Sociálna ochrana v Európskej únii

Autor si v analýze všíma rozdiely v rozsahu i prístupoch k sociálnej pomoci v jednotlivých krajinách Európskej únie.

FES, Partner
FES, Partner

 

Výdavky štátneho rozpočtu na sociálnu ochranu vlastnej populácie sú jedným zo základných socioekonomických ukazovateľov, ktoré sa v členských krajinách Európskej únie pravidelne sledujú, analyzujú a zverejňujú.

Sociálna pomoc je v Európskej únii na štatistické účely definovaná ako pomoc zahŕňajúca všetky intervencie verejných alebo súkromných aktérov, ktorej cieľom je uľahčiť jednotlivcom alebo domácnostiam ich situáciu v istom definovanom súbore rizík, ak nie je krytá z iných zdrojov.

Rozsah pomoci

V krajinách Európskej únie je miera sociálnej ochrany populácie dlhodobo stabilná. V roku 1992 bola pre krajiny EÚ-15 (ktorá však vtedy ešte neexistovala) na úrovni 27,7 percenta HDP. Najvyššiu úroveň dosiahla krátkodobo v období 1994 – 1996 a pohybovala sa na úrovni 28,5 percenta (1994) a 28,4 percenta (1996). Potom mierne klesla a v roku 2001, za ktorý sú dostupné súhrnné údaje za sledované obdobie rokov 1992 – 2001, dosiahla 27,5-percentný podiel na HDP krajín EÚ-15. V roku 2001 pritom išlo o mierny nárast v porovnaní s predchádzajúcim rokom, keď podiel výdavkov na sociálnu ochranu v roku 2001 vzrástol o 0,2 percenta HDP v porovnaní s rokom 2000.

Relatívne čísla

Medzi jednotlivými členskými krajinami EÚ však v miere výdavkov existovali počas celého sledovaného obdobia značné rozdiely. Nedá sa hovoriť o tom, že by v tomto socioekonomickom ukazovateli dochádzalo k akejsi homogenizácii. Naopak, miera sociálnej ochrany je produktom rôznych sociálnych systémov, ktoré na celoeurópskej úrovni nie sú harmonizované, a preto medzi členskými krajinami možno pozorovať odlišnosti.

V roku 1992 na sociálnu ochranu vydávali z verejných financií relatívne najmenej štáty ako Portugalsko (18,4 percenta HDP), Írsko (20,3 percenta), Grécko (21,2 %) a Španielsko (22,4 %). Medzi krajiny, ktoré v tom čase míňali na sociálnu ochranu relatívne najviac, patrili Švédsko (37,1 percenta), Fínsko (33,6 %), Holandsko (31,9 %) a Dánsko (30,3 percenta). O desaťročie neskôr, čiže v roku 2001, sa situácia mierne zmenila: krajinami s najnižším podielom výdavkov na sociálnu ochranu zo svojho HDP boli Írsko (14,6 %) nasledované Španielskom (20,1 %), Luxemburskom (21,2 %) a Portugalskom (23,9 percenta), kým medzi krajiny s „nadpriemerným“ relatívnym podielom sociálnej ochrany na HDP patrili Švédsko (31,3 percenta), Francúzsko (30 %), Nemecko (29,8 %) a Dánsko (29,5 %).

Spomedzi európskych (netranzitívnych) krajín, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie, došlo na Islande počas sledovaného obdobia k nárastu z 18,2 (1992) na 20,1 percenta (2001), v Nórsku k poklesu z 28,2 (1992) na 25,6 (2001) a vo Švajčiarsku vzrástla miera sociálnej ochrany z 23,3 (1992) na 28,9 percenta (2001).

Za pristupujúce krajiny, o ktoré sa medzičasom EÚ-15 rozšírila, sú údaje dostupné len v niektorých prípadoch (Maďarsko, Malta, Slovinsko a Slovensko), a aj to len za posledných niekoľko rokov. V roku 2001 tak Slovensko vydávalo na sociálnu ochranu 19,1 percenta svojho HDP, čo je síce v porovnaní s priemerom EÚ-15 podstatne menej, ale v porovnaní so susedným Maďarskom (19,9 percenta) alebo Maltou (18,3 percenta) ide o porovnateľný ukazovateľ. Slovinsko sa v roku 2001 blížilo k priemeru EÚ-15 s 25,6-percentným podielom sociálnej ochrany na HDP.

Absolútne čísla

Tieto relatívne čísla však nemajú veľkú vypovedaciu schopnosť, pokiaľ ide o zohľadnenie celkovej sumy, ktorá je použitá na účely sociálnej ochrany. Názornejším je ukazovateľ, ktorý vyjadruje výdavky na sociálnu ochranu na jedného obyvateľa (per capita) v konštantných cenách z roku 1992. Pri tomto pohľade udrie do očí skutočnosť, že k najvyššiemu medziročnému nárastu výdavkov na sociálnu ochranu počas sledovaného obdobia došlo v Portugalsku (6,3 percenta), Grécku (5,6 %), Írsku (4,7 %), Luxembursku (4,1 %) a Veľkej Británii (3 percentá), kým priemer EÚ-15 bol len 1,9 percenta ročne.

Rozdiely medzi členskými štátmi vyplávajú na povrch veľmi zreteľne v prípade, keď na porovnanie použijeme ukazovateľ výdavkov na sociálnu ochranu per capita, vyjadrený v parite kúpnej sily. V tejto komparácii má najvyššie výdavky na sociálnu ochranu Luxembursko, za ním nasleduje Dánsko, Rakúsko, Holandsko a Nemecko. V absolútnych číslach však Nórsko predstihuje všetky krajiny EÚ-15 a Švajčiarsko sa nachádza pred Rakúskom. Na druhom konci škály sú (v zostupnom poradí) Grécko, Írsko, Španielsko a Portugalsko. Pred nimi sa však nachádza Slovinsko. Pokiaľ ide o Maďarsko a Slovensko, tieto krajiny sa nachádzajú na absolútnom „chvoste“ (nie sú však dostupné údaje za všetky kandidátske/nové členské krajiny) a miera ich výdavkov na sociálnu ochranu na jedného obyvateľa je štyrikrát nižšia ako v Nórsku.

Štruktúra sociálnej ochrany

V súčasnosti (teda podľa údajov z roku 2001) sa na sociálnej ochrane v členských štátoch EÚ-15 najviac podieľali výdavky, ktorých adresátmi bola skupina ľudí v starobe. Išlo o 46 percent všetkých výdavkov na sociálnu ochranu, čo úhrnne predstavovalo 12,2 percenta HDP v EÚ-15. Najvyšší podiel výdavkov v tejto oblasti (vyše 60 percent) má Taliansko, ktoré je krajinou s najstaršou populáciou v EÚ – v roku 2001 to bolo 24,3 percenta, pričom priemer EÚ-15 predstavoval 21,6 %. Aj Grécko, Rakúsko, Veľká Británia, Švajčiarsko a Malta majú populáciu staršiu, ako je európsky priemer. Na druhej strane, krajinou s najmladšou populáciou je Írsko, kde je 30 percent obyvateľov pod vekovým limitom 20 rokov (priemer EÚ-15 v roku 2001 bol 23,1 percenta). Podiel starých osôb v Írsku bol len pätnásťpercentný a na ich sociálnu ochranu išla iba štvrtina celkových výdavkov. V Slovenskej republike sa pre osoby v starobe vypláca úhrnne 39,7 percenta všetkých dávok sociálnej pomoci (2001).

Ďalšia zložka sociálnej pomoci – zdravotná starostlivosť – predstavuje 28 percent celkových výdavkov na sociálnu ochranu. V Írsku jej podiel predstihuje výdavky na osoby v starobe, zatiaľ čo v Dánsku dávky zdravotnej starostlivosti predstavujú len dvadsaťpercentný podiel. Na Slovensku ide o 33,1 percenta dávok sociálnej pomoci.

Priemer dávok pre osoby s postihnutím je v EÚ-15 osempercentný, no takmer raz taký je vo Fínsku a Luxembursku a vysoký je aj v Dánsku a Švédsku. Relatívne nízky podiel dosahujú dávky tohto charakteru v Grécku, Írsku a Taliansku. Na Slovensku ide pre osoby s postihnutím 8,1 percenta dávok.

Rovnako osempercentný podiel na sociálnej ochrane majú výdavky na rodinu a deti. Najvyšší podiel – 12 percent – existuje v Luxembursku, Dánsku, Írsku a Fínsku, ale aj na Islande, v Nórsku a Maďarsku. Najmenší podiel majú tieto dávky v Španielsku, Taliansku a Holandsku – len 5 percent z celkových dávok sociálnej pomoci. Na Slovensku ide o 8,6-percentný podiel.

Veľké rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi EÚ-15 existujú aj v dávkach vyplácaných v prípade nezamestnanosti. Priemer EÚ-15 (2001) je v tomto ohľade 6,2 percenta. V Belgicku a Španielsku je však až dvanásťpercentný, kým v Luxembursku, Taliansku, Veľkej Británii, ale aj na Islande, v Nórsku a Švajčiarsku je menej ako trojpercentný. Na Slovensku táto položka v roku 2001 tvorila 3,4 percenta dávok.

Zdroje financovania

Aj v tejto otázke existujú medzi jednotlivými členskými krajinami Európskej únie značné rozdiely. Dôvody sú prevažne historické a súvisia so zavádzaním sociálnych systémov v minulosti. V súčasnosti (2001) tvoria väčšinu zdrojov, z ktorých sa financujú dávky sociálnej pomoci, príspevky do systémov sociálneho poistenia, ktoré predstavujú 60,5 percenta celkových príjmov. Tu existujú dve skupiny prispievateľov – zamestnanci a zamestnávatelia. Ďalších 36 percent tvoria príspevky vlád, ktoré sú financované prostredníctvom daní. Tento celoeurópsky priemer však stiera rozdiely medzi jednotlivými krajinami. Preto napríklad v Belgicku, Španielsku, Francúzsku, Holandsku a Grécku zohrávajú dominantnú úlohu systémy sociálneho zabezpečenia, ktorých podiel na celkovej sociálnej ochrane prevyšuje 65 percent. To isté platí aj pre pristupujúce krajiny Maltu, Slovensko a Slovinsko.

Naopak, Dánsko, Írsko, ale aj Nórsko financujú svoje systémy sociálnej ochrany predovšetkým z daní – podiel takto získaných zdrojov je viac než 58-percentný. Veľký podiel zdrojov z daní existuje i vo Veľkej Británii, Luxembursku, Švédsku a na Islande. Financie z iných zdrojov dosahujú v EÚ-15 relatívne nízky podiel – 3,4 percenta v roku 2001. Opak je pravdou pre Holandsko a Švajčiarsko, kde sa podiel financií, ktoré nie sú získané ani z daní ani zo systémov sociálneho poistenia, šplhá až na hranicu 17 percent.


Analýza bola vypracovaná v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA