Kučmov režim – zjednodušená anatómia zlyhania

Analýza sa venuje rozpadu režimu prezidenta Kučmu na Ukrajine, priebehom volebnej krízy a nástupom prozápadných síl na čele s Viktorom Juščenkom k moci.

SFPA, Partner
SFPA, Partner

 

Leonid Kučma potreboval desať rokov na to, aby na Ukrajine vybudoval režim „riadenej demokracie“ podľa ruského vzoru. Stačil však necelý mesiac, od druhého kola prezidentských volieb v novembri do ich opakovania v decembri 2004, aby sa tento režim rozpadol ako domček z karát. Kučmovi nevyšiel ani jeden scenár pre prezidentské voľby 2004, ktorý mal zabezpečiť kontinuitu jeho desaťročného režimu. Na rozdiel od Jeľcina v roku 1999, Kučma v roku 2004 koniec svojho prezidentstva nezvládol. Prečo?

Režim zlyhal najmä kvôli Kučmovej politickej servilnosti, Medvedčukovej manažérskej neschopnosti a Janukovičovej provinčnej bezočivosti. Kučma nezvládol situáciu medzi tromi najsilnejšími klanmi, o ktoré sa opierala jeho moc v predchádzajúcom období a najmä od parlamentných volieb v roku 2002. Pre úplnosť treba uviesť, že k zlyhaniu Kučmovho režimu došlo pred prezidentskými voľbami 2004, nie po nich.
Počas desiatich rokov svojho prezidentstva sa Kučma opieral najmä o svoju rodnú dnepropetrovskú skupinu, ktorá spravila z jeho zaťa Viktora Pinčuka druhého najbohatšieho muža Ukrajiny, hneď po neformálnom lídrovi doneckej skupiny Rinatovi Achmetovi. Z desiatich predsedov vlád, ktorí existovali za Kučmu, siedmi boli z Dnepropetrovska.


Prezidentské voľby v roku 1999 však Kučma vyhral najmä vďaka kyjevskej skupine, a preto sa jej líder Viktor Medvedčuk stal šéfom prezidentskej administrácie, orgánu, ktorý mal v Kučmovom režime väčšie právomoci než vláda. Že je to v rozpore s ústavou, garanta ústavy, t. j. prezidenta, príliš nezaujímalo. Na Ukrajine sa sformovali aj ďalšie regionálne oligarchické skupiny, napr. charkovská a pod., avšak nestali sa reálnymi politickými aktérmi na celonárodnej úrovni. Ak sa snažili získať väčší vplyv, boli umlčané.
Až do parlamentných volieb v roku 2002 sa Kučmov režim opieral najmä o kyjevsko-dnepropetrovskú koalíciu. Po voľbách však vznikol problém – vyhrala ich opozícia pozostávajúca z Juščenkovej Našej Ukrajiny, Timošenkovej „Beauty“ (skratka pre BJT – Blok Júlie Timošenkovej), socialistov Alexandra Moroza a komunistov Petra Symonenka. Vládnuca moc sa však výsledky volieb rozhodla nebrať do úvahy, nasledovali masové protesty opozície a onedlho padla vláda premiéra Anatolija Kinacha.

Nástup Doneckých


Situáciu zachránili peniaze – donecký klan „nakúpil“ poslancov a sformovala sa opozícia lojálna k režimu. Následne sa gubernátor Donecka, Viktor Janukovič, stal premiérom. Tu niekde sa začal lámať Kučmov režim. Kyjevskí a dneproperovskí mohli zlomu predísť, ak by poslancov „nakúpili“ sami. Pinčuk a Medvedčuk vtedy možno ušetrili niekoľko desiatok miliónov dolárov, avšak šetrili na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase. Samozrejme, vtedy bolo určite veľmi ťažké, ak nie nemožné, predvídať následky príchodu doneckých do Kyjeva.


Napriek tomu, že režimové sily prehrali parlamentné voľby 2002, Medvedčuk bol presvedčený, že vďaka kontrole ekonomiky, mediálneho priestoru a štátnych štruktúr, každé ďalšie voľby vyhrá ten, koho si bude želať on a Kučmov zať Pinčuk. Doneckých vnímal ako nevyhnutného a reálneho partnera, s ktorým sa bude vládnuť „lacnejšie“. Vedel, že sú a zostanú predovšetkým regionálnou elitou, a že ich dokáže viesť podobne ako žena vedie opitého muža. Na to, aby spolu vládli celej Ukrajine, budú potrebovať kyjevskú a dnepropetrovskú skupinu.


Starú koalíciu však čoskoro prekvapili politické ambície doneckej skupiny – doneckí chceli, aby sa „ich“ premiér Janukovič stal prezidentom. Vrátiť situáciu pred parlamentné voľby v roku 2002 sa už nedalo, rovnako ako ani vyhnať doneckých z Kyjeva. Medvedčuk a Kučma sa zhruba rok pred voľbami začali báť viac Janukoviča než opozície, ktorá v tom čase bola rozdrobená.


Kto je Juščenko?

Treba pripomenúť, že Juščenko a Naša Ukrajina sa po parlamentných voľbách 2002 nepripojili k masovým protestom radikálnej opozície, ale rokovali s Medvedčukom o zostavení koaličnej vlády Našej Ukrajiny a prorežimových síl. Medvedčuk vtedy koalíciu s Juščenkom odmietol, pretože nové výsledky volieb už boli kúpené vďaka doneckým peniazom. Bola to jeho strategická chyba a dnes ju určite veľmi ľutuje. Kto bol Juščenko z vtedajšieho Medvedčukovho pohľadu? Skrachovaný politik, za ktorým stála skupina stredných podnikateľov zo západnej Ukrajiny. Táto skupina – čo sa týka majetku a vplyvu na štátnu moc – nesiahala kyjevským, dnepropetrovským a doneckým žralokom ani po kolená. Ak by sa vtedy Medvedčuk s Juščenkom dohodol, revolúcia by po prezidentských voľbách v roku 2004 nebola. Inými slovami, hlavným problémom stability Kučmovho režimu od roku 2002 nebola opozícia, ale donecké ambície. Medvedčuk vtedy absolútne podcenil situáciu a nesprávne určil stratégiu. Rozhodol sa obmedziť vplyv doneckých a získať späť oslabené pozície. Jeho najväčšou chybou bolo nepochopenie, že zahájenie útoku proti doneckým bude útokom proti Kučmovmu režimu. Kučmov režim sa tak vlastne porazil sám.

Medvedčukov plán


Medvedčuk vtedy vymyslel elegantný plán – navrhol zmenu politického systému. Ukrajina by sa stala parlamentnou republikou so silným predsedom vlády. Doneckí by potom pokojne mohli mať „svojho“ prezidenta – ale s malými právomocami – a Kučma by sa do dejín zapísal ako otec národa, tvorca stability a ešte aj demokratický reformátor.


Kyjevčania a Dnepropetrovčania stále kontrolovali médiá a štátny aparát s výnimkou dvoch-troch východných gubernií, čo im zaručovalo, že celonárodné voľby budú vyhrávať iba ich politické strany. Potom by sa len dohodli na premiérovi – teda skutočnom nástupcovi Kučmu. A tým by určite nebol Janukovič.
Medvedčukovi ako „politickému inžinierovi“ určite nechýbala fantázia. Rusi majú „riadenú demokraciu“ na báze prezidentského režimu, ale vymyslieť model „riadenej demokracie“ na báze parlamentného režimu, to by už bolo niečo. Jeho meno by zostalo navždy zapísané zlatými písmenami v análoch politického inžinierstva postsovietskeho priestoru. Medvedčuk svoj plán však nestihol zrealizovať v správnom čase.


Plán nevyšiel


Politickú reformu sa však nepodarilo presadiť pred prezidentskými voľbami 2004. Zablokovala ju nielen Naša Ukrajina a BJT, ale najmä donecké frakcie v parlamente (Regióny Ukrajiny, Ľudová voľba a tretia skutočne bizarne nazvaná „Európska voľba“). Doneckí sa cítili pred prezidentskými voľbami natoľko silní, že už nemohli akceptovať kyjevskú a dnepropetrovskú predstavu o Janukovičovi ako o slabom prezidentovi. S jedlom narástla doneckým i chuť a rástla rýchlejšie než Medvedčuk a spol. predpokladali. Doneckí sa v tomto momente vlastne stali otvorenou opozíciou voči režimu.
S blížiacimi sa prezidentskými voľbami zistila kyjevsko-dnepropetrovská koalícia, že nemá vlastného reálneho kandidáta. Vypadla z hry. Po zlyhaní scenára politickej reformy zostal Medvedčukovi už len jeden nápad – zmariť voľby tak, aby nevyhral ani Janukovič ani Juščenko, a abz Kučma zostal prezidentom až do nájdenia nejakého iného riešenia. A to sa takmer podarilo…


Najšpinavšie voľby


Prezidentské voľby 2004 v Ukrajine boli najšpinavšie, odkedy sa na Ukrajine vôbec voľby konajú. Boli zmanipulované preto, aby boli zrušené. Doneckí si to vo svojej naivite mohli vysvetľovať i tak, že „Kyjevčania a Dnepropetrovčania už nemajú na výber, a preto ich médiá a štátny aparát robia to, čo robia, v prospech Janukoviča“. V skutočnosti podpora Janukoviča vo volebnej kampani od kyjevských a dnepropetrovských bola nasmerovaná proti nemu. Doneckí dokázali, že zostali provinčnou elitou. Nadobudli presvedčenie, že politickú agendu režimu už budú určovať iba oni, a že kyjevskí a dnepropetrovskí už nemôžu robiť nič iné len ich nasledovať. Boli presvedčení, že Kučmov režim si zmenia na svoju doneckú tvár. Zmýlili sa. Tento ich omyl prispel rozhodujúcou mierou k pochovaniu Kučmovho režimu a doneckí zaň zaplatia tým, že sa vrátia z centrálnej politiky tam, odkiaľ prišli – do Donbasu.


Druhé kolo prezidentských volieb 21. novembra 2004 bolo naozaj zmarené. Ale to bolo posledné, čo Medvedčuk a Kučma ešte dokázali urobiť pre záchranu „svojej“ Ukrajiny. Zmariť voľby, ak ich nevieš vyhrať… Medvedčuk a Kučma stratili súdnosť a najmä zmysel pre politickú realitu a predovšetkým hlboko podcenili občanov svojej vlastnej krajiny. Voľby zmarili, avšak nerátali s odporom verejnosti, ktorý tým vyvolajú. Nerátali s tým, že občania Ukrajiny sa prestanú báť ich moci, že si povedia „dosť bolo klamstiev a politických intríg“, že vyjdú do ulíc a že Juščenko v roku 2004 už nie je Juščenko z obdobia po parlamentných voľbách 2002. Hoci nič iné si po druhom kole prezidentských volieb ani Kučma, ani Medvečuk, ani Pinčuk už nemohli želať, len mať Arabelin prsteň a vrátiť čas späť o dva roky. Čas sa však zastaviť nedá. Vytvorenie vlády na báze opozičnej Našej Ukrajiny a druhej, resp. tretej garnitúry kyjevskej a dnepropetrovskej skupiny je momentálne „program maximum“, ktorý si môžu želať. Či vôbec a prípadne ako sa im to podarí, ukáže ďalší vývin. Okolo Juščenka je dosť silná skupina revanšu – ľudí, ktorí „boli odídení“ zo štátnych postov i neuspokojených privatizérov – tí môžu byť za určitých okolností náchylní ku kompromisu. V každom prípade, dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Leonid Kučma si takto koniec svojho desaťročného prezidentovania určite nepredstavoval.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA