Európa 2004: Rozširovanie a prehlbovanie integrácie

Európa je v procese významnej transformácie. V budúcom roku budeme svedkami nielen kulminácie prístupového procesu desiatich nových členských štátov, ale za predpokladu, že bude dodržaný časový harmonogram, uskutoční sa aj ratifikácia výsledkov práce Konventu o budúcnosti Európy.

 

Jednou z podstatných otázok, ktorými sa zaoberá Konvent, je posilnenie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Európa musí byť schopná rýchlo reagovať na krízové situácie, musí posilniť svoje postavenie na medzinárodnej scéne, nevyhnutná je tiež schopnosť hovoriť spoločným hlasom. Významným článkom novej koncepcie SZBP je založenie Síl rýchleho nasadenia, ktoré by mali vykonávať tzv. petersbergské úlohy. Dohovor medzi EÚ a NATO sa stal efektívnym, takže Európska únia môže od Aliancie žiadať tie prostriedky, ktorými nateraz nedisponuje. Jednou z ambícií je preto vytvoriť viac kapacít v oblasti spravodajskej činnosti alebo leteckej prepravy. Túto tendenciu jednoznačne podporuje aj verejná mienka.

ZAHRANIČNÁ POLITIKA EÚ A IRACKÁ KRÍZA

Zahraničná politika sa stáva oblasťou, ktorá môže závažne ovplyvniť európsku agendu. V súvislosti s irackou krízou sa však dostáva pod určitý tlak aj transatlantické partnerstvo. Členské štáty rovnako ako kandidátske krajiny cítia povinnosť vyjadrovať svoju lojalitu prezidentovi G. Bushovi, resp. verbalizujú svoj nesúhlas. Cez oceán sa nám dostávajú do uší správy o oslabení starého kontinentu, či v novom delení na “starú” a “novú” Európu. Existuje riziko, že európske inštitúcie budú výrazne polarizované. Táto polarizácia neobchádza ani Európsky parlament, o čom sme sa presvedčili prednedávnom pri plenárnom hlasovaní o Iraku. Je však potrebné zdôrazniť, že väčšina poslancov hlasovala za riešenie krízy na pôde OSN a proti unilaterálnej akcii.

Akákoľvek polarizácia názorov ohrozuje kredibilitu Európskej únie. Rozdielnosť názorov na inváziu do Iraku môže preto ochromiť Úniu a diskreditovať ju v očiach jej občanov, väčšina ktorých by mimochodom privítala schválenie ďalšej rezolúcie OSN. Posledná Rada pre všeobecné záležitosti bola schopná udržať jednotu priorít a umožnila OSN plniť svoju funkciu. Britský premiér T. Blair bol schopný udržať administratívu USA v tejto línii, v dôsledku čoho dostali zbrojní inšpektori viac času na prácu. V pozadí tejto jednoty, ktorá nebola priamo spochybnená ani listom premiérov ôsmich európskych krajín, však v prípade, že USA budú ignorovať Bezpečnostnú radu OSN a zúčastnia sa na unilaterálnej intervencii proti režimu S. Husajna, stojí rozkol.

Aktuálna diskusia sa v podstate redukuje na dve základné otázky:

1. Potrebujeme skutočne druhú rezolúciu na legitimizáciu vojenského zákroku proti Iraku?

2. Aký dôkazový materiál je potrebný pre jej spustenie?

Spojené štáty sú presvedčené, že existuje dostatočný počet dôkazov o existencii zbraní hromadného ničenia, že spolupráca Iraku nie je postačujúca a že neexistuje iná alternatíva ako intervencia. C. Powell prednedávnom vyhlásil: “… ak OSN nebude konať rýchlo, môže byť ignorovaná – to je americké stanovisko”. Niektoré európske krajiny by uvítali súhlas OSN s vojenskou akciou, ale vedia si predstaviť, že by konali aj bez takéhoto súhlasu. Iné zdôrazňujú potrebu získania dodatočných dôkazov a potrebu schválenia druhej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Myslia si, že existujú aj iné prostriedky na likvidáciu irackého potenciálu ako tie vojenské. Nech sa zvolí akákoľvek taktika, rozhodnutia o vojne musia byť prijímané s rozvahou. Nesúhlasím ani s postojom, že vojna je jediným riešením, ani s tými, ktorí nebudú vojenský zákrok akceptovať aj napriek mandátu OSN. Niektoré príčiny, na základe ktorých vznikajú vojenské konflikty, môžu byť oprávnené, iné nie. Pre toto rozlíšenie, vykonanie správneho rozhodnutia je potrebný medzinárodný rámec, resp. medzinárodná legitímnosť. My v Európe vieme azda najlepšie, aké dôsledky môže mať jednostranné vypovedanie vojny. V minulom storočí mali pre nás takéto kroky tragické následky. Práve toto vedomie nás odlišuje od americkej administratívy, ktorá je presvedčená o svoje vlastnej sile, o schopnosti konať unilaterálne, a to aj napriek tomu, že mienka väčšiny Američanov je iná. Nie je nám vlastný jej optimizmus, že riziká, ktoré s týmto krokom súvisia, sú kontrolovateľné a že cena, ktorú zaň zaplatíme, je akceptovateľná. Pre mnohých Európanov je totiž bezpečnosť relatívnym pojmom. Je to niečo, s čím je potrebné permanentne pracovať, pričom vojenská sila je iba jedným z viacerých prostriedkov, a to zďaleka nie tým najdôležitejším. Uprednostňujeme širší prístup k bezpečnosti, čoho dôkazom je aj nadchádzajúce rozšírenie Európskej únie. Nejedná sa pritom o prejav slabosti, ale o iný pohľad na medzinárodnú realitu. Pre vojenský útok na Irak potrebujeme konkrétne argumenty. Ak sa podarí získať hmatateľný dôkaz o tom, že Irak porušuje rezolúcie OSN, a vyčerpajú sa všetky mierové prostriedky na likvidáciu zbraní hromadného ničenia, OSN musí konať. Pre vlastnú kredibilitu, ale aj pre elimináciu ozajstného nebezpečenstva. Neprechovávam žiadne sympatie k S. Husajnovi a verím, že keby disponoval takými pros-triedkami, z vlastníctva ktorých ho obviňujú USA, pravdepodobne by ich použil. V takomto prípade má medzinárodné spoločenstvo právo intervenovať. Rovnako urobilo aj v prípade Afganistanu či Kosova, hoci podmienky boli pomerne odlišné.

Na riešení krízy na pôde OSN by mali trvať predovšetkým malé štáty. Ak niektorej krajine umožníme jednostrannú intervenciu, čoskoro ju môže nasledovať ďalšia. Výnimočne obozretní musíme byť v prípade intervencie proti suverénnemu štátu. Akceptujem tvrdenie, že intervencie proti vôli vlády určitej krajiny sú niekedy nevyhnutné, aj keď to nezodpovedá originálu Charty OSN. Pre legitímnosť takýchto zákrokov je však nevyhnutné multilaterálne rozhodnutie, ku ktorému došlo na pôde OSN. Všetky akcie musia byť proporcionálne vyvážené. V prípade Iraku sa jedná o potencionálnu deštrukciu zbraní hromadného ničenia, a preto musia existovať garancie, že cieľ intervencie je naozaj uskutočniteľný. Pri implementácii rozhodnutí OSN je tiež potrebné brať do úvahy postranné efekty, a to aj napriek tomu, že nie sú rozhodujúcim elementom.

Dodržiavanie týchto princípov, resp. návodov, je namieste. Novým členským štátom EÚ by som preto radil, aby starostlivo zvážili svoje možnosti a nezabúdali na význam projektu Spoločnej zahraničnej a bezpeč-nostnej politiky, ktorú budeme spoločne budovať. Žijeme totiž v Európe, nie v Amerike.

KONVENT A INŠTITUCIONÁLNA EURÓPA

Chápem nevôľu nových členských štátov EÚ akceptovať kategorizáciu “stará Európa”, teda Európa z čias studenej vojny. Existuje však aj iný význam tohto spojenia. Ja osobne som hrdý na európske dedičstvo. Toto dedičstvo je veľmi staré, ale čo je dôležitejšie, Európa v uplynulých desaťročiach dosiahla mnohé aj bez toho, aby bola vojenskou mocnosťou. Dúfam preto, že postoje našich nových kolegov na bezpečnosť sú iné ako v prípade človeka, ktorý spomenul takéto rozdelenie. Som presvedčený o potrebe vytvorenia diskusného fóra o bezpečnosti v rámci rozšírenej EÚ. Niekedy mám totiž pochybnosti o tom, či politici skutočne vedia, pod čo sa podpisujú, alebo aký význam má dôraz na prevenciu konfliktu. Sme vo veľmi vážnej situácii. Schopnosť EÚ konať môže byť oslabená, čo môže mať škodlivý vplyv na Konvent, napríklad v súvislosti s riešením otázok týkajúcich sa rozšírenej Európy.

Práca Konventu napreduje rýchlejšie než sme predpokladali. Už teraz sa môžeme tešiť na výsledok, ktorý bude znamenať prehľadnejšiu, a preto transparentnejšiu Európsku úniu. EÚ musí fungovať efektívnejšie, a to aj po rozšírení o desiatich nových členov. Musíme sa ubezpečiť, že občania dostatočne rozlišujú funkcie, ktoré plní EÚ a ktoré patria členským štátom. V novej zmluve, ktorá bude určitým druhom ústavy, musia byť ich práva pevne zakotvené. Naším cieľom je zrušiť bariéry medzi troma piliermi tak, aby sme umožnili lepšie využitie všetkých dostupných nástrojov, ktorými EÚ disponuje. Podporujeme splývanie funkcií, ktorými disponujú úrady Ch. Pattena a J. Solanu, pretože sa tým zefektívni Spoločná zahraničnú a bezpečnostná politika. Jedná sa takisto o experiment prelínajúci dva piliere, pretože funkcionár zastávajúci takýto post bude pracovať zároveň pre Radu aj pre Komisiu Európskej únie. Podporujeme rozšírenie väčšinového hlasovania, takisto v spojení s SZBP, zároveň však trváme na rozšírení spolurozhodovacích právomocí Európskeho parlamentu, a to aj v rozpočtových otázkach. Podporujeme tiež myšlienku priamej voľby predsedu Európskej komisie poslancami Európskeho parlamentu. Čo sa týka voľby stáleho predsedu Rady EÚ, sme zdržanlivejší. Takýto krok by totiž mohol viesť k neopráv-nenej dominantnosti väčších členov bez zohľadnenia dôležitej úlohy, akú zohráva predsedníctvo menších štátov. Ak bude práca v rámci Konventu napredovať takým tempom ako doteraz, som optimistom a verím v konkrét-ne výsledky a ich následnú ratifikáciu Medzivládnou konferenciou.

Rovnako ako v prípade rozšírenia EÚ, aj tu sa musíme ubezpečiť, že naši občania rozumejú pripravovaným zmenám a budú mať príležitosť rozhodovať o záverečných výsledkoch. Strana, ktorej som členom, podala v Holandsku návrh na vypísanie referenda o týchto otázkach. Je dôležité informovať o záveroch práce Konventu všetkých Európanov. Výsledky tohto procesu totiž nebudú abstraktné – naopak, budú ich tvoriť konkrétne závery o schopnosti EÚ vytvoriť vlastnú Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, o spravodlivosti a interných záležitostiach, o ekonomike (tzv. lisabonské ciele), ako aj o sociálnej Európe.

Ambíciu vytvorenia funkčnej Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky podľa môjho názoru neohrozí ani iracká kríza. Zatiaľ čo v otázke riešenia tejto konkrétnej krízy majú členské aj kandidátske štáty EÚ rozličné postoje, to, čo ich zjednocuje, je široký konsenzus o pozitívnej agende pre Európu.

Potrebujeme veľa energie na úspešné zavŕšenie procesu rozširovania EÚ. Naozajstným testom však bude integrácia desiatich nových členských krajín do každodenného života Únie. Bude to výzva pre našich občanov, ktorá však bude mať vplyv na chod európskych inštitúcií. Dúfame preto, že v máji 2004 budeme všetci čo najlepšie pripravení: práca Konventu bude úspešne zavŕšená a záväzky zo strany nových členských štátov budú plne implementované. Európsky parlament na prvú polovicu apríla pripravuje dôležité hlasovanie. Pripravujeme preto záverečné správy, v ktorých sa samozrejme vrátime k otázkam, na ktoré sme už upozornili. Pôjde napríklad o boj proti korupcii či rómsku otázku. Pokiaľ ide o odpovede kandidátskych krajín, som skôr optimistom. Hlasovanie v Európskom parlamente by preto malo prebehnúť bez problémov. Sme tiež pripravení aktívne sa angažovať pri príprave referendových kampaní v kandidátskych krajinách, pretože si uvedomujeme, že pomoc Európskeho parlamentu pri vysvetľovaní významu hlasovania či potreby vysokej účasti na referende je dôležitá.

ROZŠÍRENIE A VÝCHODNÁ POLITIKA EÚ

Verím, že eventuálna vojna proti Iraku neovplyvní európsku agendu vo vzťahu k zvyšku Európy. Budeme sa preto snažiť pomáhať Bulharsku a Rumunsku vstúpiť do EÚ v určenom termíne. Úspešná musí byť aj naša nová policajná misia v Bosne a Her-cegovine a tiež nahradenie jednotiek NATO oddielmi rýchleho nasadenia v Ma-cedónsku. Očakávame, že Európska komisia a Európska rada budú iniciovať vydanie substantívneho dokumentu o vzťahoch s našimi novými susedmi. Záujem Únie by sa mal podľa môjho názoru sústrediť na západnú časť Spoločenstva nezávislých štátov. Pre Turecko sme pripravili akúsi cestovnú mapu, ktorá ho privedie k začiatku negociácií o členstve. Stabilizačná a Aso-ciačná zmluva zas priamo prepoja Úniu s balkánskymi štátmi.

Predseda EK R. Prodi nás už minulý rok vo svojom prejave oboznámil s budúcim potenciálnym vývojom. Nemôže samozrejme poprieť dôležitosť článku 49 Zmluvy, ktorý vyslovene hovorí o “otvorených dverách”. Tento záväzok však preňho nie je žiadnym prísľubom – uprednostňuje skôr také formy spolupráce, akými disponuje Poľsko vo vzťahu k východným susedom. To znamená také väzby, ktoré nevyžadujú členstvo týchto krajín v EÚ.

Pokiaľ by budúce susedné krajiny, ako napríklad Ukrajina, nedostali od Únie prísľub perspektívneho členstva, bude im chýbať pozitívna motivácia pre reformy takého rozsahu, akými prešli budúci členovia EÚ. Súčasná vládna elita v týchto krajinách síce hovorí členstvu v Únii “áno”, ale v podstate si myslí “nie”, pretože nie je schopná implementovať kodanské kritériá. Išla by tým proti svojim vlastným záujmom. Prečo by mala reformovať ekonomiku, vzdať sa oligarchov, brániť korupcii a budovať demokraciu bez pozitívneho tlaku, ktorý vyvoláva budúcnosť krajiny v EÚ? Pozitívna zmena je možná iba za predpokladu, že členstvo v Európskej únii sa stane reálnym cieľom. Vylúčenie takejto možnosti bude prekážkou zásadnejším zmenám, ale niektorí predstavitelia EÚ to neberú veľmi do úvahy. Východnú časť Spoločenstva nezávislých štátov totiž považujú za súčasť “inej” Európy, ktorej sa “naše” hodnoty nedotýkajú. Samozrejme, môžeme upevňovať obchodné kontakty v rôznych sférach, tu však ide predovšetkým o inštitucionálne prepojenie. Môžeme sa preto sústrediť výlučne na otázky bezpečnosti, ekonomickej spolupráce či témy súvisiace s tzv. tretím pilierom, viac-menej akceptujúc demokratický deficit. Podľa môjho názoru však takýto prístup vedie proti záujmom ľudí, ktorí žijú mimo hraníc rozšírenej EÚ a navyše sa tým vytvorí Európa dvoch rozličných systémov. Podobnú skúsenosť sme už zažili aj v minulosti, nemali by sme preto opakovať tie isté chyby. Navrhujem preto, aby sme nechali pomyselné dvere do Európskej únie naďalej otvorené, ale zároveň nepoľavovali v prísnych kritériách členstva.

Jednotlivé regióny Európy sú od seba navzájom závislé viac ako si niektorí bruselskí politici dokážu predstaviť. Vedomie potreby novej “Ostpolitik” je oveľa výraznejšie na Slovensku a v iných kandidátskych krajinách, ich pomoc pri “otváraní očí” Bruselu je preto potrebná. Na záver jedna pozitívna správa: do lavíc Európskeho parlamentu v Bruseli čoskoro zasadne prvá skupina slovenských europoslancov. Musím povedať, že ja osobne sa na spoluprácu s nimi veľmi teším.


Prednáška odznela 6.2.2003 v bratislavskom hoteli Fórum.

Autor je člen Zahraničného výboru Európskeho parlamentu (EP), spravodajca EP pre Slovensko a predseda Delegácie EP pre Ukrajinu, Bielorusko a Moldavsko.

Pôvodný text nájdete na stránke SFPA.

Dalšie analýzy si môžete prečítať na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

 

 

REKLAMA

REKLAMA