Kosovo: naspäť sa už nevrátime

Analýza sa zaoberá súčasnou situáciou srbskej provincie Kosovo vo svetle očakávaného definitívneho riešenia štatútu Kosova zo strany OSN.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Kosovo je dnes v Európe niečím mimoriadnym, je to územie, ktoré nemá vymedzený štatút, a práve preto sa tu objavujú nanajvýš nečakané a zložité problémy. Neriešenie jeho štatútu spôsobuje letargiu, beznádej a často i stratu rozvahy.

V súčasnosti Kosovo nie je pod správou Srbska, hoci podľa rezolúcie Organizácie Spojených národov (OSN) sa považuje za súčasť už neexistujúcej Juhoslovanskej zväzovej republiky. Provinciu spravuje Misia Spojených národov v Kosove (UNMIK). Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 umožnila generálnemu tajomníkovi OSN vymenovať svojho zvláštneho splnomocnenca, ktorý je v Kosove známy ako správca. Zvláštny splnomocnenec má najvyššiu moc, rozhoduje o všetkom. Môže rozpustiť aj kosovský parlament, ktorý vzišiel zo slobodných volieb.

Budúcnosť

Z hľadiska predstáv o riešení problémov sa kosovská spoločnosť nachádza v určitom konflikte: na jednej strane existuje tlak na definitívne riešenie štatútu Kosova, na druhej strane medzinárodné spoločenstvo často neskrýva, že mu chýba jasná vízia. Spoliehanie sa na časový faktor spôsobuje v konečnom dôsledku nervozitu obyvateľstva. Nie je ťažké nadobudnúť dojem, že takýto stav môže pretrvávať aj storočie.
Obyčajného Kosovčana dnes vyprovokuje akýkoľvek incident, bez ohľadu na motívy či objekt, ktorý je jeho cieľom. Bezpečnosť však, žiaľ, nepatrí do kompetencií miestnej moci. Hoci v radoch kosovskej policajnej služby pôsobí už okolo 6 000 policajtov všetkých národností, jednako je to naďalej krehká inštitúcia. Nie je totiž celkom dobudovaná – chýba jej napríklad spravodajská zložka či zložka pre boj s organizovaným zločinom. V niektorých záležitostiach sa pokúša improvizovať polícia UNMIK-u, ale jej policajti pochádzajú z celého sveta, nemajú podrobný prehľad o miestnych problémoch a po šiestich mesiacoch sa vracajú tam, odkiaľ prišli. I keď – napriek týmto výrazným nedostatkom, úroveň zločinnosti nedosahuje alarmujúce rozmery, ba dokonca zaostáva za niektorými krajinami širšej oblasti.


Ekonomika


Nečinnosť okolo vymedzenia štatútu Kosova a absencia potrebnej stratégie – a to aj v ekonomike ako sfére veľmi dôležitej pre obnovu krajiny – spôsobili, že záujem zahraničných spoločností o investície v Kosove je veľmi malý. Kedysi známe továrne sa nevedeli vyrovnať s novými pravidlami trhového mechanizmu, niektoré z nich v dôsledku celkového vývoja za desaťročie totálnej okupácie v časoch Miloševićovho režimu stratili trhy, takže vyhliadky na ich opätovný návrat boli minimálne. To spôsobilo, že počet nezamestnaných – už i tak dosť vysoký – naďalej znepokojivo rastie. Vzhľadom na nedostatok pracovných príležitostí mnohí mladí ľudia odchádzajú do cudziny, kde sa pokúšajú zabezpečiť si prácu a dôstojnejší život. Nedostatok kapitálových investícií a nerozvinuté hospodárstvo s nízkou úrovňou produkcie, kde drvivú väčšinu základných článkov spotrebného tovaru predstavujú zahraničné výrobky, spôsobili zvýšenie počtu rodín žijúcich v chudobe a v extrémnej chudobe.


Vzťahy


Kosovčania – zväčša Albánci (vyše 90 %) – strácajú trpezlivosť a čoraz menej veria sľubom politikov. Najlepšie o tom svedčí fakt, že podiel oprávnených voličov, ktorí sa nezúčastnili na parlamentných voľbách, vzrástol na 47 %.


V komunikácii medzi etnikami pretrváva zdržanlivosť, nedôvera, ba i nenávisť, a to najmä medzi Albáncami a Srbmi. K tomu nemilosrdne a bez akýchkoľvek ľudských ohľadov prispieva politika Belehradu, ktorý naďalej využíva svojich krajanov v Kosove na presadzovanie vlastných úzkych záujmov. Ustavične odtiaľ prichádzajú výzvy neuznávať miestnu moc v Kosove. Kosovským Srbom to však neprospieva – keď vyhoveli požiadavke Belehradu bojkotovať miestne parlamentné voľby v októbri 2004, prišli o 13 mandátov.
Toto všetko sú faktory, ktoré podnecujú emotívne reakcie a vylučujú takmer každú možnosť zblížiť sa a uvažovať o spoločnej budúcnosti s pozitívami pre obidve strany.


Najlepšie, čo môžu kosovskí Srbi urobiť, je angažovať sa, aby sa nezovšeobecňovala vina. Nie všetci nesú vinu za všetko, čo spôsobil Albáncom belehradský režim, no ak dnes vidno na kosovských cestách vozidlá so srbskými registračnými značkami pre kosovské mestá, aké možno získať v Srbsku, a nie s písmenami KS, ktoré prideľuje UNMIK, občan albánskej národnosti nepriamo chápe takéto počínanie ako súhlas príslušného človeka s tým, čo robil Belehrad. A tak sa aj vozidlo so spomenutou značkou stáva potenciálnym objektom incidentu.


Politika zakazovania kníh, ako sú Vojenské tajomstvo od Vladana Vlajkovića či diela ďalších autorov, ktorí oboznamujú srbskú verejnosť so strašnými zločinmi spáchanými na Albáncoch počas vojny, a neochota spolupracovať s Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu svedčia o tom, že srbská vláda má tendenciu ponechať bez trestu vinníkov zločinov na nevinných albánskych civilistoch.


Cesty k nezávislosti


V súčasnosti sú všetky politické strany, vrátane etnických spoločenstiev okrem Srbov, za nezávislosť Kosova. Belehrad sa však prostredníctvom svojho plánu decentralizácie usiluje o jeho rozdelenie, proti čomu sa právom stavia medzinárodné spoločenstvo. Ak sa v Kosove uplatní takýto postup, potom je vzhľadom na charakter Balkánu nevyhnutná destabilizácia širšej oblasti. To však môže mať nepredvídateľné následky – samostatnosť by mohli žiadať aj Albánci žijúci v Macedónsku a v oblasti srbského Preševa, bosnianski Srbi a Chorváti, azda i Bosniaci v Sandžaku, vojvodinskí Maďari atď.


Na konci roku 2003 bola polovica roku 2005 stanovená ako termín, kedy sa začne rokovať o štatúte Kosova. Medzinárodné spoločenstvo zatiaľ určilo kosovským inštitúciám zoznam štandardov, ktoré musia dovtedy splniť. S približujúcou sa polovicou roku 2005 preto občas vzniká napätie. Srbsko má veľký záujem, aby sa do uvedeného termínu všetky prípravy prezentovali ako neúspešné, a dúfa, že pri rozhovoroch bude mať výhodnejšiu pozíciu pri rokovacom stole. Doterajšie hodnotenie plnenia štandardov však bolo pozitívne.


Voľby 2004


Kladne boli hodnotené najmä parlamentné voľby 23. októbra 2004, ktoré prvýkrát v histórii Kosova zorganizovali miestne orgány. Pozornosť si zaslúži najmä predvolebná kampaň – nedošlo k nijakým incidentom, zúčastnené politické strany aj kandidáti používali veľmi vyvážený slovník a volebné výsledky uznali všetci. Čo je však najdôležitejšie, na rozdiel od prvých volieb, keď sa formovanie inštitúcií vlieklo tri mesiace, ba dokonca k dohode sa dospelo až vďaka nátlaku zvonka, tentoraz politické strany1 dosiahli zhodu, že sa stanú koaličnými partnermi a povedú krajinu v nasledujúcom štvorročnom období.2


Podľa koaličnej dohody bude aj v tomto období vykonávať funkciu kosovského prezidenta Ibrahim Rugova. Ministerským predsedom sa stane Ramuš Haradinaj, bývalý veliteľ Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) v oblasti Dukagjin a predseda Aliancie pre budúcnosť Kosova. Po oficiálnom vyhlásení tejto koalície sa v Prištine i mimo nej rozpútala búrlivá diskusia. „Myslím si, že Demokratický zväz Kosova sa rozhodol pre najvhodnejší model: vybral si slabého partnera, s pomocou ktorého bude prakticky kontrolovať vládu, parlament i všetky ostatné inštitúcie, a tak uspokojí vlastné ambície aj stranícku meritokraciu,“ vyjadril sa pre istý kosovský denník analytik Milazim Krasniqi.


Javier Solana stručne vyhlásil, že Haradinaj nie je najvhodnejší kandidát. Správca Kosova však jasne naznačil, že do tejto veci nebude zasahovať: „Keby som nerešpektoval takúto vôľu politických strán, moje rozhodnutie by nebolo demokratické.“


Kosovo už má prezidenta, predsedu parlamentu aj premiéra. Prvýkrát od skončenia vojny bude v tejto krajine existovať koalícia a silná opozícia. Za pozitívum možno označiť, že už prvý týždeň navštívil predseda vlády predsedu parlamentu a prezidenta. Dostal od nich záruky, že jeho vláda bude mať bezvýhradnú podporu. Ak už nič iné, je to akési otvorené zbližovanie bývalého veliteľa UÇK s prezidentom Rugovom, pričom v minulom volebnom období sa stretnutia medzi vedúcimi predstaviteľmi, i keď v rámci koalície, konali len na žiadosť správcu alebo iných medzinárodných činiteľov.


Haradinajova vláda a ďalšie inštitúcie vyhlásili, že ich prioritou je splnenie štandardov pre začiatok rokovaní o novom štatúte Kosova. Predpovedať, nakoľko sa príslušné štandardy splnia a čo bude s Kosovom, je ťažké, veľmi ťažké; možno iba dúfať, že naspäť sa už azda nevrátime.


Poznámky
1 Demokratický zväz Kosova (LDK) so ziskom 46 % voličských hlasov a Aliancia pre budúcnosť Kosova (AAK), v poradí tretia strana s 9 %
2 V opozícii zostala Demokratická strana Kosova (PDK), ktorá sa umiestnila na 2. mieste (30 % hlasov), a v poradí štvrtá Občianska iniciatíva Ora pod vedením známeho publicistu Vetona Surroia (7 %).

Analýza bola uverejnená v publikácii Listy SFPA 5/2004 3. februára 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA