Kosovo: Ku konečnému statusu

Čas v Kosove sa kráti. Analýza International Crisis Group tvrdí, že status quo je neudržateľný. V roku 2005 buď nastane významný pokrok v otázke konečného statusu, ktorý upevní mier a rozvoj, alebo hrozí nebezpečenstvo, že Kosovo sa vráti ku konfliktu a bude zdrojom nestability v regióne. Aké sú možnosti riešenia, chýbajúce v Rezolúcii BR OSN č. 1244?

international crisis group, icg
international crisis group, icg

Prvým krokom Kontaktnej skupiny (Contact Group), zloženej zo zástupcov šiestich národov, by malo byť čo najskoršie vydanie stanoviska, určujúceho časový rámec pre vyriešenie otázky statusu, a obsahujúceho štyri základné pravidlá:

Ochrana menšinových práv v Kosove je otázkou, od ktorej bude pokrok závisieť najviac, a do úvahy neprichádza ani návrat Kosova pod vládu Belehradu, ani jeho rozdelenie, ani žiadne spojenie Kosova s Albánskom či iným susedným štátom alebo územím. Generálny tajomník OSN by mal vymenovať zvláštneho vyslanca pre Kosovo, ktorý by začal rozhovory o obsahu zmierovacej dohody a o procese, prostredníctvom ktorého by mala byť implementovaná.

V polovici roka 2005 by OSN mala zhodnotiť dodržiavanie demokracie, dobrej vlády a rešpektovanie ľudských práv kosovskou vládou. Ak hodnotenie dopadne dobre, zvláštny vyslanec by mal pripraviť text návrhu urovnania – „Kosovskú dohodu“ – a podrobnosti medzinárodnej konferencie na jej schválenie.

Ak má nová kosovská vláda doviesť svoj ľud k nezávislosti, po ktorej túžia, musí plne rešpektovať a ochraňovať práva kosovských Srbov a ďalších menšín. Kosovské zhromaždenie s podporou medzinárodnej komunity musí okamžite začať pracovať na návrhu ústavy, ktorá by plne uspokojila tieto požiadavky, a text ktorej by po prijatý medzinárodnou konferenciou tvoril súčasť navrhovanej Kosovskej dohody. Cieľom dohody by spolu s novou ústavou bolo vytvorenie podmienok pre uznanie Kosova za plného člena medzinárodnej komunity.

Vzhľadom na všetko, čo sa stalo v minulosti, a na neistotu v správaní v budúcnosti, by pre Dohodu a ústavu bolo vhodné stanoviť určití hranice medzi nimi – dôležité z obsahového hľadiska, ale nie veľmi početné a relatívne obmedzeného rozsahu – o slobode konania nezávislého Kosova, obzvlášť:

  • Kosovu bude explicitne odporučené nespájať sa s Albánskom, ani iným susediacim štátom či územím, inak, než v kontexte európskej integrácie;
  • Na vyšších súdoch Kosova bude pôsobiť niekoľko medzinárodne menovaných sudcov, a určití medzinárodní aktéri budú v pozícii, kedy budú môcť zaistiť, že určité kľúčové záležitosti, týkajúce sa práv menšín a ďalších dohodnutých povinností, budú u týchto súdov presaditeľné;
  • V Kosove bude pôsobiť „Kosovská monitorovacia misia“ s medzinárodným zložením, ktorá bude informovať širšiu medzinárodnú komunitu a odporúčať vhodné opatrenia v prípade, že by Kosovo poľavilo v plnení svojich záväzkov.

Pred koncom roka 2005 by sa mala konať medzinárodná konferencia pod vedením OSN a za účasti zástupcov členov Kontaktnej skupiny, EÚ, Belehradu, kosovských vládnych a opozičných politických strán. Začiatkom roka 2006 prebehne medzi obyvateľmi Kosova referendum o ústave, na základe ktorého vstúpi Kosovská dohoda do platnosti. Pre dosiahnutie komplexného právnej i politickej platnosti schváli Dohodu aj Bezpečnostná rada OSN. Ak sa suverenitu Kosova de jure nepodarí dosiahnuť dohodou so Srbmi či rezolúciou BR OSN, mala by ju uznať celé medzinárodné spoločenstvo, alebo prinajmenšom jeho členské štáty (vrátane USA a EÚ), ktoré sú pripravené tak urobiť.

Je potrebné zvážiť možnosť, že Srbsko – a možno aj Rusko – odmietnu spoluprácu na časti alebo celom procese. Navrhovaný proces by však nemal byť obeťou ich neochoty: situácia na území Kosova je príliš krehká, a status quo z mnohých dôvodov príliš neudržateľný na to, aby medzinárodné spoločenstvo mohlo dovoliť odloženie jeho budúceho statusu na neurčito. Je potrebné brať plne do úvahy legitímne obavy Srbov, najmä o status srbskej menšiny v Kosove, Belehrad by mal byť od začiatku upozornený na to, že „vlak odchádza s vami, či bez vás“ a povzbudený k plnej spolupráci na dosiahnutí čo najlepších podmienok dohody.

Politika voči Kosovu príliš dlho „spala na vavrínoch“. Potenciál obnovenia konfliktov je veľmi reálny. Medzinárodné spoločenstvo, a najmä členské štáty Kontaktnej skupiny, sa musia rozhodnúť, či chcú agende znova venovať, alebo nechajú veci „plávať“, až kým sa nevyskytnú nové skutočnosti, na základe ktorých budú musieť jednať. Spomenutá agenda si vyžaduje politickú odvahu i energiu. Alternatíva je však horšia.

ODPORÚČANIA

1. Čo najskôr:

  • (a) Krajiny Kontaktnej skupiny (v najlepšom prípade vrátane Ruska, ale v prípade potreby bez neho) by mali vydať stanovisko, určujúce časový harmonogram pre vyriešenie otázky statusu ako podporné a povzbudzujúce opatrenie.
  • (b) Stanovisko by malo jasne ukázať, že ochrana práv menšín v Kosove je otázkou, od ktorej bude najviac záležať dosiahnutý pokrok, a že nebude podporovať ani návrat Kosova pod vládu Belehradu, ani jeho rozdelenie či možné zlúčenie Kosova s Albánskom.
  • (c) Generálny tajomník OSN by po konzultácii s Kontaktnou skupinou mal vymenovať zvláštneho vyslanca, ktorý by začal rokovania o štruktúre a končenom statuse procesu a obsahu návrhu dohody.
  • (d) Kosovské zhromaždenie s podporou medzinárodných donorov by malo začať pracovať na návrhu ústavy, vrátane ustanovení pre ochranu práv menšín a počte sudcov, menovaných medzinárodným spoločenstvom na Najvyšší a Ústavný súd.
  • (e) Dočasné inštitúcie Kosova pre samosprávu (PISG) by mali spustiť sériu programov, zameraných na integráciu srbskej menšiny, vrátane kampane „Priština-otvorené mesto“.

2. Do polovice roka 2005:

  • SRSG by malo uzavrieť revíziu dodržiavania záväzkov zo strany dočasnej kosovskej vlády – s následnými krokmi, predpokladajúcimi pozitívny výsledok kontroly.

3. Do jesene 2005:

  • (a) Kosovské zhromaždenie by malo ukončiť text návrhu ústavy.
  • (b) Zvláštny vyslanec by mal vytvoriť návrh textu „Kosovskej dohody“ a podrobnosti medzinárodnej konferencie na jej schválenie, i schválenie ústavy Kosova.

4. Do konca roka 2005:

  • Mala by sa uskutočniť medzinárodná konferencia pod vedením OSN a za účasti predstaviteľov členov Kontaktnej skupiny, EÚ, Belehradu, a kosovských vládnych a opozičných strán (alebo tých z nich, ktoré sú na to pripravené) a po rokovaniach schváliť text Kosovskej dohody i ústavy.

5. Začiatkom roka 2006:

  • (a) V Kosove by sa malo uskutočniť referendum o novej ústave.
  • (b) Kosovská dohoda by mala byť predložená BR OSN na schválenie (schválenie by bolo žiaducou, ale nie nevyhnutnou podmienkou pre ďalšie kroky).

6. Do polovice roka 2006:

  • (a) Misia OSN v Kosove by mala odovzdať svoje výkonné funkcie do rúk kosovskej vlády a monitorovacie funkcie novej medzinárodnej inštitúcii (Kosovskej monitorovacej misii). Pokračujúca dlhodobá úloha KFOR, alebo následníckej misie, by mala byť potvrdená dohodou medzi NATO a vládou Kosova.
  • (b) Ak by sa do tohto momentu nepodarilo dosiahnuť suverenitu Kosova de jure, malo by ju uznať medzinárodné spoločenstvo, alebo také členské štáty (vrátane USA a EÚ), ktoré budú pripravené tak urobiť.

Celý text analýzy v anglickom jazyku bol uverejnený na stránke International Crisis Group.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA