Estónsko: Sedem za, jedna pred

Prekvapujúci pokles podpory vstupu do EÚ medzi príslušníkmi ruskej menšiny zanechal škvrnu na výraznom víťazstve tábora "áno".

Estónsko sa stalo siedmou kandidátskou krajinou, v ktorej sa uskutočnilo referendum o vstupe do Európskej únie. Lotyši budú v referende hlasovať 20. septembra.

Referendum, ktoré sa uskutočnilo 14. septembra, sľubovalo viacero prekvapení, keďže na rozdiel od referend v ostatných pristupujúcich krajinách, na úspech postačovala jednoduchá väčšina tábora “áno”. Výsledok bol nakoniec jasne znejúci, dve tretiny voličov (66,9%) hlasovalo za vstup do Európskej únie v máji 2004.

Výsledok by bol istý aj v prípade, ak by bola potrebná minimálna účasť voličov. Do hlasovacích miestností totiž prišla viac ako polovica oprávnených voličov (63,4%). Podľa niektorých sú tieto čísla nízke, keďže prieskumy verejnej mienky naznačovali až 70% volebnú účasť a 20% voličov malo možnosť hlasovať v deň konania referenda prostredníctvom pošty. Sociológ Tonis Saarts pre denník Eesti Paevaleht vyhlásil, že niektorí voliči sa rozhodli nehlasovať aj preto, lebo výsledok považovali za formalitu. Podľa ostatných komentátorov bola účasť vysoká, keďže bola o päť percentuálnych bodov vyššia ako v parlamentných voľbách.

Skutočným prekvapením však bola v referende nízka podpora členstva v EÚ vo veľkej ruskej minorite. Výsledky hlasovania v Ida-Virumaa, čo je rozsiahly región etnických Rusov, boli v prospech “áno” najnižšie, sotva dosiahnutých 57% nabúralo predstavu, že ruská minorita je nadšená vstupom do EÚ.

Evald Mikkel, ktorý vyučuje politické vedy na Tartu University pre TOL povedal, že tábor “áno”, ktorý často odkazoval na Rusko ako na možnú hrozbu, mohol takto vyvolať pokes podpory EÚ medzi rusky-hovoriacimi Estóncami.

Mnohé ďalšie obvody v južnom Estónsku a na ostrove Saaremaa patrili medzi najväčších eurospkeptikov, s väčšinou piližujúcou sa k 60%, len v niekoľkých malých komunitách však tábor “nie” zvíťazil.

Skutočne tvrdo euroskeptický Kalle Kulbok mohol vyvolať väčšiu vlnu odmietnutia, na súde sa práve rieši otázky oprávnenosti hlasovania. Táto skutočnosť môže oddialiť aj ohlásenie oficiálnych výsledkov.

Napriek tejto “žabe na prameni”, v momente vyhlásenia neoficiálnych výsledkov v nedeľu večer, prezident Arnold Ruutel, predseda vlády Juhan Parts a hovorca parlamentu Ene Ergma podali spoločné vyhlásenie, v ktorom uvítali výsledky referenda, a vyhlásili, že obyvatelia Estónska mali zatiaľ skutočne len málo možností rozhodovať o svojom vlastnom osude v histórii.

“Prostredníctvom referenda estónsky ľud potvrdil svoju oddanosť spoločným hodnotám Európy,” vyhlásil. “Vstup do EÚ a NATO na budúci rok je prejavom pripravenosti Estóncov zdielať zodpovednosť za budúcnosť tejto časti sveta spolu s ostatnými národmi.”

Dokonca i Strana Stredu, ktorá bola predtým vo vláde, ktorá sa rozhodla podporovať v kampani “áno” pomerne neskoro, vystúpila s vyhláseniami silno podporujúcimi toto rozhodnutie.

Táto strana, aj napriek tomu, že signalizovala hlasné vyjadrovanie svojich obáv aj v EÚ, vyhlásila, že “Strana Stredu je pripravená obraňovať Estónsko v Európe a Európske hodnoty v Estónsku.

Lídri kampane za “nie” uskutočnili niekoľko podobných pokusov o vlastnú “re-profiláciu”. Výskumné centrum pre slobodnú Európu, vedúca sila kampane za “nie” vyhlásilo, že prijíma sľuby, ktoré zazneli v kampani za “áno”, a pokúsi sa zaistiť, aby boli aj naplnené.

Kampaň

Ivar Raig z Výskumného centra pre slobodnú Európu sa vo vedení kampane vyslovoval kriticky. Hoci vyjadril presvedčenie, že diskusia v Estónsku o pristúpení k EÚ bola počas kampane ďaleko hlbšia ako v ostatných kandidátskych krajinách, kamapaň “nespĺňala najlepšie demokratické štandardy, keďže finančná podpora nebola vyvážená a médiá boli naklonené jednej strane.”

Evald Mikkel z Tartu University tiež vyjadril isté výhrady. Obrazu, ktorý bol vykreslený médiamim, “silno dominovali vlída a ostatné verejné inštitúcie, ktoré viedli kampaň za “áno””.

Kampaň pohltila politický život v takej miere, že počas “ostatné politicky citlivé a možné relevantné otázky boli počas niekoľkých uplynulých mesiacov odsunuté bokom,” povedal Mikkel.

Daňový úrad napríklad v auguste rozhodoval o začatí vyšetrovania súkromných finančných otázok estónskeho ministra financií Tonisa Paltsa. Žiadne rozhodnutie nebolo prijaté. Deň po uskutočnení referenda, sa obnovil normálny politický život práve tým, že Daňový úrad vyhlásil začatie vyšetrovania.

Čo sa zmení?

Pravdepodobne bolo priprodzené, že kampaň sa sústredila na zmeny, ktoré občania najsilnejšie pocítia po tom, čo ich krajina vstúpi v máji 2004 do EÚ. Pre mnohých mladých ľudí a zároveň voličov za “áno” predstavovala možnosť ľahšieho cestovania veľmi silný argument.

Staršia generácia sa najviac obáva zvýšenia cien.

V dlhodobejšej perspektíve bude musieť Estónsko čakať na slobodný pohyb praconíkov spolu s ostatnými krajinami. Väčšina členov EÚ, s výnimkou Veľkej Británie, Dánska a Švédska totiž uplatňuje moratórium na voľný pohyb praconíkov v odbobí od troch do siedmich rokov.

Zatiaľ čo plná integrácia na trh práce ešte chvíľu potrvá, integrácia do eurozóny môže prísť relatívne skoro. Estónska centrálna banka verí, že euro by mohlo nahradiť kroon už v roku 2007.

Zdá sa, že Estónsko je pripravené na vstup do Európskej únie v dobrom stave. V niekoľkých predchádzajúcich rokoch dosahovala estónska ekonomika, podobne ako v susediacich pobaltských štátoch, pravidelný ročný rast viac ako 5%. Napriek globálnej ekonomickej stagnácii a recesii v mnohých oblastiach to bol v tomto prípade skutočne skvelý výkon. Napriek tomu však “Baltské tigre” stále zaostávajú za priemerným príjmom v Európe. Ak si však Estónsko zachová svoje doterajšie tempo, mohlo by dostihnúť zvyšok Európy v časovom horizonte 15-20 rokov.


Ďalšie analýzy o východnej Európe nájdete na internetovej stránke Transitions online.

 

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA