Ako nezvládnuť politickú krízu: príklad Turecka

Reakcia tureckej vlády a opozície na krízu, ktorej príčinou bolo uväznenie kurdských poslancov, je nevhodná pre národ, ktorý ašpiruje na členstvo v Európskej únii a vedúce postavenie na Blízkom Východe. Uviedli to Lars Hoffmann a Firat Cengiz.

Lars Hoffmann pôsobí v Maastrichtskom centre pre európske právo a na Univerzite v Maastrichte. Špecializuje sa na konštitucionalizmus EÚ a exekutívno-parlamentné vzťahy v Európe. Firaz Cengiz je profesorom odboru Európske a medzinárodné právo na Tilburskej univerzite.

„Júnové voľby v Turecku vytvorili pôvodne niečo, čo vyzeralo ako rôznorodé a živé zloženie parlamentu štyroch politických strán: AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja), ktorá v treťom po sebe idúcom období vytvorila vládu jednej strany, sociálne demokratická CHP (Republikánska ľudová strana), kurdská BDP (Strana mieru a demokracie) a pravicová MHP (Strana národného hnutia).

A predsa, sotva dva týždne po voľbách sa parlament ocitol v politickej kríze spojenej s politikmi, ktorých držia vo väzení.

Konkrétne, dvaja poslanci z CHP sú uväznení v rámci vyšetrovania Ergenekon kvôli údajnému pokusu o prevrat. Šesť poslancov kurdskej BDP je zatknutých v rámci operácie KCK pre príslušnosť k mestskému krídlu PKK (Strany kurdských pracujúcich).

Napokon, jeden poslanec pravicovej MHP je uväznený v rámci vyšetrovania Balyoz, ďalšieho vyšetrovania údajného prevratu.

Z týchto deviatich členov parlamentu bol odsúdený len jeden: Hatip Dicle si odpykáva 20-mesačný trest, čím sa považuje za nespôsobilého pre parlamentné povinnosti. Po voľbách Turecký volebný výbor zbavil Dicleho jeho parlamentného mandátu a jeho kreslo pridelil AKP.

Takisto nižšie turecké súdy dosiaľ odmietali prepustiť štyroch zo zvyšných ôsmych uväznených (ale ešte neodsúdených) poslancov. Na protest sa BDP rozhodla bojkotovať všetky aktivity parlamentu, vrátane inaugurácie dňa 28. júna 2011.

Na druhú stranu, poslanci CHP, hoci boli prítomní počas otvorenia parlamentu, odmietli zložiť svoje inauguračné sľuby (ktoré už medzitým zložili).

BDP a CHP požadovali vládnu AKP, aby ukázala náznak záväzku k implementácii reforiem, ktoré sa vyžadujú pre prepustenie ich uväznených poslancov. Vnímali to ako legitímnu požiadavku, nakoľko boli títo poslanci uväznení podľa tureckého antiteroristického zákona, ktorý je z hľadiska slobody vyjadrovania povestne problematickým.

Mimochodom, CHP s AKP spolupracovala po voľbách v roku 2002 na základe ústavného dodatku, ktorý umožnil lídrovi strany Recep Tayyip Erdoğanovi, aby kandidoval v doplňujúcich voľbách. Pôvodne Erdoğan nemohol kandidovať kvôli predchádzajúcemu odsúdeniu. Až spolupráca s CHP mu umožnila vyhrať doplňujúce voľby a tým sa mohol stať premiérom – získať funkciu, ktorú odvtedy vykonáva.

Rokovania medzi AKP a CHP v roku 2011 o riešení povolebnej krízy vyústili 11. júla do viacmenej vágneho memoranda, pokiaľ ide o parlamentnú demokraciu. Obrovská väčšina poslancov CHP bola spokojná a zložili svoje inauguračné sľuby.

Avšak keď už boli parlamente, CHP čelila tvrdému výsmechu premiéra Erdoğana, ktorý poprel dohodu o reformnej agende. Toto chovanie vyslalo BDP odradzujúci signál, preto je nepravdepodobný jej návrat do parlamentu bez toho, aby najprv dostali od vlády AKP konkrétne záväzky.

Kľúčovou požiadavkou kurdskej BDP v rokovaniach s AKP je schválenie ústavného dodatku, ktorý by umožnil všetkým jej poslancov prevziať svoje parlamentné kreslá, čo AKP jasne odmietla.

Medzitým bol hlavný sudca nižšieho súdu rozhodujúceho v prípade Ergenekon, ktorý ako jediný člen súdu nesúhlasil s rozhodnutiami o zatknutí poslancov, premiestnený na iný súd bez presvedčivé právneho odôvodnenia. To sa interpretovalo ako ďalšie znamenie toho, že budúce prepustenie zatknutých poslancov je nepravdepodobné.

Výsledkom je, že 14. júla, deň pre letnými parlamentnými prázdninami, sa rokovania medzi AKP a BDP úplne prerušili. V ten istý deň kurdská PKK vypovedala prímerie, ktoré jednostranne vyhlásila 12. júna 2011 (v deň volieb). Následné násilie viedlo k úmrtiu trinástich tureckých vojakov a najmenej siedmych bojovníkov PKK.

V rovnakú dobu Kurdský kongres demokratickej spoločnosti, v ktorom sa združuje širšie spektrum tureckej a kurdskej elity, deklarovalo kurdskú ´demokratickú autonómiu´, čím región stotožnilo s federálnym štátom v rámci Tureckej republiky.

Takže to začalo hŕstkou uväznených poslancov, ktorí – po tureckom právnom precedense – mohli byť prepustení, aby si prevzali svoje funkcie (a potom čelili trestnému stíhaniu). A predsa, činnosť a nečinnosť troch politických strán viedla k eskalácii situácie, vrátane krviprelievaniu. CHP zlyhala pri vynútení si konkrétneho politického ústupku zo strany AKP.

Je to čiastočne kvôli jej sekulárne-unitariánskym koreňom, čiastočne kvôli vnútornému nepokoju z dôvodu slabých volebných výsledkov. AKP pokračovala v populistickom stanovisku vo veľmi citlivej otázke pre tureckú domácu i zahraničnú politiku. Tretie po sebe nasledujúce volebné víťazstvo strany očividne znamenalo, že by mali opozíciu ukázniť a nie s nimi spolupracovať.

Sily kurdského hnutia sa uchýlili k starým spôsobom teroru a násilia, radšej ako by tieto záležitosti riešili vo sfére demokratickej politiky, kam patria.

Hoci bola kurdská reakcia zďaleka najextrémnejšou, žiadna z troch politických strán nepostupovala spôsobom ako by mala krajina, ktorá je sedemnástou najväčšou ekonomikou sveta, členom NATO, pristupujúcou krajinou EÚ, ašpirujúcou silou na Blízkom Východe a vzorom pre mnohých v pokračujúcej Arabskej jar.

Prach včerajších udalostí sa stále usádza, ale nie je nepravdepodobné, že bude nasledovať ďalšie násilie. Eskalácia konfliktu by mohla spôsobiť nenapraviteľnú škodu pokroku, ku ktorému sa došlo v zmysle demokratizácie Turecka od 90. rokov.

Predstavovaný – a veľmi potrebný – proces ústavnej reformy môže byť v ohrození, a takisto budú turecké prístupové rokovania s EÚ, ak sa táto kríza okamžite nevyrieši a k spokojnosti všetkých strán rozmanitej spoločnosti Turecka.

Nové zasadnutia parlamentu, ktoré začnú v septembri, budú poslednou šancou vládnucej AKP a všetkých opozičných strán znovu oživiť negociačný proces. Cieľom musí byť vyriešiť súčasnú krízu udržateľným spôsobom. To by sa potom malo stať počiatočným bodom prisľúbených – ale zatiaľ neuskutočnených – ústavných reforiem.

Silná reakcia verejnosti voči prepuknutiu násilia môže znamenať, že AKP by mohla v krátkej dobe stratiť určité nacionalistické hlasy, ak sa rozhodne rokovať s CHP i BDP.

Avšak politická strana, ktorá je v treťom po sebe idúcom období vlády jednej strany, by už mala dosiahnuť úroveň zrelosti, ktorá sa požaduje zaplatiť za cenu budúcnosti krajiny a jej ekonomickej a politickej stability.“

REKLAMA

REKLAMA