Kandidátske krajiny Európskej únie a voľný pohyb osôb

Pri kapitole Volného pohybu osôb sa nachádzame v situácii (II. kapitola prístupových rokovaní), kde Slovensko a väčšina ďalších kandidátskych krajín už rokovania s Európskou komisiou o tejto kapitole uzavrela. Keďže už nie sme uprostred intenzívnych diskusií, vyjednávania stanovísk, deklarácií, nedorozumení a sklamaní, môžeme sa voľnejšie pozrieť na to, čo sa vyrokovalo a čo teraz treba urobiť, aby sme výsledky rokovaní využili naplno.

 

Začnem niekoľkými vetami, ktorými by som chcela vysvetliť, ako začala nemecká strana uvažovať o nahradení striktných prechodných období (ktoré sa použili napríklad u Španielska a Portugalska) tzv. flexibilným modelom. Skutočnosť, že dnes očakávame najväčšie kolo rozšírenia v histórii Európskeho spoločenstva, sa týka nielen kandidátskych krajín. Obyvatelia Nemecka vnímajú tento fakt oveľa viac, akoby mnohí predpokladali.

Ak má byť nadchádzajúce kolo rozšírenia naozaj úspešné, je potrebné dosiahnuť akceptáciu tak medzi kandidátskymi krajinami, ako aj medzi členskými krajinami EÚ. Aj vyhliadky na väčšiu ekonomickú zónu vzbudzovali a vzbudzujú obavy, i keď tieto obavy nie sú stále založené na realite. Nemecká federálna vláda sa k týmto obavám musela postaviť seriózne, a výsledkom bolo, že pri rokovacom stole v Bruseli spolu s Rakúskom presadzovala prechodné obdobia v oblasti voľného pohybu osôb a voľného pohybu služieb.

Dôvody na tieto prechodné obdobia sú zrejmé, oveľa konkrétnejšiu formu im však dali rôzne akademické štúdie: štúdia Nemeckého inštitútu pre výskum zamestnanosti (IAB) ukázala, že do roku 2010/2012 môže Nemecko očakávať rastúci prílev pracovných síl, i keby sme brali do úvahy len čísla týkajúce sa predchádzajúcej „normálnej“ každoročnej imigrácie. K tomu treba pridať skutočnosť, že už 4,3 miliónov ľudí (február 2002) je v Nemecku nezamestnaných a že musíme rátať aj s tichou rezervou ďalších 3 miliónov ľudí.

Na základe týchto faktov možno konštatovať, že schopnosť nemeckého trhu práce absorbovať narastajúci prílev pracovných síl je výrazne obmedzená, i keď počet pracovných miest v Nemecku každoročne narastá o 200 tisíc až 300 tisíc. Treba však tiež povedať, že po roku 2012 potencionálna pracovná sila v Nemecku prudko klesne.

Aj keď je ťažké kvantifikovať migráciu z kandidátskych krajín do členských krajín EÚ, výsledky sú prirodzene založené na hypotézach, všetky nedávne štúdie ekonomických výskumných inštitútov v Nemecku (napr. DIW, IZA a Ifo) zhodne tvrdia, že okamžitý voľný pohyb osôb v prvých piatich až siedmich rokoch by viedol k väčšej skutočnej migrácii do Nemecka; išlo by o 200 až 250 tisíc osôb. Tento trend by v nasledujúcich 15 rokoch postupne opadol.

Ekonomické inštitúty prichádzajú s rôznymi odhadmi počtu potencionálnych prisťahovalcov, a keďže ich nie je možné presne predpovedať, jednoduchšie je odhadnúť pomer migrantov do jednotlivých krajín. Podľa toho Nemecko s 66% a Rakúsko s 11% sú hlavné prijímajúce krajiny s potenciálne najvyšším počtom prisťahovalcov. Nemeckí vedci v podstate nemôžu brať do úvahy prechodných migrantov, t. j. tých, čo migrujú za prácou len na krátke alebo opakujúce sa obdobie, alebo potencionálnych cezhraničných pracujúcich.

Podľa inštitútu DIW štáty strednej a východnej Európy budú potrebovať takmer tridsať rokov na to, aby prekonali súčasnú priepasť v príjmoch. Podľa pomerov kúpnej sily sú nemecké mzdy v súčasnosti

    • 3,9-krát vyššie ako v Poľsku,
    • 4,3-krát vyššie ako na Slovensku,
    • 3,4-krát vyššie ako v Českej republike.

(Štúdia č. 268 Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí EU-Erweiterung und Arbeitskräftemigration 12/2000).

Rozdiely v mzdách a lepšie pracovné podmienky sú prevažujúcimi dôvodmi na migráciu, a z tohto dôvodu spomínané výskumné inštitúty predpokladajú dlhodobejší migračný trend.Na Slovensku obzvlášť poznať túto formu pracovnej migrácie: ak budeme dôverovať reprezentatívnej štúdii Inštitútu pre verejné otázky z roku 2000, najmenej jedna tretina mladých Slovákov zvažuje odísť do zahraničia na prechodné obdobie, alebo natrvalo. Je jasné, že to by výrazne podkopalo zdroje a ľudský kapitál krajiny a viedlo by k značnému úniku mozgov.

Keďže procesy privatizácie, racionalizácie a reštrukturalizácie sa v niektorých krízových sektoroch v prístupových krajinách ešte neukončili, nemožno v nich vylúčiť ďalší nárast nezamestnanosti: Poľsko s 18-percentnou nezamestnanosťou je dnes toho klasickým príkladom, ako aj slovenská oblasť okolo Prešova, v podstate s ešte vyššou nezamestnanosťou. Bohužiaľ, nezamestnanosť mladých je narastajúcim problémom prakticky vo všetkých krajinách strednej Európy – napríklad Maďarsko s 28%, Rumunsko s 43% a Poľsko s 41% mladých nezamestnaných. S najväčšou pravdepodobnosťou budú migrovať najmä mladí, vzdelaní ľudia – práve tá časť obyvateľstva, ktorá bude z hľadiska ľudského kapitálu chýbať doma najviac.

Ako sme už spomenuli, štáty EÚ súhlasia s Nemeckom a Rakúskom, že obe krajiny budú migračnými problémami zasiahnuté najviac. Sú to jediné členské štáty EÚ, ktoré pri prijímaní na pracovný trhu už dnes uprednostňujú v prevažnej miere občanov kandidátskych štátov pred občanmi tretích krajín, a to na základe osobitných dohôd (na konkrétne projekty). Situácia je úplne odlišná v ostatných krajinách, ako napríklad v Holandsku, ktoré majú záujem o čo najskoršie otvorenie svojich trhov práce.

Z tohto dôvodu bol v rámci federálnej vlády vypracovaný takzvaný flexibilný model, ktorý zohľadňuje rozličné záujmy členských štátov EÚ na jednej strane a záujmy kandidátskych štátov na strane druhej. Tento model už má svoj precedens – 18. decembra 2000, inými slovami nie dlho pred otvorením rokovaní o kapitole 2, federálny kancelár Gerhard Schröder po prvýkrát argumentoval v prospech potreby zavedenia sedemročného prechodného obdobia pre voľný pohyb osôb a voľný pohyb služieb v oblasti stavebného priemyslu a niektorých ďalších odvetví: pri flexibilnom modeli budú môcť súčasné členské krajiny EÚ počas prechodného obdobia svoj pracovný trh pre obyvateľov krajín strednej a východnej Európy otvoriť čiastočne, alebo úplne. Noví členovia zas budú môcť po krátkom čase požiadať o skrátenie prechodných období.

Nové v návrhu federálneho kancelára je to, že ide o obrat od prísnych prechodných opatrení vzťahujúcich sa na voľný pohyb osôb k modelu, ktorého pružnosť zohľadňuje záujmy všetkých dotknutých strán – členských i kandidátskych štátov EÚ; tento model plne podporila aj Nemecká federácia odborových zväzov. Napriek mnohým kritickým vyjadreniam zástupcov nemeckého priemyslu tento model považujú vo všeobecnosti za vhodný. Podľa nedávneho výskumu 75% vrcholových manažérov v Nemecku (Handelsblatt z 8. mája 2001) si myslí, že prechodné obdobie pre voľný pohyb osôb má zmysel.

Keďže tento model zohľadňoval taký široký rozsah záujmov, bol zahrnutý do alternatívneho návrhu komisie a v máji 2001 nakoniec viedol k tzv. modelu 2 + 3 + 2, ktorý vyzerá nasledovne:

Po prvých dvoch rokoch prechodného obdobia môžu členské štáty EÚ rozhodnúť, či zachovajú aktuálne domáce obmedzenia pri regulácii prístupu k trhu práce na ďalšie tri roky alebo povolia voľný pohyb podľa práva Európskej únie, zahrnutím – podľa možnosti – zabezpečovacej doložky. Pôjde potom o jednoduchý registračný postup, kde Komisia nebude skúmať ani obsah, ani právne aspekty, a nebude sa vyžadovať ani hlasovanie v Európskej rade.

Konkrétne to bude znamenať, že najskôr v treťom roku môžu jednotlivé členské štáty EÚ otvoriť svoje pracovné trhy občanom krajín strednej a východnej Európy, ktoré do toho času pristúpili podľa práva EÚ, v opačnom prípade cestou bilaterálnych dohôd (týkajúcich sa sezónnych pracovníkov alebo pracovníkov zamestnávaných na konkrétne projekty), alebo v súlade s domácim právom.

Tie členské štáty, ktoré implementujú národné opatrenia na obmedzenie pracovných trhov na päť rokov, môžu tieto regulačné opatrenia predĺžiť o ďalšie dva roky v rámci tzv. registračného postupu. Ani tento postup si nebude vyžadovať hlasovanie v Európskej rade. Členský štát EÚ tak môže využiť maximálne sedemročné prechodné obdobie pre voľný pohyb osôb. Čo sa týka Rakúska a Nemecka, táto maximálna dĺžka prechodného obdobia sa vzťahuje aj na voľný pohyb služieb, ale iba v oblasti stavebného priemyslu a v niektorých priemyselných subodvetviach. Vo všetkých ostatných členských štátoch EÚ a vo všetkých ostatných oblastiach služieb bude voľný pohyb služieb z kandidátskych krajín platiť podľa práva EÚ od dátumu vstupu do EÚ. Želaný dosah flexibilného modelu už je očividný: Írsko, Švédsko a Holandsko už vyhlásili, že svoje trhy práce otvoria v prvej dvojročnej fáze, okamžite po vstupe kandidátskych krajín do EÚ, podľa domáceho práva. A Nemecko, ktoré uznalo význam týchto prechodných období, otvorilo svoj pracovný trh dávno predtým: Nemecko je dnes jediným štátom Európy, ktorý otvoril svoj pracovný trh

  • viac ako 47 000 pracovníkom pracujúcim na konkrétnych projektoch,
  • viac ako 10 000 hosťujúcim pracovníkom,
  • a viac ako 250 000 sezónnym pracovníkom

zo strednej a východnej Európy – krátko po zmenách v roku 1989, a v niektorých oblastiach už predtým.

Okrem toho ponúka široké možnosti legálneho zamestnania pre, cezhraničných pracovníkov, žiakov, študentov, počítačových expertov, a nedávno aj ľudí pracujúcich v domácich a opatrovateľských službách u tých, čo vyžadujú dlhodobú starostlivosť. No jednako, kandidátske krajiny veľmi často používajú, viac alebo menej otvorene, výraz „druhá kategória“ alebo inými slovami „druhoradé členstvo“. Je pravdou, že voľný pohyb osôb je jednou zo štyroch základných slobôd jednotného európskeho trhu, podobne ako aj voľný pohyb tovarov, služieb a kapitálu. No ak sú naším cieľom všetky štyri slobody, treba brať do úvahy akceptáciu na oboch stranách. Celkový projekt, konkrétne rozšírenie zóny stability do celej Európy, je taký veľký, že nie je možné akceptovať neúspech ako dôsledok destabilizácie.

Okrem toho sa v súčasnosti rokuje o viac než 500 žiadostiach kandidátskych krajín o prechodné obdobia. Poľsko napríklad úspešne žiadalo o dvanásťročné prechodné obdobie na kúpu nehnuteľností. I keď súhlasím s Európskou komisiou, že toto obdobie je príliš dlhé, treba poznamenať, že prechodné obdobia tak pre voľný pohyb osôb ako aj pre iné oblasti nie sú samy osebe zlé. V podstate uľahčujú bezproblémový, rýchly vstup do EÚ, pričom umožňujú prijatie acquis communautaire v rámci rozumného obdobia prispôsobeného okolnostiam pristupujúcej krajiny.

V tomto bode treba jasne povedať, že osobitne v rokovaniach o voľnom pohybe osôb sa Slovensko až tak veľmi nesťažovalo na druhoradé členstvo, veľmi rýchlo si spojilo reálne s možným a v zásade súhlasilo s flexibilným modelom. Tu je potrebné vyjadriť uznanie: nikoho by neboli brali vážne, kto by sa pred dvoma rokmi odvážil predpovedať, že Slovensko, ktoré ako kandidátska krajina patrí do (neskoršej) helsinskej skupiny, dobehne a dokonca predbehne niektoré krajiny takzvanej luxemburskej skupiny, pokiaľ ide o počet uzavretých kapitol. Obzvlášť Slovensko najlepšie pochopilo výrazy „princíp regaty“. Podľa tohto princípu krajiny, s ktorými sa rokovania začali neskôr, majú možnosť rokovania uzavrieť skôr. Ako určite viete, táto skutočnosť vysvetľuje, prečo má Slovensko dnes (koncom apríla 2002) uzavretých o dve kapitoly viac ako napríklad Poľsko, ktoré prístupové rozhovory začalo o dva roky skôr.


Možnosti legálneho zamestnania, ktorými už Slováci v Nemecku disponujú, majú pozitívny efekt.

Tak napríklad minulý rok

  • viac ako 10 000 Slovákov pracovalo v Nemecku na sezónnych prácach,
  • viac ako 1500 osôb pracovalo na konkrétnych projektoch,
  • takmer 2000 študentov pracovalo v letných mesiacoch.

Počet hosťujúcich pracovníkov vzrástol na 1000 osôb ročne na žiadosť slovenskej strany.

Túto živú bilaterálnu výmenu medzi Nemeckom a Slovenskom možno určite považovať za takzvaný pokročilý voľný pohyb osôb, čo vzbudzuje nádej, že už dnes úzke hospodárske vzťahy medzi Slovenskom a Nemeckom budú ešte užšie po vstupe Slovenska do EÚ. Ak aspoň nakoniec pozdvihneme pohľad od bruselských rokovaní a spýtame sa sami seba, o čom naozaj európsky projekt je, najmä jedna vec nám zíde na myseľ:

Mnoho ľudí (zo západu i z východu) Európsku úniu považovalo príliš dlho za rezerváciu pre veľkých farmárov, ihrisko pre lobistov, alebo chránený prírodný park pre dotovaných poľovníkov. To, na čo sa v tomto prekrútenom chápaní v každodenných povinnostiach pozabudlo, je, že rozšírenie bude najväčším príspevkom k zabezpečeniu mieru, a tým k sociálnemu zmieru v Európe. Nebude to len jednotný trh, ktorý sa rozšíri zo súčasných 370 na 543 miliónov spotrebiteľov, ale jednoznačne sa posilní aj politická a ekonomická váha Európy na medzinárodnej úrovni. A v prvom rade pôjde o dividendu mieru, ktorú nemožno podceňovať, dividendu, ktorá preváži nad cenou rozšírenia do takej miery, že čistí prispievatelia spoločenstva, ako napríklad Nemecko, budú v súvislosti s touto cenou pokojnejší.

Autorka je radkyňa veľvyslanectva SRN v Prahe

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA