Zrastanie Európy: rozširovanie EÚ vo východnej Európe a odbúravanie rozdielov v príjmoch

Prvé rozšírenie EÚ smerom na Východ sme už absolvovali. Konalo sa v roku 1990 vstupom nových východonemeckých krajín do Spolkovej republiky Nemecko.

 

Nemecké zjednotenie predstavuje fóliu, na základe ktorej sa dá dobre analyzovať aj budúce zjednocovanie Európy. Postkomunistické východonemecké hospodárstvo nebolo na tento krok vôbec pripravené. Nielenže prebralo jedným krokom európske právo, acquis communitaire, ale tiež ďaleko obsiahlejšie a hlbšie zasahujúce nemecké právo. Muselo prevziať tiež spoločnú menu za podmienok giganticky nadhodnoteného výmenného kurzu 1:1, namiesto realistického 1:4, alebo 1:7. Jeho náklady vrátane platov sa blížili prudko západonemeckej úrovni, bez toho, aby sa dosiahla jej produktivita. V konečnom výsledku sa východonemecké hospodárstvo zosypalo a nezamestnanosť stúpla na 20 až 30 %. Nerovnosť v príjmoch a majetku prudko stúpla. Tento trend sa nezaznamenal len vo Východnom, ale tiež v Západnom Nemecku. Vďaka obrovskému transferu prostriedkov zo Západu na Východ sa síce výška príjmov v obidvoch „častiach štátu“ vyrovnávala, ale za cenu neustále rastúcej nezamestnanosti a nerovnosti v obidvoch častiach štátu.

Ako sa bude zjednocovanie Európy odlišovať od zjednocovania Nemecka. Porovnateľné dimenzie sú nápadne podobné, čo sa týka pomeru obyvateľstva 1:4, príjmov na hlavu 1:5, a národného dôchodku 1:20. Presun 5% príjmov zo strany bohatých by zdvojnásobil príjem chudobných -prinajmenšom v nemeckých pomeroch. Európsky scenár bude ale vyzerať ináč, už kvôli menšiemu rozsahu transferu. Ale ako? Odpoveď na túto otázku sa pokúsim podať v nasledujúcich troch krokoch.

  • Najprv budú predstavené výsledky doterajšieho integračného procesu. Na rozdiel od Východného a Západného Nemecka mali kandidátske krajiny a dnešní členovia EÚ na prípravu vstupu takmer 15 rokov času.

  • Ako druhý krok sa ponúka odhad predpokladaných dopadov rozšírenia, vychádzajúci zo skúseností z predchádzajúceho rozširovania.

  • Záverom urobíme niekoľko úvah o podobách vstupu, možnostiach hospodárskeho rastu, zamestnanosti a sociálnej súdržnosti v rozšírenej Európskej únii.

Transformácia a integrácia strednej a východnej Európy. Vznik novej európskej deľby práce.

Príprava Stredoeurópanov a Východoeurópanov na vstup do EÚ sa dá len ťažko oddeliť od transformačných procesov v týchto postkomunistických krajinách, s tým spojeného prechodu od plánovitého k trhovému hospodárstvu. Mnohé kroky, ktoré sa v tomto procese podnikli, boli nevyhnutné predpoklady pre vstup do EÚ. Posledné spôsoby tvorby hospodárskeho systému boli prevážne určované preberaním legislatívy EÚ. Tento prechod k trhovému hospodárstvu je vďaka liberalizácií a privatizácií vo všeobecnosti uzavretý. Súčasná hospodárska integrácia je práve tak v pokročilom štádiu. Export a import kandidátskych krajín smerom k EÚ mal v 90. rokoch enormný nárast. Podiely EÚ na vonkajšom obchode stúpli začiatku transformácie v 90. rokoch z 20% na 47% v roku 1994 a na 65% v roku 2000. Týmto sa pohybujú na úrovni veľkosti zúčastnených hospodárstiev. „Návrat do Európy“ je v hospodárstve už dosiahnutý. Táto mohutná transformácia krajín strednej a východnej Európy sa minula doposiaľ cieľom z hľadiska vyššieho životného štandardu pre obyvateľstvo týchto krajín. Lebo práve tak pri odklone od plánovitého hospodárstva ako aj pri zavádzaní trhového systému išlo ľuďom predovšetkým o zvýšenie blahobytu a ich priblíženie sa životnému štandardu krajín západnej Európy. Už skúsenosti s prechodom k trhovému hospodárstvu a celospoločenským otváraním sa mali pre krajiny skôr traumatický charakter. Spôsobili viac nezamestnanosti, chudoby a nerovnosti. Tomu zodpovedá aj názor mnohých ľudí v o vzťahu k trhovému hospodárstvu – čo im súčasne nebráni byť napriek tomu za vstup do EÚ.

Obchod, investície a migrácia pracovných síl (v menšom rozsahu) vytvárali nové podmienky deľby práce v Európe. Konkurencieschopnosť krajín východnej a strednej Európy sa opiera prevažne o slabý výmenný kurz, alebo v medzinárodnom porovnaní o nízke platy či ostatné náklady (viac ako pred rokom 1989). Úroveň vzdelania je síce v tomto regióne relatívne vysoká, ale produktivita práce je ešte stále veľmi nízka. Chýba tiež moderná infraštruktúra. Podniky musia investovať značné sumy do organizácie novej produktivity práce a technológie. Doterajšia privatizácia poskytla podnikom len v minimálnom rozsahu kapitál a know-how, zväčša zmenila len meno vlastníka. Investície zo západných krajín slúžia často na nákup privatizovaných štátnych podnikov. Zriedkakedy sa však použijú na výstavbu nových kapacít pre produkciu na export. Napriek tomu sa premena industriálnej štruktúry nakoniec uskutočnila. Ak porovnáme ekonomiku krajín východnej a strednej Európy s aziatskymi krajinami a krajinami európskej periférie, blíži sa skôr ibérskym krajinám. Tieto krajiny nedokázali výraznejšie prepojiť svetovú hospodársku integráciu s vysokým hospodárskym rastom. Zahraničné investície sa tu podarilo presadiť len na úrovni prístupu k trhu.

Aby sa spomínané štáty priblížili západnej úrovni, musia sa stať konkurencie schopnými aj v sektoroch, kde dominujú vysoké príjmy. Napriek zreteľnej diferenciácii medzi Maďarskom a Čechami na jednej a Rumunskom a Bulharskom na druhej strane (Slovensko a pobaltské krajiny sú kdesi uprostred), ako spoločný znak dominujú v zahraničnom obchode naďalej cenovo menej náročne produkty, ktoré nevyžadujú výskumné a vzdelanostne náročné vstupy. (Eischengreen Kohl 1998, S.171 ff)

Tento trhovo orientovaný vývoj bol spôsobený v krajinách východnej a strednej Európy aj urýchlenou politikou liberalizácie, ktorá existujúci kapitál (ľudský aj priemyselný) dramaticky znehodnotila. Prostredníctvom skorej orientácie na EÚ sa situácia v týchto krajinách ďalej periferizovala. To sa ukazuje aj v zmene tovarovej štruktúry exportu. Po roku 1989 bol v mnohých krajinách export strojov nahradený exportovaním hrubých surovín. Okrem toho sa zahraničný obchod v budúcich krajinách EÚ koncentruje na tie vrstvy trhu, ktoré sa vyznačujú nízkou kvalitou a cenami (down market), pričom táto tendencia platí silnejšie pre východoeurópsky export, než import (Lemoine 1998).

Výnimkami sú ojedinelé moderné priemyselné cluster, predovšetkým automobilový priemysel, ktorý vznikol na základe zahraničných investícií. Okolo materských závodov ako AUDI v maďarskom Györi sa medzičasom vytvorili siete dodávateľov, ktorí sú napojení na nemeckých dodávateľov. Takto sa podarilo v Maďarsku, a v druhej línii aj v Čechách, Slovinsku a Poľsku zvýšiť ich konkurencie schopnosť prostredníctvom up gradingu ponukovej štruktúry. Presnejšie analýzy poukazujú na značné rozdiely medzi týmito krajinami. Zatiaľ čo sa niektoré stredoeurópske krajiny pomaly vymanili zo sféry nízkych príjmov, juhoeurópske krajiny sú na túto výhodu v hospodárskej súťaži odkázané. Tento diferenciačný proces spôsobil, že už v roku 1995 príjmové rozdiely v kandidátskych krajinách boli oveľa vyššie, než v EÚ (na porovnanie Dánsko : Portugalsko 3:1, Slovinsko : Bulharsko 5:1).

Mnohé zvýšenia produktivity práce, predovšetkým v privatizovaných a zahraničným kapitálom ovládaných podnikoch, spočívajú na drastických šetreniach v personálnej oblasti. V socialistických časoch boli podniky zaťažené silnou prezamestnanosťou, teda skrytou nezamestnanosťou, ktorú modernizačný proces premenil na otvorenú nezamestnanosť. Pretože spravidla platí: zaniknutému počtu pracovných miest v zastaraných sektoroch nezodpovedá vznik nových príležitostí. Iba vo veľkých centrách ako Praha, Budapešť alebo Varšava sa podarilo relatívne bez väčších úhon uskutočniť štrukturálne zmeny. V nich vznikajú nové pracovné miesta predovšetkým v sektore služieb.

Tabuľka 1: Výsledky transformácie

Krajina

Podiel privátneho sektoru (v %) 2001

HDP 1999 (1989=100)

Nárast nerovnosti (Gini-Koeficient) medzi 1987/90 a 1996/98 (v %)

Nezamestnanosť

2001 (v %)

Bulharsko

70

  66

78,3

19,9

Estónsko

75

  76

54,2

12,4

Lotýšsko

65

  59

33,3

13,1

Litva

70

  65

47,8

16,5

Poľsko

75

117

17,9

18,4

Rumunsko

65

  76

30,4

10,3

Slovensko

80

100

19,4

Slovinsko

65

104

36,4

  5,7

Česko

80

  95

31,6

  8,0

Maďarsko

80

  95

19,0

  5,7

Dopady vstupu: žiaden garantovaný rast a nárast nerovnosti

Formálny vstup východoeurópskych a stredoeurópskych krajín sa uskutoční v máji roku 2004. Prehĺbi sa tým v prvej časti opísaná integrácia. Pritom ďalšie kroky liberalizácie v zmysle negatívnej integrácie (odbúravanie prekážok trhu) ustúpia silnejšej „pozitívnej“ integrácii (harmonizácia politiky a aplikácia spoločných pravidiel). Tieto dopady možno odhadnúť na základe skúseností z predchádzajúcich rozširovaní. Členstvom sa síce v EÚ vonkajšia hospodárska integrácia ešte viac prehĺbi, ale v oblasti obchodu sa nedajú očakávať žiadne kvantitatívne prírastky nad rámec všeobecného rastu (Weise u.a.1997, S. 75f). Predovšetkým v agrárnom sektore môžu vzniknúť pre kandidátske krajiny nové šance na export. Produkcia orientovaná na export by mohla tiež profitovať tým, že riziko ochranárskej protekcionistickej politiky v rámci EÚ odpadá. Vychádzajúc zo skúseností z rozširovania v južnej Európe možno rátať s nárastom obchodného deficitu nových členských krajín oproti zvyšku členov EÚ. Tieto sa však dajú vykryť priamymi investíciami transferových platieb a priaznivým prístupom k medzinárodným finančným trhom. Rastúci tlak konkurencie si vynúti aj rast produktivity, ktorá však bez dodatočného rastu dopytu na trhu vedie k vyššej nezamestnanosti.

Plné členstvo vyžaduje ďalšie enormné prispôsobovanie hospodársko-politickej agendy, ktorá prekračuje rámec záväzkov v organizáciách ako WTO, OECD alebo MMF. Táto agenda obmedzí tak makroekonomickú voľnosť konania prostredníctvom aplikácie Maastrichtských kritérií (primát stability, minimalizácia kurzových výkyvov), ako aj voľnosť priemyselnej politiky (subvencie). Sociálne a ekologické požiadavky aquis communautaire môžu tiež zaťažiť ešte stále slabú hospodársku výkonnosť, z pohľadu liberálnych ekonómov dokonca preťažiť (Belke/Hebler 2002, S.83ff). Členstvom rastú teda šance a riziká. Zraniteľnosť sa zväčšuje. Význam národnej daňovej politiky klesá. Ochranný dáždnik EÚ môže síce chrániť pred menovými krízami, ale neponúka žiadnu garanciu pre hospodársky rast. Tieto úlohy musia vyriešiť kandidátske krajiny cez inteligentné a efektívne prepojenie verejnej politiky z privátnou iniciatívou (vrátane zahraničných investícií).

Predchádzajúce rozšírenia nepredstavujú žiaden príliš povzbudzujúci vzor: vývoj rastu iných chudobných krajín, ktoré vstúpili do EÚ, neposkytuje jednoznačný obraz (porovnaj tabuľku č.2): Portugalsko, ktoré sa stalo členskou krajinou roku 1986, je veľmi úspešným príkladom. Írsko (vstup 1972) je v posledných desiatich rokoch krajinou hospodárskeho zázraku EÚ- s 5-percentným ročným rastom. Naproti tomu stagnuje Grécko (vstup 1980) a regióny bývalej DDR ako aj juh Talianska, hoci dostávajú pomoc vo výške 5 až 50% ich národného dôchodku. Táto špeciálna forma „holandskej choroby“ (Sinn 200, s.17) hrozí aj strednej a východnej Európe po vstupe.

Tabuľka 2: Národný dôchodok na obyvateľa vo vybraných členských krajinách EÚ

 

Rok

Nemecko

Veľká

Británia

Španielsko

Portugalsko

Írsko

Grécko

V euro

1960

120

125,8

36,3

30,8

62,8

41,8

1970

128,6

  93,3

49,1

35,1

60,8

54,8

1980

129,4

  93

58

29,4

60,8

49,9

1990

123,5

  89,1

68,8

37,1

70

43,3

2000

111,3

113,3

67,2

49,4

111,7

52,1

V kúpnej sile

1960

121,1

121,6

59,1

40,1

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA