Európa bez Turecka

Väčšina európskych občanov (vo Francúzsku a v Nemecku je to napríklad cez 60 percent) sa domnieva, že Turecko by sa nemalo stať súčasťou Európskej únie. Pro túto opozíciu existuje niekoľko dôvodov – niektoré sú opodstatnené, iné založené na predsudkoch: Turecko je príliš veľké, tureckí pracovníci by mohli zaplaviť trhy práce v iných členských štátoch, Turecko má chatrnú bilanciu v oblasti ľudských práv, Turecko utláča Kurdov, Turecko nevyriešilo svoje problémy s Gréckom ohľadom Cypru.

Hlavný dôvod je však určite ten, že Turecko ako väčšinová moslimská krajina, v ktorej vládne moslimská strana, sa pokladá príliš cudzorodú. Ako povedal niekdajší francúzsky prezident a jeden z autorov ústavy EÚ Valéry Giscard d’Estaing: „Turecko nie je európska krajina.“

Takýto výrok sa ťažko prijíma príslušníkom sekulárnej, Západom ovplyvnenej tureckej elity, ktorá sa už desiatky rokov, ak nie ešte dlhšie, snaží dokázať svoju európsku pravovernosť. Ako mi nedávno povedal jeden nesmierne vzdelaný Turek pracujúci pre medzinárodnú organizáciu: „Hrajeme s nimi futbal, spievame s nimi v televízii piesne, robíme s nimi obchody, zlepšili sme prístup k ľudským právam a demokratizovali sme svoju politiku. Robíme všetko, o čo nás žiadajú, a oni nás aj tak nechcú.“

Presne tak, reagovala iná Turkyňa, ktorá bola práve na dosluch – hovorila plynulo anglicky, pretože strávila veľa času v Londýne, pracovala pre nevládnu organizáciu bojujúcu za ľudské práva a 80. rokoch bola vo väzení za odpor proti vojenskému režimu: „Nenávidím Európu. Ja Európankou nie som, a kto vôbec Európu potrebuje?“

Dobrá otázka. Zatiaľčo grécka kríza trhá eurozónu vo švoch, turecká ekonomika zaznameníva boom. Iste, „Európa“ bola mnoho rokoch symbolom nielen bohatstva, ale aj liberálnej politiky, otvorenej spoločnosti a ľudských práv. A turecká spoločnosť mala nesmierny prospech zo svojej snahy – ešte nie dokonalej a ešte nie dokonanej – vyrovnať sa európskym štandardom.

Stále viac Európanov je však z Únie rozčarovaných. EÚ zďaleka nie je modelom demokracie, ale je vykresľovaná ako arogantná a od reality odtrhnutý mandarinát, ktorý vydáva pravidlá a výnosy s paternalistickým a povýšeneckým opovržením nad obyčajnými občanmi. A niektorí jej noví členovia – napríklad Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko – nie sú práve vzorom otvorenej liberálnej demokracie.

Kompletné znenie príspevku v češtine nájdete na Project Syndicate.

Ian Buruma je profesorom na Bard College, kde vyučuje predmety Demokracia a Ľudské práva. Jeho najnovšou knihou je Skrotenie bohov: Náboženstvo a demokracia na troch kontinentoch.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA