Problémy britského sociálneho modelu

Britská ekonomika je považovaná za jednu z najúspešnejších v EÚ. Autor však upozorňuje na problémy, ktoré vytvára v sociálnej oblasti.

café babel
café babel

 

Britská „New Labour“ uspela v ochrane krajiny pred nezamestnanosťou a krízou sociálneho systému, ktorá v súčasnosti sužuje niektoré iné krajiny EÚ. Za štatistikami sa však skrýva menej ružový obraz.

Aký rozdiel vie priniesť jedno desaťročie! Za posledných desať rokov sa nezamestnanosť v Británii radikálne znížila a hrubý domáci produkt zas vzrástol. Teraz je krajina bohatšia (v HDP na hlavu) ako Francúzsko či Nemecko, ktorých stagnujúcim ekonomikám sa ťažko darí podporovať drahé sociálne systémy. Dôvody, ktorými sa tieto zmeny vysvetľujú, zahŕňajú nižšie dane, flexibilnejší trh práce či prístup „podporujúci podnikanie“. Britský sociálny štát je menší, zameriava sa hlavne na tých, ktorí sú na tom najhoršie, a kladie menší dôraz na „národnú solidaritu“ než francúzsky či nemecký. Namiesto toho sú jednotlivci podporovaní v tom, aby sa sami zabezpečili na starobu a chorobu.

Britský sen?

Za týmito vynikajúco vyzerajúcimi ekonomickými štatistikami sa však skrýva úplne odlišná realita modernej Británie. Fakt, že britský sociálny štát je o takmer 30 % menší (ako podiel na HDP) než francúzsky alebo nemecký, vysvetľuje, prečo sa Británia umiestňuje pravidelne v indexe ľudskej chudoby OSN (ktorý sa zaoberá otázkami, ako zdravie obyvateľstva, vzdelanosť, životný štandard a sociálna vylúčenosť) až za svojimi kontinentálnými náprotivkami a prečo je jej miera detskej chudoby o 51 % vyššia než v Nemecku a takmer dvojnásobná v porovnaní s Francúzskom. Odkedy prišla v roku 1997 k moci Labouristická strana, nerovnosť v skutočnosti narastala, zatiaľ čo vo Francúzsku, Nemecku či Taliansku klesá.

Iniciátor všeobecnej zdravotnej starostlivosti Clement Attlee by sa z britských chabo financovaných sociálnych služieb obracal v hrobe. Napriek tomu vláda nie je pripravená zvýšiť dane, aby mohla urobiť potrebné investície. Zdravotníctvu chýbajú lôžka v nemocniciach i doktori, úmrtnosť dojčiat patrí medzi najvyššie v západnej Európe. Ľudia sa dožívajú nižšieho veku než vo Francúzsku, Nemecku alebo Taliansku. Vzdelávací systém je polarizovaný medzi verejné školy v chudobných štvrtiach na jednej strane a exkluzíve súkromné školy na strane druhej. V Británii je nižšia sociálna mobilita než v ktorejkoľvek inej rozvinutej krajine, stav životného prostredia je mimoriadne zlý. A pokiaľ ide o verejnú dopravu, čím menej o nej budeme hovoriť, tým lepšie. Francúzski a nemeckí pracujúci majú v roku priemerne o 235 hodín voľného času viac než britskí, no ich produktivita na hodinu je výrazne vyššia. A nakoniec, podľa údajov OECD narástla v rokoch 1990 až 2000 „spokojnosť so životom“ vo Francúzsku a Nemecku o 7 %, v Británii klesla o 2,6 %.

Iný typ sociálneho štátu

Najlepším riešením sociálnych problémov Francúzska a Nemecka (a do istej miery aj Talianska, Španielska a Beneluxu) nie je nasledovať britský príklad. V situácii, keď nadnárodné spoločnosti presúvajú nekvalifikované a polokvalifikované pracovné miesta inde, západoeurópskou odpoveďou by nemalo byť zníženie sociálnych výdavkov. Tým sa len nadnárodným spoločnostiam umožní vydieranie trhu práce a podkopávanie životných štandardov v mene konkurencieschopnosti.

Tieto ekonomiky by mali pre vyriešenie problémov prijať sociálny štát, ktorý by sa blížil viac škandinávskemu modelu. V ňom štát ochraňuje pracujúcich zohrávaním väčšej úlohy v hospodárstve, a to jednak vlastníctvom časti výrobného sektoru, ako aj dobre financovanými a rozsiahlymi sociálnymi službami. Napriek ekonomickým problémom sú škandinávske krajiny stále veľmi bohaté, a tak by mohol podobný proces prerozdeľovania bohatstva prostredníctvom sociálnych systémov starajúcich sa o človeka „od kolísky po hrob“ pomôcť zabezpečiť dostatočný životný štandard a ochrániť pracujúcich pred negatívami globalizácie aj v iných krajinách. S vyššími daňami, hlavne pre bohatých, môže štát mobilizovať prostriedky potrebné na zvýšenie nevyhnutných výdavkov.

Peniaze alebo (kvalita) život(a)!

Sociálny štát musí poskytovať aj rozumnú podporu v nezamestnanosti. Neoliberáli označujú „príliš štedré“ podpory za príčinu vysokej nezamestnanosti. V skutočnosti však slabý sociálny systém nenúti nezamestnaných v Británii, aby sa čo najskôr vrátili do zamestnania. Naopak, vytvára veľké množstvo „pracujúcich chudobných“. Ak by však boli garantované dostatočné práva pracujúcich, obmedzený pracovný týždeň a dobré pracovné podmienky, vyššie podpory, nebude potrebné nevyhnutne znižovať motiváciu nezamestnaných vrátiť sa do práce, ako to dokazujú škandinávske ekonomiky.

Sociálny štát podporujúci dobré verejné služby, infraštruktúru a sociálnu súdržnosť bude produkovať presne ten typ vzdelanej, zdravej a spokojnej pracovnej sily, o ktorú by mali mať firmy mimoriadny záujem. Britský sociálny štát, aj keď vytvára viac bohatstva, nie je cestou vpred, a zas súčasný francúzsky a nemecký systém nie je schopný zabezpečiť dostatočný rast, zamestnanosť či garanciu udržania životného štandardu. Západná Európa však už dosiahla vysokú mieru bohatstva, nemusí sa za každú cenu usilovať o viac. Namiesto toho potrebuje jeho spravodlivejšie prerozdelenie.


Ďalšie komentáre a analýzy nájdete na stránkach Café Babel

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA