Kosovo: príliš skoro na rozhodnutia?

Tlak na prijatie rozhodnutia o konečnom statuse Kosova je pochopiteľný, ale rozhodnutie môže počkať, kým nezačnú otvorené, bezpodmienečné rokovania.

transitions online, tol
transitions online, tol

V polovici roka 2005 by OSN mala prešetriť záväzok kosovskej vlády rešpektovať demokraciu a ľudské práva. Skupina krajín, nazvaná Contact Group (kontaktná skupina) – tri západné mocnosti plus Rusko, Nemecko a Taliansko, – by mali rozhodnúť, či začať proces rozhodovania o konečnom statuse provincie.

Zdá sa, že hlavné zúčastnené strany v Kosove súhlasia, že súčasný stav je neudržateľný, hoci sa zásadné rozchádzajú v názore, ako by sa mal zmeniť.

Väčšinoví etnickí Albánci a doslova všetci ich politickí predstavitelia už roky presadzujú, že iba nezávislé Kosovo bude schopné udržať stabilitu a politické štandardy, ktoré od neho vyžaduje medzinárodná komunita, vrátane ochrany menšín.

Od vypuknutia masového násilia voči etnickým Srbom v marci 2004 komunita kosovských Srbov dala niekoľkými spôsobmi, vrátane bojkotu volieb v októbri 2004, jasne najavo, že svoju situáciu považuje za neznesiteľnú.

Belehradské lídri mali možno rozličné predstavy o budúcnosti Kosova, ale všetci súhlasia s tým, že zmeny na podporu týchto vízií sa musia začať okamžite.

Početní nezávislí myslitelia, think-tanky a západní politici verejne žiadali zmeny. Všetci volajú po okamžitých opatreniach smerom k prijatiu rozhodnutia o konečnom statuse Kosova. Medzi dlhodobými podporovateľmi kosovsko-albánskej otázky medzi americkými zákonodarcami je aj vplyvný think -tank Medzinárodná krízová skupina (International Crisis Group – ICG), ktorý v komplexnej správe o Kosove, publikovanej 24. januára uviedol, že provincia by do polovice roka 2006 mala získať plnú nezávislosť v procese, ktorý by mal začať teraz a ktorý ponechá Kosovu jeho súčasné hranice.

Ak hágsky Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) obžaluje novozvoleného kosovského premiéra Ramuša Haradinaja, hrozí nový výbuch masového násilia.

Nečinnosť nie je riešením

Zatiaľ čo udalosti naberajú spád, nemáme predstavu, ako sa to celé skončí.

Rozhodnúť o konečnom statuse Kosova spôsobom, ktorý by čo len vzdialene uspokojil všetky zúčastnené strany, bolo vždy nesmierne ťažké, ako nie priam nemožné. Nielenže sú stanoviská kosovských Albáncov, kosovských Srbov a Belehradu nezlúčiteľné, ale neexistuje ani perspektíva jednoduchého konsenzu v otázke Kosova medzi veľkými medzinárodnými aktérmi.

Charakter kosovského problému si vyžaduje riešenie, dosiahnuté prostredníctvom a podporujúce celkovosť, žiadny predstaviteľný proces inklúzie nesľubuje rýchle výsledky.

Pozrime sa na stanoviská troch hlavných zúčastnených strán. Naznačili etnickí Albánci, že by akceptovali iné riešenie okrem plnej nezávislosti? Nie. (Dokonca vylúčili akékoľvek rokovania s Belehradom o otázke statusu.) Naznačili etnickí Srbi alebo Belehrad, že by boli schopní akceptovať nezávislé Kosovo v rámci jeho súčasných hraníc? Nie. Môže niekto vážne navrhnúť úspešnú reintegráciu Kosova do srbskej ústavnej štruktúry? Dokonca aj najostrieľanejší srbské nacionalisti váhajú s takýmto návrhom.

Môže si niekto v blízkej budúcnosti čestne predstaviť integráciu ne-Albáncov v nezávislom Kosove?

Typ neistoty, ktorej boli menšiny v Kosove vystavené takmer šesť rokov, nie je nevyhnutne – a určite nie výlučne – dôsledkom neochoty zo strany ktorejkoľvek Albáncami vedenej kosovskej vlády, podporovať toleranciu a zaistiť bezpečnosť. Z väčšej časti to súvisí s mierou nepriateľstva medzi bežnými kosovskými Albáncami na jednej strane a Srbmi, Rómami, a ďalšími slovanskými menšinami na strane druhej. Ich neistota siaha omnoho ďalej za čokoľvek, čo by sa dalo vyriešiť lepšími politickými opatreniami. Neistota je v skutočnosti spojená s ich sociálnou exklúziou a politickým vákuom, ktoré ich obklopuje. Do roku 1999 boli súčasťou väčšieho sociálneho prúdu Srbska a bývalej Juhoslávie, kým väčšina, ktorá ich bezprostredne obklopovala – etnickí Albánci – sa tomu musela prispôsobiť; dnes sú to oni, kto sa musí prispôsobovať, no za okolností, ktoré nebudú ani v dohľadnom čase napomáhať akémukoľvek prispôsobeniu.

Preto by mohlo byť chybou posudzovať schopnosť etnicko-albánskych politikov napĺňať medzinárodne stanovené „štandardy“, rovnako ako by mohlo byť chybou obviňovať zástupcov menšiny v Belehrade z toho, že nespolupracujú, ak odmietnu hrať loptové hry, ktoré dosť dobre nemôžu pokladať za svoje vlastné. Bolo by chybou spájať otázku statusu s vystupovaním niektorej politickej skupiny.

Z medzinárodného hľadiska to nie je o nič jednoduchšie. Jedinou inštitúciou, ktorá môže vyniesť právne dôveryhodný rozsudok o budúcom statuse Kosova, je samozrejme Bezpečnostný rada OSN. Jej Rezolúcia č. 1244, ktorá dáva mandát súčasnej vláde Kosova, si v otázke statusu provincie odporuje, vyzývajúc súčasne k tomu, aby „všetky členské krajiny rešpektovali zvrchovanosť a teritoriálnu integritu Federálnej republiky Juhoslávia [dnes premenovanej na Srbsko-Čierna Hora]“ a k „politickému procesu, s cieľom rozhodnúť o budúcom statuse Kosova“.


 Celý text analýzy v anglickom jazyku bol uverejnený na stránke Transitions Online 24. januára 2005.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA