Bosnianske nacionalistické vlády: Paddy Ashdown a paradoxy budovania štátu

Práca predkladá odporúčania reforiem, pomocou ktorých by mohol virtuálny štát Bosny a Hercegoviny nadobudnúť atribúty nevyhnutné z hľadiska ašpirácie na členstvo v EÚ.

Zhrnutie

Návrat nacionalistických strán k moci v Bosne a Hercegovine po voľbách v októbri 2002, bol vo všeobecnosti hodnotený ako pohroma. Niektorí pozorovatelia zašli dokonca až tak ďaleko, že hovorili o zlyhaní medzinárodnej mierovej misie počas uplynulých siedmich rokov. No vysoký predstaviteľ Paddy Ashdown odmietol, že by ho táto skutočnosť deprimovala. Víťazstvo nacionalistov bolo len tesné, navyše sám bol presvedčený, že s nimi bude možné pracovať, ak budú dodržiavať svoje predvolebné sľuby o prevzatí agendy reforiem, ktorú naplánoval od prevzatia úradu v máji 2002. Cieľom tejto agendy bolo nestrácať čas a usilovala o: implementáciu ekonomických, legislatívnych a vládnych reforiem, ktoré sú nevyhnutné, ak má byť Bosna a Hercegovina prosperujúcim, legitímnym a mierumilovným štátom smerujúcim k európskej integrácii.

Deväť mesiacov po uskutočnení volieb, no len šesť mesiacov do termínu oneskoreného ustanovenia štátu a vlády, je zatiaľ priskoro hodnotiť, či pevná Ashdownova viera v nacionalistov povedie k výsledkom. Je to určite nový postup. Aj Ashdownov predchodca, Wolfgang Petritsch, sa pokúsil o niečo nové: o „partnerstvo“ medzinárodného spoločenstva a ne-nacionalistickej koalície Aliancia pre zmenu, ktoré bolo postupne budované spolu so zahraničnou pomocou po voľbách v novembri 2000. Toto úsilie bolo čiastočne úspešné, nie však dostatočne na to, aby uspokojilo potenciálnych partnerov či voličov.

Ashdown sa snažil vytvoriť partnerstvo ani nie tak s vládou, ako s občanmi. Svojím vyhlásením, ktoré by urobil aj ktorýkoľvek dobrý západný politik, o tom, že bude načúvať hlasu občanov a intuitívne hlasom ich sŕdc, zároveň naliehal na bosnianskych politikov, aby urobili o isté. Šikovne vmanévroval nacionalistov k podpisu reforiem, ktoré navrhol spolu so svojimi kolegami z ostatných medzinárodných organizácií. Vyhlásenie požiadaviek, ktoré predložili NATO, EÚ, Rada Európy, USA ale aj ostatní, zabezpečilo Lordovi Ashdownovi taký vplyv a moc, že si mohol dovoliť prepustiť mnohých úradníkov, tvoriť zákony a uskutočňovať administratívne rozhodnutia. Nová vláda podporovala jeho ciele.

V každom prípade je možné sledovať výhody reforiem, ktoré vzišli od medzinárodného spoločenstva, a ďalej boli realizované vládami vedenými prevažne nacionalistami. Voľby potvrdili, že národné strany si udržujú vysokú podporu rozdelených voličov, elektorátu tvoreného dvoma oddelenými národmi. Oba pritom stále pripomínajú, hlavnými obeťami vojny, či že sú najviac ohrození druhou stranou. Aj preto môžu nacionalisti najlepšie oslovovať a ubezpečovať svojich priaznivcov, že prebiehajúce reformy neohrozia ich vlastné národné záujmy. Nové vlády môžu takto najľahšie nájsť podporu pre realizáciu reforiem a vytvorenie Aliancie.

Ak boli reformy lorda Ashdowna akceptované či tolerované, tak buď preto, lebo boli nevyhnutné z hľadiska euroatlantickej integrácie, alebo preto, lebo všetky strany deklarovali, že sa chcú vyhnúť prípadnej následnej odvete. Prinútiť nacionalistov, ktorí vojnu rozpútali a ktorí v nej bojovali, prevziať zodpovednosť za reformy takto predstavuje jedinú možnosť a zároveň najlepšiu pomstu. Je to však vysoko riziková stratégia. Vysoký predstaviteľ síce môže vydať príkaz, nemôže však nakoniec zabezpečiť implementáciu reforiem. Z tohto dôvodu je pre neho potrebná úprimná angažovanosť domácich autorít.

Ak súčasná vláda neuskutoční v rámci reformy viac ako len úhradu okrajových služieb, a o nič viac neurobí ani prebujnená byrokracia, bude to znamenať koniec hry. Doterajšie vystupovanie Rady Ministrov zatiaľ nevyvoláva veľkú dôveru. Prijala niekoľko strategických dokumentov, ktoré boli pripravené medzinárodným spoločenstvom, no zlyhala pri ich prenose do legislatívneho programu. Prvotným úspechom ako predzvesti rodiacej sa štátnosti Bosny a Hercegoviny, bolo vytvorenie nových ministerstiev spravodlivosti a bezpečnosti Lordom Ashdownom. Ostali však len akýmisi prázdnymi nádobami, bez personálu a vlastného rozpočtu. Podobná je ale situácia aj na ostatných ministerstvách, z ktorých mnohé existujú bez efektívneho vedenia, pracovného plánu, či dokonca bez oboch.

Terajší nerotujúci predseda Rady ministrov, Adnan Terzic, o ktorom Ashdown hovoril ako o bosnianskom predsedovi vlády, zlyhal v úsilí o získanie líderstva, ktoré je nevyhnutné, ak má byť prekonaná táto bezvýchodisková situácia a nastať posun od podpory reforiem k ich realizácii. Táto iniciatíva ostala takmer celá na Vysokom predstaviteľovi, a zdá sa že na ňom ešte nejaký čas ostane.

Takmer osem rokov po Daytone začína aktuálna situácia mnohých znepokojovať. Určite znepokojuje aj Lorda Ashdowna. Dúfal, že bude posledným Vysokým predstaviteľom. Dilema o tom, kedy a ako sa odtiaľto oslobodiť je skutočná. Čím dlhšie budú obyvatelia a politici Bosny a Hercegoviny spoliehať na cudzincov, aby za nich prijímali ťažké rozhodnutia a platili ich účty, tým zložitejšie bude prekonať to. Zatiaľ je ešte príliš skoro na zúfalstvo, či na neokoloniálny pocit viny. V prvom prípade, dôslednosť, s ktorou Ashdown spustil a propagoval reformy, sa začína vytrácať, namiesto toho nastupuje všeobecne rozšírená stiesnenosť tak v Bosne a Hercegovine ako aj v zahraničí. V druhom prípade, medzinárodné spoločenstvo stále potrebuje odčiniť istý druh viny: kvôli vojne, ktorá sa nemusela udiať, alebo trvať tak dlho, kvôli mieru, ktorý vytvára len možnosť vytvorenia životaschopného štátu, čo nebude v nasledujúcich niekoľkých rokoch jednoduché dosiahnuť.

Lord Ashdown sa musí ponáhľať, aby uskutočnil čo sa dá, prípadne za lepších okolností aby aspoň dokončil to, čo bolo započaté: ustanoviť právny štát, oživiť neproduktívne, na pomoci závislé, postkomunistické hospodárstvo, zefektívniť a pozdvihnúť kompetentnosť verejných služieb a zabezpečiť aby virtuálny štát, ktorý je výsledkom Daytonu, nadobudol atribúty, ktoré sú nevyhnutné, ak chce Bosna a Hercegovina ašpirovať na členstvo v EÚ. To všetko musí uskutočniť ešte pred tým ako sa vyčerpá medzinárodná trpezlivosť a zdroje, a kým sú obyvatelia naklonení skôr dúfať ako zúfať.

Záverečná fáza oneskoreného úsilia medzinárodného spoločenstva o vybudovanie sebestačného štátu v Bosne a Hercegovine bude plná paradoxov. Aby mohli zahraniční strážcovia krajiny odísť, budú musieť najskôr preniknúť hlbšie do krajiny. Ashdown bude musieť v skrátenom období využívať svoju moc intenzívnejšie. Ak majú byť splnené sľuby z Daytonu, Vysoký predstaviteľ bude musieť posunúť hranice toho, čo zdanlivo pripúšťala Daytonská zmluva. To všetko dosahuje najčastejšie prostredníctvom špeciálnych, medzinárodne riadených komisií, ktoré sa snažia nájsť ústavné oprávnenie a politický konsenzus, ktoré sú nevyhnutné z hľadiska možnosti nastolenia mocenskej rovnováhy medzi štátom a entitami vo sfére obrany, tajných služieb a nepriameho zdaňovania.

Ak tieto komisie využijú svoj potenciál odstrániť najhoršie účinky Daytonskej zmluvy, Vysoký predstaviteľ získa východisko pre prácu viacerých takýchto problémovo-špecifických orgánov. Existuje nádej, že kumulatívny účinok ad hoc posudkov toho, čo dovoľuje ústava, bude predstavovať konsenzus, ktorý je potrebný pre plne kvalifikovanú domácu revíziu ústavy Bosny a Hercegoviny. Ak sa ale komisiám nepodarí realizovať možnosti, ktoré by oživili štát, potom zrejme medzinárodné spoločenstvo nebude mať inú alternatívu ako priamo sa vysporiadať aj s ústavnými prekážkami. Skutočnosť, že sa tak už deje cestou podpory úprav, ktoré by dovolili Ústavnému súdu postupne prevziať mandát Komisie pre ľudské práva, by mohla predstavovať významný precedens.

Plnú verziu článku môžete nájsť na internetovej stránke International Crisis Group

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA