Cieľ na dosah – a ďalej?

Šestnásty apríl určite nebude dňom, na ktorý krajiny strednej a východnej Európy postupne zabudnú. Ich zástupcovia ho spoločne s najvyššími predstaviteľmi členských krajín Európskej únie strávia v aténskej Akropole skutočne príjemne – po mesiacoch predvstupových rokovaní, vyjednávania a lobovania konečne budú smieť podpísať zmluvy o vstupe do únie.

 

Zdalo by sa, že ani nemožno hovoriť o inom ako o úspechu diplomacie na oboch stranách, o vôli zjednotiť Európu. Najodvážnejšie sny Slovenska – dobehnúť prvú skupinu kandidátov – ešte z čias, keď únia plánovala prijať do svojich radov len šesť postkomunistických štátov, sa v Aténach stanú skutočnosťou. Holandský premiér Wim Kok sa o rozšírení únie na východ dokonca vyjadril ako o „najúspešnejšom zahraničnopolitickom projekte v dejinách únie“. Pozrime sa však bližšie na okolnosti, za akých sa táto historická udalosť uskutoční. A čo sa vlastne bude diať potom?

Pozor, parlament?

Demokratickou základňou a jedným z legislatívnych orgánov únie (popri Európskej rade) je Európsky parlament (EP). Medzi jeho úlohy od samotného založenia koncom sedemdesiatych rokov by spravovanie rozpočtu spoločenstva a jeho kompetencie sa v tejto oblasti časom rozrástli do tej miery, že by v budúcnosti (po prijatí európskej ústavy) mal mať výsadné právo rozhodovať. V prípade vstupu desiatich kandidátskych krajín do EÚ bude hlasovať o každom z nich osobitne na plenárnom zasadaní deviateho apríla. O päť dní neskôr bude o celkovom akte rozšírenia hlasovať Rada (je potrebný súhlas všetkých pätnástich členov), následne budú pozvaní delegáti desiatich štátov, ktorým sa v decembri v Kodani podarilo ukončiť predvstupový proces. EP má však výhrady ku konaniu Rady a hrozí, že hlasovanie bude odložené – čo by celý proces presunulo na neurčito.

Problémom je, že v článku pätnásť Zmluvy o vstupe je daná výška financií, ktoré budú vo fondoch k dispozícii novým členom počas prvých dvoch rokov po vstupe, teda do konca prvej „šesťročnice“ v 21. storočí. V oblasti hospodárstva majú byť sumy zamrazené až do roku 2013. Europarlament je presvedčený, že táto časť zmluvy znevýhodňuje nových členov a znemožňuje mu flexibilne reagovať na ich možné potreby. Predseda zahraničného výboru Parlamentu, Elmar Brok, krok Rady označil ako „neprijateľné správanie“ – koniec koncov, kandidátskych krajinám sa len prednedávnom podarilo prekonať obdobie diktatúry, únia by sa nemala stať klietkou ich budúcnosti. V tomto postoji má EP plnú podporu Európskej komisie (EK), ktorá odporučila Rade finančne zaväzujúce časti budúcej zmluvy vynechať.

Obísť EP i EK by nebolo pre hlavy vlád a krajín únie zoskupených v Rade vhodné z demokratického ani diplomatického hľadiska. Oficiálne odporúčanie Parlamentu na adresu Rady sa zatiaľ nedočkalo odozvy, protinávrhom Rady je ponechať článok pätnásť v budúcej zmluve, ale dať Parlamentu právo dodatočne poskytnúť novým členom financie v prípade potreby. Predseda rozpočtovej komisie EP, Brit Terry Wynn, prisľúbil, že grémium nebude stáť v ceste procesu uzavretia zmluvy vynútením si odkladu jej podpísania. Je však pravdepodobné, že mnohí europoslanci budú hlasovať proti.

(Ne)Konečná stratégia

Proces rozširovania únie bol doteraz politickou stratégiou s cieľom udržania stability v regióne. Únia je ešte v počiatočnom štádiu rozvoja jednotnej zahraničnej politiky a jej stratégiou sa teda stalo integrovať susediace krajiny a zabrániť tak eventuálnym konfliktom. Spojenci sa vzájomne informujú, spolupracujú a hľadajú spoločné riešenia, čo je zárukou mieru a stability v Európe. Táto taktika však nemôže pokračovať donekonečna. Po prijatí balkánskych štátov bude neefektívna.

Predstavy niektorých popredných politikov v únii nie sú reálne. Taliansky premiér Silvio Berlusconi by uvítal „európsku“ úniu zahrňujúcu Ruskú federáciu a Izrael. Veľké plány spraviť z únie konkurenciu Spojeným štátom v geografickom zmysle sú zaujímavou úvahou. Vyvolávajú však otázku: čo je zmyslom únie a kam kráča? Berlusconi vidí jej zmysel vo vytvorení protipólu USA, pretože OSN stráca svoje postavenie. Svet potrebuje novú autoritu a tá sa ponúka práve viac či menej európskej EÚ, rozširujúcej svoj vplyv v ekonomickej a politickej oblasti. Argument, že únia bola vytvorená ako hospodársky spolok šiestich a nedokáže sa prispôsobiť dynamickým politickým procesom neobstojí. Viacnásobné revízie zmlúv a príprava ústavného dokumentu dokazujú vôľu a pripravenosť únie niesť politickú zodpovednosť. Iracká kríza je, rovnako ako konflikt v Juhoslávii začiatkom deväťdesiatych rokov, lekciou, z ktorej budú vyvodené dôsledky. Úvod do jednotnej zahraničnej politiky, akokoľvek aranžovaný, znamená pokrok európskej diplomacie, ktorý však nevraví nič o jej ďalšom smerovaní. Bude nevyhnutné nasledovať niekoľko trendov v troch oblastiach: vnútornom a zahraničnopolitickom vývoji a v ekonomike.

Prvou potrebou je „up-gradovať“, čiže posunúť úroveň práce o stupeň vyššie. V kontexte EÚ to znamená na jednej strane vytvoriť európsku vládu – zreformovať inštitúcie, zaviesť väčšinové hlasovanie do čo najväčšieho počtu oblastí. Na druhej strane, pre každú vládu je potrebné, aby tí, ktorí vládnu, mali pocit solidarity. No ľudia, pre ktorých to robia, musia cítiť, že to má zmysel a je to správne. Byť súčasťou európskeho vládnutia s egoistickým, nacionalistickým postojom je ako hrať v cudzom orchestri – dlhodobo to neprináša ani motiváciu, ani úžitok. O úspechu nehovoriac.

Ďalej bude nevyhnutné dodať novú energiu európskej ekonomike, ktorá sa nevyhne následkom irackého konfliktu. Ekonomický rast a konvergencia boli a sú prioritami únie, obrovský trh sľubuje prosperitu a stabilitu, hoci po ťažkej počiatočnej fáze. Mobilita a flexibilnosť budú heslami budúcnosti.

Rozšírenie krajín Schengenskej dohody eventuálne prispeje k stabilite, rozšíri však nielen oblasť medzinárodnej spolupráce, ale aj nelegálnych činností. Bude nevyhnutná maximálna solidarita a ochota spolupracovať a prispôsobiť sa – v opačnom prípade bude i európska polícia, EUROPOL, bezmocná.

Koniec defenzívnej politike

Únia dostane nové hranice. Do roku 2007 i s Rumunskom a Bulharskom, potom sa presunú po Moldavsko, Turecko a Srbsko. Chorvátsko oficiálne vyjadrilo vážny záujem začať predvstupové rokovania, Turecko dúfa vo vstup do roku 2013. Pokiaľ nie je jednoznačné, čo je cieľom európskej integrácie, a pokiaľ to „európske“ ťažko definovať, nie je možné vytvoriť politiku, ktorá nebude musieť byť o rok revidovaná. Pokiaľ bude Parlament ignorovaný, alebo s ním bude manipulované, dojem krátkodobosti a nezáujmu o inštitučne pevnú úniu jednoznačne ostane. Podľa tradičnej argumentácie sú v podstate potrebné len dve veci: inštitucionálna reforma a politická vôľa hovoriť jedným hlasom. Reforiem zažila únia viac než ktorákoľvek iná nadnárodná organizácia a politickej vôli boli dvere vždy otvorené. Stroj EÚ sa zjavne dostáva do pohybu len potom, ako ním otrasie externá udalosť a on na ňu musí reagovať. Pri defenzívnom štýle politiky vychádza legitimita z reakcie na šokovú terapiu medzinárodnej scény – nevyhnutnosť spoločnej európskej obrany sa začala logickejšou javiť po jedenástom septembri. Bez teroristických útokov by bola potrebná obrovská politická námaha a lobovanie. Okrem defenzívneho vedenia politiky existuje aj iný druh, v ktorom energia a legitimita pochádza zvnútra. Pokiaľ by sa únia odvážila kráčať touto cestou, nebude potrebovať externé dôvody. Bude stačiť vlastná vôľa, čo je zatiaľ v niektorých európskych kabinetoch málo váženým argumentom. Poslanci EP sú priamo volení občanmi únie, toto grémium je preto oprávnené v ich mene konať. Pokiaľ bude v budúcnosti prezidenta EK voliť EP, dostaneme druhý stupeň legitimácie i na úrovni exekutívy. Vnútorné problémy s demokratickými procesmi teda únia mať nebude, po ratifikácii európskej ústavy už nebudú potrebné žiadne ďalšie zásadné reformy. Vôľa, akceptácia a solidarita – také jednoduché a pritom tak ťažko dosiahnuteľné – sú bezprostrednou agendou Európy.


Analýza bola uverejnená v rámci projektu Slovo o Európskej únii

REKLAMA

REKLAMA