Má Európa východnú hranicu, alebo aká bude Curzonova línia novej Európskej únie?

Autor považuje revitalizáciu východnej hranice rozšírenej Európy za nie len správny, ale aj potrebný krok. Diskusia o "východnej hranici únie" je i diskusiou o hranici medzi "Východom" a "Západom".

 

Hranica moderných štátov vzniká ako dôsledok politických rozhodnutí. Tieto rozhodnutia sú občas spojené s násilím, hranica je však takmer vždy vytýčená spoza konferenčného stola. Jej “umelosť” je zvlášť viditeľná v miestach, ktoré sa stanú pohraničím. Vysoká politika teda vymedzuje územie na “naše” (z jednej strany hranice) a “cudzie” (z druhej strany hranice), ako aj ľudí na ňom žijúcich, a následne inštrumentalizuje niektoré znaky (“kultúru”, “jazyk”, “náboženstvo” a pod.), čím potvrdzuje deliace čiary.

Niežeby rozdielnosti neexistovali – ľudské spoločenstvá sa prirodzene líšia od nepamäti – ide skôr o komplexne definovanie a vyostrovanie hraníc na veľkej, nadlokálnej škále, o ktorej je reč v tejto úvahe. Výrazným krokom v tomto smere bol napríklad vznik a fungovanie moderného štátu, ktorý homogenizuje a štandardizuje, tvorí tzv. banálny nacionalizmus známy z bankoviek a pasov atď. Bez štátom vydaného cestovného pasu sa napríklad nedá prejsť do iného štátu. Žiadna hranica však nedelí úplne a hraničné koridory medzi štátmi umožňujú ľuďom registrovane cestovať. Ich podiel na umelom určovaní “nášho” a “cudzieho” však pretrváva.

Curzonova línia

Od 19. storočia boli sedliacke spoločenstvá východnej Európy mobilizované elitami do rôznych národov. Ako vždy v takomto prípade, vznikla skôr mnohofarebná šachovnica ako jasne ohraničené “etnické” skupiny. Nebolo to ináč ani v rakúskej Haliči. Na začiatku 20. storočia tu v mestách dominovali Poliaci a po nemecky hovoriaci osadníci židovského pôvodu. Hoci pre organizáciu národného života bolo mesto nevyhnutné pre všetky národnosti, bola to dedina, ktorá zostala pre ukrajinských nacionalistov ako zdroj inšpirácie pri konštrukcii národa (podobne ako napríklad pre slovenských). Medzi židovským obyvateľstvom tiež začali fungovať širšie procesy nadlokálnej identifikácie. Okrem kreovania exkluzívnosti vlastnej skupiny ujala sa aj prirodzená snaha o integráciu do rodiacej sa buržoáznej a od katolíckej cirkvi menej závislej spoločnosti (rakúskej, neskôr poľskej). Elity každej z týchto skupín mali vlastnú predstavu o územnom pôsobení svojho výnimočného národného spoločenstva. Preto to stálo trochu času a veľa krvi, kým sa hranica (za prispenia veľmoci) medzi prvými dvoma skupinami ustálila a tretia skupina fyzicky prestala existovať na základe stigmatizácie podľa jedného kolektívneho znaku (náboženstva).

V takomto “územnom” duchu chápali mnohí Poliaci po roku 1918 polonizáciu dnešnej západnej Ukrajiny ako mierové osídľovanie a “prirodzené civilizovanie” pravoslávnych a gréckokatolíckych sedliakov. V mysliach ukrajinských nacionalistov sa zas túžba po vlastnej štátnosti stala hlavným zmyslom existencie najmä v tej časti súčasnej Ukrajiny a súčasného Poľska, ktoré boli včlenené do medzivojnovej Rzeczipospolitej (kontrola nad Haličou a Volynou bola Poľsku oficiálne priznaná v roku 1922). Heslá typu “Lachy za San”, teda na ľavú, západnú stranu Sanu, imaginatívne vytyčovali hranice Veľkej Ukrajiny. Ich územné nároky boli z dnešného pohľadu omnoho skromnejšie ako tie poľské. Pre poľských nacionalistov bol totiž slogan “Ukrajinci za Zbrucz” ďaleko viac zasahujúci do “ukrajinského” územia. Veľká časť poľskej inteligencie na prechodnú dobu akceptovala čiastočnú či väčšinovú “ne-poľskosť” území východne od Sanu a stredného Bugu, avšak z dôvodu veľkých “civilizačných” nákladov, ktoré už Poliaci údajne vložili do “skultúrňovania” tohto kraja, mala dnešná západná Ukrajina zostať poľská. Situácia sa však vyvinula inak.

Pakt Molotov – Ribbentrop z roku 1939 stanovil hranicu medzi generálnou guberniou (Nemcami obsadeného Poľska) a Sovietskou Ukrajinou na rieke San. Staroslávne mesto Przemyśl, ktorým rieka preteká, bolo napríklad rozdelené na dve časti. Po prechode sovietskeho frontu však Moskva nenástojila na tejto hranici, ale oprášila zapadnutý projekt z roku 1919, nesúci meno britského ministra zahraničia lorda Curzona. Línia sa na väčšine územia odvolávala ešte na hranice z roku 1815 a bola v súlade s hranicou autonómneho Poľska v rámci bývalého ruského zboru (toto Poľsko fakticky existovalo do povstania v roku 1863). Na severe a v strednej časti línie nebolo veľa sporných bodov, problém však existoval v Haliči, kde hranica nikdy predtým nejestvovala. Vznikli teda dva varianty. Jeden viedol 80 km západne od Ľvova a mesto Przemyśl zostávalo na poľskej strane, druhý zahŕňal do povojnového Poľska aj Ľvov a ropný priemysel z Borowiczom a Drohobyczom na dnešnej západnej Ukrajine. Moskva si nakoniec osvojila prvý variant.

Na rozdiel od západných hraníc na Odre a Lužickej Nise, ktoré ponúkali Poľsku značne územné zisky a ktoré boli potvrdené referendom v roku 1947, východná hranica nikdy nebola predmetom verejných diskusií a v očiach väčšiny Poliakov bola diktátom Moskvy. Nech už to bolo akokoľvek, na upevnenie stabilnosti hranice bol použitý aj dovtedy málo známy fenomén, ktorý sa často eufemicky nazýval výmena obyvateľstva. Hoci najmä v začiatkoch sa opieral o dobrovoľnú (rozumej propagandou a vojnovým strachom posilňovanú) snahu časti obyvateľstva o vysídlenie, kvôli jeho praktikám opierania sa najmä o kolektívne znaky (vierovyznanie, jazyk) ho možno pokojne nazvať etnickou čistkou, resp. akýmsi pokračovaním vojnových etnických čistiek v čase mieru. Tisíce ľudí bolo takto prevezených zo sovietskej Ukrajiny do Poľska a, naopak, ďalšie tisíce opustili údolie Sanu a usadili sa na sovietskej strane hranice. Ukrajinci (poväčšine už len sedliaci, inteligencia a mestské živly boli vysídlení už počas roku 1946), ktorí sa odmietli vysťahovať, boli potom v známej Akcii “Wisla” v roku 1947 násilím rozprášení po severe a západe nového ľudového Poľska. Po vzniku nezávislej Ukrajiny v roku 1991 bola už len potvrdená nemennosť hranice, ktorá sa medzičasom vžila aj medzi ľuďmi. Od mája 2004 bude tato hranica vonkajšou hranicou rozšírenej Európskej únie (EÚ).

Po páde komunizmu

Až do roku 1991 mohli ľudia prekračovať túto hranicu len na pozvanie, napríklad v rodinných záležitostiach. Medzi nimi to boli mnohí “zakerzonskí” Ukrajinci, ďalej stranícke a štátne kádre, ako aj mládež počas oficiálnych partnerských výmen. V 70. a 80. rokoch sa začali aj poľské turistické výlety do ZSSR. Fungovali tzv. vlaky priateľstva, počas ktorých poľskí turisti po vo pred určenej trase obdivovali úspechy sovietskeho hospodárstva. Kvôli nedostatkovej ekonomike sa vždy na takejto návšteve dalo zarobiť – populárny bol napríklad nákup zlata. Až počas “perestrojky” prísny režim na hranici ustával. Od toho času začala vo väčšom fungovať aj drobná nákupná turistika, ktorá zaznamenala boom najmä po páde komunizmu. Podľa vyjadrenia mnohých pamätníkov bola hranica v tom euforickom čase omnoho otvorenejšia, ako je dnes, a to aj napriek tomu, že priechody nezvládali nápor ľudí. Zdĺhavé vybavovanie pasových a colných formalít prežilo dodnes. Cesta z Przemyśla do Ľvova by sa teoreticky dala absolvovať za hodinu, v skutočnosti však trvá dve-tri hodiny a môže sa predĺžiť aj na sedem hodín.

Od septembra 1997 až do 1. októbra 2003 existoval medzi Poľskom a Ukrajinou bezvízový styk. Od 1. októbra minulého roku na základe tlaku o tzv. harmonizácii vízového režimu EÚ občania všetkých krajín bývalého Sovietskeho zväzu potrebujú na cesty do Poľska víza. Pre Ukrajincov sú bezplatné a Ukrajina za sa nepožaduje žiadne víza od Poliakov. Ak bol na začiatku 90. rokov prechod hranice obojsmerne rovnako intenzívny, v posledných rokoch stúpa počet Ukrajincov prichádzajúcich do Poľska. Názory na víza sa rôznia a väčšina ľudí túžobne očakáva, že náklady na ich zavedenie prevážia výhody členstva v EÚ. Faktom však ostáva, že byrokratické prekážky tak či tak neprajú slobodnému pohybu osôb. Navyše neplatnosť víz je tiež často len zdanlivá – priekupníkom sa napríklad platí za miesto v rade na poľskom konzuláte, navyše, ak človek nie je priamo z Ľvova, náklady ďalej rastú. Nie každý má tiež šťastie dostať napríklad ročné víza s mnohonásobnou možnosťou prekročenia hranice. Podľa informácií od niektorých Ukrajincov však vybavenie víz nie je až také zložité. Je len veľkou stratou času. Aj preto možno o konjuktúre prvej polovice 90. rokov len snívať. Napriek tomu sa však časť Ukrajincov pomaly vracia na bazár – predávajú všetko možné, “ilegálne” najmä vodku a cigarety. Čo zarobia, minú v malých stánkových obchodíkoch ale bo v nových supermarketoch, či využijú na služby miestnych taxikárov a dopravných firiem. Odhaduje sa, že napríklad až 10 % poľskej poľnohospodárskej produkcie opúšťa takto krajinu smerom na východ. Tunajšia hranica teda zatiaľ žije – na rozdiel od tej medzi Slovenskom a Ukrajinou – stále intenzívne. Nepochybne na osoh ľudí po oboch jej stranách.

Keďže Przemyśl sa v pravom zmysle slova stal hraničným mestom až po roku 1991, až dnes si tu mnohí ľudia kladú otázku, ako uniknúť pred “periferiorizáciou”, do ktorej mesto dostali nedávne modernizačné projekty, posuny hraníc a postkomunistická transformácia. Jedným z mála východísk rozvoja je udržanie maximálne priechodnej hranice. Prihraničný bazár – v polovici 90. rokov považovaný za druhý najväčší v Poľsku, hneď po Stadione Dziesieciolecia vo Varšave – je stále veľkým zdrojom príjmov mesta, nehovoriac o tom, aké množstvo jednotlivcov a rodín si práve prostredníctvom tohto druhu obchodovania zarába na živobytie. Veľa sa hovorí aj o budovaní predpolia podnikania smerom na Ukrajinu, rozvoj turistiky sa však zatiaľ javí ako schodnejšia cesta. Aj keď vyše 80 % návštevníkov z východu prichádza hlavne za drobnými nákupmi alebo za návštevou pútnických miest a náboženských sviatkov, už dnes sú medzi nimi aj turisti . Ďalšie možnosti môže poskytnúť aj samotná hranica (colné sklady, prekladisko atď.).

Kde sú hranice Európy?

Dominantná vízia európskeho projektu je založená na vytváraní stále bližšej a jednotnejšej Európy. Menej sa uvažuje nad tým, kto a čo zostane za jej hranicami. Zabúda sa tiež na to, že existujú aj iné ako teritoriálne hranice. Ich najčastejšou podobou sú praktiky vylučovania na základe priznaného statusu. Takou je napríklad politika udeľovania občianstva a práva pobytu, ktorá vylučuje veľké skupiny ľudí už žijúcich vo vnútri Únie (napr. ekonomických imigrantov a gastarbeiterov). Na legitimizáciu oboch týchto praktík – teritoriálnej aj na základe príslušnosti – sa potom často mobilizujú nové ideológie potvrdzujúce správnosť takéhoto vylučovania. Takto vzniká nielen Poľsko pre Poliakov či Slovensko pre Slovákov, ale aj Európa pre Európanov. Na jednej strane sa argumentuje výnimočnosťou západného kresťanstva (ako protipólu islamu a pravoslávia), na druhej sa prehnane vyzdvihujú výdobytky západnej modernity a jej socioekonomického pokroku. Oba prúdy potom potichu chránia blahobyt, akoby vzišiel z útrob Európy sám od seba a nesúvisel aj s dejinami kolonializmu a studenej vojny, a teda s ľuďmi, ktorí žili a žijú mimo teritoriálne chápanej Európy. Je “nový Východ” naozaj taký rozdielny od “nového Západu”, ako často argumentujú západocentrickí intelektuáli? Je Európa spolu s novými príveskami v podobe postsedliackych a postkomunistických spoločenstiev strednej Európy naozaj takým exkluzívnym klubom, že si môže dovoliť provinciálnosť na východných brehoch Atlantiku?

Pri odpovedi na tieto otázky som sa inšpiroval štúdiou Chrisa Hanna “The Anthropology of Eurasia in Eurasia” (MPI for Social Anthropology working paper No. 57, Halle/Saale, 2003), ktorý upozorňuje na dva významné fenomény argumentujúce proti exkluzívnemu chápaniu “nového Západu”. Sú nimi skúsenosť s komunizmom a dedičstvo agrárnych spoločností, resp. nepretržité intenzívne prelínanie sa toho, čo je označované ako Východ a Západ. Inak povedané hranica medzi Západom a Východom Európy neexistuje – iba ak by ňou bola vágne ohraničená stredná Európa, ktorá je hlavne intelektuálnym a politickým inštrumentom integrovania sa do Západu – ale, ako to už býva, vôbec to neznamená, že mizne aj ideológia o rozdelení na Východ a Západ. Späť však k tomu, čo spája.

Zo širšieho pohľadu určite existoval rozdiel medzi praktikami, ktoré komunistický štát používal v bývalom Sovietskom zväze a tými, ktoré sa uplatnili u jeho satelitov – často omieľaným rozdielom je dĺžka trvania komunizmu, ako aj miera jeho udržania. Bol to však práve racionalistický komunistický modernizačný projekt rovnakého typu, ktorý spojil dnešnú strednú Európu a bývalý sovietsky svet. Táto nedávna konvergencia trvala vyše štyri desaťročia, a práve preto sú si v mnohom bývalé satelity ZSSR bližšie s “novým Východom” ako so “starým Západom”. Dokonca ani tých pätnásť rokov “pozápadňovania” po revolúciách nie je až takých odlišných. Deindustrializacia, pád komunistického sociálneho systému a divoký kapitalizmus doľahli tak na Slovákov, ako aj na Ukrajincov, hoci na tých druhých nepochybne väčšmi.

Druhý faktor zjednocujúci Východ a Západ je skôr typu long dureé. Týka sa nedávneho agrárneho dedičstva Európy a dnes ho zosobňuje túžba po intimite rurálneho sveta a jeho “organickosti”. Západ sa dnes s obľubou oddáva zdravým potravinám od nemasového výrobcu, cestuje na vidiek a do prírody, vyznáva novodobé ekologické náboženstva, obľubuje tzv. etnoumenie inšpirované folklórom atď. Medzi veľmi konkrétne podoby rurálneho dedičstva Európy patrí napríklad Spoločná poľnohospodárska politika EÚ alebo blokády ciest francúzskymi či talianskymi poľnohospodármi. Podľa evolučných schém niektorých sociológov sa nejedná o nič iné ako len o tzv. postmoderný posun, ktorý je spoje ný s akousi uvedomelou postindustriálnou snahou po vyššej kvalite života, a poľnohospodári sú skrátka len nespokojnou záujmovou skupinou, keby… Keby v rámci Západu zároveň nerástla obľuba “organicizmu” a antiracionalizmu v podobe nových sociálnych hnutí, rurálneho populizmu a tzv. nových náboženstiev – okultizmu, astrológie, východnej mystiky, ezoteriky a pod. – a keby nesilnela konzervatívna reakcia zo strany mnohých častí tradičných kresťanských cirkví i islamu. Súčasťou tohto “organicizmu” je pokračovanie viery v iracionálne usporiadanie sveta, v “organické” spoločenstvá typu národ či konfesia alebo hoci aj teórie sietí, ktoré hovoria o svete riadenom hŕstkou kapitalistov, ktorými sú, akože ináč, Američania židovského pôvodu. Na čelo nových “postmoderných” sociálnych hnutí sa dostávajú rurálni populisti, ekologickí anarchisti aj radikálni kresťania a ich sympatizantmi sú zas všetci tí, ktorí sa cítia vylúčení, mimo sveta rapídnej monopolizácie neskorého kapitalizmu, ako aj toho, čo býva ohraničené dominantnými vzormi západnej modernosti. Európa skrátka nie je taká radikálne “iná”, za akú ju mnohí vydávajú. Práve preto spôsob, ako pochopiť jej fungovanie a jej hranice, nemôže byť postavený iba na kontrastoch tradicionalizmus – modernita či Východ – Západ.

Ak teda EÚ nechápeme len ako dočasný projekt – čo by bolo v kontraste s jej doterajšími postulátmi – alebo ju nedefinujeme len ako úzky zapadocentrický intelektuálny konštrukt, potom je relativizácia jej východnej hranice krokom správnym smerom. Provinčné zužovanie ľudského sveta na obchodnú výmenu, rast HDP a čísla v štatistikách by malo vystriedať širšie “kultúrne” a kozmopolitné uvažovanie. Dobrou víziou nového (stredoeurópskeho) Západu týmto smerom by preto malo byť ďalšie otváranie sa smerom na Východ, ale bez superiority typu “pomoc zaostalým susedom budovať demokraciu”, ako sa o to ďalej pokúšajú misionári tzv. civil society. Nateraz úplne postačí, ak sa “nová Európa” neuzavrie pre svojich bezprostredných susedov. Ak bolo v praktickej rovine napríklad Poľsko schopné vymôcť si špeciálny vízový režim s Ukrajinou, prečo by to nemohlo dokázať aj Slovensko? Ak však bude naďalej z nedávno pozápadnenej Bratislavy východná hranica len dreveným plotom na chrbtoch Karpát, ktorý ideme za európske peniaze prerobiť na betónový, potom len reprodukujeme parochialne uvažovanie o sebe aj iných. Užhorod či Lvov boli a sú kozmopolitnejšími mestami ako Vyšné Nemecké či Przemyśl. Nie som si však istý, či to v provinčnej Bratislave vedia.


Autor je doktorandom na Max Planck Insitute v Halle

Ďalšie analýzy nájdete na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA