych imigrantov.

V záveroch summitu v Tampere (15. – 16. október 1999) sa vyskytoval okrem iných cieľ, aby bola štátnym príslušníkom tretích krajín s dlhodobým legálnym pobytom ponúknutá možnosť získania štátneho občianstva členského štátu EÚ, v ktorom pobývajú. Získanie štátneho občianstva istým spôsobom uľahčuje imigrantom integráciu, hoci nie je konečným cieľom integračného procesu a ako také nerieši problémy so sociálnym vylúčením a diskrimináciou. Napriek tomu je získanie štátneho občianstva mimoriadne dôležitým krokom k začleneniu sa do hostiteľskej spoločnosti, nakoľko poskytuje občianske práva a de iure umožňuje imigrantovi účasť na politickom, občianskom, spoločenskom, ekonomickom a kultúrnom živote členského štátu.

Správa Európskej komisie z novembra 2000 uvádza koncept občianskej príslušnosti, ktorý znamená priznanie určitých základných práv a povinností imigrantom, ktoré by inak nadobúdali postupne v priebehu rokov. Primárnym cieľom konceptu občianskej príslušnosti je, aby s nimi bolo v hostiteľskom štáte zachádzané rovnako ako so štátnymi občanmi, aj keď ešte nie sú naturalizovaní. Základný rámec občianskej príslušnosti predstavuje Charta základných práv (Časť II. Zmluvy o založení Ústavy pre Európu), pričom niektoré práva imigrantov vyplývajú už z univerzálnej podstaty týchto práv a iné sú odvodené od práv prislúchajúcich občanom EÚ: právo voľného pohybu a pobytu, právo pracovať, usadzovať sa a poskytovať služby, právo voliť a kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu a v komunálnych voľbách, právo na diplomatickú a konzulárnu ochranu, petičné právo, právo na prístup k dokumentom a zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Získanie občianskej príslušnosti po určitom počte rokov by mnohým imigrantom pomohlo integrovať sa do hostiteľskej spoločnosti. Rovnako by sa mohlo stať prvým krokom v procese získania plnohodnotného občianstva daného členského štátu.

Španielsko – nová imigračná krajina

Integrácia Španielska do Európskych spoločenstiev a následný ekonomický rast krajiny mali za následok výrazné zvýšenie imigrácie od polovice osemdesiatych a najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Počet cudzincov v Španielsku vzrástol z 241.971 v roku 1985 na 499.773 v roku 1995. Podľa národného štatistického úradu bolo začiatkom tohto roka v Španielsku registrovaných 3.691.500 cudzincov, čo predstavuje 8,4 percenta z celkovej populácie Španielska.

Táto zmena nebola len kvantitatívna, ale aj kvalitatívna. Do polovice deväťdesiatych rokov takmer 60 percent zahraničných pracovníkov pochádzalo z krajín EÚ. Následne sa toto percento výrazne zredukovalo v prospech imigrantov z tretích krajín, najmä zo Severnej Afriky (Maroko), Latinskej Ameriky (Ekvádor, Kolumbia, Peru), Ázie (Čína) a nedávno i z východnej Európy (Bulharsko, Rumunsko, Poľsko). Komunitárnych imigrantov, vlastniacich práva občanov EÚ v súčasnosti prevyšujú imigranti extrakomunitárni, na ktorých sa tieto práva nevzťahujú. Výnimku tvoria rodinní príslušníci občana EÚ (ktorým môže byť i občan tretej krajiny v manželskom zväzku s občanom EÚ, ďalej deti mladšie ako 21 rokov alebo staršie deti závislé na rodičoch – typicky študenti či handicapovaní, rodičia oboch manželov, pokiaľ sú na nich závislí a žijú spoločne s pracovníkom), na ktorých sa naopak európske občianstvo vzťahuje.

Prílev zahraničnej pracovnej sily ide ruka v ruke s obdobím ekonomického rastu. Demografické údaje navyše dokazujú, že Španielsko potrebuje a v najbližších desaťročiach bude potrebovať imigrantov. Dôvodom je, že krajina si nemôže dovoliť dlhotrvajúce starnutie svojej populácie, pokiaľ sa má udržať dynamika ekonomického rastu. Dopady poklesu pôrodnosti v posledných rokoch je náročné kompenzovať v strednodobom horizonte bez pomoci imigrantov.

Z hľadiska previazanosti imigračnej politiky EÚ a Španielska ako členského štátu je potrebné zdôrazniť, že udelenie povolenia k pobytu a práci v Španielsku ešte neznamená, že imigranti z nečlenských krajín budú mať automaticky právo žiť a pracovať kdekoľvek v EÚ. Pri extrakomunitárnej migrácii platí odlišný režim ako pri komunitárnej migrácii, teda migrácii v rámci EÚ, kde sa aplikuje právo občanov EÚ na voľný pohyb osôb. Aj toto právo ale má svoje výnimky, napríklad zavedenie prechodných období na slobodu pohybu osôb zo strany väčšiny pôvodných štátov pätnástky voči novým členským krajinám po ich vstupe do EÚ (pravidlo 2+3+2 roky).

Rozdiel v stupni integrácie komunitárnych a extrakomunitárnych imigrantov je značný.

U prvých menovaných je integrácia omnoho jednoduchšia a bezproblémovejšia. V dnešnom Španielsku počet imigrantov z tretích krajín vysoko prevyšuje počet imigrantov z EÚ. Až dve tretiny z nich patria ku kategórii extrakomunitárnych imigrantov. Tento fakt vysvetľuje nízku úroveň integrácie imigrantov v Španielsku. Medzi hlavné dôvody, pre ktoré sú komunitárni imigranti viac integrovaní do hostiteľskej spoločnosti patrí predovšetkým fakt, že sú občanmi EÚ, ktorá predstavuje priestor s podobnými kultúrnymi a historickými charakteristikami, jednotnú ekonomickú zónu, podobné pracovné prostredie a pracovné návyky, prípadne nároky na vzdelanie, odbornú prax atď.

Integrácia imigrantov – cesta k multikulturalizmu?

Jedným z dôsledkov integrácie extrakomunitárnych imigrantov v prijímajúcej spoločnosti je vznik tzv. sociálnej diverzity, to znamená koexistencie viacerých rozdielnych sociálnych skupín v jednom spoločenstve. V Španielsku sa imigrácia postupne stávala rozhodujúcim ukazovateľom kultúrnej diverzity, jednak kvôli svojej špecifickosti (politicko-právne aspekty občianstva), ako aj záujmu, ktorý tento fenomén vyvolával v ostatných členských krajinách EÚ.

Prítomnosť imigrantov odlišného pôvodu vnáša do prijímajúcej spoločnosti diverzitu, rast etnickej plurality, čerstvý vzduch. Základnými identifikačnými znakmi etnickej komunity sú predovšetkým národnosť, jazyk, náboženstvo, prípadne niektoré fyzické znaky. Nadnárodné migračné procesy sú zdrojom permanentnej obnovy etnickej diverzity prijímajúcej spoločnosti a tým pádom i zdrojom stále viacej sa rozmáhajúceho multikulturalizmu tej istej spoločnosti. O pôvodnej etnickej spoločnosti veľa vyjadrí jej vzťah k imigrantom, teda k rozdielnej etnickej skupine. Prijímajúca spoločnosť má spravidla dve možnosti: prijať ju ako seberovnú, uznať jej základné práva, alebo sa k nej postaviť ako k etnickej menšine a prijať ju ako podriadenú, menejcennú skupinu.

Samotný pojem multikulturalizmus označuje politiku, ktorá zdôrazňuje jednotné charakteristiky rozdielnych svetových kultúr, najmä ak spolu koexistujú v jednej prijímajúcej krajine. Slovo multikulturalizmus bolo prvýkrát použité v roku 1957 v súvislosti so Švajčiarskom a rýchlo sa rozšírilo v 60. rokoch v Kanade.

Výsledky rôznych štúdií k problematike sociálneho začleňovania imigrantov upozorňujú, že sociálna politika v Španielsku nebude úspešná, pokiaľ sa jej nepodarí odstrániť prekážky, ktoré menšine bránia v prístupe k ekonomickým prostriedkom (zamestnanie, mzdy, sociálne služby atď.) a k politickému občianstvu (stabilita právnych vzťahov, uznanie politických práv). V súčasnom období rozširujúcej sa Európskej únie ostanú moderné politické proklamácie o multikultúrnej európskej spoločnosti len frázami a bez praktickej realizácie budú viesť k legitimácii vykorisťovania a statusu podriadenosti etnických minorít.

V súčasnosti Španielsko napriek nespornej snahe politických elít postráda konečný model sociálnej integrácie imigrantov. Dôkazom toho je vývoj oficiálnej politiky štátu v posledných rokoch, ktorá dostatočne nedefinovala základné orientačné línie vzťahu spoločnosti k imigrantom. Najväčší záujem v tejto oblasti vyvolal návrh na reformu španielskeho vzdelávacieho systému. Ide o návrh implementovať multikultúrnu výchovu a vzdelávanie do španielskych škôl. Multikultúrna výchova je definovaná ako výchovné pôsobenie zamerané na rozvoj chápania iných kultúr, na rozvoj tolerancie estetického vkusu voči iným kultúram a v konečnom dôsledku na rozvoj medziľudskej tolerancie. Rôzne kultúry chápe ako prirodzene rovnocenné, berie však do úvahy ich historické a sociálne súvislosti, ich rôzne spôsoby sebavyjadrenia. Multikultúrna výchova je dnes dôležitým prostriedkom odstraňovania xenofóbie, rasizmu a predchádzania etnickým nepokojom.

Príklad Latinoameričanov

Byť európskym občanom je nevyhnutnou podmienkou pre získanie práce v EÚ, nakoľko len na občanov EÚ sa vzťahuje právo na voľný pohyb pracovníkov. Vzťah medzi občianstvom EÚ a slobodou pohybu je však dodnes nejasný. Na takmer rovnakú úroveň dôležitosti sa šplhá znalosť jazyka prijímajúcej krajiny. Tento fakt vysvetľuje, prečo sú v Španielsku tak početní pracovníci z Latinskej Ameriky i napriek tomu, že nie sú občanmi EÚ. Patria teda do kategórie extrakomunitárnych imigrantov postrádajúcich status európskeho občana. Navyše často čelia rôznym administratívnym prekážkam, nedostatočnej informovanosti a mnohí majú nízke vzdelanie, čo im bráni v získavaní lepších pracovných miest.

Keďže zatiaľ neexistuje dohoda s krajinami MERCOSURU o voľnom pohybe osôb, mnohí občania Latinskej Ameriky pracujú v Španielsku ilegálne. Kabinet Josého Zapatera sa tento problém snaží riešiť novým Imigračným zákonom, platiacim od 7. februára 2005. Ilegálni imigranti, pracujúci v Španielsku minimálne od augusta 2004 mali tri mesiace (od 7. februára 2005 do 7. mája 2005) na predloženie potrebnej dokumentácie k legalizácii svojho pobytu. Legalizácia pobytu extrakomunitárnych imigrantov je prvým krokom k udeleniu španielskeho občianstva. Môže oň požiadať každý cudzinec, ktorý určitý presne stanovený čas pobýva legálne v Španielsku. Potrebná minimálna dĺžka pobytu sa mení podľa národnosti a iných okolností žiadateľa. Podrobnosti o získaní španielskeho občianstva obsahuje napr. španielska webová stránka: http://www.conpapeles.com.

Vlády krajín Latinskej Ameriky môžu tiež požiadať španielsku vládu prostredníctvom svojich veľvyslanectiev v Španielsku o udelenie pracovných povolení pre svojich občanov ako to už urobili vlády Ekvádoru, Poľska a Maroka. Zároveň môžu požiadať ostatné členské štáty EÚ
o pracovné povolenia pre občanov LA, čo by zabránilo ich ilegálnemu postaveniu v týchto krajinách. Únii v súčasnosti chýbajú štyri milióny pracovníkov v turizme, milión a pol v oblasti informatiky a komunikácií, veľmi žiadané sú i špecializované zdravotné sestry. Ideálne by tiež bolo umožniť občanom LA legálne žijúcim v Španielsku získať španielske občianstvo už po dvoch rokoch pobytu. Len v tom prípade by sa na nich vzťahovali práva občana EÚ. Týmito opatreniami vlády LA demonštrujú politickú vôľu riešiť problémy, s ktorými sa ich občania potýkajú na území nielen španielskeho štátu.

Problém s integráciou pretrváva

V Španielsku sa s imigrantmi vo všeobecnosti dobre zaobchádza, ale nie sú integrovaní do väčšinovej spoločnosti. Súvisí to predovšetkým s faktom, že imigrácia je viac menej novým fenoménom, na ktorý si Španieli len postupne, a nie veľmi radi zvykajú. Otázkou je, či sa ich nepriateľský postoj voči imigrantom vytratí, keď tento fenomén prestane byť nóvom. Na druhej strane je zrejmé, odhliadnuc od niekoľkých prípadov, že organizovaný rasizmus voči imigrantom existuje v Španielsku len vo veľmi nízkej miere. Príčina je pravdepodobne v tom, že rasizmus celkovo nie je v Španielsku veľmi rozšírený. Ako konštatuje José Varela Ortega zo združenia José Ortega y Gasset, “výraz bloody foreigners jednoducho v Španielsku neexistuje”.

Novinkou v oblasti integrácie je príprava strategického plánu integrácie imigrantov v Španielsku a tiež zákon o právach španielskych občanov žijúcich v zahraničí. Štátna tajomníčka pre imigráciu Consuelo Rumí v júni tohto roku zdôraznila, že migračná politika vlády Josého Zapatera spočíva na troch hlavných pilieroch: kontrola ilegálnej a nepravidelnej imigrácie, riadenie a regulovanie migračných tokov prostredníctvom novely imigračného zákona a napokon integrácia imigrantov žijúcich v Španielsku. Nový integračný plán by mal byť hotový na jeseň 2005.

Isté je, že zmena v imigračnú krajinu Španielsku spôsobuje nemalé problémy. Všeobecne neobľúbenými sú, čo potvrdzujú všetky prieskumy verejnej mienky, imigranti afrického pôvodu. Podľa slov jedného marockého robotníka “španielski politici sú na omyle… Španielsko nie je juh Európy ako si ony myslia a radi tvrdia… Španielsko je sever Afriky a má bližšie k našej spoločnosti ako k európskej”.


Analýza bola uverejnená na portáli Integrace.cz 22. septembra 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA