Nacionalizmus a rozpad Juhoslávie

Autor podrobne analyzuje fenomén, ktorý zohral významnú úlohu pri rozpade bývalej Juhoslávie a tým ovplyvnil históriu celej juhovýchodnej Európy - nacionalizmus.

ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu
ssve, spoločnosť pre strednú a východnú európu

 

V akademickej obci existuje najmenej osem explanačných konceptov, typov argumentov, ktoré sa snažia vysvetliť rozpad Juhoslávie zo začiatku 90-tych rokov 20-teho storočia. Ak sa pokúsime (a dokážeme) odosobniť od faktu, že kolaps Juhoslávie bol bezprecedentne brutálnym a autentickým konfliktom, všetkých osem typov argumentov poskytuje partikulárne, dobré poznatky o možných príčinách rozpadu tohto multinárodného “impéria”. Ako však tvrdí Dejan Jović, nedostatkom všetkých prístupov je ich snaha redukovať rozpad Juhoslávie do jedinej príčiny. Je preto nevyhnutné brať do úvahy všetky aspekty. Za jednu z možných príčin, pretože dokázať kauzalitu je takmer nemožné, ktoré prispeli k rozpadu Juhoslávie je považovaný nacionalizmus.

Nacionalizmus spojený s odvekou, niekedy nazývanou prastarou, etnickou nenávisťou si ako podklad pre svoju argumentáciu zvolili okrem politických vedcov aj historici a žurnalisti. Niektorí s menším či väčším vedomím, niektorí úplne nevedomo. Domnievam sa, že pokiaľ niekto mieni uvažovať o vplyve nacionalizmu na rozpad Juhoslávie, diskusia musí naväzovať na vyjasnenie pojmu nacionalizmu.

V zásade nie je možné poskytnúť vyčerpávajúcu definíciu nacionalizmu a očakávať, že bude plne akceptovaná akademickou obcou, keďže tento fenomén je komplexným a dynamickým problémom s multidimenzionálnym obsahom. Pre účely tohto článku si vystačíme s definíciou nacionalizmu od Ernesta Gellnera, ktorý ho chápe ako politický princíp požadujúci kongruenciu národnej a politickej jednotky. Inak povedané, ak je niekto napríklad slovenský nacionalista, bude tvrdiť, že na území Slovenska majú vládnuť výhradne Slováci a menšiny majú byť z vlády, v širšom slova zmysle, vylúčené. Politická moc nadobúda ekluzivistický charakter, kritérium jej vlastníctva je etnická, alebo ak chceme etno-národná, identita, kritérium jej distribúcie opäť etno-národná solidarita. Nacionalizmus môže nadobúdať v zásade dve formy: nacionalizmus ako sentiment a nacionalizmus ako hnutie. Podľa Gellnera je nacionalistický sentiment pocitom hnevu ak dôjde ku porušeniu princípu kongruencie, alebo pocitom satisfakcie z jeho naplnenia. Nacionalistické hnutie je takým hnutím, respektíve aktivitou, ktoré je nacionalistickým sentimentom vyvolané. Ak teda máme definovaný nacionalizmus, môžeme začať skúmať jeho koreláciu k rozpadu Juhoslávie, ku erózii politického systému Juhoslávie na autonómne a antagonistické arény moci, v ktorých sa regrutuje nová, národná, politická elita, a ktoré sa stávajú definitívnym miestom prijímania rozhodnutí.

Spomedzi explanačných modelov, ktoré sa používajú na vysvetlenie rozpadu Juhoslávie je model pracujúci s nacionalizmom najkomplikovanejší. Ak už máme nacionalizmus definovaný, problematika spočíva v ďalších bodoch: vzťah demokratizácie a nacionalizmu, operacionalizácia nacionalizmu a identifikácia jeho nositeľov, aplikácia kvantitatívnych kritérií na nacionalizmus. Prvý okruh súvisí s otázkami: Bola zmena režimu v bývalej Juhoslávii príčinou alebo dôsledkom proliferácie nacionalizmu? Prečo sa po kolapse komunizmu stal nacionalizmus najsilnejšou politickou ideológiou? Druhý okruh súvisí s otázkami: Ako zmeriame nacionalizmus a jeho vplyv na rozpad Juhoslávie? Cieľom tohto článku nie je presne vykresliť logiku odpovedí na jednotlivé otázky, preto sa uspokojme iba s odpoveďami samotnými.

Dynamika zmeny režimu nebola v Juhoslávii príčinou ale (pravdepodobným) dôsledkom proliferácie nacionalizmu. Nacionalizmus sa v dejinách juhoslovanských krajín nezmrazil a jeho chápadlá možno badať v súčasnej politike post-juhoslovanských krajín i dnes. Ale o tom neskôr.

Politická veda je trochu ťažkopádna, čo sa týka dokazovania prítomnosti niektorých fenoménov. Má však vytvorené nástroje, ako napríklad sekundárnu analýzu, či prieskumné a neprieskumné metódy, na základe ktorých možno prítomnosť týchto fenoménov vystopovať. Vymenované nástroje (kvalitatívnej analýzy) poskytujú tieto dôkazy prítomnosti nacionalizmu v bývalej Juhoslávii: kosovské udalosti 1981, 1988, 1999, atď.; dokumenty so očividným nacionalistickým (a niekedy bohužiaľ aj šovinistickým a etnocídnym) obsahom ako Memorandum Srbskej akadémie vied a umení zo septembra 1986; Príspevok k slovinskému národnému programu, uverejnený v januári 1987 v časopise Nova Revija; Manifest k zamysleniu z roku 1967; dokument Homogénne Srbsko z roku 1941; dokument Načertanije z 19-teho storočia, atď.; alebo sú to historické udalosti ako napr. existencia nacionalistického a fašistického Chorvátskeho štátu z obdobia II. svetovej vojny; četnické hnutie; 2 divízie SS sformované v Bosne (divízia Handžar) a Albánsku (divízia Skanderbeg), ktoré sa zaplietli do balkánskej etno- a genocídy, atď. Príklady nacionalizmu vo forme sentimentu možno nájsť v literatúre, dokumentárnych filmoch, atď. Isteže najočividnejšie sú prejavy nacionalizmu po a pri páde Juhoslávie, avšak nemôžeme sa nimi nechať popliesť. Skúmame predsa príčiny rozpadu, nie dôsledky alebo symptómy.

Odpoveďou na druhú otázku, teda na to, prečo sa po páde komunizmu (alebo už po “páde” Tita?… mimochodom, pred niekoľkými dňami bolo 25. výročie jeho smrti… 4. máj 2005) prejavil nacionalizmus ako najsilnejšia politická ideológia a prax je ešte jednoduchšia ako odpoveď na otázku prvú, má však dve úrovne: prvú úroveň tvoria podmienky, v akých sa jednotlivé ideológie vyvíjali počas totality. Prvou vlastnosťou týchto podmienok bola paranoja juhoslovanského komunistického vedenia z nacionalizmu. Táto paranoja vyústila do stavu, kedy sa akékoľvek snahy o kritiku alebo zmenu komunistického politického systému na úrovni ideológie a praxe chápali výhradne ako prejavy nacionalizmu. Nie liberalizmu, konzervativizmu atď. Ako tvrdí Dejan Jović, prehlásenie kohokoľvek, kto odporoval režimu, za nacionalistu spôsobilo, že režim povýšil nacionalizmus na jedinú alternatívu vládnutia. Ešte lepši to popisuje Ingmar Karlsson, ktorý tvrdí, že nacionalizmus jednoducho získal v Juhoslávii legitimitu martýrstva. Druhou vlastnosťou podmienok bolo, že všetky problémy sa interpretovali exkluzívne v národných, a nie povedzme sociálnych, ekonomických atď. pojmoch, čo absolutizovalo nacionalizmus ako sociálnu prax.

Druhá úroveň je zložitejšia a súvisí s masovou psychológiou. Ide o antropologický fenomén, spôsob, akým sa masová psychóza formovala pod tlakom tradičných vzorcov kultúry. Zmena režimu bola v Juhoslávii sprevádzaná hlbokou sociálnou krízou. Existencia tejto krízy v spoločnosti spôsobila represiu potrieb, čo ohrozilo najmä záujmy nižších vrstiev spoločnosti a podkopalo ich pocit bezpečnosti. V tak hlbokej kríze sa nálada spoločnosti zmenila na frustráciu, ktorej dôsledkom bolo vygenerovanie všeobecného postoja agresivity, tvrdí Zagorka Golubovič.

Úspech nacionalizmu v postkomunizme sa vysvetľuje aj na báze identifikácie. Po páde komunizmu, bola populácii ponúknutá nová kolektívna identita, ktorá mala nahradiť, bez ohľadu na to, do akej miery bola legitímna, identitu poskytovanú komunistickou ideológiou. Vzniknuté vákuum vyplnila národná identita. Bola spomedzi možných identít najsilnejšia vďaka emotívnosti a vďaka schopnosti poskytnúť jednotlivcom silný zdroj identifikácie sa s národom a jeho exkluzívnou autoritou. Národná identita bola atraktívnou, pretože poskytovala riešenia problémov spojených s osobným pocitom neistoty, bezvýznamnosti, atď.

Tretia otázka “ako zmeriame nacionalizmus a jeho vplyv na rozpad Juhoslávie?” je vlastne kľúčová, avšak odpoveď na ňu vo forme: najskôr takto a potom takto… neexistuje. Túto otázku nedokáže politická veda exaktne zodpovedať, tak ako nedokáže exaktne merať nacionalizmus v spoločnosti.

Napriek tomu vieme, že nacionalizmus je ideológia, ktorej cieľom je vytvoriť, alebo sa v čo najväčšej možnej miere priblížiť k vytvoreniu národného štátu, kde príslušnosť k národu je stanovená kultúrnymi a etnickými charakteristikami. Týmto by sa mal uspokojiť nacionalistický sentiment. Počas histórie Juhoslávie dochádzalo k porušovaniu nacionalistického sentimentu neustále. Snaha uplatniť nacionalistický princíp, zabezpečiť vládu národnej skupiny a čo najväčšiu možnú etnickú homogenitu v štáte, bola permanentná, asymetrická a konfrontačná.

Môžeme tvrdiť: ak by nacionalizmus v Juhoslávii neexistoval, neexistoval by ani nacionalistický sentiment, ktorý by mohol byť porušovaný. Potom neexistuje ani požiadavka na rozpad štátu (respektíve na odstránenie “cudzej” nadvlády… nech už má prívlastky juhoslovanská, srbská, atď.), hoci inštitucionálne a legálne by to bolo umožnené. Alebo by táto požiadavka mala iné zdôvodnenie: kultúrne, ekonomické, sociálne, atď., napriek tomu, že tento variant má len zriedkavé historické predlohy. Nacionalizmus, ktorého existenciu v bývalej Juhoslávii usvedčuje mnoho dôkazov, nadôvažok pôsobil po páde komunizmu ako limitujúci faktor pri diskusiách o možnej rekonštrukcii štátu.

Existuje predpoklad, že spoločenské a politické zaujatie históriou alebo nacionalizmom je v ex-juhoslovanských krajinách v porovnaní so západoeurópskymi krajinami (v otázke kvality, nie kvantity) výrazne väčšie. Toto zaujatie je prítomné fakticky vo všetkých politických systémoch, no juhoslovanské nacionalizmy sú vďaka nedávnym krvavým udalostiam pod jasnejším drobnohľadom svetovej verejnosti. Na druhej strane… v Juhoslávii bolo sfanatizovanie nacionalizmom rozhodne bezprecedentné. Gotovina alebo Mladić, srebrenická genocída, zničenie Vukovaru, most v Mostare, Kosovo a etnické migrácie, atď. sú len parciálnymi príkladmi. Je možné smerom k budúcnosti strašiaka nacionalizmu z bývalej Juhoslávie vyhnať? Odpoveď znie: nie. Alebo aspoň nie úplne. To koniec koncov nie je možné nikde na svete. Racionálne o tom uvažuje Ingmar Karlsson, ktorý tvrdí, že agresívny nacionalizmus nie je chorobou, ktorú možno vyliečiť pomocou rýchlej a radikálnej kúry. Napriek tomu, by sa nikto by sa nemal tejto idey vzdať. Prvým krokom musí byť vysporiadanie sa s vlastnou, a aj keď toto slovo veľmi nerád používam, národnou minulosťou.

Autentické a efektívne vysporiadanie sa s minulosťou znamená jasne artikulovať a popísať sociálne a politické chyby. Vysporiadavanie sa s minulosťou je tiež synonymom blokády glorifikácie a nacionalizácie vlastnej histórie. Cieľom je nahradiť nacionalizmus patriotizmom, ktorý bude plne rešpektovať práva a patriotizmus iných národov a národností.

Empirické dôkazy (spolupráca s Haagskym tribunálom, práva a postavenie menšín, všeobecná xenofóbia, prepojenie cirkvi a štátu, agenda politických strán, alebo dokonca banálne učebnice dejepisu pre základné školy, atď.) však potvrdzujú fakt, že pre bývalé juhoslovanské krajiny je tento krok problematický. Príčinu možno nájsť nie len v politickej ale aj všeobecnej kultúre, pričom v procese denacionalizácie pravdepodobne najmenej pokročilo Srbsko a Čierna Hora. Je to však krok, ktorý v rámci zachovania stability v regióne musí byť splnený a na ktorom musí mať Európske spoločenstvo eminentný záujem. Pozitivistických činiteľov je niekoľko: európske hospodárstvo, európska bezpečnosť, historická a kultúrna kongruencia, európska sféra vplyvu, atď. Práve Európska únia sa javí (nie len) v zdĺhavom procese denacionalizácie ako veľmi efektívny inštitucionálny faktor, respektíve, slovami politickej vedy, ako efektívny hráč s právom veta. Jej rozhodnutie zo 14. apríla 2005 (Európska komisia odporučila začať rozhovory o vstupe Srbska a Čiernej Hory do Európskej únie) preto nemožno vnímať inak, ako strategický správny a racionálny krok. Rovnaké kritérium platí aj pre prípad Chorvátska.


Ďalšie analýzy nájdete na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA