Mobilita pracovných síl v procese rozšírenia EÚ, jej dôsledky pre pracovný trh v Rakúsku

Rokovania o procese rozšírenia Európskej únie sa zamerali najmä na voľný pohyb pracovných síl, ktorý tvorí jednu oblasť II. kapitoly právnych noriem zaoberajúcich sa voľným pohybom pracovných síl. Spoločné stanovisko EÚ k tejto kapitole zdôrazňuje jej politický a praktický význam, rozoberá citlivé miesta, ako aj neistoty, týkajúce sa problematiky voľného pohybu pracovných síl.

 

Úvod

Všetky rokovania vyústili do návrhu medzinárodných opatrení (ide o jedinečný návrh), ktorý je stále v procese prerokovávania. Predpovede, týkajúce sa voľného pohybu pracovných síl po vstupe asociovaných krajín, ako aj jeho vplyv na pracovné trhy členských štátov, obklopuje omnoho väčšia neistota v porovnaní so zvyčajnými ekonomickými predpoveďami. V dôsledku špecifickej povahy rozšírenia, pre ktoré je charakteristická integrácia niekoľkých heterogénnych ekonomík na základe spoločných princípov, existuje v súčasnosti veľmi málo štatistických informácií, ktoré by sa mohli využiť na predpoveď a zhodnotenie dôsledkov rozšírenia. Väčšina štúdií, ktoré sa usilujú trochu osvetliť možné dôsledky rozšírenia, vychádza zo simulácií, vytvárania špecifických scenárov alebo pracuje s analógiami, ktoré sú odvodené z porovnateľného komplexného rozvoja.

Tento text má za cieľ pokúsiť sa zhrnúť niektoré výsledky, týkajúce sa implikácií pracovného trhu v rámci procesu rozšírenia v jednej špecifickej členskej krajine EÚ – Rakúsku, ktoré má spoločné hranice so štyrmi asociovanými krajinami. Je prirodzené, že dôsledky procesu rozšírenia silne pocíti práve Rakúsko, podobne, ako ovplyvnil pád železnej opony život Rakúšanov.

Takisto Nemecko očakáva významný vplyv rozšírenia EÚ na svoj pracovný trh. Obe krajiny boli v popredí rokovaní o prechodnom období v problémových oblastiach. Predovšetkým podmienky v oblasti pracovného trhu sú ovplyvnené zvyšujúcou sa migráciou a pohybom cez hranice krajín. Všetky tieto zmeny sa spájajú aj s problémom infraštruktúry – dopravou a reguláciami v doprave.

Počas rokovaní o II. kapitole iniciovala EÚ spoločný prístup v požiadavke prechodného obdobia. Posledná správa z marca 2002 špecifikuje komponenty prechodného mechanizmu nasledujúcim spôsobom: Ráta sa s:

  • “dvojročným obdobím, počas ktorého súčasné členské štáty aplikujú opatrenia na národných úrovniach, ktoré sa budú týkať nových členských štátov. V závislosti od toho, do akej miery budú tieto opatrenia liberálne, môžu vyústiť do úplného prístupu na pracovný trh.
  • Po tomto období sa spracujú správy, jedna pred koncom druhého roku a ďalšia na základe požiadavky členských štátov. Táto procedúra zahŕňa správu, ktorú spracuje Európska komisia, ale v podstate rozhodnutie o aplikovaní jednotlivých právnych noriem nechá na členské štáty.
  • Prechodné obdobie by sa malo ukončiť po piatich rokoch, môže však byť predĺžené o dva roky v tých členských krajinách, v ktorých sa prejavia vážne prekážky v oblasti trhu práce alebo hrozba prípadných problémov.
  • Členské krajiny môžu aplikovať bezpečnostné opatrenia až do konca siedmeho roku.
  • Rakúsko a Nemecko majú právo aplikovať ochranné národné opatrenia s cieľom predísť vážnym nedostatkom v špecifických sektoroch služieb na ich trhoch práce, ktoré sa môžu vyskytnúť najmä v pohraničných oblastiach.”

Až na pár výnimiek týkajúcich sa čiastkových opatrení, sedem z deviatich krajín bolo schopných prijať túto dohodu.

Prostredníctvom dostupných výsledkov výskumu rozsahu očakávaných dôsledkov na trh práce v Rakúsku si táto prezentácia dáva za cieľ vytvoriť racionálny základ na pochopenie postavenia Rakúska v rámci negociačného procesu. Ďalej poskytnutie priestoru na artikuláciu problémových oblastí a v neposlednom rade vyzdvihnúť štatistické informácie, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu pri vytváraní politiky trhu práce. Všetky tieto fakty by mali poslúžiť na dosiahnutie dobre vyváženej integrácie európskeho trhu práce.

Zásoby pracovnej sily zo zahraničia v Rakúsku

Od prvej vlny príchodu pracovných síl z Poľska do Rakúska na začiatku 80. rokov, súťaž o pracovné miesta medzi domácimi a zahraničnými pracovníkmi nabrala na intenzite. S otvorením hraníc v roku 1989 a následnom konflikte v bývalých krajinách Juhoslávie, ktorého výsledkom bol nárast politických a ekonomických utečencov v období, keď trh práce sa zúžil viac ako kedykoľvek predtým, ochrana pracovných príležitostí pred prílivom pracovných síl zo zahraničia sa stala súčasťou osobnej skúsenosti mnohých Rakúšanov. Táto situácia viedla k zvýšeniu politického povedomia, čo vyústilo do obmedzenia imigrácie, zatiaľ čo ekonomické dôsledky voľného pohybu pracovných síl cez hranice jednotlivých krajín nie sú stále dobre pochopené.

Skúsenosť, ktorú so sebou prinieslo otvorenie východných (a severných) hraníc v rokoch 1989 a 1992 možno považovať za východisko pri porovnávaní očakávaného nárastu pracovných síl po rozšírení. Lenže počas týchto rokov väčšina imigrantov pochádzala z krajín, ktoré aj predtým boli tradičným zdrojom pracovných síl, zatiaľ čo imigrácia z východných krajín tvorila 15 až 16 percent z celkového počtu. Z toho vyplýva, že údaje z tých rokov nie sú dobrými indikátormi pre očakávaný nárast pracovných síl v budúcnosti. Niekto môže protirečiť, že počas tých rokov veľký príliv pracovných síl zo zahraničia vyústil do zvýšenia nezamestnanosti. Hoci čísla potvrdzujú veľký nárast nezamestnanosti, napriek vysokému nárastu HDP, priame výsledky regresie nepodporujú túto hypotézu. Na druhej strane rozvoj zamestnanosti a zásoby pracovnej sily zo zahraničia od 60. rokov potvrdzujú, že pracovná sila zo zahraničia slúži ako tlmič v obchodnom cykle. Veľmi dobre to vidno na grafe, kde sú uvedené pomery zmien obidvoch veličín spolu s pomerom rastu HPD. Súvislosť medzi nárastom zásoby pracovnej sily zo zahraničia a nárastom HDP je o 0,66 vyššia než súvislosť medzi so zamestnanosťou (0,48) a súvislosť medzi zamestnanosťou a nárastom HDP (0,52). Je veľmi ťažké nájsť dôkaz týkajúci sa vplyvu migrácie na platy.

Z pohľadu súčasných predpovedí, týkajúcich sa očakávanej imigácie, sa môže zdať užitočný pohľad na vývoj populácie od začiatku 80. rokov (graf 2). Zatiaľ čo nárast populácie v Rakúsku fluktuuje okolo bodu nula, nárast celkovej populácie môže byť prisúdený najmä prílivu a nárastu pôrodnosti cudzincov. Podiel cudzincov v Rakúsku sa zvýšil zo 6 percent v 1993 na viac ako 9 percent v súčasnosti, táto skutočnosť súvisí s imigračnou vlnou po udalostiach v roku 1989. V polovici 90. rokov sa príliv cudzincov zmenšil, sčasti ako dôsledok uplatňovania prísnejších imigračných pravidiel. Populácia v Rakúsku sa mierne zvýšila vďaka zvýšeniu naturalizačných čísel. V roku 1998 viac ako 50 percent nových rakúskych občanov boli pôvodne robotníci zo zahraničia a 20 percent boli pôvodní obyvatelia z východoeurópskych krajín. V rozpätí rokov 1991 a 1998 120 tisíc cudzincov získalo rakúske občianstvo. Táto skutočnosť môže byť vnímaná v kontraste s tým, že na začiatku 90. rokov 60 tisíc až 80 tisíc imigrantov pricestovalo do Rakúska za rok. Tieto čísla môžu byť porovnateľné s odhadmi týkajúcimi sa budúcich imigrantov v dôsledku rozšírenia EÚ.

Dve súčasné štúdie od Hubera (2001) a Hubera a Hofera (2001) sa zaoberajú niektorými témami a údajmi, ktoré sa týkajú pracovného trhu, pričom vychádzajú z jednotlivých dát zo sociálnych poisťovní a iných zdrojov. Tieto štúdie poskytujú detailné analýzy a kvantitatívne hodnotenia. Nasledujúca pasáž sa bude zaoberať empirickými zisteniami, pričom bude vychádzať aj z iných porovnateľných a doplňujúcich štúdií.

Migrácia

Veľké množstvo štúdií sa zaoberá pravdepodobnými trendmi migrácie do EÚ po vstupe asociovaných krajín. Tieto štúdie sa v mnohom odlišujú, predovšetkým v metodologických prístupoch, predpokladoch, a samozrejme, aj vo výsledkoch. Doteraz bola spracovaná široká škála predpovedí, týkajúcich sa očakávaných počtov migrujúcich pracovníkov, ale ani jedna z nich neprispela k zníženiu neistoty, ktorá sa spája s touto otázkou.

Podľa odhadov Európskej komisie dlhodobý potenciál migrácie z kandidátskych krajín sa blíži k 1 percentu populácie pätnástich krajín EÚ. Po vstupe ôsmich štátov sa očakávaný príliv imigrantov pohybuje v rozpätí od 70 tisíc do 150 tisíc imigrantov ročne. Predpokladá sa aj určitý pohyb späť v neskoršom období, lenže táto skutočnosť sa zvyčajne neberie do úvahy vo väčšine štúdií. Štúdia od Bruckera a Boeriho (2000) sa pokladá za najvplyvnejšiu a metodologicky najkompetentnejšiu. Využíva sa v nej dynamický gravitačný model na odhadnutie migračného potenciálu vychádzajúceho zo vzorca imigrácie do Nemecka. Na základe veľmi realistického predpokladu, týkajúceho sa úplného vstupu desiatich kandidátskych krajín do EÚ (vrátane Bulharska a Rumunska) okolo roku 2002, odhaduje sa migrácia celkového počtu 350 tisíc imigrantov v roku 2002, z čoho približne 35 percent budú zamestnanci. Z počtu 120 tisíc pracovníkov sa predpokladá, že 70 tisíc bude z ôsmich kandidátskych krajín (vrátane Baltických štátov) a 50 tisíc z Rumunska a Bulharska. Tento príliv by sa mal v priebehu času zredukovať a dosiahnuť polovicu z počiatočnej úrovne po období 10 rokov.

Hoci je táto predpoveď založená iba na odhadovaných dátumoch prístupu kandidátskych krajín, na ich základe si môžeme vytvoriť predbežnú predstavu o stave prílivu pracovných síl s možným časovým rozpätím dvoch až troch rokov. Z pohľadu EÚ by nemala byť táto skutočnosť považovaná za dramatickú. No z očakávanej distribúcie pracovných síl v rámci členských štátov vyplýva, že Rakúsko a Nemecko budú musieť rátať s troma štvrtinami migračného potenciálu. V pomere so svojou populáciou bude Rakúsko cieľom najväčšieho počtu imigrantov, 12 percent podielu, Nemecko prijme dve tretiny. Podiel imigrantov v rámci rakúskej populácie za zvýši z približne 1,3 percenta v roku 1998 na 5,5 percenta v roku 2003, čo znamená približne o 370 tisíc cudzincov navyše. Pri rozložení na dlhšie obdobie nespôsobí tento počet taký veľký vplyv ako porovnateľný počet imigrantov medzi rokmi 1989 a 1993 (pozri graf č.3). Regionálna koncentrácia, ktorá nie je rozoberaná v tejto štúdii, môže viesť k dôležitým odchýlkam. Takisto doprava sa neberie do úvahy.

Iné štúdie považujú za základnú motiváciu pri migrácii rozdiel v príjmoch, ako napríklad Dietz a Walterkirchen (1998), ktorí predpokladajú migračný potenciál do Rakúska od 150 tisíc do 200 tisíc osôb počas obdobia piatich rokov zo susediacich krajín a Poľska a medzi 30 tisíc až 40 tisíc osobami ročne. Fassman an Hinterman (1997) predpokladajú príliv 150 tisíc osôb pričom vychádzajú zo spracovaných dotazníkov. Vzorka 4392 osôb z Českej a Slovenskej republiky, Maďarska a Poľska viedla k odhadu všeobecného migračného potenciálu až do výšky 30 percent, ale realistický je okolo 1 až 2 percent populácie.

Huber (2001) upozorňuje, že aplikácia väčšiny modelov, ktoré sa vyskytujú v dostupnej literatúre o migrácii, viedla k závažným chybám v predpovediach, najmä v prípade Nemecka, Portugalska alebo Španielska počas rokov 1983 – 1991. K týmto otázkam treba pristupovať veľmi citlivo, keďže veľa politických rozhodnutí vychádza z predpovedí. Z toho vyplýva, že by mali byť prerokované prechodné opatrenia a obdobia, čo ponecháva priestor na dostatočnú flexibilitu a prispôsobenie sa vyvíjajúcim podmienkam.

Posledná štúdia o migrácii od Hubera rozoberá prvú demografickú štruktúru imigrantov na základe informácií z rokov 1996 a 1999. Iba relatívne malý podiel migrantov (17 %) prišlo z kandidátskych krajín, ale väčšia časť z nich bola v mladom veku a lepšie vzdelaná než imigranti z iných krajín. Uprednostňovali pri voľbe zamestnania najmä obchod, malý priemysel a zamestnania technického charakteru. Veľa imigrantov vyjadrilo presvedčenie vrátiť sa do svojej krajiny po určitom období, čo sa veľakrát neuskutočnilo. No obrat imigrantov je relatívne vysoký, čo môže vysvetľovať predovšetkým veľká ponuka sezónnych prác. V skutočnosti krátkodobá migrácia závisí veľmi od ekonomickej štruktúry toho-ktorého regiónu. Stavebníctvo, turizmus, obchod a niektoré odvetvia výroby vykazujú vysoký obrat pracovných síl. Práve tieto odvetvia najviac lákajú pracovníkov zo zahraničia. Na začiatku 90. rokov podiel pracovnej sily zo zahraničia v týchto odvetviach klesol, atraktívnejšími sa stali textilný a oceliarsky priemysel. Regionálny vzorec usadenia pracovníkov zo zahraničia je ovplyvnený geografickou polohou krajiny, odkiaľ pracovníci pochádzajú. Imigranti z Poľska sa väčšinou usadzujú vo Viedni, keďže tam existuje sieť poľskej komunity. Maďari, Česi ako aj Slováci uprednostňujú dochádzanie. Tieto vzorce regionálneho rozmiestnenia pracovnej sily zo zahraničia ovplyvňujú približný odhad budúceho prílivu pracovnej sily. Podiel očakávaných imigrantov, ktorí sa usadia vo Viedni bude približne 50 percent. V Dolnom Rakúsku sa očakáva 23 percentý podiel, 11 percent v Hornom Rakúsku, 7 percent v Burgenlande a 6 percent v Štajersku. Zvyšný podiel bude rozdistribuovaný v Salzburgu a Korutánsku. Vo východnej časť Rakúska sa usadia tri štvrtiny imigrantov a navyše sa očakáva aj určitá časť dochádzajúcich. Viedeň a jej industriálne okolité časti budú najatraktívnejším regiónom pre imigrantov.

Narastajúci sektor verejných služieb zrejme využije túto možnosť a skvalitní svoj výkon.

Prijatie myšlienky o prechodnom období pre voľný pohyb pracovných síl sa ukazuje nielen ako určité “poistenie” proti nesprávnym predpovediam o migrácii z hľadiska nízkej pravdepodobnosti migračného potenciálu, no poskytuje aj možnosť zistiť jeho veľkosť v priebehu ďalšieho rozvoja. Prediskutované limity môžu byť vždy aplikované, čo vyústi do získania väčšej istoty týkajúcej sa migračného prílivu. Ak imigranti neprekročia limity, môžu byť zrušené, ak sa prejavia ako priveľmi prísne, môžu sa zaviesť určité opatrenia, aby sa dosiahlo rovnomernejšie rozvrstvenie pracovnej sily v rámci regiónov, priemyselných odvetví, alebo v rámci jednotlivých členských krajín. Ak tiež zoberieme do úvahy neistotu z budúceho dochádzania do pohraničných oblastí, flexibilné dohody počas prechodného obdobia pomôžu zlepšiť odhad tohto potenciálu.

Samozrejme, táto regulačná fáza so sebou prinesie aj náklady. Ak budú stanovené priveľmi prísne opatrenia, mnohé odvetvia, ktoré potrebujú dodatočnú pracovnú silu, budú znevýhodnené a nedosiahnu stanovené ciele. Vyústi to do presunutia produkcie do zahraničia, tam, kde zásoba pracovnej sily bude adekvátnejšia. Ďalej to môže stimulovať k importu zo zahraničia.

Ďalšou nevýhodou je možný nárast ilegálnej práce. Treba zvážiť dodatočné náklady na vybudovanie funkčného kontrolného systému, ak chceme predchádzať akýmkoľvek druhom nežiaducich bočných efektov.

Takisto politická perspektíva by mala byť zohľadnená: snaha zaviesť prechodné obdobie by mohla vyústiť do alternatívnych požiadaviek z partnerských krajín týkajúcich sa špeciálnych prechodných opatrení z ich strany. Súčasné rokovania indikujú relevantnosť tohto aspektu.

Dochádzanie

Existuje iba niekoľko štúdií, ktoré sa zaoberajú perspektívnym rozvojom dochádzania po vstupe kandidátskych krajín do EÚ. Prvé odhady, ktoré spracoval Huber (1998), vychádzali čiastočne z údajov o dochádzaní v rámci Rakúska podľa sčítania ľudu v roku 1991 a čiastočne z výsledkov dotazníkového výskumu od Fassmana a Hintermana (1997), ktorí spracovali odpovede ľudí žijúcich v pohraničných oblastiach. Relatívne vágne argumenty sa nebrali do úvahy a výsledné odhady slúžili ako predbežné informácie na zistenie najpostihnutejších regiónov, akými sú Viedeň-Bratislava a regióny severného Rakúska. Odhady sa pohybujú od 50 tisíc do 105 tisíc ľudí dochádzajúcich za prácou. Viedeň samotná bude cieľom 30 – 50 tisíc pracovníkov, ktorí budú dochádzať. Walterskirchen a Dietz (1998) očakávajú potenciál 150 tisíc pracovníkov počas desiatich rokov od schválenia slobodného pohybu pracovných síl, pričom sa predpokladá aj podobný dlhodobý príliv dochádzajúcich pracovných síl na rakúskych západných hraniciach.

Birner (1999) predpokladá, že pracovné sily, ktoré budú dochádzať do Viedne po desiatich rokoch dosiahnu pomer 7,8 percenta z celkovej pracovnej sily vo Viedni. Táto štúdia sa zameriava na regionálnu distribúciu očakávaných pracovných síl, ktoré budú dochádzať, a odhaduje potenciál 156 tisíc pracovníkov, z ktorých 61 tisíc bude denne dochádzať (19 700 zo Slovenska, 18 300 z Čiech, 9 000 z Maďarska a 14 000 zo Slovinska). Predpokladá sa, že 20 až 30 tisíc nebude denne dochádzať zo spomínaných krajín (Čiech, Maďarska a Slovinska) a v dôsledku krátkej vzdialenosti asi iba 10 tisíc Slovákov. Tridsaťtri percent z tohto počtu bude pracovať vo Viedni. Dolné a Horné Rakúsko absorbujú približne 18-19 percent a 14 percent Štajersko. Tieto dlhodobé predpovede neuvádzajú nárast počtu pracovných síl krátko po vstupe asociovaných krajín.

Súčasná úroveň cezhraničného dochádzania do Rakúska je relatívne malá. V roku 1999 bolo zaznamenaných iba 662 pracovníkov, ktorí dochádzali a 5200 pracovníkov, ktorým je povolené pracovať v oblastiach, ktoré susedia s hranicami. Tieto čísla vyplývajú z existujúcich právnych obmedzení. Súčasná medzihraničná dohoda s Maďarskom, ktorá sa týka pracovníkov pracujúcich v Burgenlande, ktorý hraničí s Rakúskom, však naznačuje pravdepodobný dôsledok všeobecnej liberalizácie dochádzania. Táto cieľová skupina tvorí viac ako 50 percent všetkých (legálnych) dochádzajúcich pracovníkov do Rakúsku. Podobná dohoda bola uzatvorená s Českou republikou v auguste roku 2001.

Regionálne údaje o dochádzajúcich pracovníkoch, ktorí cestujú denne, podľa sčítania ľudu v roku 1991, využíva Huber (2001) na svoje súčasné predpovede o dochádzajúcich. Keďže pri dochádzaní sa musia prekonávať určité bariéry, ako napr. pasová kontrola, právny systém, jazykové odlišnosti, predpovede sú upravené v závislosti od stupňa integrácie hraničných regiónov, zohľadňujú problémy spojené s časom stráveným pri dochádzaní.

Predpoveď týkajúca sa podielu dochádzajúcich, v ktorej sa zohľadňujú rozdiely v platoch, rozdiely v podiele zamestnanosti a čas dochádzania, sa vyrátala s použitím náhradných hodnôt z pohraničných regiónov susediacich krajín. Na vytvorenie predpovede sa používajú tri stupne integrácie: najvyšší stupeň korešpondujúci s podielom cezhraničného dochádzania zaznamenaný vo Vorarlbergu (75 %), najnižší stupeň korešpondujúci s jednou štvrtinou z priemeru dochádzania v rámci krajiny a priemerný stupeň integrácie je vyvodený zo situácie zo západného regiónu Horného Rakúska. Posledný údaj sa považuje za najrealistickejší. Za predpokladu, že čas cestovania sa zredukuje za ďalších desať rokov, rozdiely v platoch v pohraničných oblastiach sa v priemere zvýšia na 2,3 percenta a nenastanú nijaké zmeny v podiele zamestnanosti, ráta sa s dvoma druhmi predpovedí: prvý scenár odhaduje potenciál dochádzajúcich v roku 2005, za predpokladu, že vstup sa zrealizuje v roku 2005 a zároveň sa neuskutočnia nijaké prechodné opatrenia, druhý scenár odhaduje potenciál v roku 2012 v prípade vstupu v roku 2005, no za predpokladu, že bude odsúhlasené prechodné obdobie siedmich rokov. Výsledky podľa makro-regiónov (severovýchod: Viedeň, Dolné Rakúsko a Burgenland, severozápad : Horné Rakúsko, juhovýchod: Korutánsko a Štajersko) :

Predpoveď denne dochádzajúcich po vstupe v roku 2005 bez prechodného obdobia (osoby)

makro-región

nízka integrácia

stredná integrácia

vysoká integrácia

severovýchod

48 214

64 222

144 643

severozápad

4038

5379

12 115

juhovýchod

10 853

14 456

32 559

počet

63 105

84 057

189 317

Predpoveď denne dochádzajúcich po vstupe v roku 2005 so 7-ročným predchodným obdobím (osoby)

makro-región

nízka integrácia

stredná integrácia

vysoká integrácia

severovýchod

43 690

58 195

131 070

severozápad

3729

4967

11 187

juhovýchod

9794

13 046

29 383

počet

57 213

76 208

171 640

Zdroj: Huber (2001)

Väčšia časť dochádzajúcich sa očakáva do Viedne a jeho východných oblastí. Keď berieme do úvahy všetky predpokladané predpovede, tretina denne dochádzajúcich bude zo Slovenska, ďalšia tretina z Českej republiky a zvyšná tretina z Maďarska a Slovinska. Zavedenie prechodného obdobia zredukuje tento potenciál v priemere o 10 tisíc. Huber vo svojich predpovediach vyrátal aj citlivosť predpovedí na zmeny v kritickým oblastiach. Ak maximálna vzdialenosť meraná minútami sa zväčší z 90 na 120 min., treba rátať s dodatočným prílivom pracovných síl v priemere o 50 tisíc. Na druhej strane rýchlejšie vyrovnanie merané pridaním dvoch percent k rastu rozdielu v mzdách by znížilo potenciálnych dochádzajúcich o 15 percent.

Tieto výsledky sú v súlade s už spomínanými výsledkami a zároveň naznačujú, že prechodné opatrenia môžu napomôcť zredukovať očakávané problémy a riziká procesu rozšírenia. Samozrejme, že bude nutné využiť prechodné obdobie efektívne na rozšírenie možností dochádzania, ak sa má predísť šoku v oblasti rakúskeho pracovného trhu. Typ bilaterálnych dohôd, ktoré už platia s Maďarskom a Českou republikou, vytvoria priestor na uskutočnenie tohto cieľa. Zo skúseností, ktoré vyplývajú z rozšírenia južných krajín EÚ, ako aj z otvorenia hraníc po roku 1989, sa dá usúdiť, že kritická fáza je krátkodobá. Ak sa očakávaný príliv môže zvládnuť spôsobom, ktorý nenaruší samotné regióny alebo ekonomické segmenty, prispôsobenie sa zmenám v ekonomickej štruktúre sa bude musieť zrealizovať podľa zvyčajného vzorca v obchodnej ekonomike.

Mzdy a vplyv na zamestnanosť

V prípade, že reálne mzdy sú flexibilné, teória ekonomiky hlavného prúdu predpovedá, že príliv imigrantov a zvýšený import negatívne ovplyvnia domácu zamestnanosť a reálne mzdy. Dôležitými parametrami rozšírenia týchto teoreticky predpokladaných efektov sú elasticita požiadavky a zásoby pracovnej sily. Avšak tichý predpoklad v rámci tohto uvažovania, že práca je homogénna a pracovníci zo zahraničia sú perfektne vyhovujúci, nie vždy uspokojí. Taktiež neexistuje zďaleka reálna flexibilita miezd.

Na základe vzorky viac ako 11 tisíc zrealizovaných pozorovaní ľudí zamestnaných v rokoch 1991 a 1994 Huber a Hofer (2001) odhadli efekt zmeny v zahraničnom obchode a podielu práce zahraničných pracovníkov na raste miezd. Toto vzorové obdobie bolo vybrané z toho dôvodu, že približne 80 tisíc dodatočných pracovníkov zo zahraničia zvýšilo závislú pracovnú silu počas týchto rokov. Zvýšil sa podiel zahraničnej pracovnej sily v rámci závislého zamestnania o viac ako 2 percentuálne body počas štyroch rokov. Štúdia prezentuje významné výsledky týkajúce sa robotníkov: elasticita miezd s ohľadom na vážený rast domácej požiadavky je okolo 0,14 kvocienta, keď berieme do úvahy nárast exportu je to viac: 0,22 kvocienta. Rast importu vyvoláva negatívnu elasticitu – 0,27. Elasticita miezd jedného percenta zmeny podielu pracovných síl zo zahraničia je – 0,29. Všetky tieto výsledky sú v súlade s teóriou. Na druhej strane je veľmi zaujímavá skutočnosť, že pokiaľ ide o úradníkov, nespomína sa nijaké signifikantné prepojenie. Pri čítaní týchto údajov si môžete uvedomiť, že približne tri štvrtiny zrealizovaných skúmaní sa týkajú robotníkov. Viac ako polovica sledovanej vzorky zostáva zamestnaná v rámci svojho odboru počas sledovaného obdobia.

Keď porovnáme túto situáciu s pozorovaniami žien a ich zamestnanosti, nájdeme neočakávané výsledky, ktoré prináležia vysokému podielu tých, ktoré zmenili odbor práce.

Ženské mzdy sú omnoho viac ovplyvnené zahraničnou zamestnanosťou než mužská pružná odhadovaná elasticita – 0,5 kvocienta.

Dodatočne k tomuto prieskumu bol zistený fakt, že dôsledky spomínaných miezd, ktoré determinujú distribúciu príjmu, boli kalkulované na základe takých istých údajov, ktoré sú teraz rozdelené podľa príjmových kvadratúr. Muži s vysokým príjmom profitujú z pohľadávky domácich a zahraničných pracovných síl, zatiaľ čo muži a ženy s nízkym príjmom zažívajú vážnejší pokles príjmov, ktoré súvisia so zvyšujúcim sa importom. Podiel pracovných síl zo zahraničia, ako aj migrácia nemajú podstatný vplyv na distribúciu, ale pracovníci s vysokým príjmom zrejme profitujú zo zvyšovania zahraničnej pracovnej sily, zatiaľ čo pracovníci s nízkym príjmom tým strácajú. Tlak súťaživosti, ktorý vyplýva z migrácie, vzrastá najmä medzi menej kvalifikovanými a menej platenými členmi pracujúcej populácie.

Dôležitý vplyv na zmenu odboru aktivity alebo nezamestnanosť vyplýva zo zlepšeného exportu a čiastočne zo zmeny v podiele pracovnej sily zo zahraničia.

Ak niekto neočakáva silnú expanziu zahraničného obchodu z ďalšieho kola rozširovania EÚ, ale skôr vyrovnaný rozvoj exportu a importu, potom nemusí súhlasiť s výsledkami tejto analýzy, ktoré sa týkajú znižovania miezd a rizika straty zamestnania. Očakávaný nárast pracovnej sily zo zahraničia o 30 až 40 tisíc pracovníkov za rok počas nasledujúcich piatich až desiatich rokov by znamenal zníženie rastu mzdy robotníkov a menej mobilných žien a zvýšenie rizika straty práce u mužov.

Segmentácia pracovného trhu, participácia a mobilita domácich pracovníkov

Rakúsky pracovný trh je rozdelený s ohľadom na sektory medzi domácich a zahraničných pracovníkov. Toto bude viesť k situácii, keď noví pracovníci zo zahraničia budú súťažiť najmä s už zamestnanými pracovníkmi zo zahraničia v špecifických odboroch. Domáci robotníci sa cítia byť ohrození zahraničnými robotníkmi. Predovšetkým tie segmenty pracovného trhu, ktoré už čelia problémom, ako napr. menej kvalifikovaní robotníci, budú pod tlakom. Selektívnou imigračnou politikou by sa možno dosiahla rovnomerná distribúcia medzi odbormi. Keďže sektorová segmentácia sa nelíši v rámci regiónov (podľa Hubera a Hofera, 2001) nie je potrebné rozlíšiť integračnú politiku v rámci regiónov s cieľom dosiahnuť širšie rozvrstvenie pracovníkov zo zahraničia v rámci rôznych ekonomických sektorov.

Pomer medzi imigráciou a mobilitou domácich pracovníkov v Rakúsku je slabý. Hoci Huber a Hofer (2001) našli dôkaz pre negatívny vzťah medzi imigráciou zo zahraničia a z iných miestnych regiónov, regionálna mobilita vedie k zvýšenej priestorovej segmentácii zahraničnej populácie.

Preukázalo sa tiež, že v regiónoch so zvýšenou imigráciou, neklesla životná úroveň, v dôsledku čoho by sa vysťahovali pôvodní obyvatelia z regiónu. V tomto závere je zohľadnená aj skutočnosť, že v 90. rokoch sa zvýšila migrácia z veľkých miest do okolitých oblastí. Práve pre toto obdobie bol charakteristický silný príliv pracovných síl do miest. Táto skutočnosť sa však považuje za náhodnú. Huber takisto našiel len malý dôkaz pre proces nahrádzania zahraničnej pracovnej sily za domácich pracovníkov v zamestnaniach, ktoré vyžadujú nízku kvalifikáciu, v sezónnych zamestnaniach v priemyselných pohraničných regiónoch a veľkých mestách.

Huber a Hofer (2001) preskúmali aj skutočnosť, do akej miery sa dosiahlo prispôsobenie sa migrácii prostredníctvom vytvorenia nových pracovných príležitostí, zmeny v pomere účasti alebo vytvorením nezamestnanosti. Využívajú časový model vychádzajúci z údajov od roku 1994 do roku 1999. Prostredníctvom tohto modelu sa robí odhad pre väčšinu federálnych krajov v Rakúsku.

Pri predpokladaných 7000 dochádzajúcich za prácou a 113 000 imigrantov za rok, v priebehu obdobia desiatich rokov, podiel pracovníkov zo zahraničia narastie na 0,7 percenta za rok. Dynamická simulácia výsledkov vyžaduje celkom iné implikácie pre federálne kraje. Regióny Viedeň a Horné Rakúsko budú reagovať na túto situáciu malými zmenami v zamestnanosti, nezamestnanosť a znížená účasť budú dôsledkom existujúcej sektorovej štruktúry a rigidnosti vo vytváraní nových pracovných príležitostí. V Bavorsku, Štajersku a Korutánsku sa očakáva pružné vytváranie pracovných príležitostí, keďže všetky spomínané oblasti majú už skúsenosti s imigráciou v minulom období. Dolné Rakúsko a Salzburg sú v strede týchto extrémov, to znamená, že sa prispôsobia novej situácii iba čiastočne. Prispôsobovanie sa novým podmienkam sa bude realizovať vo väčšej miere zníženou účasťou a zvýšeným pomerom nezamestnanosti

Závery

Prostredníctvom mnohých štúdií, ktoré boli spracované v Európe, ako aj z tých, ktoré som uviedol v predloženom texte, máte šancu utvoriť si hlbší prehľad o tejto problematike. V niektorých prípadoch však závery vychádzajú z periodickej dôkaznosti, ktorá podnietila posilňovanie obmedzení týkajúcich sa migrácie a účasti pracovnej sily zo zahraničia na pracovnom trhu. Keď berieme do úvahy túto nevýhodu, neistota, ktorá obklopuje mnohé dohady, môže byť považovaná za dosť veľkú. Podmienky úplnej liberalizácie môžu vyvolať zmenu v správaní ľudí, ktorí dlhé obdobie žili v režime, kde fungovala ochrana domáceho pracovného trhu.

Postupná stratégia

Z pohľadu predchádzajúcich skúseností s rozšírením EÚ sa dá predpokladať, že prechodné opatrenia napomôžu hladkému priebehu integračného procesu. Od obdobia, keď sa podpísala dohoda v Ríme, sa postupná stratégia osvedčila ako prostriedok na uľahčenie zjednotenia Európy. Bola adaptovaná počas rozšírenia južanských krajín, kde neistota bola porovnateľná s tou dnešnou. Dosť často sa neistota preukázala ako nepodložená. Iba proces častého a opakovaného preverovania zaistí zrušenie nepotrebných obmedzení. Vytvorenie výkonných kontrolných a monitorovacích mechanizmov je jednou z najdôležitejších úloh, ak chceme predísť zneužitiu nadobudnutých ekonomických a sociálnych slobôd.

Autor prednáša na Technickej univerzite Viedni

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA