2007 – Priskoro pre Rumunsko

Autor sa v analýze zaoberá dátumom vstupu Rumunska do Európskej únie a hodnotí jeho pripravenosť z hľadiska pretrvávajúcih problémov rumunskej spoločnosti - korupcie, slobody súdnictva a tlače.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

Pre väčšinu rumunských politikov sa rok 2007, teda rok, v ktorom EÚ prisľúbila, že sa Rumunsko stane jej členom, stal bodom, po ktorý je potrebné predstierať reformy. Ak však chcú rumunskí politici a úradníci naozaj oddychovať v „klube bohatých“ čo najskôr, ich prístup sa bude musieť zmeniť a namiesto simulácie reforiem ich treba naozaj uskutočniť. Zmeny, ktoré ich čakajú, sú náročné na čas, ako i na sociálnu únosnosť Rumunov. Zdá sa, že najreálnejší termín vstupu je rok 2009.

Schvaľovanie nových zákonov len preto, lebo ich vyžaduje únia, neznamená, že tieto zákony sú v jednotlivých oblastiach aj implementované. Zmeniť spôsob fungovania rumunskej byrokracie, odstrániť korupciu alebo zabezpečiť nezávislosť súdnictva bude vyžadovať mnoho rokov a veľa ľudských síl. Rumunsko sa nepochybne niekedy stane členom EÚ, ale v záujme Rumunov je vstúpiť do únie, až keď budú na to pripravení, nie lipnúť na roku 2007. Ak sa vstup Rumunska do EÚ presunie na rok 2009, mohlo by to byť aj v záujme Sociálno-demokratickej strany (ktorá je v súčasnosti vládnucou stranou a jej úspech sa očakáva aj vo voľbách v novembri 2004). Vo volebnej kampani v roku 2008 by pre sociálnych demokratov európska integrácia opäť mohla hrať kľúčovú úlohu – doviedli sme vás pred brány EÚ, máme dosť skúseností, aby sme vás previedli aj cez ne.

Rok 2007 z pohľadu EÚ


Rok 2007 sa nejaví ako realistický dátum, ani ak sa na integráciu Rumunska pozrieme očami Európskej únie. Únia totiž musí v najbližšom období „stráviť“ rozšírenie o 10 chudobných krajín a zároveň vykonať inštitucionálne zmeny potrebné na efektívne fungovanie dvadsaťpäťky. Prvého mája 2004 sa súčasťou EÚ stalo 75 miliónov ľudí, 10 krajín, počet oficiálnych jazykov sa zvýšil na 20, teritórium únie sa rozšírilo o štvrtinu a jej východné hranice sú len 100 kilometrov vzdialené od Sýrie. Ak by nové členské krajiny boli na podobnej úrovni ako väčšina „starých“ členov, rozšírenie by nepredstavovalo veľký problém. Ale súhrn ich ekonomík predstavuje k ekonomike EÚ len 5% príspevok. Je fakt, že ekonomiky nových členských štátov rástli minulý rok priemerne o 4%, kým eurozóna len o 0,4%. Avšak i pri rýchlom ekonomickom raste nových štátov bude podľa odhadov Economist Intelligence Unit trvať napríklad Slovensku 40 rokov a Poľsku 60 rokov, kým dosiahnu štandardnú úroveň blahobytu bývalej pätnástky EÚ (The Economist, n.16, 2004).
Problémov, ktoré nové členské krajiny budú musieť vyriešiť, je však oveľa viac – skutočná nezávislosť súdnictva v niektorých krajinách, regionálne disparity, schopnosť chrániť vonkajšie hranice, kontrola migrácie či sociálna harmonizácia. Predstavitelia EÚ sami uznali, že niektoré z krajín, ktoré sa pričlenili 1. mája, nesplnili požiadavky únie úplne. Pravdepodobnosť zvolenia populistických lídrov v strednej a východnej Európe (Slovensko, Poľsko) môže spôsobiť ďalšie problémy. Ako už v rozhovore pre Euroobserver naznačil Eneko Landaburu, bývalý hlavný vyjednávač Európskej komisie pre rozšírenie, tieto problémy v „nových“ krajinách by európske inštitúcie „mali ďalej monitorovať“.
Existencia vnútorných problémov v štruktúrach EÚ je ďalším dôvodom, prečo by sa počas najbližších rokov mala únia zamerať skôr dovnútra ako navonok. Aby inštitúcie EÚ mohli zvládnuť 25 členov, budú vyžadovať modifikácie. Tie sa dosiahnu po náročnom vyjednávaní medzi členskými krajinami. Medzi najnáročnejšími otázkami sú napríklad reprezentácia krajín v komisii či hlasovanie a procedúry v Európskej rade.

Efektivita práce v inštitúciách EÚ rozšírením utrpí. Bývalý španielsky premiér José Maria Aznar ešte počas svojho pôsobenia o stretnutiach Európskej rady vyhlásil: „Už uplynul dlhý čas, odkedy sme s európskymi lídrami diskutovali o veciach naozaj do hĺbky. V poslednom období (na európskych summitoch) sme nehovorili takmer o ničom“ (The Economist, n. 18, 2004). Predstavte si stretnutie rady v dvadsaťpäťke: čas, ktorý uplynie od úvodných prejavov všetkých šéfov exekutív do začiatku skutočnej diskusie, bude neuveriteľne dlhý.
Ďalšie zložité otázky, ktoré bude musieť EÚ vyriešiť a pri ktorých rozdiely či spory medzi jednotlivými členmi môžu ovplyvniť celú európsku štruktúru, sú: stanovenie jasného dátumu začiatku rokovaní s Tureckom; status severnej časti Cypru; rozpočet na obdobie 2006 – 2013; reforma poľnohospodárskej politiky a štrukturálne fondy pre nové členské krajiny. Množstvo prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ktoré získa 10 nových členov únie, bude omnoho menšie ako to, čo získali Írsko, Grécko, Španielsko a Portugalsko. Keďže krajiny, ktoré do únie vstúpili v roku 2004, sú omnoho chudobnejšie ako vyššie uvedené, bude pre ne omnoho ťažšie vyrovnať sa po ekonomickej stránke bývalej európskej pätnástke.


Európska rada by mala na svojom stretnutí 16. – 17. júna schváliť Ústavnú zmluvu Európskej únie. Ak niektoré z 25 krajín nebudú hlasovať za prijatie zmluvy, v celej „stavbe“ únie môžu nastať vážne problémy. Existuje reálna hrozba, že súčasná proeurópska vláda v Poľsku bude nahradená vládou euroskeptickou, ktorá zmluvu neodsúhlasí. Rovnako existujú obavy, že ľudia v Írsku, Dánsku a Veľkej Británii nebudú za zmluvu hlasovať. Ak by sa tak malo stať čo len v jednej krajine, inštitúcie únie budú viac zahĺbené do riešenia vnútorných problémov než do vyjednávania s ďalšími kandidátmi na vstup. Čím väčší bude počet vnútorných problémov únie a najmä tých, ktoré budú súvisieť so vstupom májovej desiatky krajín, tým bude ťažšie s EÚ rokovať o vstupe ďalších krajín. Keďže únia už bude mať skúsenosť s tým, čo znamená prijatie nie celkom pripravených krajín, jednoducho bude na Rumunsko a Bulharsko prísnejšia a nebude chcieť prižmúriť oči nad niektorými z ich problémov.

Pripravenosť Rumunska


Rumunsko samo má množstvo problémov súvisiacich s prijímaním a implementáciou reforiem vyžadovaných úniou. Vo februári 2004 barónka Emma Nicholsonová, spravodajkyňa Európskeho parlamentu pre Rumunsko, poslala veľmi silný odkaz v správe o pokroku Rumunska v predvstupových rokovaniach: „Ukončenie predvstupových rokovaní v roku 2004 a vstup v roku 2007 nie je možný, ak Rumunsko celkom neimplementuje množstvo reforiem. Medzi najdôležitejšie patria antikorupčné opatrenia, nezávislosť súdnictva a sloboda médií.“ Po vydaní tejto správy vykonala rumunská vláda vo svojich štruktúrach niektoré zmeny najdôležitejšou bola výmena ministra spravodlivosti. Rumunská vláda zároveň deklarovala, že do júna 2004 bude implementovať 39 zákonov a regulatívov zo zoznamu požadovaného úniou. Na zozname je okrem troch horeuvedených oblastí aj privatizácia energetických spoločností. Na začiatku mája 2004 však Alin Teodorescu, šéf kabinetu Nastaseho vlády, priznal, že na ceste k implementácii je len štvrtina z toho, čo bolo prisľúbené únii. Berúc do úvahy, že zákony a regulatívy budú musieť prejsť parlamentom, v ktorom je legislatívny proces zvyčajne veľmi pomalý, a na dôvažok asi 20% zástupcov kandiduje v lokálnych voľbách v júni 2004, nedá sa predpokladať, že rumunská vláda bude schopná svoje sľuby únii splniť.


Samozrejme, vláda by mohla využiť právo prijímať legislatívu, ako to urobila už v minulosti, keď išlo o prijatie požiadaviek EU. To by však predstaviteľov únie určite nepotešilo, pretože ak by exekutíva prebrala úlohu legislatívcov, opäť by sa ukázalo, že rumunské inštitúcie nefungujú správne. Nastaseho vláda v podstate prisľúbila, že za štyri mesiace urobí to, čo mala robiť za 4 roky. Takýto projekt sa javil ako nemožný od začiatku a v očiach európskych vyjednávačov Rumunsko určite nestúplo.


Ak by však aj vláda dokázala pretlačiť legislatívu upravujúcu štatúty magistrátov a organizáciu súdnictva do 1. júna, problém s implementáciou a skutočnou zmenou systému pretrváva. Ako zhrnul The Economist: „Modernizácia rumunského právneho systému bude vyžadovať nábor a vyškolenie okolo 1 500 sudcov, a nezávislosť súdnictva musí byť vštepená nielen im, ale aj politikom. Ide o prácu na päť až desať rokov, nie na jeden alebo dva“ (n. 16, 2004).


Ďalším sporným bodom v snahách Rumunska pričleniť sa k EÚ je sloboda médií. V apríli 2004 vydali Freedom House a Reporters sans frontiéres dve správy, podľa ktorých podliehajú médiá stále politickej kontrole – „prípady miestnych médií, ktoré by neboli pod kontrolou miestnych politických lídrov, sú skôr zriedkavosťou než pravidlom“ (RSF, 2004).


Na nízkej úrovni je aj rešpektovanie ľudských práv. Výstižný je nedávny prípad jogínov, ktorý sa zmocnil titulných strán v marci 2004. Policajné jednotky rozbili dvere a okná a zničili súkromný majetok jogínov bez toho, aby im dovolili byť prítomnými počas prehliadky. Zatýkali ich bez umožnenia právnej ochrany, cudzí štátni príslušníci boli zadržaní bez toho, aby im bol poskytnutý tlmočník, a teda aby im bolo umožnené rozumieť, z čoho sú obvinení. Ku cti médií však slúži, že mnoho z nich zásahy polície odsúdilo a dožadovalo sa dôkazov na obvinenia, ktoré boli vznesené proti jogínom. Tieto dôkazy úrady dodnes nezverejnili.


Ďalším z nespočetného množstva problémov, s ktorými sa Rumunsko bude musieť vysporiadať, ak sa chce stať členom únie, je netransparentnosť vo verejných výdavkoch. Najlepším príkladom na ilustráciu je kontrakt vo výške 2,5 miliardy USD, ktorý rumunská vláda dala americkej spoločnosti Bechtel na výstavbu autostrády cez Transylvániu. Neuskutočnilo sa verejné obstarávanie rokovania sa konali za zatvorenými dverami. Podľa niektorých odborníkov na dopravu pôjde o druhú najdrahšiu autostrádu v Európe. Tou prvou je švédska, ktorá má však viac jazdných pruhov, a príjem švédskeho robotníka je pritom 30 krát vyšší ako rumunského.


Korupcia skutočne patrí k javom, ktoré najviac bránia rozvoju Rumunska. V rokoch 2001 – 2003 bolo v Rumunsku 35 007 dokázaných prípadov korupcie. Počet verejných predstaviteľov, ktorí boli do korupčných prípadov zapojení, vzrástol z 306 v roku 2001 na 395 v roku 2002 a v roku 2003 dosiahol ich počet číslo 547. „Najčastejším prípadom korupcie je ponúkanie a branie úplatku – 66% všetkých prípadov; na druhom mieste je zneužívanie vplyvu – 22% prípadov“ (Gardianul, 27. marec 2004). Veľmi znepokojujúci je fakt, že v korupčných prípadoch zohrávajú čoraz väčšiu úlohu vysokopostavení štátni úradníci – v roku 2003 bol ich podiel na celkovom počte aktérov 20%.


Uvedené problémy naznačujú, že kým sa Rumunsko stane členom únie, čaká ho ešte veľa tvrdej práce. V žiadnom prípade by sa však vláda nemala pokúšať o vstup v roku 2007 aj za cenu, že reformy nebudú plne implementované. Rok 2007 by mohol byť pre vstup Rumunska reálny len v tom prípade, ak sa okamžite a zásadne zmení postoj k predvstupovým rokovaniam. Z doterajších skúseností však nevyplýva, že by sa tak mohlo stať. Vstup pravdepodobne posunú aj vnútorné problémy únie. Najlepšou cestou pre rumunských politikov by mala byť tvrdá práca na zmenách, ktoré musia byť vykonané, nie snaha získať čo najviac súhlasných a podporných deklarácií od predstaviteľov EÚ. Priemerný Rumun získa oveľa viac zo skutočných reforiem než z diplomatického potľapkávania a deklarácií, že „sme na správnej ceste“.

Analýza bola uverejnená v Listoch SFPA č.2/2004.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA