Bielorusko: Koniec jedného priateľstva

Geopolitická hra bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka sa dostala do novej slepej uličky – dialóg s EÚ sa zastavil, Rusko sa obracia proti nemu a krajine dokonca hrozí Rusmi iniciovaná zmena režimu, píše Balázs Jarábik, výskumník madridského think-tanku FRIDE v júlovej analýze pre EurActiv.

Excentrický bieloruský prezident Lukašenko sa dostal vo svojej vlastnej geopolitickej hre do slepej uličky. Zastavil dialóg s EÚ v nádeji, že Brusel bude akceptovať jeho podmienky pre partnerstvo  a zároveň sa mu podarilo proti sebe postaviť ruských lídrov. Výsledkom je, že blížiace sa prezidentské voľby – ktoré by sa mali konať vo februári 2011 – budú zároveň verdiktom nad jeho osudom.  Výsledkom je, že EÚ čelí možnosti Ruskom režírovanej zmeny režimu vo svojom susedstve.

Nedávna hádka o plyn medzi dvoma krajinami, ktoré navonok budujú personálnu Úniu bola evidentne vyprovokovaná Moskvou. Cieľom pritom nebolo urovnať relatívne malý účet za plyn. Bolo to o zmene ruskej verejnej mienky proti Bielorusku a zbavenie Lukašenka jeho ruskej mediálnej zbrane.

Kampaň proti Lukašenkovi – iniciatíva „Povedz pravdu“ – ktorá beží od februára je projekciou ruskej soft power.

Ruská štátna televízia NTV vysiela filmy o Lukašenkovi, ktoré ho zobrazujú presne tak ako sa o ňom hovorí na Západe –posledný európsky diktátor. Spor o plyn navyše pomohol demaskovať, že Západ je k Lukašenkovmu osudu ľahostajný.

Minsk žiadne kroky smerom k politickým reformám neurobil. To v skutočnosti aj potopilo dialóg s EÚ. Rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy zmraziť kontakty  po evidentne sfalšovaných voľbách, Lukašenka rozzúrilo. Vysokopostavení predstavitelia EÚ nariekali nad neochotou prezidenta k akýmkoľvek politickým ústupkom.

Najdôležitejšia Lukašenkova karta – geopolitika  – sa začína proti nemu obracať. Bielorusko sa odcudzilo väčšine svojich obhajcov na Západe, predovšetkým Poľsku, ktoré je znechutené predovšetkým spôsobom, akým Minsk zaobchádza s poľskou menšinou.

Moskva vystavila účet za „bieloruský hospodársky zázrak“ za jednu dekádu. Teraz chce potvrdiť aj svoj politický vplyv. Po tom, čo vyschli zdroje podpory z Ruska, Bielorusko žilo zo západných pôžičiek. Keďže Rusko sa blíži k dokončeniu nového ropného terminálu pri Petrohrade, vetva ropovodu „Družba“ z Ruska cez Bielorusko do Európy by mohol byť v roku 2013 zatvorený.

Koniec „Družby“ by bol pre hospodárstvo fatálnou ranou, keďže dve najväčšie a najmodernejšie rafinérie v bývalom Sovietskom zväze sa nachádzajú na tomto ropovode v Bielorusku a podieľajú sa na tretine bieloruského HDP. Rusko je teda v pozícii odhaliť Lukašenskov blaf.

Pre Moskvu je dôležité načasovanie. Ukrajinu už považuje za navrátivšiu do svojej sféry vplyvu. Snaha Moskvy obkľúčiť gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho nadväzovaním vzťahov s celou gruzínskou opozíciou môže spraviť  z otázky vzťahov s Ruskom pre Gruzíncov tú najhlavnejšiu tému.

Lukašenko založil životaschopný lojálny režim. S odklonom od Moskvy smerom k bieloruskému patriotizmu, ktorý sa udial v roku 2004 a v rámci ktorého sa nezávislosť stala mobilizujúcou otázkou pre národ, sa Lukašenko snažil aj o tvorbu novej pro-bieloruskej elity. Táto nová elita ale už teraz možno vidí Lukašenka ako súčasť problému – ako lídra neschopného postaviť sa mnohorakým výzvam, ktorým krajina čelí.

Projekty soft power sú dobré pre šou, ak má však byť Moskva inžinierom hladkej tranzície  musí mať prístup k novej elite.

Kľúčovým faktorom bude, či sa nová elita postaví za Lukašenka proti ruskej kampani. Keďže ani opozícia ani Západ nemajú reálny prístup k vláde, tento záverečný akt sa bude hrať medzi Rusmi a Lukašenkom.


Táto analýza bola napísaná exkluzívne pre EurActiv

REKLAMA

REKLAMA