Je to spoločný projekt

EÚ potrebuje eurorealistov. Po 50 rokoch zostáva európska integrácia spoločným projektom, tentoraz už aj s našou účasťou.

HNonline
Hospodárske noviny online

O pár týždňov uplynie polstoročie od okamihu, keď šesť európskych štátov podpísaním Zmluvy o založení európskeho spoločenstva naštartovalo proces európskej integrácie.

Výnimočnosť tohto procesu je nepopierateľná – stačí sa 25. marca 2007 obzrieť a porovnať politický a ekonomický stav s tým, ktorý tu bol na jar 1957. Primárne ekonomické dôvody založenia spoločenstva a jeho postupného rozšírenia na dnešnú úniu 27 krajín sú nespochybniteľné – názov „ekonomický“ malo spoločenstvo vo svojom názve už na samom začiatku.

Z ekonomického spoločenstva sa stala únia a proces integrácie sa stal rovnocenne politickým ako aj ekonomickým. EÚ dnes nie je len o spoločnom trhu, ale aj o spoločných hodnotách nielen výlučne hospodárskeho charakteru. Čiže tých, o ktorých Dušan Sloboda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (HN 16. 1. 2007) tvrdí, že „vôbec nie sú nevyhnutnou podmienkou pre fungovanie spoločného trhu“.

Nedá sa nesúhlasiť s názorom, že Spoločná poľnohospodárska politika je prežitkom a EÚ by ju mala poslať do zabudnutia. Eurofondy majú však okrem hospodárskeho aj sociálny rozmer – nie sú naše, ale napriek tomu sú pre nás. A spoločná zahraničná a bezpečnostná politika dáva význam minimálne z hľadiska vyrovnania sa s hrozbami, akou je medzinárodný terorizmus.

EÚ skutočne má „politiky“ , ktoré nie sú nevyhnutné na existenciu vnútorného trhu, definujú však jej politický rozmer. Do takejto EÚ sme vstúpili, cesty späť k čisto ekonomickému spoločenstvu prakticky niet, a preto je našou zodpovednosťou spolupodieľať sa na jej celkovom smerovaní. Po zablokovaní procesu prijímania euroústavy a rozšírení o Rumunsko a Bulharsko má EÚ práve teraz, po 50 rokoch, vhodnú šancu na chvíľu spomaliť a rozhodnúť sa, ako ďalej. „Urobiť sebareflexiu,“ ako by povedal slovenský politik. Výzvy sa ponúkajú najmenej dve: identita EÚ a rozsah jej regulácie.

Lukáš Pardubský (HN 12. 1. 2007) v diskusii o Európskej únii správne píše, že EÚ sme už aj ,my’, a nie ,oni’ . Platí to nie len v otázke eurofondov. Ideme oživovať euroústavu, aj keď ju obyvatelia Francúzska a Holandska už raz odmietli? Chceme ďalej prehlbovať integráciu, keď napríklad tá menová sa už dnes netýka všetkých členských štátov? Patrí Turecko do EÚ, hoci je moslimskou krajinou a vňčšina jeho územia je mimo Európy?

Tieto otázky nie sú ekonomické, ale sú zásadné, pretože odpovede na ne budú formovať základné črty tváre EÚ. Navonok aj dovnútra. Ak chce EÚ robiť politiku, musí na ne vedieť odpovedať. „Možno“ nie je odpoveď a ignorovať hlas európskeho ľudu bude len prehĺbením jej demokratického deficitu. A propos, nenavrhneme Bruselu inštitút celoeurópskeho referenda?

Dušan Sloboda k rovnakej téme (HN 16. 1. 2007) konštatuje: Dnešná EÚ je preregulovaná. Je to pravda aj z pohľadu slovenského právnika. Európskych predpisov je zbytočne veľa, slovenské preklady nariadení a smerníc prijatých pred naším vstupom sú často katastrofálne, oficiálne konsolidované znenie Zmluvy o európskom spoločenstve a Zmluvy o európskej únii vyšli až tento rok. Vina je však aj medzi Dunajom a Tatrami.

Zákony a novely zákonov, ktoré implementujú európske predpisy do slovenského právneho poriadku, sú často neprehľadné, niekedy sú len hrubými doslovnými prekladmi euronoriem, a aj preto európske právo zostáva pre niektorých právnikov aj po troch rokoch od nášho vstupu do EÚ nechceným, hoci už narodeným dieťaťom.

EÚ potrebuje eurorealistov. Po päťdesiatich rokoch zostáva európska integrácia spoločným projektom, tentoraz už aj s našou účasťou.


HNonline: Je to spoločný projekt (SK)

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA