Demokratizácia v susedstve: Neodvratné dilemy

Katarzyna Pełczyńska-Nałęcz analyzuje nevyhnutné dilemy, ktoré môžu brániť EÚ aplikovať demokratické zásady vo vzťahoch so svojimi susedmi.

Katarzyna Pełczyńska-Nałęcz je politologička, autorka viacerých diel o vzťahoch medzi EÚ a východnou Európou, členka Poľsko-ruskej skupiny pre zložité otázky a vedúca bruselskej pobočky Centra východných štúdií.

„Európski politici sú momentálne zajedno: po udalostiach v severnej Afrike a na Blízkom východe sa musí susedská stratégia EÚ zmeniť. Viac ako kedykoľvek predtým sa EÚ musí sústrediť na liberálne hodnoty, propagovať demokraciu a podporovať sociálne zmeny.

Hlavným princípom by malo byť „viac za viac“: postup implementácie demokratických riešení bude v spolupráci s jednotlivými susedmi zahŕňať finančné aj ekonomické prostriedky.

V oznámení Európskej komisie z 11. marca sa jasne píše, že „záväzok usporiadať primerane monitorované, slobodné a spravodlivé voľby by mal byť vstupnou podmienkou“ k účasti v Partnerstve pre demokraciu a spoločnú prosperitu, čo je nová iniciatíva EÚ adresovaná južným susedom.

Takýto prístup sa zdá byť rozumný a potrebný. Prináša ale so sebou aj vážne riziko, že ak bude konfrontovaný s realitou, tieto vyhlásenia sa do praxe nepretavia.

Môže sa to stať, pretože v politike demokratizácie neexistujú jednoduché pravidlá a ľahké návody. Napriek všetkému čo sa povedalo, upustenie od tejto zásadovej politiky, ktoré nastalo v predošlých rokoch, nebolo vždy dôsledkom cynizmu alebo chýb. Často to boli pokusy riešiť dilemy, ktoré nemali vždy jasne pozitívne riešenia. Nie je žiaden dôvod veriť, že akákoľvek nová európska politika demokratizácie takýmito dilemami sprevádzaná nebude.

Dilema č. 1. Záujmy EÚ a politika demokratizácie

Napriek zosadeniu autokratických lídrov v Egypte a Tunisku, väčšina krajín hraničiacich s EÚ sú stále autoritárne štáty, ktoré často podnikajú volebné podvody, utláčajú ľudské práva a majú na svedomí krvavé potláčania protestov opozície. Principiálna politika EÚ propagovať demokraciu by musela zamraziť alebo výrazne schladiť vzťahy s viac ako polovicou susediacich krajín.

Práve tieto susedné autoritatívne krajiny (Alžírsko, Líbya, AzerbajdžanRusko) sú najdôležitejší momentálni alebo potenciálni dodávatelia energetických surovín pre EÚ. Napäté vzťahy s týmito krajinami by výrazne skomplikovali snahy o dodávky energie a znížilo by to tiež možnosť získať tieto nerastné suroviny za dobré ceny.

Keďže trh s ropou a plynom sa stáva čoraz viac konkurenčným. Hráči ako sú Čína alebo Turecko nemajú pokiaľ ide o povahu režimov, s ktorými obchodujú žiadne zábrany.  

Funkčné vzťahy EÚ s autoritatívnymi susedmi sú dôležité aj z iných dôvodov. Práve tieto vlády sú jej partnermi v rokovaniach o zamedzení migrácii a o boji proti terorizmu. Obe témy sú pre EÚ natoľko dôležité, že nemá na výber s kým sa o nich bude rozprávať.

Dilema č. 2. Izolácia režimov a otvorenosť pre ľudí

Ak by sme aj na chvíľu zabudli na realitu a predpokladali, že EÚ sa postaví proti nedemokratickým krajinám, neexistuje žiadna garancia, že by takáto politika bola úspešná.

Naopak, prípad Bieloruska, kde EÚ praktikuje pro-demokratickú (alebo radšej anti-autoritárnu) politiku (má menší prístup k trhom, prezident a jeho sprievod má zakázaný vstup do EÚ), ukázal že nátlak z Bruselu má len malý vplyv na ochotu režimu akceptovať liberálne hodnoty.

Naopak, nedostatok kontaktu s vládou obmedzil šance EÚ otvoriť sa občanom Bieloruska, ktoré je momentálne jedinou krajinou východnej Európy, ktorá nepodpísala žiadnu dohodu na liberalizáciu vízového režimu.

Dôsledkom je, že Bielorusi platia za vstup do Schengenu 60 eur, čo je takmer dvojnásobok toho, čo platia Rusi a Ukrajinci.

Dilema č. 3. Čo sa stane s demokraciami, ktoré sa skĺznu späť?

Pred štyrmi rokmi EÚ privítala demokratické revolúcie na východe: ružovú revolúciu v Gruzínsku a oranžovú revolúciu na Ukrajine. Dnes tieto krajiny vykazujú znepokojivé známky porušovania demokratických hodnôt.

Reakcie Bruselu nezašli ďalej ako po napomenutia a politické deklarácie. EÚ je odhodlaná podpísať s Ukrajinou dohodu o Komplexnej zóne voľného obchodu, čo však príliš nekorešponduje s princípom „viac za viac“.

EÚ má len veľmi malý manévrovací priestor: ponúkať „nemej“ by znamenalo zlyhanie najambicióznejšieho integračného projektu v regióne. Toto by spochybňovalo nie len to, či vyjednávanie takýchto dohôd s inými partnermi má vôbec zmysel, ale hlavne by to vzdialilo Ukrajinu od EÚ, v politickom aj ekonomickom zmysle.

Podobný scenár nemožno vylúčiť ani v Tunisku a Egypte. Aj keby že sa tam konali slobodné a spravodlivé voľby, je pravdepodobné, že nová vláda nebude vedieť odolať pokušeniu vrátiť sa k autoritatívnemu režimu.

Mala by EÚ v tomto prípade stiahnuť svoju ponuku, aby neporušila princíp „viac za viac“? Alebo by si radšej mala osvojiť stratégiu, ktorú teraz používa na Ukrajine?

Dilema č. 4. Sú všetky demokratické voľby akceptovateľné?

Teoreticky by EÚ mala prijať každú vládu, ktorá bola zvolená v spravodlivých a pluralistických voľbách. V praxi ale demokratické voľby v susedných krajinách EÚ minimálne dvakrát skončili uzurpovaním si moci, ktoré nebolo akceptovateľné s pohľadu liberálnych hodnôt EÚ (vláda s účasťou hnutia Hizballáh v Libanone a vstup Hamasu do Palestínskej vlády).

V jednom z týchto prípadov EÚ stiahla značnú časť svojej podpory pričom riskovala selektívny prístup k demokratickej legitimite, ktorú Palestínčania dali ich poslancom.

Dilema č. 5. Podpora slabých štátov a princíp kondicionality.

EÚ stojí pred výzvou pochádzajúcou nielen od autoritatívnych štátov, ale aj zo slabých štátov kde inštitúcie nie sú schopné vykonávať ich hlavné funkcie. V takýchto prípadoch je podpora z vonka smerovaná hlavne na humanitárnu pomoc, ako aj na vybudovanie základných administratívnych orgánov.

Objem podpory preto veľmi úzko súvisí s princípom kondicionality. Politika EÚ voči  Palestínskej samospráve je toho príkladom keďže je na hlavu najväčším prijímateľom pomoci (V rokoch 2011-2013 by mala od EÚ prijať viac ako 45 euro na osobu. Pre porovnanie Tunisko, ktoré je demokraticky najsľubnejšou krajinou, dostáva iba 8 euro na osobu). Nedá sa vylúčiť, že Líbya bude ďalšou krajinou, čo takúto podporu dostane.

Zoznam týchto problematických otázok nemá byť argumentom proti demokratizácii; naopak, demokratizácia je dôležitým faktorom v politike EÚ voči jej susedom. Táto politika by však mala byť sprevádzaná realistickým odkazom: EÚ má právo a musí obhajovať svoje životné  záujmy, čo je často v konflikte s dlhodobým cieľom demokratizácie.

Princíp kondicionality sa nedá aplikovať nastálo a bez výnimky. Ak bude tento odkaz spraví pragmatickejší, EÚ zvýši šance, že nová politika podpory demokracie uspeje. Predíde to nerealistickým očakávaniam v susedných krajinách a prípadným obvineniam, že prodemokratické postupy Únie sú selektívne a nekonzistentné.“

REKLAMA

REKLAMA