Hlavné politické a ekonomické determinanty slovensko-poľských bilaterálnych vzťahov

Analýza načrtáva politické, historické a ekonomické faktory, ktoré majú rozhodujúci vplyv na formovanie súčasnej podoby slovensko-poľských bilaterálnych vzťahov.

Nedávno zosnulý historik a politológ Pavol Lukáč charakterizoval vzťah Slovenska a Poľska ako vzťah dvoch susedov obrátených k sebe navzájom chrbtom. Vzápätí podporil ho zaujímavým a historicky oprávneným geopolitickým postrehom: “Akoby Tatry zacláňali obom susedom vo výhľade na seba.” Vo svojej úvahe sa síce zaoberal predovšetkým nevyužitými možnosťami vo vzájomných susedských politických, ekonomických a kultúrnych kontaktoch, do značnej miery mal pravdu aj z geopolitického hľadiska. Hrebene Karpát tvoria medzi oboma krajinami prirodzenú a ťažko prechodnú hranicu, ktorá v minulosti i v súčasnosti zapríčiňovala odlišnú orientáciu oboch krajín a pomerne nízku úroveň vzájomnej komunikácie, hoci jej dĺžka dosahuje 539 km.

Poľsko je na západe otvorené smerom k Nemecku a vplyvom zo západnej, resp. zo západnej strednej Európy. Na druhej strane je Poľsko otvorené smerom do oblasti východnej Európy, do oblasti, v ktorej o pozíciu rozhodujúceho “geopolitického hráča” súperí s Ruskom. Ani Baltské more na severe v minulosti netvorilo neprekonateľnú hranicu, preto je pre Poľsko významná spolupráca aj v regióne Baltského mora.

Východné i západné pohraničie v minulosti tvorili predmet expanzie Poľska, resp. Poľsko bolo predmetom expanzie svojich mocnejších susedov, rozprestierajúcich sa na východ, resp. na západ od neho. Z týchto smerov bolo Poľsko v minulosti vystavené aj najintenzívnejším migračným tlakom. Na druhej strane južná hranica Poľska je jeho historicky najstabilnejšou hranicou. Podobne aj v prípade Slovenska je jeho severná hranica jednou z najstabilnejších. Slovensko je zas geopoliticky otvorené predovšetkým do Panónskej nížiny, historicky územie Slovenska najintenzívnejšie komunikovalo predovšetkým s Českom, v súčasnosti aj na krátkom úseku s Rakúskom. Slovensko na rozdiel od Poľska musí v omnoho väčšej miere prihliadať na dianie na južnom okraji tejto nížiny, v oblasti Balkánskeho polostrova, čomu sa Poľsko snažilo vyhnúť. Tieto geopolitické reálie determinovali nielen vojnové konflikty, ale aj hlavné smery obchodu, migrácií a kultúrnych kontaktov.

Historické súvislosti slovensko-poľských vzťahov

Absencia vlastnej štátnosti spôsobila, že v očiach Poľska Slovensko figurovalo predovšetkým ako súčasť Uhorska. Cez Slovensko smerovali zo severu na juh dôležité obchodné cesty, ktoré viac-menej zodpovedajú aj dnešným cestným prepojeniam (údolím rieky Oravy, cez Spiš údolím rieky Poprad a cez Červený Kláštor a cez Bardejov), Poliaci intenzívne obchodovali so slovenskými mestami a 13 spišských miest sa dokonca ocitlo na viac než tri storočia (1412 – 1772) v poľskom zálohu. Ani skutočnosť, že dnešná poľsko-slovenská štátna hranica 124 rokov fungovala ako vnútroštátna, neprispeli k prehĺbeniu vzájomnej komunikácie medzi regiónmi, ležiacimi na jej oboch stranách, Slovensko a Slováci v poľskej politike ani kultúre takmer nejestvovali. Aj v prvej polovici 20. storočia Slovensko ostávalo mimo pozornosti poľských politikov. Obe strany mohli vzájomné vzťahy vnímať ako neopätovanú lásku, sprevádzanú obavami a nedôverou. Poľsko sa snažilo vyrvať Slovensko spod českého vplyvu, Slováci s obavami vnímali poľské nároky na časť slovenského územia.

Jediným potenciálnym problémom, ktorý je rezíduom minulosti, je spor o postavenie približne 20-tisícovej slovenskej menšiny v tých častiach Oravy a Spiša, ktoré pripadli po roku 1920 Poľsku. Tento problém na Slovensku rezonoval predovšetkým v prvej polovici 90. rokov. Otvárala ho predovšetkým nacionalisticky a regionalisticky orientovaná tlač a historiografia, podobne ako v Poľsku sa objavujú názory o poľskom pôvode obyvateľstva slovenských častí Oravy a Spiša. Napriek tomu je v súčasnosti nepravdepodobné nastolenie požiadaviek revízie hraníc, situácia slovenskej menšiny nie je ani hlavným predmetom záujmu slovenskej strany počas rokovania s poľskou stranou. Slovenská strana sa túto problematiku usiluje riešiť diplomatickou cestou bez medializácie. Hlavným problémom je slovenské menšinové školstvo v uvedených oblastiach, predovšetkým však v Novej Belej, ktorá zápasí s pretrvávajúcimi finančnými problémami. Podobná situácia je v oblasti historických, kultúrnych a cirkevných pamiatok (pamätníkov, slovenských nápisov na cintorínoch, v kostoloch a pod.). Slovenská strana vyjadruje nádej, že “poľské orgány, najmä ministerstiev kultúry a školstva v budúcnosti prejavia väčšie pochopenie a ústretovosť pre ich (t. j. poľských občanov slovenského pôvodu) úsilie o zachovanie identity a rozvoj kultúry.” Ako som však spomínal, problematiku menšín ani jedna strana nevníma ako kľúčový aspekt vzájomných vzťahov nadradený ostatným aspektom.

V skutočnosti absenciu politických kontaktov kompenzovali nielen ekonomické vzťahy v pohraničných oblastiach, napr. návštevy trhovísk (jarmokov) ale aj intenzívne kultúrne a medziľudské kontakty. Vzájomné vzťahy spoluurčoval záujem slovenských vzdelancov o poľskú literatúru obdobia romantizmu, ktorú navyše nemali problém čítať v origináli ako aj študenti zo Slovenska na Jagelonskej univerzite v Krakove. Na Slovensko, resp. do horného Uhorska zas prichádzali najmä z ekonomických dôvodov migranti z Haliče, ktorých pôvod v súčasnosti pripomínajú iba poľsky znejúce, ale poslovenčené priezviská.

Keď komunisti navonok deklarovali nerozbornú družbu medzi národmi sovietskeho bloku, v skutočnosti robili všetko pre obmedzovanie vzájomných kontaktov. Zo štyroch železničných hraničných priechodov zostal iba jeden, postupne sa obmedzoval aj malý pohraničný styk, až sa napokon začiatkom 80. rokov na hraniciach vytvorila nová železná opona. V tomto období bola poľská kultúra a veda pre Slovákov oknom do sveta, slovenská spoločnosť z nej čerpala protilátky proti duchovnej sovietizácii krajiny. Slováci tento dlh aspoň čiastočne vracali napr. začiatkom 70. rokov, keď sa práve cez územie SR pašovala do Poľska náboženská literatúra.

Poľsko-slovenské vzťahy po roku 1989

Politické zmeny v roku 1989 priniesli nové nádeje, ale aj obavy. Nové demokracie strednej a východnej Európy začali medzi sebou začiatkom 90. rokov súťažiť o čo najrýchlejší vstup do európskych štruktúr, a to aj na úkor vlastných susedov. To spôsobilo, že vzájomné kontakty medzi niekdajšími satelitmi ZSSR dosiahli minimálnu úroveň. Bola to daň za hlboké nepochopenie podstaty integračných procesov, prebiehajúcich v Európe. Noví lídri stredoeurópskych štátov si neuvedomovali, že oproti dovtedajším modelom medzinárodných organizácií, resp. integračných štruktúr, európska integrácia prebieha nielen na vertikálnej úrovni medzi národnými štátmi a bruselským „centrom“, ale a najmä medzi jednotlivými krajinami, územnými celkami, samosprávami a podnikateľskými subjektami. Až hlboký ekonomický prepad a poznanie, že cesta do EÚ, resp. NATO nebude taká rýchla a priamočiara, ako podľa pôvodných predstáv, prispeli ku vzniku štruktúr regionálnej spolupráce – najprv Visegrádskej trojky (od r. 1993 štvorky) a neskôr v ekonomickej oblasti Stredoeurópskej zóny voľného obchodu (CEFTA).

Je potrebné zdôrazniť úlohu vonkajšieho faktora pri rozvíjaní regionálnej spolupráce ako aj bilaterálnych vzťahov medzi postkomunistickými krajinami strednej Európy. Tak aj vznik CEFTA bol výsledkom tlaku EÚ. Začiatok 90. rokov sa niesol v znamení nespokojnosti obyvateľstva z nenaplnených očakávaní po roku 1989 a prehlbujúcej sa ekonomickej recesie. Oslabenie vzájomných ekonomických vzťahov sa podieľalo na oslabení multilaterálnej a bilaterálnej politickej komunikácie, ale aj pozícií jednotlivých krajín regiónu pri rokovaniach s predstaviteľmi ES/EÚ a následne na narastaní nacionalistických tendencií voči susedom. Preto regionálna spolupráca sledovala aj mimoriadne dôležitý cieľ, akým bolo zabrániť destabilizícii oblasti strednej Európy, najmä v kontexte udalostí v bývalej Juhoslávii.

Visegrádska spolupráca však bola od samého počiatku prijímaná protichodne. Kým pre Poľsko bol „Visegrád“ nielen prostriedkom na urýchlenie procesov integrácie niekdajších krajín sovietskeho bloku do euroatlantických štruktúr a cestou k vymaneniu sa z tradičnej geopolitickej pasce polohy medzi dvoma veľmocami (Nemeckom a Ruskom, resp. ZSSR), ale aj nástrojom posilnenia svojej líderskej pozície medzi bývalými komunistickými krajinami stredovýchodnej Európy, predovšetkým časť českej a maďarskej politickej reprezentácie prijímali tieto tendencie Poľska s obavami. Na druhej strane „Visegrád“ sa neskôr, pravda z iných dôvodov, stal aj pre Slovensko nástrojom, ktorý ho politicky ukotvoval v regióne strednej Európy.

Poľsko-slovenské vzťahy po vzniku nezávislého Slovenska

Poľsko-slovenské vzťahy po roku 1993 sa vyznačovali asymetrickým vnímaním na oboch stranách. Kým Slovensko vzhľadom na veľkosť Poľska a na jeho špecifickú úlohu regionálneho lídra v integračných procesoch vnímalo túto krajinu takmer na úrovni strategického partnera, o čo sa usiloval aj prezident SR Michal Kováč počas svojej prvej návštevy Varšavy v dňoch 25. – 27. januára 1994, pre Poľsko vzťahy so Slovenskom neboli prioritné. Poľsko síce Kováčovu iniciatívu neodmietlo a vyslovilo sa o nej pozitívne. Deklarovalo jednoznačnú podporu slovenským ambíciám, ale poľský prezident Lech Wałęsa sa iba obmedzil na privítanie návrhov na posilnenie všestrannej spolupráce medzi stredoeurópskymi krajinami. To, že sa ku Kováčovej iniciatíve neprihlásilo explicitne, bolo zapríčinené neistotou zo zahraničnopolitického smerovania Slovenska, jeho komparatívne slabšou pozíciou voči euroatlantickým štruktúram a z toho vyplývajúcou poľskou neochotou ohroziť vlastné integračné procesy. Návšteva M. Kováča vo Varšave navyše prebiehala v atmosfére narastajúceho konfliktu medzi ním a vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom, ktorý prezidentovu návštevu spochybnil.

Druhý pokus o zintenzívnenie bilaterálnych kontaktov podnikla vláda SR premiéra Jozefa Moravčíka. Prvá cesta nového šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana viedla 10. apríla 1994 do Poľska. Poľský minister zahraničných vecí Andrzej Olechowski deklaroval ochotu pomôcť Slovensku radami a svojím vplyvom pomôcť pri jeho integračnom úsilí, konkrétne napríklad pri procese ratifikácie dohody o pridružení SR k EÚ alebo pri udelení zálohovej pôžičky od Medzinárodného menového fondu. 18. augusta 1994 sa uskutočnila aj oficiálna návšteva premiéra J. Moravčíka vo Varšave, v priebehu ktorej bolo podpísaných desať dohôd upravujúcich charakter vzájomných vzťahov.

Po období istej nedôvery, ba až obáv v rokoch 1993 – 1994 z budúceho vývoja, najmä z perspektívy posilňovania ruského vplyvu, sa Poľsko rozhodlo zohrávať úlohu advokáta Slovenska v prístupovom procese do euroatlantických štruktúr. Tak až do začiatku 21. storočia dominantnú agendu slovensko-poľských vzťahov tvorila na jednej strane poľská podpora vstupu SR do NATO, na strane druhej to bola poľská podpora prodemokratickému vývoju na Slovensku. Poľsko sa na jednej strane snažilo zabrániť medzinárodnej izolácii Slovenska. Obavy z možného posilnenie vplyvu Ruska na Slovensku a prostredníctvom Slovenska aj v celom stredoeurópskom regióne boli dôvodom, prečo Poľsko ako jedna z mála krajín udržiavalo kontakty s predstaviteľmi SR v rokoch 1994 – 1998, zároveň však komunikovalo aj so slovenskými opozičnými kruhmi. Významnú úlohu v rozvíjaní vzťahov s Poľskom v tom čase zohrával prezident SR M. Kováč. Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu na Slovensku sa od parlamentných volieb 1994 slovensko-poľské bilaterálne vzťahy rozvíjali omnoho intenzívnejšie na poli hospodárskom ako v oblasti medzinárodnej politiky.

Bezprostredne po voľbách 1998 sa okrem „atlantickej“ agendy stal predmetom dvojstrannej spolupráce transfer demokratického know-how. Menšou intenzitou sa vyznačovala spolupráca medzi SR a Poľskom v oblasti prípravy na integráciu do EÚ. Dôvodom bolo rozhodnutie luxemburského summitu EÚ v roku 1997, na ktorom sa Slovensko pre neplnenie politických kritérií neocitlo v skupine štátov pozvaných na rokovania o vstupe. Počas predvstupových rokovaní sa v počiatočnom období po ich začiatku spolupráca kandidátskych krajín realizovala vo formáte luxemburskej, resp. helsinskej skupiny, čo nevytváralo priestor pre užšiu bilaterálnu slovensko-poľskú komunikáciu v tejto otázke. Neskôr, keď prestalo byť aktuálnym rozdelenie na „helsinskú“ a „luxemburskú“ skupinu, sa vzájomné kontakty oboch krajín zintenzívnili. Pre Poľsko sa ukazovala schodnejšou spolupráca s visegrádskymi partnermi ako napr. s pobaltskými republikami. Poľsko poskytovalo Slovensku pomoc napr. poskytovaním svojich negociačných pozícií.

Namiesto bilaterálnych rokovaní v predvstupovom procese však obe krajiny vo väčšej miere uplatňovali spoluprácu na multilaterálnej úrovni, buď vo formáte V 4 na stretnutiach a konzultáciách predstaviteľov exekutívy týchto krajín, alebo vo formáte 10 kandidátskych krajín z tzv. laekenskej skupiny. Je príznačné, že hoci v poslednej fáze predvstupových negociácií na summitoch V 4 na Červenom Kameni a v Smoleniciach spolu zostali práve premiéri Poľska a Slovenska.

Poľská podpora vstupu Slovenska do NATO a bilaterálna spolupráca oboch krajín vo vojenskej oblasti

Podpora, ktorú Poľsko poskytovalo Slovensku v jeho úsilí o získanie členstva v NATO, si zasluhuje osobitnú pozornosť. Poľsko totiž spoločne s ČR, v menšej miere aj s Maďarskom, patrili v druhej polovici 90. rokov medzi jediné členské štáty Aliancie, resp. kandidátske krajiny, ktoré aj napriek negatívnemu vývoju zdôrazňovali potrebu nevylúčiť Slovensko z procesu rozšírenia NATO. Zdôraznili to aj v spoločnom vyhlásení počas summitu NATO v Madride v roku 1997. Možno povedať, že okrem potreby praktických konzultácií počas predvstupových rokovaní s EÚ to bola práve otázka vstupu SR do NATO, ktorá sa stala dôvodom najprv neformálneho (bez účasti Slovenska) a po roku 1998 aj oficiálneho obnovenia visegrádskej spolupráce.

Rozhodnutie summitu NATO v Prahe 22. novembra 2002 o pozvaní Slovenska k rokovaniam o vstupe do Aliancie bolo do značnej miery aj výsledkom diplomatického úsilia Poľska a slovensko-poľskej bilaterálnej spolupráce. Je príznačné, že Poľsko aj päť rokov po prekonaní hrozby medzinárodnej izolácie Slovenska v regióne strednej Európy zostalo spoločne s Českom najvýznamnejším podporovateľom Slovenska medzi európskymi členmi NATO. Poľsko i Slovensko zastávajú v bezpečnostnej oblasti a na pôde NATO v súčasnosti zastávajú obe krajiny blízke pozície. Poľsko sa tradične vyslovuje za zachovanie silných euroatlantických väzieb v oblasti bezpečnosti, t. j. za zachovanie prítomnosti USA v európskej bezpečnostnej politike. Zainteresovanosť Poľska na zachovaní súčasnej úlohy USA v bezpečnostnej architektúre Európy vyplývajú z toho, že si uvedomuje rozhodujúci podiel USA na prijatí rozhodnutí o rozšírení Aliancie, nielen z hľadiska ich politického vplyvu, ale aj z hľadiska schopnosti a ochoty financovať činnosť Aliancie a európsku bezpečnosť. Slovenský premiér Mikuláš Dzurinda sa zároveň pripojil k tzv. listu ôsmich lídrov európskych krajín, publikovanému 30. januára 2003 v londýnskom denníku The Times, ktorého signatárom bol aj šéf poľskej vlády Leszek Miller.

Okrem spolupráce vo formáte NATO sa rozvíja aj bilaterálna slovensko-poľská spolupráca v oblasti obrany. Jej charakter upravuje „Dohoda medzi Ministerstvom národnej obrany Poľskej republiky a Ministerstvom obrany Slovenskej republiky o spolupráci vo vojenskej oblasti,“ ktorá bola podpísaná v Bratislave v roku 1993. Jej dôležitou súčasťou sú cyklické stretnutia ministrov obrany oboch krajín, ktoré sa konajú pravidelne 2-3-krát do roka, rokovania na úrovni štátnych tajomníkov a šéfov generálnych štábov. Podobné rokovania prebiehajú aj vo formáte Visegrádskej štvorky. Bilaterálna poľsko-slovenská spolupráca sa od roku 1994 realizuje na základe ročných plánov.

Najvýznamnejším prejavom spolupráce krajín Visegrárskej štvorky vo vojenskej oblasti bola trilaterálna dohoda o zriadení spoločnej vojenskej brigády, budovanej podľa štandardov NATO, medzi Slovenskom, Poľskom a ČR. Dohoda bola podpísaná 20. septembra 2001 na Oravskom hrade. Jednotka začala pôsobiť v roku 2001 a jej sídlo bolo v Topoľčanoch. Práve jej osud však ilustruje osud mnohých podobných neúspešných iniciatív, realizovaných či už vo formáte „Visegrádu“, alebo na bilaterálnej slovensko-poľskej úrovni, ktoré presahujú rámec politických deklarácií, resp. zhody v dlhodobých a strategických cieľoch. Potvrdilo sa, že spolupráca visegrádskych štátov v oblasti obrany a bezpečnosti bude mať primárne konzultatívny charakter, jej výsledkom nebudú konkrétne kroky v oblasti praktickej politiky. V júli 2004 totiž ministri obrany uvedených troch krajín rozhodli o jej likvidácii, po uplynutí necelých dvoch rokov od jej zriadenia. Oficiálne jej zrušenie zdôvodnili štruktúrou, ktorá údajne nezodpovedá požiadavkám NATO, hoci pri jej vzniku sa ako dôvod uvádzal o. i. aj urýchlenie procesu vstupu Slovenska do Aliancie. Chýbali jej jednotky bojového zabezpečenia a bojovej podpory ako ženijná, zdravotnícka či logistická jednotka. Faktom je, že členské štáty neprejavili ochotu uvoľniť potrebné finančné prostriedky na jej dobudovanie. S otvoreným skepticizmom sa na jej existenciu i na budúcnosť ďalších podobných mnohonárodných síl pozerali najmä predstavitelia ČR. Začiatok likvidácie jednotky sa predpokladá po 1. júli 2005.

Zdá sa však, že skúsenosti z bilaterálnej slovensko-poľskej spolupráce vo vojenskej oblasti ako aj z fungovania spoločnej vojenskej jednotky sa zúročia v rámci budovania spoločných „bojových jednotiek“ v rámci spoločnej obrany EÚ. Na rokovaní ministrov obrany členských štátov 22. novembra 2004 bolo prijaté rozhodnutie, podľa ktorého Slovensko bude na vytvorení jednej z takýchto jednotiek participovať spoločne s Poľskom a Nemeckom. Uvedená jednotka, ktorá má mať približne 1 500 príslušníkov, by mala začať fungovať v rokoch 2009 – 2010.

Postiintegračné priority poľsko-slovenských vzťahov

Nie je náhodou, že práve Poľsko a Slovensko predstavujú krajiny, ktoré najväčšmi podporujú pokračovanie a ďalší rozvoj visegrádskej spolupráce. Poľsko si zachováva úlohu regionálneho lídra. Hoci nedokázalo nájsť spoločnú reč s partnermi z Weimarského trojuholníka (Nemecko, Francúzsko) napr. v názore na vojnu s Irakom, resp. v otázke ústavnej zmluvy, najnovšie udalosti na Ukrajine, keď si predstavitelia EÚ osvojili poľské pozície, svedčia o tom, že táto krajina bude v politike EÚ zohrávať významnú úlohu. Poľsko vystupuje v zahraničnej politike na pôde EÚ a NATO ako aktívny partner, ktorý ponúka vlastné riešenia. Ukazuje sa, že v mnohých aspektoch zohráva úlohu obhajcu záujmov ostatných krajín strednej a východnej Európy, ako napr. v spore s USA o zrušenie vízovej povinnosti. Pritom na rozdiel od ostatných krajín V4 Poľsko najvýraznejšie prezentuje svoje euroatlantické integračné ambície nie iba ako výsledok pragmatických ekonomických, resp. politicko-bezpečnostných úvah, ale aj ako vektor svojho civilizačného smerovania.

Na pôde EÚ budú Slovensko a Poľsko pravdepodobne dlhšiu dobu spájať záujmy, vyplývajúce z podobnej ekonomickej štruktúry oboch krajín. Týka sa to najmä vysokého podielu odvetví, ktoré budú musieť absolvovať procesy reštrukturalizácie, a s tým súvisiacej vysokej miery nezamestnanosti i ďalších sociálnych problémov. Z toho dôvodu sa budú obe krajiny pravdepodobne usilovať o hľadanie podobných riešení, napr. pri súčasných rokovaniach o finančnej perspektíve EÚ na roky 2007 – 2013, kde sú obe krajiny zainteresované na zachovaní silného prvku solidarity medzi bohatými a chudobnými členskými štátmi. Je však prirodzené, že táto spolupráca sa nebude rozvíjať vo všetkých oblastiach, keďže manévrovací priestor SR i Poľska sa zvýši a rozšíri pole na kooperáciu s viacerými členmi EÚ. Naopak potenciálne trenice možno očakávať v oblasti poľnohospodárskej politiky. Počas rokovaní o finančnej perspektíve EÚ však budú obe krajiny zároveň musieť čeliť tlaku Nemecka, Francúzska, Švédska a ďalších „čistých prispievateľov“ na harmonizáciu daňových systémov členských štátov, lebo majú výhrady voči nízkym daniam v nových členských štátoch Únie z obáv pred odlivom kapitálu.

Pozície Slovenska a Poľska sú si blízke aj vo viacerých aspektoch diskusie o budúcej podobe EÚ, ktorá zostáva otvorená aj napriek schváleniu ústavnej zmluvy EÚ. Pred rokom 2002 sa obe krajiny prikláňali skôr k posilneniu komunitárneho princípu, neskôr, najmä v priebehu rokov 2002 – 2003 sa začali prikláňať k euroskeptickým, resp. eurorealistickým pozíciám. Namiesto koncepcie federatívnej Európy začala v názoroch rozhodujúcej časti politických elít dominovať koncepcia Európy „národných štátov.“ Poľsko i Slovensko majú blízke názory i na hodnotový rámec fungovania EÚ, čo sa prejavovalo v snahe, aby preambula ústavy obsahovala zmienku o Bohu. Obe krajiny deklarovali záujem na zachovaní vlastnej suverenity v tzv. „kultúrno-etických“ otázkach. Mimochodom, v tomto prípade sa poľskí predstavitelia inšpirovali príkladom Slovenska, ktorého parlament prijal podobné uznesenie ešte pred parlamentnými voľbami v roku 2002. Hoci počas rokovaní o európskej ústave napokon Slovensko poľské postoje nepodporilo, v skutočnosti tým nič nezískalo, pričom zachovanie systému z Nice by bolo pre SR výhodné.

Poľsko i Slovensko spájajú blízke názory i na bezpečnostnú problematiku, obe krajiny sú obhajcami úzkej spolupráce medzi Európou a USA. V budúcnosti však môžeme očakávať skôr oslabenie transatlantického smerovania politiky oboch krajín. Dôvodom sú nielen záväzky voči partnerom z EÚ, ale aj pokles záujmu USA o krajiny strednej Európy. Jeho prejavom je o. i. rozhodnutie o budovaní nových vojenských základní v Rumunsku a Bulharsku, hoci sa v tejto súvislosti hovorilo aj o Poľsku. Takisto oba štáty sú zainteresované na podpore demokratického vývoja a prozápadného smerovania Ukrajiny, aj keď miera prioritizácie ukrajinskej problematiky v zahraničnej politike Slovenska a Poľska je kvalitatívne odlišná.

Obe krajiny spája aj dedičstvo minulosti, ako ukázala diskusia o Benešových dekrétoch v roku 2002, resp. požiadavky na majetkové reštitúcie zo strany odsunutých Nemcov proti Poľsku. Hoci v mnohých aspektoch sa situácia Poľska a Slovenska odlišuje, obe krajiny by mali vývoj u susedov sledovať a citlivo na uvedené otázky reagovať.

Slovensko-poľské vzťahy vzhľadom na veľkosť, vojenský a ekonomický potenciál oboch krajín budú mať aj naďalej asymetrický charakter. Svedčí o tom aj „príbeh“ s posilňovaním vzájomného konzulárneho zastúpenia oboch krajín, ktoré je pravidelne predmetom bilaterálnych konzultácií. Slovensko svoj Generálny konzulát v Krakove otvorilo 11. decembra 2002, ale doposiaľ nevznikol už dlhší čas avizovaný Generálny konzulát Poľska v Košiciach. Osud košického konzulátu je jedným z mnohých príkladov nevyužívania potenciálu, ktorý pre rozvoj vzájomných vzťahov poskytuje geografická blízkosť oboch krajín.

Ekonomická dimenzia poľsko-slovenských vzťahov

Napriek tlaku ZSSR na zintenzívnenie poľsko-československej obchodnej výmeny po potlačení poľského hnutia za demokraciu začiatkom v roku 1981, ktorá mala posilniť závisloť Poľska od ostatných krajín sovietskeho bloku, druhá polovica 80. rokov priniesla pokles bilaterálnych ekonomických vzťahov, ktorý nadobudol dramatický charakter po roku 1989. Kým roku 1985 dosahoval podiel Československa na poľskom importe 6,0 % a roku 1988 6,4 %, roku 1991 klesol na 3,3 %. Podobne sa situácia vyvíjala v poľskom exporte, kde podiel Československa klesol z 6,2 % v roku 1985 na 6,0 % v roku 1988 a v roku 1991 dosiahol iba 4,6 %. Obrat zahraničného obchodu medzi Slovenskom a Poľskou republikou v roku 1991 predstavoval 397,1 mil. USD, o rok neskôr 227,8 mil. USD, pričom v roku 1992 obrat zahraničného obchodu s celou ČSFR dosahoval 1 mld. USD.

Medzi oboma štátmi sa prehlbovali rozdiely aj z hľadiska postupu ekonomických a politických reforiem, čo zapríčinilo, že sa Poľsko začalo výraznejšie orientovať na spoluprácu s Maďarskom ako s krajinou, sledujúcou podobné politické a ekonomické ciele. Pre ekonomiku Poľska však krajiny budúcej Visegrádskej štvorky nikdy nemali aj napriek direktívnej podriadenosti poľskej ekonomiky rozhodnutiam v rámci RVHP prioritný význam, hoci mnoho rokov zaujímali vysoké pozície na rebríčku hospodárskych partnerov. Hlavnou príčinou prepadu po roku 1989 bol rozpad vzťahov budovaných v rámci RVHP a ekonomická recesia. Zároveň postkomunistické krajiny potrebovali dovoz moderných technológií a investícií. Ich prioritou bola modernizácia a reštrukturalizácia vlastných ekonomík. To spravidla nemohli očakávať od svojich susedov, ale od vyspelých západných štátov.

Od roku 1993 však možno konštatovať dynamický rast obchodnej výmeny medzi Slovenskom a Poľskom. Len v rokoch 1993 – 2003 sa jej objem zvýšil štyrikrát, vzájomná obchodná výmena medzi Poľskom a Slovenskom vzrástla skoro šesťkrát (z približne 328 mil. USD v roku 1993 na vyše 1 836 mil. USD v roku 2003). Slovensko sa medzi obchodnými partnermi Poľska nachádzalo koncom 90. rokov približne na 20. mieste, jeho podiel na celkovom obrate zahraničného obchodu PR je 1,25 %, v oblasti exportu sa Slovensko nachádza na 17. mieste (1,28 %), v oblasti importu zaujíma 20. priečku (1,24 %). Kým podiel krajín CEFTA v zahraničnoobchodnej bilancii Slovenska kontinuálne klesá, podiel obratu s Poľskom neustále rastie. V roku 1993 to bolo iba 2,4 %., o desať rokov neskôr sa Poľsko na slovenskom exporte podieľalo 4,8 %, na dovoze 3,5 %. Poľsko sa na obrate zahraničného obchodu Slovenska podieľa približne 4 % a umiestňuje sa na 6., resp. 7. mieste po takých partneroch, akými sú Nemecko, Česko, Taliansko, Rusko, Rakúsko či Francúzsko.

Tento trend pokračoval aj v prvých rokoch 21. storočia. Postupne možno pozorovať pokles pasívneho salda obchodnej výmeny v neprospech Poľska. V roku 2000 presahovalo 300,4 mil. USD, v roku 2001 kleslo na – 256,9 mil. USD a v roku 2003 tvorilo 250,3 mil. USD. Pokles v rokoch 2000 – 2001 bol spôsobený o. i. aj obmedzeniami na dovoz poľnohospodárskych výrobkov, ktoré Poľsko prijalo v roku 1999. Pozitívnym trendom vo vzájomnom obchode je zvyšovanie podielu spotrebných priemyselných výrobkov, t. j. produktov s vyššou mierou pridanej hodnoty, a pokles podielu surovín a polotovarov.

Z hľadiska teritoriálnej štruktúry slovenského exportu po I. polroku 2003 bolo Poľsko medzi obchodnými partnermi na 6. mieste. Jeho podiel na celkovom exporte SR dosahoval 5 %, pred ním sa ocitli Nemecko (31,1%), ČR (12,4 %), Rakúsko (7,4%), USA (6,5%), Taliansko (6,4%), na ďalších miestach sú Maďarsko (4,5%), Francúzsko (3,6%), Holandsko (2,9%) a Veľká Britániou (2,4%). Aj v teritoriálnej štruktúre slovenského importu v uvedenom období sa Poľsko ocitlo na 6. mieste s 3,9 % podielom na slovenskom dovoze. Predstihli ho Nemecko (25,1%), Česko (13,7%), Rusko (9,2%), Taliansko (6,1%), Rakúsko (4,5%), po ňom nasledovali Francúzsko (3,8%), Maďarsko (3,5%), Čína (2,2%) a Španielsko (2,2%).

Z uvedených štatistických údajov vyplýva určitá asymetria vo vzájomných ekonomických vzťahoch. Kým pre Slovensko je Poľsko významným obchodným partnerom, v rámci krajín niekdajšej CEFTA sa dokonca nachádza na druhom mieste, z poľského hľadiska zaujíma obchod so SR menej významné postavenie. Údaje o výške bilaterálneho zahraničného obchodu zároveň potvrdzujú skutočnosť, že aktívny záujem Poľska o posilnenie integračných šancí Slovenska v 90. rokoch bol determinovaný predovšetkým politickými a bezpečnostnými záujmami v omnoho väčšej miere ako ekonomickými. To determinuje aj poľský záujem o budovanie dopravných prepojení so SR.

Hlavnou prekážkou rozvoja cezhraničnej spolupráce medzi oboma krajinami je absencia kvalitného dopravného prepojenia, či už v cestnej alebo v železničnej doprave. Predovšetkým je to problémom poľskej strany. Problémom je aj pomerne nízka ekonomická vyspelosť regiónov v bezprostrednej blízkosti hraníc a skutočnosť, že uvedené oblasti nepatrili v minulosti z hľadiska politiky regionálneho rozvoja medzi prioritné. Výnimku tvorí napríklad v Poľsku okolie Zakopaného, na Slovensku okresy Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin, Žilina, Martin, Bytča, ktoré sú relatívne najmenej postihnuté nezamestnanosťou. V každom prípade aj ekonomická zaostalosť značnej časti slovensko-poľského pohraničia by mala byť argumentom v prospech posilnenia vzájomnej spolupráce, napr. pri získavaní prostriedkov z fondov EÚ.

Obe krajiny sú prirodzenými rivalmi pri získavaní zahraničných investícií, na druhej strane prekážkou ich prílevu v prípade oboch krajín je nedostatočne rozvinutá infraštruktúra v pohraničných regiónoch. To sa, samozrejme, týka aj infraštruktúrnych prepojení medzi oboma krajinami. Tak sa snaha o pritiahnutie nových investorov môže naopak stať aj prvkom, ktorý bude vzájomnú spoluprácu stimulovať. Podobne kvalitné dopravné prepojenie Poľska a Slovenska v oblasti Tatier prispeje k tomu, že si tamojšie rekreačné strediská budú aj naďalej konkurovať, táto konkurencia však bude omnoho účinnejšia a v konečnom dôsledku prinesie prospech obom krajinám. Preto je žiadúce, aby aj pri čerpaní finančných prostriedkov z fondov EÚ postupovali regióny na oboch stranách hraníc spoločne, resp. aby svoj postup navzájom konzultovali a koordinovali.

Najdôležitejšie dopravné koridory Slovenska i Poľska nepretínali spoločné hranice. Na spoločných slovensko-poľských hraniciach sa, azda s výnimkou stredovekého Spiša, nikdy nekoncentrovali podnikateľské aktivity. To bude zrejme aj v budúcnosti determinovať ochotu oboch krajín realizovať významnejšie dopravné investície, ktoré by spájali obe krajiny. Aj v prípade Slovenska zrejme bude prioritnejším a perspektívnejším budovanie spoločnej cezhraničnej infraštruktúry v bezprostrednom okolí Bratislavy, ktorá sa spoločne s Viedňou a maďarským Győrom (resp. Budapešťou) stáva súčasťou dynamicky sa rozvíjajúceho regiónu Európy. Rastúca obchodná výmena i turistický ruch si však vynútia pozornosť aj budovaniu dopravných trás v slovensko-poľskom pohraničí. Zmenu v postojoch oboch krajín však možno očakávať skôr v stredno-, resp. dlhodobom časovom horizonte, než v priebehu najbližších rokov.

Dôležité však je, aby budovanie infraštruktúry zodpovedalo dlhodobým záujmom oboch krajín, nie úzkym a krátkodobým skupinovým záujmom, ako to bolo v prípade budovania, resp. nebudovania diaľnice Bielsko-Biała – Žilina. Na druhej strane práve stabilizácia Balkánu, na ktorej má záujem intenzívne participovať aj Slovensko, prispeje k zvýšeniu záujmu Poľska o budovanie dopravných spojení smerom na juh.

Záver

Vstup do EÚ a mnohorozmerný charakter spolupráce v jej formáte nevytvárajú predpoklady pre vytváranie stabilných politických blokov a partnerstiev. To má negatívne dôsledky pre visegrádsku spoluprácu i pre vytváranie stabilných politických „partnerstiev“ medzi členskými štátmi na bilaterálnej úrovni. Vstup Slovenska i Poľska do EÚ však logicky nemôže znamenať útlm vzájomnej spolupráce, ale naopak, je impulzom pre to, aby sa posunula na inú úroveň. Orientácia na tzv. „veľké“ témy, týkajúce sa naplnenia dlhodobých strategických cieľov, akými bola integrácia do euroatlantických štruktúr, totiž zbrzdila rozvoj spolupráce na nižších úrovniach, predovšetkým v oblasti kultúry, vzdelávania, médií, ale aj v oblasti ekonomiky a budovania infraštruktúry. Rozšírenie EÚ, spojené s otvorením trhov a slobodou pohybu tovaru, služieb, kapitálu a občanov medzi oboma krajinami, si však realizáciu podobných zámerov bude vynucovať, pokiaľ sa obe krajiny chcú vyhnúť vlastnej marginalizácii.

Prvé mesiace členstva visegrádskych štátov v EÚ ako keby z určitého aspektu pripomínali negatívne skúsenosti stredoeurópskych krajín zo začiatku 90. rokov. Názor, podľa ktorého je možné zbaviť sa negatívnych konotácií, aké sa spájajú s pojmom „noví členovia EÚ,“ rezignáciou na spoluprácu s ostatnými visegrádskymi krajinami, ktorý je implicitne prítomný predovšetkým v ČR a Maďarsku (v menšej miere na Slovensku a v Poľsku), je však chybný. Podmienkou úspechu na celoeurópskej úrovni je úspešné odstraňovanie bariér medzi najbližšími susedmi. Naopak, vzájomná ignorancia a nespolupráca je prejavom protiintegračných tendencií, bude mať teda negatívne následky aj pre samotné fungovanie EÚ.

Hoci v posledných rokoch sa pozícia Poľska ako regionálneho lídra, najmä v súvislosti s odlišným prístupom Nemecka a Francúzska oslabila, pre okolité krajiny zostáva dôležitým partnerom. Preto je Poľsko medzi prvými cieľmi zahraničných ciest politikov zo Slovenska, Čiech, Litvy, ale aj Nemecka a Ukrajiny. Ďalším faktorom oslabenia pozície Poľska v regióne je strata jednej dôležitej komparatívnej výhody, ktorú malo na začiatku 90. rokov. V tom čase totiž bolo aj určitým duchovým, resp. ideologickým lídrom „novej Európy,“ keďže ako prvé sa vydalo na cestu zásadných ekonomických a politických reforiem a ako prvé otváralo otázku integrácie bývalých komunistických štátov do euroatlantických štruktúr. Poľské iniciatívy na pôde EÚ, predovšetkým z hľadiska zachovania princípu solidarity medzi členskými štátmi, ale aj snaha Poľska o revíziu vízovej politiky USA sú v konečnom dôsledku v súlade so záujmami ostatných krajín Visegrádu, resp. nových členov Únie.

Preto je aj v súčasnosti úlohou Slovenska vrátiť Poľsku pomoc, ktorú mu poskytovalo v druhej polovici 90. rokov, napr. podporou jeho ambícií zohrávať úlohu regionálneho lídra. Dôvodom nie sú len krátkodobé spoločné záujmy či podobné názory na niektoré konkrétne otázky, ale aj rola Poľska ako stabilizačného faktora v regióne. Práve politika vo vzťahu k susedom, s ktorými malo v minulosti napäté a konfliktné vzťahy – napr. k Ukrajine a Litve – ponúka alternatívu nacionalistickým prístupom v strednej Európe. Poľská zahraničná politika sa zároveň vyznačuje dôslednosťou v presadzovaní demokratických hodnôt i rozvážnym prístupom pri podpore poľských menšín v zahraničí. Pozitívnym príkladom je napr. rezignácia Poľska na vypracovanie systému „krajanských preukazov“ po tom, ako zákon o Maďaroch, žijúcich v zahraničí vyvolal v susedných štátoch negatívnu odozvu. Hoci sa Poľsko k tejto kauze otvorene nevyjadrovalo, sledovalo ju a počas rokovaní so slovenskými predstaviteľmi sa o ňu zaujímalo. Aj to sú dôvody, pre ktoré by malo Slovensko pomáhať pri rekonštrukcii líderského postavenia svojho severného suseda.

LITERATÚRA

  1. Belcák, Jozef: Nevyužité možnosti blízkych vzťahov. Obchodná výmena medzi Poľskom a Slovenskom zatiaľ klesá. Národná obroda, 22. 1. 1994, s. 5.
  2. Brigádu zrušia až po cvičeniach. Sme, 16. 7. 2004.
  3. Informacja nt. współpracy resortów obrony Polski i Słowacji. Ministerstwo Obrony Narodowej RP. Warszawa, 9. 4. 2004.
  4. Interné dokumenty MZV SR. Bratislava, MZV SR 1996.
  5. Krejčí, Oskár: Geopolitické východiská slovenskej štátnosti. In: Politické vedy, č. 4, 1999, s. 147 – 167.
  6. Kuźniar, Roman: Geostrategiczne uwarunkowania bezpieczeństwa Polski. In: Sprawy Międzynarodowe, č. 1, 1993, s. 9 – 28.
  7. Kwaśniewski, Aleksander: Kráčame k politickej únii. In: OS, č. 1/2001, január 2001, s. 36 – 38.
  8. Lukáč, Pavol: Poľsko a Slovensko (susedia obrátení k sebe chrbtom) In: Os, č. 2, február 1998, s. 21 – 24.
  9. Nowe bazy USA nie w Polsce. In: Gazeta Wyborcza, 25. 3. 2004.
  10. Palata, Luboš: Visegrád? CEFTA? Středoevropské společenství? In: Mezinárodní politika, č. 2, 1999, s. 7 – 8.
  11. Perczyński, Maciej: The Visegrad Group: Cooperation towards EC Entry. In: Polish Quarterly of International Affairs, č. 2, 1993, s. 55 – 72.
  12. Polsko-słowacka wymiana handlowa w 1999 r. Veľvyslanectvo Poľskej republiky v Bratislave, Ekonomicko-obchodné oddelenie, 2000.
  13. Samson, Ivo: Rozdielne akcenty rozširovania NATO. In: Samson, Ivo – Strážay, Tomáš (eds.): Európska bezpečnosť a proces rozširovania NATO. Skúsenosti a pozícia Poľska v Euroatlantickej aliancii. Bratislava, SFPA 2000, s. 33 – 37.
  14. Szayna, Thomas S.: Rozpad Czecho-Słowacji (kilka uwag o jego konsekwencjach). In: Sprawy Międzynarodowe, č. 1, 1993, s. 55 – 74.
  15. Trajdos, Tadeusz (ed.): Spisz i Orawa. Krakov, Towarzystwo Przyjaciół Orawy – Związek Polskiego Spisza 1995.
  16. Zawisza, Artur: Inšpiroval nás príklad Slovenska (rozhovor s Mateuszom Gniazdowským). Domino Fórum, č. 20, 15. 5. 2002, s. 6-7.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA