Čo delí Srbsko od únie?

Analýza hodnotí vývoj v bývalej Juhoslávii za obdobie posledných 15 rokov so zameraním na Srbsko v kontexte európskej integrácie.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Režim, ktorý v Srbsku vládol do začiatku októbra 2000 bol tak opresívny, že ľudia pomaly začali zabúdať na to, ako vyzerá normálny život. Piateho októbra 2000 však prišla nová nádej. Príchod „nových časov“ sa javil o to reálnejšie, že politici na celom svete vyjadrili podporu štátu, ktorý sa ešte nedávno vyskytoval v ich prejavoch ako synonymum nacionalizmu a príklad zlyhanej demokracie. Pre krajinu, kde náhoda a zhoda okolností bývali jedinými silami, ktoré riadili ľudské správanie, prišli časy predvídateľnejšie, ale, ako sa ukázalo neskôr, nie bezproblémové.

Zhruba pred pätnástimi rokmi bola bývalá Juhoslávia bližšie k procesom európskej integrácie, ako ktorákoľvek iná východoeurópska krajina. Mala celkom schopnú ekonomiku a bola len krok od podpísania množstva dohôd s Európskymi spoločenstvami, s ktorými mala, najmä pred pádom Berlínskeho múru, veľmi dobré vzťahy. Dnes za krajinami svojho regiónu zaostáva, čo je v prvom rade dôsledkom politiky poslednej dekády 20. storočia. Srbsko a Čierna Hora dnes musia dobehnúť zameškané a vykonať politickú a ekonomickú transformáciu tak, ako to urobili krajiny strednej a východnej Európy, ktoré už sú v únii. Pozícia Srbska a Čiernej Hory je však oveľa komplikovanejšia, ako bola pozícia ich úspešnejších susedov – krajina prekonala rozpad štátu, vojny, sankcie, problémy s utečencami a ešte stále nevyriešila status Kosova.

Keď sa pred májom 2004 spomenula Európa, väčšina ľudí si predstavila len jej západnú časť – oblasť poriadku a mieru, vzorové spoločnosti a vysoký životný štandard. Východná Európa bola skôr symbolom akejsi karantény. Ľudia v Juhoslávii boli kdesi na pomedzí – považovali sa za východ Západu a západ Východu – nad Východom cítili nadradenosť a považovali sa za vznešenejších oproti Západu. Vnímanie Balkánu zvonka bolo rovnako mätúce – ľudia z iných častí sveta ho vnímali ako popletené územie medzi „skutočným“ Východom a „skutočným“ Západom.

Aké Srbsko chce Únia?


Možno sa čudovať, že Európska únia by za svojho člena chcela takú nestabilnú a problematickú krajinu. Aj únia však môže z členstva Srbska a Čiernej Hory niečo získať – v prvom rade stabilitu regiónu, ktorý v minulosti spôsoboval len problémy. Srbsko a Čierna Hora by zas ocenili hospodársky rozvoj, ktorý s členstvom v únii súvisí. Bývalá Juhoslávia, dnes Únia Srbska a Čiernej Hory, je ako zakladajúci člen OSN a člen Rady Európy politicky súčasťou západných inštitúcií.


Európska únia však nie je charitatívna organizácia a prijíma len tých, ktorí rešpektujú pravidlá hry. Ako sa ukázalo v posledných rokoch, dodržiavať tieto pravidlá môže byť oveľa ťažšie, ako srbskí politici čakali. Prekážky, ktorým Srbsko na svojej ceste do únie čelí, nie sú spôsobené vysokými štandardmi únie (aspoň nie zatiaľ), ale nedostatočnou politickou vôľou, odvahou a silou vysporiadať sa s domácimi problémami krajiny. Ide najmä o spoluprácu s haagskym tribunálom, Kosovo, nevyriešené vzťahy s Čiernou Horou a najmä – a tento problém môže byť najdôležitejší – neschopnosť politických elít nájsť konsenzus o otázkach národného záujmu.


Dôvody, prečo Srbsko nespolupracuje s Haagom, môžu znieť pre niekoho rozumne, ale je jasné, že neexistuje žiadna alternatíva k spolupráci. Tribunál zriadila Bezpečnostná rada OSN a i keď nie je dokonalý, je povinnosťou Srbska spolupracovať s ním, ak už pre nič iné tak preto, že chce byť rovnocennou súčasťou medzinárodnej komunity.

Jedným z dôvodov nespolupráce môže byť národná hrdosť a zdráhavosť obvinených vojnových zločincov priznať sa k zločinom spáchaným vo vojnách, o ktorých si mysleli, že ich bojujú v mene Srbov. V srbskej spoločnosti títo „hrdinovia“ však stále majú dosť vysokú podporu – podľa výskumu belehradského Martens Board International je 50,8 % opýtaných úplne proti vydávaniu obvinených zločincov do Haagu a 15,2 % je skôr proti tomu1. Napriek tomu sa zdá, že čoraz viac ľudí si začína uvedomovať, že Ratko Mladič, ktorý je zodpovedný za masaker v Srebrenici, štyria generáli, obvinení zo zločinov v Kosove, a ďalší, nie sú spasiteľmi srbského národa, ale príčinou jeho čiastočnej medzinárodnej izolácie.


Ďalším dôvodom pre nedostatočnú spoluprácu s Haagom môže byť fakt, že demokratický blok, ktorý sa v marci 2002 po vydaní Miloševiča do Haagu rozdelil, nedokáže prekonať svoje názorové rozdiely, a to najmä pokiaľ ide o tempo reforiem. Na čele zástancov rýchlejších zmien bol blok bývalého premiéra Zorana Džindžiča a pomalší alebo „anti-Haagsky“ prúd viedol Vojislav Koštunica. V čase keď bol Koštunica prezidentom Federálnej republiky Juhoslávia, vyhlásil po jednom stretnutí s hlavnou žalobkyňou Carlou Del Ponte, že Haag je poslednou vecou, nad ktorou rozmýšľa. Takéto poznámky možno považovať za naivné, ale zdá sa, že niektorí politici si ešte stále neuvedomili, že krajina kapitulovala len pred piatimi rokmi, a aby sa plne integrovala do demokratického sveta, musí ešte splniť niekoľko záväzkov. V každom prípade treba skoncovať so snahou o „dôstojný“ (rozumej tvrdohlavý) vstup do únie a prestať ignorovať (najmä v politických kampaniach) povinnosť vydať Haagu vojnových zločincov. Naši susedia to už urobili a neprinieslo im to nič negatívne.


Kosovo – spor o históriu a budúcnosť


Kosovo malo vždy pre Srbov mimoriadny význam – ako kolísky svojej civilizácie a náboženstva by sa ho len málokto z nich dokázal vzdať, a to platí aj pre tých, ktorí do tejto južnej provincie nikdy nevkročili.
Po celé generácie bolo toto územie predmetom sporov Srbska a Albánska. Spory sa nevedú len medzi politikmi o územie ako také, ale aj medzi historikmi – o jeho „skutočnú“ históriu. Albánci tvrdia, že ako potomkovia starých Ilýrov sú jeho pôvodnými obyvateľmi. Podľa Srbov zas Kosovo leží v srdci ich stredovekých kráľovstiev a v stredoveku na tomto území nežili takmer žiadni Albánci.


Kľúčovým dátumom v histórii Kosova je 28. jún 1389. Podľa srbských historikov vtedy na Kosovom poli bojoval srbský princ Lazar proti otomanským Turkom, ktorí vpadli do krajiny, a boj prehral. I keď jeho smrť oslavovali ako vznešenú obeť, porážka otvorila dvere tureckému postupu, ktorý zastavili až o 300 rokov pred bránami Viedne.


Do roku 1459 bolo celé Srbsko, vrátane Kosova, pod nadvládou Turkov a v tomto období nastali presuny obyvateľstva – Srbi, ktorí boli pôvodne väčšinovým obyvateľstvom, migrovali na sever do Bosny, vtedajšej súčasti Rakúsko-Uhorska. Po neúspešnom povstaní v roku 1689 sa počet odchádzajúcich Srbov rapídne zvyšoval. Od roku 1878 bolo Srbsko opäť nezávislým štátom, ale Kosovo ostávalo pod nadvládou Otomanov. Tento rok bol dôležitý aj pre Albáncov, lebo vtedy sa sformovala Prizreňská liga, ktorá stála pri zrode moderného albánskeho nacionalizmu a to nielen pre kosovských, ale pre všetkých Albáncov. V Balkánskych vojnách boli Turci zbavení zostávajúcich teritórií v Európe. Pre kosovských Srbov bol príchod srbskej armády oslobodením, pre Albáncov, ktorí v tom čase už tvorili väčšinu obyvateľstva, išlo o okupáciu.


V roku 1941 sa väčšina Kosova stala súčasťou Talianskom kontrolovaného Veľkého Albánska. Titovi juhoslovanskí partizáni mali problémy s náborom albánskych vojakov, ale boli úspešnejší, keď kosovským Albáncom sľúbili, že po vojne sa budú môcť zjednotiť s Albánskom. Keď začalo byť jasné, že tento sľub nikdy nedodržia, predstavitelia Juhoslávie museli čeliť niekoľkým albánskym povstaniam. V roku 1974 získala provincia značnú autonómiu a od tohoto rozhodnutia sa Srbi sťažovali na domŕzanie Albáncov, ktorí pre provinciu požadovali status republiky.


Ako následok srbskej emigrácie a vysokej albánskej pôrodnosti klesol počet Srbov v Kosove na pomer jedného na deväť Albáncov. Využijúc vývoj v Kosove a obrátiac sa k nacionalizmu, získal v roku 1989 moc Slobodan Milošević, ktorý veľmi rýchlo zbavil provinciu autonómie. Všetky pokusy medzinárodného spoločenstva udržať mier boli odsúdené na zánik kvôli kombinácii niekoľkých faktorov – Miloševićovej túžby zostať pri moci, histórii nepriateľstva medzi Srbmi a Albáncami, rastúceho národného uvedomenia Albáncov a protirečiacimi si náhľadmi na budúcnosť Kosova. Napätie vyústilo do občianskej vojny v Kosove a do bombardovania Juhoslávie v roku 1999.


Dnes sa často pýtame, či bombardovanie bolo jediným spôsobom, ako vyriešiť problém, a či splnilo svoj cieľ. Kým porušovanie ľudských práv Albáncov bolo zastavené, vzniklo niekoľko ďalších problémov. Ako vyriešiť konečný status Kosova a zapasovať ho do vízie modernej Európy? Ako zlepšiť postavenie Srbov a ďalších nealbánskych obyvateľov provincie? Ako presvedčiť etnických Albáncov v Kosove, ale aj na juhu Srbska a v Macedónsku, aby sa vzdali násilia? A hádam najdôležitejší problém – ako vyriešiť situáciu v Kosove bez toho, aby sa zradikalizovalo Srbsko?


Problémy len znásobuje neschopnosť medzinárodnej komunity určiť budúcnosť Kosova. V súčasnosti sa najčastejšie hovorí o multietnickom Kosove, ale realita je taká, že medzi oboma etnickými skupinami je priveľa nenávisti, strachu a pochybností. Medzinárodná komunita tento fakt počas posledných piatich rokov ignorovala a vytrvalo, napriek mnohým incidentom, opakovala, že Kosovo je na ceste k multikultúrnej spoločnosti.


V marci tohoto roku sa ukázalo, že nemali pravdu. V Kosove vypukli obrovské vzbury, v ktorých zabili desiatky Srbov, tisícky vyhnali z domovov a väčšinu srbských náboženských objektov, kláštorov a kostolov, niektorých až z 13. storočia, zničili. Mnoho ľudí sa obáva, že marec sa môže zopakovať. Predstavitelia OSN ich uisťujú, že sa zopakovať nemôže, pretože KFOR bude pripravená. Je to však riešením?


Na vyriešenie kosovskej krízy existuje mnoho plánov. Jeden z nich navrhol srbský parlament – podľa neho by Kosovo zostalo súčasťou Srbska, získalo by však veľkú autonómiu a bolo by rozdelené do etnických kantónov, v ktorých by srbská menšina mala značný stupeň politickej, kultúrnej a hospodárskej nezávislosti. Tento plán je však neakceptovateľný pre albánsku stranu, rovnako ako je pre srbskú stranu neakceptovateľný albánsky plán, ktorý obsahuje kroky k postupnej nezávislosti.


Čo teda robiť s Kosovom? Na jednej strane, ak Srbi nezískajú pocit, že ich náboženstvo, kultúra, jazyk a spôsob života sú chránené, z Kosova odídu. Tento exodus by mohol spôsobiť ďalšiu vlnu nacionalizmu, aj medzi umiernenými politikmi, ktorí by zastali radikálne pozície len aby politicky prežili.


Kosovskí Albánci však neprijmú nič menej než plnú nezávislosť a sú odhodlaní vyhnať Srbov z provincie s odôvodnením, že kým je tam čo i len jeden z nich, Belehrad sa stále bude snažiť provinciu kontrolovať.
Problém Kosova však stojí v ceste európskym ašpiráciám Srbska – najmä kvôli tomu, že kľúčoví politici sa nevedia dohodnúť na základných otázkach týkajúcich sa provincie, čo sa naposledy ukázalo, keď prezident vyzval kosovských Srbov, aby sa zúčastnili na miestnych voľbách a premiér vystúpil presne s opačným stanoviskom. Zdá sa teda, že riešenie je v rukách medzinárodnej komunity.


Papierová federácia

Podľa ústavy Únie Srbska a Čiernej Hory je jedným z cieľov federácie „pripojiť sa k európskym štruktúram, najmä k Európskej únii“. Na dosiahnutie tohto cieľa sa však veľa nerobí a to najmä kvôli nedostatočnej koordinácii medzi Srbskom a Čiernou Horou. V mnohých ohľadoch totiž Únia Srbska a Čiernej Hory nefunguje ako štandardná federácia. Dva členské štáty nielenže nemajú fungujúcu trhovú ekonomiku, ale ani colnú či menovú úniu – v Čiernej Hore sa platí eurom, v Srbsku dinárom. Federálne orgány majú len málo kompetencií a ani v tých sa Srbsko a Čierna Hora nevedia dohodnúť na jednotnom postupe. Príkladom je zahraničná politika – krajina by mala mať jedného ministra zahraničných vecí, avšak Čierna Hora vytvorila (protiústavne) tento úrad na svojej štátnej úrovni a koná bez koordinácie s Belehradom. Miodrag Vlahovič, minister zahraničných vecí Čiernej Hory nedávno na stretnutí v Slovinsku vyhlásil: „Čierna Hora by požadovala nezávislosť, aj keby v Srbsku vládol Mahátmá Gándhí“2 Následkom takýchto postupov sa štáty navzájom blokujú v zlepšení pozície pri rokovaniach s EÚ. Únia Srbska a Čiernej Hory teda reálne nefunguje ako štát s istými spoločnými orgánmi.


Prípravy na vstup do Únie


Po zmenách v roku 2000, Európska únia a federálna vláda vytvorili takzvanú Konzultačnú pracovnú skupinu pre prístupový proces, ktorá sa síce päťkrát stretla, ale potom prestala pracovať. Príčinou boli nevyriešené ekonomické vzťahy medzi členskými štátmi. Neochota spolupracovať však môže byť veľmi nebezpečná, pretože práce na Správe o pripravenosti, ktorá je podmienkou pre podpísanie Stabilizačnej a Asociačnej dohody, sa zastavili, a nie je jasné, kedy budú pokračovať.


Srbsko a Čierna Hora (vrátane Kosova) nemôžu rátať s integráciou do Európskej únie, pokiaľ neprehĺbia integráciu medzi sebou. Čím viac sa od seba odďaľujú, tým menej je na dosah aj členstvo v EÚ. Únia Srbska a Čiernej Hory je v podstate jedinou krajinou v oblasti, ktorá nemá s Európskou úniou nejaký typ zmluvného vzťahu.


Články o európskej integrácii a Srbsku v poslednom období často pôsobili ako nekrológy. V septembri 2004 sa však únia rozhodla zmeniť prístup, aby vyjednávania urýchlila – o hospodárstve, obchode a ďalších relevantných sektoroch vedie rozhovory oddelene so Srbskom a Čiernou Horou. Ak sa tento prístup ukáže efektívnejší, spoločná Stabilizačná a Asociačná dohoda by mala byť podpísaná na jar 2005.


Stále však platí, že EÚ uprednostňuje Úniu Srbska a Čiernej Hory (USČH) pred dvomi samostatnými štátmi. Existuje na to množstvo dôvodov – možnosť otvorenia otázky konečného statusu Kosova vo chvíli, keď žiadne z navrhovaných riešení nie je prijateľné pre obe strany, krehká bezpečnostná situácia v regióne ohrozovaná každou ďalšou fragmentáciou. USČH však nefunguje tak, ako by mala. Jej orgány len s ťažkosťami zavádzajú do praxe aj tie rozhodnutia, na ktorých sa členské štáty dokázali dohodnúť a plnenie podmienok EÚ je teda veľmi pomalé.


Krehká stabilita


Nový prístup EÚ však nevyrieši všetky problémy s integráciou, lebo sa týka len ekonomiky a nie politických otázok. A politická dohoda je v nedohľadne. Čierna Hora čoraz hlasnejšie uvažuje o svojej nezávislosti. Ak sa tak stane, zrazu bude otáznym aj status Kosova, pretože ten je podľa rezolúcie OSN 1244 súčasťou Srbska a Čiernej Hory. To len naruší krehkú stabilitu súčasnej srbskej vlády, ktorá pozostáva z programovo veľmi rozdielnych strán – rojalistov, „umiernených konzervatívcov“ a liberálnych ekonómov. Vláda nemá vyhranené pozície na žiadnu z hlavných oblastí týkajúcich sa integračných procesov a je len zázrak, že vydržala pohromade až doteraz. Situáciu ešte komplikuje skutočnosť, že vláda je menšinová a v parlamente sa musí spoliehať na podporu Miloševićovej Socialistickej strany. Demokratická strana Zorana Džindžiča, ktorá je z parlamentných strán najviac proeurópska, je v opozícii.


Ďalším dobrým znamením je fakt, že srbský parlament odsúhlasil dlho očakávanú vládnu rezolúciu o vstupe do Európskej únie. Ide o významnú podporu európskej budúcnosti krajiny zo strany vlády. Aj keď rezolúcia nemá platnosť zákona, vláda sa v nej zaviazala každé tri mesiace informovať parlament o pokrokoch v oblasti integrácie. Za problém však možno považovať skutočnosť, že za rezolúciu hlasovalo len 129 z 250 poslancov a teda nemožno ešte celkom povedať, že európska integrácia krajiny je vecou národného konsenzu. Alebo skôr – konsenzu politického, pretože podľa prieskumov verejnej mienky je za vstup do únie 75 % ľudí.
Z hľadiska prístupu k finančným zdrojom je podstatné aj rozhodnutie únie presunúť Srbsko a Čiernu Horu do kompetencie generálneho riaditeľstva pre rozšírenie – krajina tak bude mať od roku 2007 prístup k predvstupovým fondom.

V súčasnosti ťažko s istotou povedať, ako sa bude vzťah „dvoch únií“ vyvíjať. V Srbsku a Čiernej Hore nie je dostatok politickej vôle na splnenie podmienok, ktoré by ich vyniesli k rokovaciemu stolu s EÚ, a EÚ vytrvale odmieta oznámiť pravdepodobný dátum začiatku rokovaní a následného vstupu. Každopádne – východné rozšírenie únie v roku 2004 otvorilo pre USČH dvere. Dokazuje, že EÚ nie je nedosiahnuteľným cieľom – veď mnohé z krajín, ktoré do Európskej únie vstúpili 1. mája 2004 ešte pár rokov pred týmto dátumom zvádzali svoj vnútorný boj o demokraciu a právny štát.



Analýza bola uverejnená v publikácii Listy SFPA 5/2004 3.februára 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA