Hospodársky rozmer integrácie v Spoločenstve nezávislých štátov

Jednou z najdôležitejších udalostí konca 20. storočia bol zánik socialistického ekonomického systému a na ňom postavených medzinárodných vzťahov. Skončila sa éra kontroly dvoch svetových superveľmocí a svet ovládla jediná superveľmoc – USA. Aj keď sa mnohé tzv. vychádzajúce ekonomiky usilujú o multipolaritu, je ťažké definovať postavenie jednotlivých krajín v tomto unipolárnom svete.

Spoločnosť pre strednú a východnú Európu
Spoločnosť pre strednú a východnú Európu

Pozíciu Spoločenstva nezávislých štátov (ďalej SNŠ alebo Spoločenstvo), ktorá vznikla na ruinách zaniknutého Zväzu sovietskych socialistických republík (ďalej ZSSR) ako aktéra medzinárodných vzťahov je veľmi ťažké definovať, keďže všetky krajiny združené v Spoločenstve disponujú odlišným hospodárskym, ako a politickým potenciálom. Navyše sledujú rôzne politické a hospodárske ciele a priority v súčasnom globalizovanom svete.

Napriek doterajším neúspešným snahám o hospodársku a politickú integráciu na území bývalého Sovietskeho zväzu sa stále objavujú úvahy o vytvorení silného a vplyvného hospodárskeho spoločenstva v prípade, že tieto krajiny zjednotia svoj obrovský potenciál a využijú ho naplno. Integráciu na území SNŠ by mohli uľahčiť aj dlhoročné skúsenosti koexistencie a vzájomnej hospodárskej závislosti krajín regiónu, ktoré sú dôsledkom spoločnej minulosti v rámci ZSSR.

Predstavitelia Najvyšších sovietov Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, troch slovanských krajín, sa 8. decembra 1991 stretli v Bielovežskom pralese na území Bieloruska, aby sa dohodli na oficiálnom dokumente o ukončení existencie Sovietskeho zväzu de iure a vytvorení novej organizácie, otvorenej všetkým postsovietskym štátom. V nadväznosti na to vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov so sídlom v bieloruskom Minsku ako voľný zväzok postsovietskych štátov s novo získanou samostatnosťou. Pobaltské štáty Estónsko, LotyšskoLitva sa odmietli stať súčasťou Spoločenstva, lebo považovali svoje predchádzajúce členstvo v Sovietskom zväze za nedobrovoľné a ilegálne. Štyri stredoázijské republiky na margo zakladajúcej zmluvy 13. decembra vydali prehlásenie o svojej ochote pristúpiť k zmluve ako plnoprávni členovia. Následne po siedmich dňoch bola na samite v Alma Ate oficiálne schválená Dohoda o pristúpení Arménska, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Moldavska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu k SNŠ. Azerbajdžanský parlament pod vedením proturecky orientovaného prezidenta spočiatku odmietol ratifikovať zmluvu, pristúpil k nej napokon až spolu s Gruzínskom, ktoré takisto najprv pôsobilo mimo SNŠ a začlenilo sa do SNŠ až v roku 1993 pod vonkajším tlakom Ruskej federácie (ďalej len RF alebo Rusko). V prípade Moldavska, vzhľadom na občianske konflikty v oblasti Prednesterska, k členstvu došlo až v apríli roku 1994, keď tamojší nový parlament ratifikoval zmluvy o pristúpení k Spoločenstvu a vytvorení hospodárskej únie.

Spoločenstvo, ktorému od októbra 2007 šéfuje ruský predstaviteľ Sergej Lebedev, nemá veľa nadštátnych právomocí a jeho význam je skôr symbolický v nadväznosti na Sovietsky zväz. Spôsobuje to určite nedostatočná vybavenosť jeho hlavných orgánov právomocami z jednotlivých členských krajín.

Pôsobnosť SNŠ sa obmedzuje najmä na koordináciu obchodných, finančných, legislatívnych a bezpečnostných otázok. Vybudovanie novej štátnej administratívy s novými hospodárskymi cieľmi a prioritami šlo ruka v ruke so značným úpadkom objemu výroby, zredukovanými výrobno-technickými, vedeckými a kultúrnymi väzbami medzi bývalými zväzovými republikami. Vzájomné vzťahy, založené na optimálnej deľbe práce, ktorá existovala v čase existencie Sovietskeho zväzu, boli natoľko hlboké, že sa nedali nahradiť a bolo potrebné hľadať nové, ako aj obnoviť niekdajšie hospodárske väzby.

Prezidenti RF a Ukrajiny podpísali 24. júna 1993 balík dohôd, ktoré sa okrem iného týkali aj vytvorenia zóny voľného obchodu medzi dvoma krajinami. Bol to prvý krok k liberalizácii obchodu a zrušeniu obchodných prekážok vzájomného obchodu, plne porovnateľný s dokumentmi prijatými vtedajšími Európskymi spoločenstvami (ďalej len ES) ohľadom vytvorenia jednotného trhu ES v 80. rokoch minulého storočia. Avšak nezhody najmä v otázke liberalizácie energetického trhu a vzájomného obchodu s prírodným plynom mali za následok neratifikovanie týchto zmlúv Štátnou dumou RF. A tak si začali obe strany vyjednávať colné koncesie na vybrané tovarové položky, ktorých počet v polovici 90. rokov vzrástol na cca 2 000.

V septembri 1993 prijali v Moskve Dohodu o vytvorení hospodárskej únie SNŠ. Spočiatku k zmluve pristúpilo 8 krajín, a to Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Rusko, Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizsko, MoldavskoUkrajina na báze asociovaného členstva. Zmluva predpokladala postupnú integráciu zo zóny voľného obchodu, prostredníctvom colných, platobných a menových únií na vytvorenie spoločného hospodárskeho priestoru so štyrmi slobodami, a to na zásadách trhovej ekonomiky, rovnakých príležitostí a záruk pre všetky hospodárske subjekty. V zmluve sa nezabudlo ani na ekologický rozmer integrácie.


Kompletné znenie analýzy nájdete na tejto stránke.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA