Evropská unie imigranty potřebuje – příklad Španělska

Rozšíření Evropské unie o deset nových členů vyvolává otázku nad mírou migrace, jakou tento krok vyvolá. Mnozí očekávají mohutnou přistěhovaleckou vlnu, která se povalí z východu na západ Evropy. Toto vedlo většinu členských zemí EU k zavedení ochranných opatření pro svůj pracovní trh proti přílivu levných pracovních sil. Opatření budou platit po dobu určitou - maximálně sedm let. Jde o pohyblivý model, ve kterém lze délku přechodných opatření upravit na dva či pět let. Přechodné období pro volný pohyb pracovních sil ale není v Evropě žádnou novinkou. Na vlastní kůži ho zažily státy na jihu Evropy, Španělsko a Portugalsko, již v osmdesátých letech 20. století. Otázkou zůstává, zda-li mají tato opatření vzhledem k demografickému vývoji západní Evropy skutečně svá opodstatnění.

Španielsko v kontexte európskej migrácie

Zavedenie prechodných období pre voľný pohyb pracovných síl svedčí o neistote a obavách z možného vývinu situácie, ktorá môže nastať po začlenení tej ktorej krajiny do spoločenstva najvyspelejších štátov Európy. V doterajšom rozširovaní EÚ boli tieto reštrikcie uvalené na tri krajiny – Grécko, Španielsko a Portugalsko. Španielsko tvorí súčasť Stredomoria a má svoje vlastné tradície ľudskej a kultúrnej výmeny, ako i dynamiky migrácie. Podobne ako ostatné štáty južnej Európy bolo dlhý čas vysielajúcou krajinou a cieľovou sa stalo až od svojho vstupu do Európskych spoločenstiev.

Po páde diktatúry Francisca Franca v roku 1975 krajina zahájila rozsiahlu transformáciu politického i spoločenského života smerom k demokracii. O desať rokov, v júni 1985 bola podpísaná prístupová zmluva medzi Španielskom a Portugalskom na jednej strane a Európskymi spoločenstvami na strane druhej. Začleňovanie krajín Pyrenejského polostrova do Európy prebiehalo na pozadí významných zmien na komunitárnej úrovni. Vo februári 1986 bol prijatý Jednotný európsky akt, ktorý okrem iného stanovil časový plán na dobudovanie jednotného vnútorného trhu do 31. decembra 1992. Na čele Komisie bol v tom období Jacques Delors, nadšenec pre južné rozšírenie Európy.

Keďže Španielsko v čase svojho vstupu do únie výrazne zaostávalo za hospodárskym vývojom ostatných členských štátov a miera nezamestnanosti dosiahla v roku 1985 neuveriteľných 22 percent, Komisia navrhla uplatniť striktný model zavedenia sedemročného prechodného obdobia pre migráciu Španielov za prácou do EÚ. Hoci prognózy varovali pred vysokou mierou imigrácie do okolitých krajín, tieto obavy sa čoskoro ukázali zveličené. Vlna migrantov, ktorá po vstupe Španielska do EÚ zasiahla západnú Európu, po niekoľkých rokoch odpadla – a to ruka v ruke so zlepšovaním ekonomickej situácie v samotnom Španielsku. Znížil sa i počet španielskych občanov sťahujúcich sa do členských štátov EÚ. Mnohí vycestovali za prácou ešte v prvej polovici osemdesiatych rokov a po uplynutí prechodného obdobia, ktoré sa napokon neuplatilo v celej stanovenej dĺžke, sa vrátili domov. Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia podarilo odstrániť zvyšné obmedzenia pre voľný pohyb osôb v priestore schengenských hraníc, paradoxne záujem o prácu v daných krajinách klesol. Španielsko sa z tranzitnej krajiny čoskoro stalo cieľovou a ponúklo pracovné príležitosti značnému počtu prisťahovalcov predovšetkým v prudko sa rozvíjajúcej oblasti cestovného ruchu.

Zástanci imigrácie trvajú na jej nevyhnutnosti, nakoľko prisťahovalci môžu pomôcť vyplniť medzery na trhu práce spôsobené starnutím obyvateľstva a udržať tak dôchodkový systém a systém zdravotnej starostlivosti v súčasnej podobe. Ide o tzv. teóriu substitučnej migrácie, ktorá ale problém jako taký nerieši. Prisťahovalci sa usadia, budú mať deti, zostárnu a sami raz budú musieť byť nahradení. Vzniká tak potreba ďalšej a ďalšej imigrácie.

Demografický deficit v Európe a v Španielsku

V prospech skrátenia stanovenej dĺžky prechodného obdobia pre voľný pohyb osôb hovorí aj demografický trend a nízka mobilita pracovnej sily v Európe. V EÚ sa miera demografického rastu znížila z hodnoty 2,59 v roku 1960 na 1,4 v roku 1999. V tom istom období zaznamenalo Španielsko pokles z 2,86 na 1,07 v súčasnosti. Je to najnižšia úroveň nielen v EÚ, ale na svete celkovo.

Tieto štatistiky jasne poukazujú na aktuálnosť problému starnutia obyvateľstva v Európe. Kým v roku 1960 percento ľudí starších ako 65 rokov z celkovej populácie EÚ predstavovalo 10,6%, dnes je to 16,4% a v roku 2050 sa táto hodnota vyšplhá na 29%. V Španielsku až 37% obyvateľov bude mať nad 65 rokov v danom roku, kým súčasné štatistiky hovoria o 17%.

Podobný demografický trend sa onedlho negatívne odrazí na vyplácaní dôchodkov veľkému počtu starších občanov. Zo štatistiky vyplýva, že na jedného dôchodcu bude v Španielsku pripadať len 1,4 osoby v produktívnom veku. Strašná predstava. Ak sa tento vývoj nezastaví, systém sociálnej ochrany a sociálny štát jako taký nebude schopný ďalej fungovať.

Vlády členských krajín EÚ definujú migračnú politiku väčšinou reštriktívne kvôli obavám z jej sociálnych dôsledkov. Pravdou však ostáva, že tie isté krajiny potrebujú a budú potrebovať prisťahovalcov. Prognózy hovoria, že EÚ by mala do roku 2050 prichýliť 47,5 milióna imigrantov, aby počet obyvateľov zostal na dnešnej úrovni. Na udržanie počtu občanov v produktívnom veku by potrebovala takmer 80 miliónov nových imigrantov. Navyše, ak by súčasný pomer medzi pracujúcimi a dôchodcami mal zostať nezmenený, EÚ by mala prijať viac jako 700 miliónov prisťahovalcov, čo predstavuje dvojnásobok aktuálneho počtu obyvateľov EÚ. Podobné katastrofické scenáre sa našťastie málokedy plnia. Paradoxom je, že iné časti sveta sa potýkajú s presne opačným problémom globálneho preľudnenia.

Pomôže EÚ nadchádzajúce rozšírenie?

1. mája tohto roku sa EÚ rozšíri o krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sú chudobnejšie, ako bolo Grécko, Španielsko a Portugalsko v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je preto logické, že predvstupové jednania s kandidátmi sprevádza podobná nedôvera, ktorú vyvolávajú predovšetkým úvahy členských štátov o rozsahu potenciálnej migrácie z týchto krajín. Je možné, že minulosť sa bude opakovať a obavy sú prehnané. Z nedávneho výskumu vyplýva, že približne päťsto tisíc ľudí o prípadnom sťahovaní ani nerozmýšľa a ďalších asi päť miliónov sa pravdepodobne pohne z miesta v priebehu najbližších osemnástich rokov (približne 277 tisíc ročne). Podľa údajov OECD tvorili od roku 1989 migranti z krajín strednej a východnej Európy len okolo pätnásť percent celkovej migrácie do EÚ.

Imigrácia je komplikovaná, politicky citlivá otázka a v súčasnosti čelí, okrem iných, nasledovným problémom. Zaprvé, mobilita pracovnej sily v Európe je v porovnaní s USA žalostne nízka. Podobné prognózy hovoria, že prekvapujúco málo obyvateľov z pristupujúcich krajín počíta s tým, že by po vstupe do EÚ išli za prácou do inej krajiny. Zreteľná väčšina ľudí, ktorí pripúšťajú záujem o prácu na Západe, počítajú len s prechodným pobytom. Okrem lepších zárobkov je pre nich motiváciou tiež záujem o zdokonalenie jazyka a získanie odborných skúseností. Proti ich rozhodnutiu stojí silná väzba na rodinu a priateľov a tiež riziko vylúčenia z miestneho pracovného trhu. Veľmi podobná je situácia vo vnútri EÚ, kde sa medzištátna mobilita pohybuje okolo jedného percenta ročne. Mobilite naviac bránia právne a administratívne prekážky, jazykové a kultúrne bariéry, alebo problémy s uznávaním odborných kvalifikácií. Iniciatíva Komisie pri odstraňovaní týchto prekážok je očividná. Svedčí o tom napríklad každoročne aktualizovaný Akčný plán Komisie pre oblasť kvalifikácií a mobility (European Commission Action Plan on Skills and Mobility).

Zadruhé, v Európe stále absentuje integrovaný európsky trh práce, ktorý by mobilitu pracovnej sily uľahčil. Pokrok predstavuje vznik siete European Employment Services, EURES (Európske služby zamestnanosti), ktorá prepája jednotlivé národné úrady práce členských štátov EÚ a pomáha občanom pri hľadaní práce kdekoľvek v únii. V EÚ teda zatiaľ existuje len súbor národných regulovaných trhov práce a v blízkej budúcnosti je vznik jednotného európskeho trhu málo pravdepodobný.

Zatretie, neuplatnenie žiadnych prechodných období pre voľný pohyb osôb hneď po rozšírení únie v máji 2004 deklarovali len dve z pôvodných členských štátov únie – Veľká Británia a Írsko. Tieto krajiny budú mať k dispozícii širší výber legálnych pracovných síl, ktoré okrem iného zmiernia tlaky na zvyšovanie miezd nepodložené rastom produktivity. Zvyšné členské štáty trvali na ponechaní prechodných období podľa spoločného nemecko-rakúskeho návrhu. Znamená to, že na občanov súčasných kandidátskych štátov sa budú vzťahovať vnútroštátne pravidlá o zamestnávaní, nie pravidlá EÚ o slobodnom pohybe osôb. V platnosti však ostáva tzv. klauzula stabilizácie – úroveň práva prístupu na trh práce daného štátu sa nemôže posunúť nižšie, ako je úroveň súčasného štatútu. To znamená, že práva, ktoré sú momentálne udelené, nebudú po rozšírení únie odňaté.

Aby sa EÚ podarilo naplniť ciele vytýčené Lisabonskou stratégiou v marci 2000 – stať sa najneskôr do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou ekonomikou sveta založenou na vedomostiach – potrebuje podľa analytikov viac ako pol milióna vedcov. Prečo by medzi nimi nemali byť aj vedci z pristupujúcich krajín, ktorí by tak pomohli naplniť ambiciózne ciele EÚ? Analýzy popredných ekonómov sa naviac zhodujú, že počet imigrantov z nových členských krajín nepresiahne ani pri kulminácii o niekoľko rokov tri milióny. To nielenže nespôsobí súčasným členským krajinám ťažkosti, ale pozitívne prispeje k riešeniu demografického deficitu v Európe. Už blízka budúcnosť preverí opodstatnenosť reštrikcií pre voľný pohyb a je možné, že predstavitelia tých štátov, ktoré sa rozhodli odoprieť pracovné príležitosti občanom budúcich členských štátov na najbližších sedem rokov po rozšírení Európy, svoj názor prehodnotia.


Celý článek

Další analýzy najdete na stránkách Integrace.cz

Ucelené informace o volném pohybu pracovních sil v rámci rozšířené Evropské unie

REKLAMA

REKLAMA